Hlboko v teplej tmavej zemi sa prebudilo malé semienko. Bola to fazuľka a dala si meno Fazulienka. Natiahla sa, zívla si a vystrčila zo seba malý korienok, aby sa napila vody. Potom poslala nahor prvý zelený výhonok, ktorý prerazil hlinu a zvedavo sa pozrel na svet. „Jéj, to je krása!“ zašepkala si Fazulienka, keď ju pohladil prvý slnečný lúč. Všade naokolo bola zelená tráva, bzučali včielky a po nebi plávali biele obláčiky ako chumáčiky vaty. Cítila sa silná a plná radosti. Každý deň trošku podrástla a jej stonka bola stále dlhšia a dlhšia.
Jedného dňa však zafúkal silnejší vietor. Fazulienka sa zakolísala a skoro sa dotkla zeme. „Hopla!“ zľakla sa. „Som ako taký tenký špagátik. Čo ak ma vietor zlomí?“
Práve okolo liezla stará múdra dážďovka Dežderka. Vystrčila hlavu zo zeme a s úsmevom sa prihovorila: „Neboj sa, maličká. Ty nie si ako tráva, ktorá sa len tak ohýba. Ty si popínavá rastlina. Potrebuješ sa niečoho chytiť.“ „Chytiť? Ale ako?“ spýtala sa zmätene Fazulienka. „Veď nemám ruky.“ „Ale máš,“ zasmiala sa Dežderka. „Len sa poriadne pozri. Čoskoro ti narastú špeciálne hľadacie pršteky. Volajú sa úponky.“ S týmito slovami zaliezla naspäť do svojho podzemného domčeka.
Fazulienka bola zvedavá. Celý deň čakala a naozaj! Z jej stonky začali vyrastať tenulinké zelené nitky. Boli ako malé zvedavé rúčky, ktoré sa natiahli do priestoru a začali sa krútiť a ohmatávať všetko naokolo. Prvú nazvala Pátrač. „Tak, Pátrač, do toho! Nájdi mi niečo pevné,“ povzbudzovala ho Fazulienka.
Pátrač sa natiahol a dotkol sa hrudky hliny. Začal sa okolo nej pomaličky ovíjať. Už-už sa zdalo, že to vyjde, ale hrudka bola suchá a drobivá. Rozpadla sa na prach a Pátrač sa bezmocne zakýval vo vzduchu. „Nevadí! To bol len prvý pokus,“ povedala si Fazulienka odvážne. „Teraz vieme, že hlina nie je dobrá opora. Skúsime niečo iné.“
Druhý úponok, ktorému dala meno Chmatka, narástol o kúsok vyššie. Chmatka sa rozhliadol a zbadal neďaleko ležať suchý list. Bol veľký a vyzeral pevne. „Skús ten list, Chmatka!“ nasmerovala ju Fazulienka. Chmatka sa šikovne natiahla a ovinula sa okolo stonky listu. „Mám to!“ zajasala by, keby vedela rozprávať. Fazulienka sa potešila a skúsila sa o list oprieť. Ale vtom zafúkal vietor, zdvihol ľahučký list do vzduchu a Chmatka sa viezla s ním ako na kolotoči. Našťastie vietor po chvíli ustal a list klesol späť na zem. „Uf, to bolo tesné,“ vydýchla si Fazulienka. „Takže už vieme dve veci. Opora nesmie byť drobivá a nesmie byť ani príliš ľahká. Musí byť pevne v zemi.“
Fazulienka sa cítila trochu smutná. Bola už dosť dlhá a unavená z toho, ako sa váľala po zemi. Jej lístky sa dotýkali vlhkej hliny a nechytali toľko slnka, koľko potrebovali. „Čo ak nikdy nič nenájdem?“ zašepkala a jej tenké úponky bezradne pátrali vo vzduchu.
Vtom sa otvorili dvere na dome a do záhrady vybehli deti, súrodenci Mia a Alex. „Pozri, Alex, tá naša fazuľka ako pekne rastie!“ ukázala Mia na Fazulienku. Alex si kľakol a pozorne sa na ňu zadíval. „Áno, ale leží na zemi. Vieš, čo hovoril dedko? Že popínavé rastliny potrebujú oporu, aby mohli rásť smerom k slniečku.“ Alex sa poobzeral po záhrade, potom vbehol do kôlne a vrátil sa s tenkou drevenou paličkou. Opatrne, aby nepoškodil korienky, ju zapichol do zeme hneď vedľa Fazulienky. „Tak, maličká. Teraz sa môžeš chytiť,“ pohladil ju jemne po lístku.
Fazulienka ani nedýchala. Zrazu jej úponky Pátrač a Chmatka zacítili niečo nové. Niečo vysoké, pevné a drsné. Bolo to dokonalé! Pátrač sa ako prvý dotkol paličky. Chvíľu ju ohmatával, akoby zisťoval, či je dosť silná. Potom sa bez váhania začal okolo nej ovíjať. Raz, dvakrát, trikrát! Vytvoril pevnú zelenú špirálu. Hneď za ním sa pridala aj Chmatka. Spoločne objali paličku tak pevne, akoby ju už nikdy nechceli pustiť.
Aké to bolo úžasné! Fazulienka sa zrazu cítila stabilná a bezpečná. S novou silou sa napriamila a začala sa ťahať po paličke nahor, stále vyššie a vyššie, priamo za slnkom. Každý nový úponok, ktorý jej narástol, si hneď našiel svoje miesto na paličke a pevne sa jej chytil. Už sa neváľala po zemi. Rástla pyšne a vzpriamene. Jej listy sa kúpali v slnečných lúčoch a čoskoro na nej vykvitli aj krásne biele kvietky, z ktorých neskôr narástli dlhé zelené struky plné nových fazuliek.
Občas, keď zafúkal vietor, sa Fazulienka len jemne zakývala, pevne prichytená o svoju drevenú kamarátku. Spomenula si na svoje prvé neúspešné pokusy a usmiala sa. Každý pokus ju niečo naučil. A vďaka nim vedela, aké dôležité je nevzdať sa a hľadať tú správnu cestu nahor.
Čo myslíte, deti, nájdete pri najbližšej prechádzke v záhrade nejaké ďalšie rastlinky, ktoré majú také šikovné rúčky ako Fazulienka? Skúste si s pomocou rodičov zasadiť do kvetináča hrášok alebo fazuľku a dajte k nim paličku. Uvidíte, ako sa po nej začnú šplhať až k oblohe