Filipko, malý bobor s najhustejším kožúškom na celom potoku, mal veľký sen. Chcel postaviť najvyššiu a najpevnejšiu hrádzu, akú kedy les videl. Takú, o ktorej by si cvrlikali aj vrabce na najvyššom strome. Cez deň usilovne pracoval. Labkami nosil konáre, zubami ich orezával a chvostom, plochým ako lopatka, uhládzal blato medzi nimi. Hrádza rástla a Filipko bol na seba pyšný.
„Už len kúsok,“ poháňal sa, keď slnko začalo maľovať oblohu na oranžovo a fialovo. Všetky ostatné zvieratká sa pomaly chystali na spánok. Veveričky sa schúlili do svojich dutín, ježkovia si hľadali kôpky lístia a nad potokom sa začal vznášať tichý bzukot unavených včielok.
„Filipko, poď už domov, je čas na oddych,“ volala na neho mamina z bobrieho hradu.
„Ešte nie!“ odvetil odhodlane. „Dnes v noci nespím! Keď budem pracovať aj v noci, hrádza bude hotová dvakrát rýchlejšie!“
Mamina si len povzdychla, ale poznala svojho malého staviteľa. Vedela, že keď si niečo vezme do hlavy, je ťažké ho presvedčiť.
Prvé hodiny pod mesačným svitom boli úžasné. Všetko bolo tiché, len voda jemne šumela a Filipko mal pocit, že celý svet patrí iba jemu a jeho veľdielu. S chuťou ukladal jeden konár za druhým. No postupne mu začali oťažievať viečka. Zívol tak silno, až mu v ušiach zapraskalo. Konár, ktorý pred chvíľou hravo zdvihol, mu teraz pripadal ťažký ako balvan.
„Nevadí, to prekonám,“ zašepkal si a skúsil zodvihnúť ďalší kus dreva. Ale jeho labky boli akési neposlušné. Chytil konár, no ten sa mu vyšmykol a s hlasným „žblnk!“ spadol do vody. Voda vyšplechla a urobila malú dieru v blatovej stene.
„Ach jaj!“ zahundral Filipko mrzuto. Snažil sa dieru opraviť, ale jeho pohyby boli nemotorné. Namiesto uhladenia blata ho len viac rozmazal. Frustrovaný si sadol na breh. „Prečo mi to nejde? Veď som predsa šikovný!“
Vtom sa zhora ozvalo tiché zahúkanie. „Hú-hú, a prečo by ti to malo ísť, keď tvoji malí pomocníci spia?“
Filipko zdvihol hlavu. Na konári starej vŕby sedela veľká sova s očami ako dva zlaté taniere. Bola to pani Heda, najmúdrejšia sova v celom lese.
„Akí pomocníci?“ začudoval sa Filipko. „Ja pracujem vždy sám!“
Sova Heda sa jemne usmiala. „Ale kdepak. Každý z nás má v tele milióny drobných, neviditeľných pomocníkov. Volajme ich Noční opravári. Sú to takí maličkí stavitelia, ktorí pracujú iba vtedy, keď spíš.“
Filipko naklonil hlavu. Tomuto vôbec nerozumel. „Noční opravári? Nikdy som žiadnych nevidel.“
„Pretože sú veľmi hanbliví a pracujú len v úplnom tichu a pokoji,“ vysvetľovala Heda trpezlivo. „Cez deň, keď beháš, skáčeš a staviaš, tvoje telo sa unaví. Svaly dostanú zabrať, v koži sa ti urobia drobné škrabance, ktoré ani nevidíš, a tvoja myseľ je plná myšlienok. Keď večer zaspíš a tvoje telo sa upokojí, Noční opravári sa pustia do práce.“
Heda priletela bližšie a sadla si na kameň vedľa Filipka. „Predstav si to takto,“ zašepkala tajomne. „Jedna partia opravárov ti opravuje unavené svaly, aby si bol na druhý deň silnejší. Ďalšia skupina ti lieči všetky odreniny a škrabance. A tá najdôležitejšia partia? Tá ti pomáha rásť. V noci, keď spíš, stavajú nové a nové tehličky tvojho tela, aby si bol každý deň o kúsok väčší a silnejší. Vtedy sa uvoľňuje taká špeciálna sila, volá sa rastový hormón. Je to ako najlepšie palivo pre tvojich opravárov.“
Filipko počúval s otvorenými ústami. „Takže… keď nespím, moji opravári nemôžu pracovať?“
„Presne tak,“ prikývla Heda. „Sedia a čakajú, kým sa utíšiš. Bez ich pomoci sú tvoje labky ráno rovnako unavené ako večer. Tvoja hlava je plná včerajších myšlienok a nevie vymyslieť nič nové. A nerastieš tak rýchlo, ako by si mohol. Preto si teraz taký nešikovný. Tvoje telo si jednoducho neoddýchlo a neopravilo sa.“
Filipko sa pozrel na svoje labky. Zrazu chápal, prečo sa mu tak triasli a prečo mu všetko padalo z rúk. Pozrel na svoju hrádzu, na tú škaredú dieru od vody. Nebola to jeho chyba. Len nedal svojim pomocníkom šancu urobiť si svoju prácu.
„Čo ak… čo ak si pôjdem ľahnúť teraz?“ spýtal sa neisto. „Myslíš, že ešte prídu?“
„Určite,“ zahúkala Heda veselo. „Už na teba netrpezlivo čakajú. A pamätaj, dobrý spánok nie je stratený čas. Je to tá najdôležitejšia súčasť práce každého veľkého staviteľa. S pomocou rodičov si môžeš aj na stenu nakresliť malú značku, aký si vysoký. A po pár týždňoch dobrého spánku sa pozri znova. Uvidíš, ako tvoji Noční opravári usilovne pracovali!“
Filipko sa poďakoval múdrej sove, naposledy sa pozrel na svoju nedokončenú hrádzu a s odhodlaním sa pobral domov. Už sa nehneval. Naopak, bol zvedavý.
Zaliezol do svojej postieľky z mäkkého machu, zavrel oči a predstavoval si, ako sa k nemu potichúčky blížia tisíce drobných svetielok – jeho Noční opravári. Cítil, ako mu jemne prechádzajú po unavených labkách, ako mu hladia kožúšok a ako mu v hlave upratujú všetky rozhádzané myšlienky. Zaspal tak tuho a sladko ako nikdy predtým.
Keď sa ráno zobudil, slnko už šteklilo hladinu potoka. Filipko sa pretiahol a neveril vlastnému telu. Cítil sa ľahký, silný a plný energie. Vyskočil z postieľky a jeho labky boli pevné a isté. V hlave mal zrazu úplne jasno.
„Už viem, ako tú dieru opraviť!“ zvolal a s radosťou bežal k svojej hrádzi.
Včerajší nemotorný pohyb bol preč. S istotou nabral to správne množstvo blata a jedným elegantným pohybom chvosta dieru zahladil tak, že po nej neostalo ani stopy. Potom našiel presne taký konár, aký potreboval, a pevne ho zasadil na vrchol hrádze. Práca mu išla od ruky. Všetko do seba zapadalo, akoby to bola tá najjednoduchšia skladačka na svete.
Okolo obeda bola hrádza hotová. Stála tam v plnej kráse, vysoká, pevná a majestátna. Voda sa o ňu jemne opierala a len malý pramienok kontrolovane pretekal presne tam, kde mal.
Filipko sa na svoje dielo pozeral s obrovskou hrdosťou. Nebol hrdý len na hrádzu. Bol hrdý na to, že pochopil jedno veľké tajomstvo. Že najväčší hrdinovia nie sú tí, ktorí nikdy nespia, ale tí, ktorí vedia, že poriadny odpočinok je palivom pre všetky veľké dobrodružstvá.
Večer, keď sa opäť chystal do postieľky, zašepkal do tmy: „Dobrú noc, moji malí opravári. A ďakujem.“
A niekde v tme sa ozvalo tiché, spokojné zahúkanie.