More malo v ten deň zvláštnu náladu. Voda, zvyčajne plná veselého šumenia a bubliniek, bola akási tichá a unavená. Filip, malý klaun očkatý s pásikmi oranžovými ako zapadajúce slnko, sa pomaly prevaľoval vo svojej sasanke. Zvyčajne ho jej jemné ramená šteklili, ale dnes sa ani nepohli.
„Čo sa deje?“ zamrmlal si popod nos a vyplával von.
Okolo neho bol koralový útes, jeho domov. Vždy to bolo najrušnejšie miesto na svete. Farebné rybky sa naháňali pomedzi koraly, kraby klepetami upratovali svoje malé jaskynky a z diaľky sa ozývalo veselé pískanie delfínov. Dnes však bolo všetko inak. Rybky len pomaly plávali, akoby hľadali niečo, čo stratili. Dokonca aj veľká ryba menom Bruno, ktorá mala vždy brucho plné vtipov, bola zamračená a hladná.
„Nič som nenašiel,“ hundral Bruno. „Ani jedinú malú rybku na raňajky. Všetky niekam zmizli.“
Filip sa zamyslel. Ak zmizli malé rybky, ktoré jedol Bruno, možno zmizlo aj to, čo jedli tie malé rybky. Celé more pôsobilo prázdne a smutné. Filip bol síce malý, ale jeho zvedavosť bola obrovská ako veľryba. Nechcel sa len tak nečinne prizerať.
„Musím zistiť, čo sa stalo,“ rozhodol sa. „Niekto predsa musí vedieť, prečo je more také ospalé.“
A tak sa vydal na cestu k najmúdrejšej bytosti, akú poznal. Plával okolo fialových a žltých koralov, ktoré vyzerali ako stromy v podmorskom lese, až kým nedorazil k veľkej skalnej plošine. Tam sa slnila Kora, stará a múdra morská korytnačka. Jej pancier bol pokrytý mapou celého oceánu a v očiach mala pokoj tisícich rokov.
„Ahoj, Kora,“ pozdravil Filip nesmelo. „Niečo nie je v poriadku.“
Kora pomaly otočila hlavu a láskavo sa na neho pozrela. „Vidím, malý Filip. Aj ja to cítim. Vzduch, ktorý dýchame, je akýsi redší. A voda je... prázdna.“
„Prázdna?“ čudoval sa Filip. „Ale veď je plná vody!“
Kora sa jemne usmiala. „Voda nie je nikdy len voda, Filip. Je plná života. Aj takého, ktorý nevidíme. Čo myslíš, prečo sa to deje?“
Filip sa poškrabal plutvou na hlave. „Možno... možno sa slnko hnevá a nesvieti na nás?“ bola jeho prvá myšlienka.
„To je dobrá otázka,“ pochválila ho Kora. „Čo urobíme, aby sme to zistili?“
„Pozrieme sa!“ vyhŕkol Filip a rýchlo plával smerom k hladine. Kora ho pomaly nasledovala. Keď sa priblížili, videli, ako slnečné lúče prenikajú vodou a kreslia na dne tancujúce obrazce. Slnko žiarilo zo všetkých síl.
„Tak slnkom to nebude,“ skonštatoval Filip, keď sa vrátili späť ku Kori. Bol trochu sklamaný, že riešenie nebolo také jednoduché.
„Nevadí,“ upokojila ho Kora. „Aspoň vieme, ktorou cestou nemáme ísť. Čo by to mohlo byť ďalej?“
„Možno všetko jedlo zjedol nejaký veľký morský netvor!“ navrhol Filip s očami rozšírenými od napätia.
„Morský netvor?“ zopakovala Kora zamyšlene. „To by sme museli nájsť nejaké stopy. Poďme sa pozrieť.“
Plávali spolu po morskom dne, prezerali piesok a skaly, ale nenašli nič. Žiadne obrovské stopy, žiadne polámané koraly, ani jeden zúbok strašidelného netvora.
Práve keď to chceli vzdať, začuli tichý plač. Za chumáčom morskej trávy sa krčila maličká bytosť, priesvitná ako sklo, s dlhými fúzikmi a drobnými nožičkami. Bol to Krevík, malá krevetka, ktorá patrila do rodiny zooplanktónu.
„Čo sa ti stalo, maličký?“ spýtala sa Kora jemne.
Krevík si utrel slzičku nožičkou. „Moje... moje jedlo... zmizlo!“ vzlykal. „Celá naša lúka je preč!“
Filip a Kora sa na seba pozreli. „Tvoje jedlo? A aké je tvoje jedlo?“ spýtal sa Filip zvedavo. Nikdy nevidel takého drobca jesť.
„No predsa... tie najmenšie rastlinky na svete!“ vysvetľoval Krevík. „Sú ako drobný zelený prach. Plávajú vo vode a my ich jeme. Sú všade! Teda... boli všade. Teraz tu nie je ani smietka.“
Kora chápavo prikývla. „Aha. Tak sme na správnej stope. Filip, to, o čom Krevík hovorí, je najväčšia a zároveň najmenšia záhrada na svete.“
Filip nechápal. „Záhrada? Pod vodou? Ale ja vidím len piesok a kamene.“
„Pretože túto záhradu nevidíš očami,“ povedala Kora a posunula sa bližšie. „Volá sa fytoplanktón. Sú to miliardy a miliardy drobných rastliniek, menších ako zrnko piesku. Plávajú si vo vode a robia dve najdôležitejšie veci na svete.“
Filip počúval s otvorenými ústami.
„Po prvé,“ pokračovala Kora a zdvihla jednu plutvu, „robia presne to, čo rastliny na súši. Papajú slnečné svetlo. A pri tom vyrábajú kyslík – ten svieži vzduch, ktorý dýchame nielen my pod vodou, ale aj všetky zvieratá a ľudia hore, na súši.“
„Čože? Tieto neviditeľné bodky vyrábajú vzduch pre celý svet?“ žasol Filip.
„Presne tak,“ potvrdila Kora. „Sú to najusilovnejší malí záhradníci. A po druhé,“ zdvihla druhú plutvu, „sú začiatkom všetkého jedla v mori. Sú potravou pre drobcov, ako je náš kamarát Krevík. Krevíkov a jeho rodinu potom jedia malé rybky. A malé rybky jedia tie väčšie, ako je Bruno. Ak zmizne táto neviditeľná záhrada, všetci ostatní postupne ostanú hladní.“
Zrazu to Filipovi všetko do seba zapadlo. Bruno je hladný, lebo niet malých rýb. Malé ryby sú preč, lebo niet Krevíkov. A Krevíkovia hladujú, lebo zmizol fytoplanktón!
„Ale prečo zmizol?“ spýtal sa odhodlane. „Povedal si, že potrebuje slnko. A slnko svieti!“
„Možno nesvieti všade,“ zamyslela sa Kora. „Krevík, zavedieš nás na miesto, kde bola vaša najlepšia pastvina?“
Krevík prikývol a viedol ich cez podmorskú krajinu. Plávali okolo útesov, až prišli na veľkú otvorenú pláň. Ešte pred pár dňami to tu muselo vyzerať ako lúka zaliata slnkom, plná života. Teraz to tu bolo tmavé a pusté.
A potom to uvideli. Obrovská, tmavá skala, ktorá sa zrejme nedávno zosunula z útesu nad nimi, ležala priamo uprostred pláne a vrhala obrovský tieň. Zakrývala presne tú časť dna, kam dopadalo najviac slnečného svetla.
„Tieň!“ zvolal Filip. „Tá skala bráni slnku!“
„Presne tak,“ povedala Kora. „Naša neviditeľná záhrada nemôže rásť bez svetla. Potrebujeme ten kameň odsunúť.“
Kora sa zaprela do skaly celou svojou silou. Skala sa ani nepohla. Bola príliš ťažká aj pre ňu. Filip sa tiež snažil tlačiť, ale bol ako muška, ktorá sa snaží pohnúť domom. Krevík a jeho kamaráti sa pridali, ale všetci spolu nevážili ani toľko ako jeden Filipov pásik.
Filip si sadol na piesok, zronený. „Čo teraz? Sme príliš slabí.“
„Jeden je slabý,“ povedala Kora múdro, „ale čo mnohí spolu?“
Filipovi sa v hlave rozsvietilo. Pozrel na Koru, na Krevíka, a potom smerom k útesu. „Mám nápad!“ zvolal a bez ďalšieho vysvetľovania vyrazil späť k domovu.
Preletel okolo všetkých zamračených a hladných rýb a zvolal: „Poďte za mnou! Všetci! Viem, kde je všetko jedlo!“
Ryby, zlákané prísľubom potravy, ho nasledovali. Priplával zamračený Bruno, zvedavé makrely, malé čiperné sardinky, dokonca aj plaché morské koníky. Keď dorazili k veľkej skale, Filip im všetko vysvetlil. O neviditeľnej záhrade, o slnečnom svetle a o tom, ako všetko so všetkým súvisí.
„Ak pohneme touto skalou,“ zakončil svoj prejav, „slnko opäť zasvieti na našu záhradu. A keď bude mať ona dosť jedla, budeme mať aj my!“
Ryby pochopili. Už to nebola len Filipova alebo Korina starosť. Bol to ich spoločný problém. Na Korin pokyn sa všetky ryby zoradili a zapreli sa o skalu. Malé, veľké, pásikavé aj bodkované.
„Zaberte!“ skríkla Kora.
Spočiatku sa nič nedialo. Ale potom sa desiatky a stovky tiel zjednotili v jednej obrovskej sile. Skala sa s vrzgnutím zachvela.
„Ešte kúsok!“ povzbudzoval ich Filip.
S obrovským spoločným výdychom bubliniek sa skala pomaly, ale isto, prevalila nabok.
Prúd slnečných lúčov okamžite zaplavil tmavú pláň. Voda sa rozžiarila a všetci na chvíľu privreli oči. Keď ich opäť otvorili, zdalo sa, že sa nič nezmenilo.
Niekoľko rýb sklamane zabručalo. „A kde je to jedlo?“ spýtal sa Bruno.
„Trpezlivosť,“ usmiala sa Kora. „Záhrada potrebuje čas, aby opäť vyrástla. Pozrite sa zblízka.“
Filip sa priblížil k slnečnému lúču a zadíval sa do vody. A naozaj! V jasnom svetle videl tancovať milióny drobulinkých, takmer neviditeľných zelenkastých bodiek. Boli tam! Fytoplanktón sa prebúdzal k životu.
O niekoľko hodín neskôr sa už Krevík a jeho rodina s radosťou kŕmili na oživenej lúke. O deň neskôr sa vrátili malé rybky, ktoré veselo lovili drobný zooplanktón. A Bruno? Ten sa konečne s plným bruchom smial a rozprával vtipy o tom, ako takmer zjedol zo zúfalstva vlastný chvost.
More opäť žilo. Voda bola svieža a plná bubliniek. Filip sedel vo svojej sasanke, ktorá ho veselo šteklila, a díval sa na rušný útes. Už vedel, že aj tie najmenšie a neviditeľné veci môžu byť tie najdôležitejšie na svete. A vedel, že aj keď je niekto malý ako on, so zvedavosťou a pomocou priateľov dokáže pohnúť aj tou najväčšou skalou.
„Čo myslíte, deti,“ zašepkal rozprávač do ticha, „koľko takýchto neviditeľných pomocníkov je asi vo vašom pohári vody?“