Jedného krásneho jarného rána, keď sa slniečko pomaly dvíhalo nad zelený les, prebudil sa na lúke plnej pestrých kvetov malý motýlik Filipko. Bol to prekrásny motýľ s modrými krídlami a zlatými bodkami. Filipko si pretrel očká, natiahol krídla a chystal sa na svoj každodenný let.
„Dobré ránko, Filipko!" zavolala naňho lienka Bodka, ktorá práve raňajkovala na liste sedmokrásky.
„Ahoj, Bodka! Ako sa dnes máš?" odpovedal veselo Filipko, hoci ho niečo trápilo.
Lienka si všimla, že jej kamarát nie je taký veselý ako obvykle. „Stalo sa niečo, Filipko? Vyzeráš zamyslene."
Motýlik vzdychol a prisadol si k nej na sedmokrásku. „Vieš, Bodka, už dlho nad niečím premýšľam, ale nemôžem na to prísť."
„A nad čím to rozmýšľaš?" opýtala sa zvedavo lienka.
„Prečo vlastne lietam tak kľukato? Pozoroval som včielky, ako lietajú rovno za svojím cieľom. Aj lastovičky vedia lietať rýchlo a priamo. Prečo ja musím stále meniť smer a lietať hore-dolu, sem a tam?"
Lienka sa zamyslela. „Hmm, to je skutočne zaujímavá otázka. Ale ja ti na ňu neviem odpovedať. Možno by sme sa mali opýtať niekoho múdrejšieho."
„To je skvelý nápad!" zvolal Filipko. „Poďme sa spýtať múdrej sovy Hedvigy. Ona vie všetko o živote v lese."
A tak sa motýlik Filipko a lienka Bodka vybrali cez lúku k starému dubu, kde bývala múdra sova Hedviga. Filipko lietal svojím typickým kľukatým spôsobom a lienka ho nasledovala, ako najrýchlejšie vedela.
Po ceste stretli včielku Melisu, ktorá práve zbierala peľ z kvetov.
„Ahoj, Melisa!" zavolal na ňu Filipko. „Všimol som si, že ty vždy lietaš rovno za svojím cieľom. Prečo ja nemôžem lietať tak ako ty?"
Včielka sa zastavila a s úsmevom odpovedala: „Každý z nás je stvorený pre iný účel, Filipko. Ja musím rýchlo prenášať peľ a nektár, aby som mohla vyrábať med. Preto lietam čo najpriamejšie."
„A vieš, prečo ja lietam tak kľukato?" spýtal sa motýlik.
„To ti, bohužiaľ, nepoviem," odvetila včielka. „Ale možno by to vedela stará múdra sova Hedviga."
„Práve za ňou ideme!" povedala lienka Bodka.
Pokračovali v ceste a onedlho stretli lastovičku Lindu, ktorá elegantne krúžila nad lúkou.
„Lastovička Linda!" zavolal Filipko. „Ty vieš lietať tak rýchlo a priamo. Prečo ja musím lietať kľukato?"
Lastovička sa k nim zniesla a pristála na konári neďalekého stromu. „Ahoj, Filipko! Ja potrebujem lietať rýchlo, aby som chytila mušky a komáriky. Moje krídla sú dlhé a úzke, aby som mohla rýchlo letieť a prudko meniť smer."
„A vieš, prečo moje krídla nie sú také ako tvoje?" pýtal sa ďalej Filipko.
„To neviem," odpovedala lastovička. „Ale určite to má svoj dôvod. Spýtajte sa múdrej sovy Hedvigy, ona vám to iste vysvetlí."
Filipko a Bodka sa poďakovali a pokračovali v ceste k starému dubu. Keď prišli k dubu, Filipko zavolal: „Sova Hedviga, si doma?"
Z dutiny v strome vykukla ospalá sova. „Kto ma to budí uprostred dňa? Vy viete, že sovy spia cez deň a lovia v noci, však?"
„Prepáč, múdra Hedviga," ospravedlňoval sa Filipko. „Ale mám dôležitú otázku, na ktorú by som rád poznal odpoveď."
Sova si pretierala oči. „No dobre, čo ťa trápi, motýlik?"
„Prečo lietam kľukato? Prečo nemôžem lietať rovno ako včielky alebo lastovičky?"
Sova Hedviga sa usmievala. Bola to naozaj múdra sova, ktorá veľa čítala a veľa vedela o všetkých zvieratkách v lese.
„To je veľmi dobrá otázka, Filipko," povedala. „Poď bližšie a dobre počúvaj. Každý tvor je stvorený presne tak, ako potrebuje byť."
Motýlik sa priblížil a pozorne počúval.
„Tvoj kľukatý let má veľmi dôležitý dôvod," vysvetľovala sova. „Vidíš, tvoje krídla sú veľké v porovnaní s tvojím telom. Sú krásne, pestrofarebné a pútavé."
„Áno, to je pravda," prikývol Filipko.
„No práve preto si ľahkou korisťou pre vtáky, ktoré sa tebou rady živia," pokračovala sova.
Filipko preglgol. „To neznie veľmi povzbudivo."
„Neboj sa," upokojovala ho sova. „Príroda ťa vybavila geniálnou schopnosťou. Tvoj nepredvídateľný, kľukatý let je vlastne tvoja ochrana! Keď lietaš hore-dolu a zo strany na stranu, je pre vtáky veľmi ťažké odhadnúť, kde budeš o sekundu neskôr. Keby si lietal rovno, ľahko by ťa chytili."
Filipkovi sa rozšírili oči od údivu. „Naozaj? Tak môj kľukatý let je vlastne moja ochrana?"
„Presne tak," prikývla sova Hedviga. „A ešte niečo – tvoje široké krídla ti umožňujú klesnúť takmer na nulu a vzápätí prudko zrýchliť alebo zmeniť smer letu. To by včielka so svojimi úzkymi krídlami nedokázala."
Lienka Bodka, ktorá doteraz ticho počúvala, sa ozvala: „To je úžasné! Takže každý z nás je stvorený presne tak, ako potrebuje byť pre svoj život."
„Máš pravdu, malá lienka," prikývla sova. „Včielka potrebuje lietať rýchlo a priamo, aby efektívne zbierala peľ. Lastovička potrebuje veľkú rýchlosť a obratnosť, aby chytala hmyz. A ty, Filipko, potrebuješ nepredvídateľný let, aby si sa vyhol predátorom."
Filipko bol nadšený. Nikdy by mu nenapadlo, že jeho kľukatý let má taký dôležitý význam.
„A ešte jedna vec," dodala sova. „Tvoj kľukatý let ti pomáha šetriť energiu. Keď klesáš, nemusíš mávať krídlami, iba plachtíš. A keď stúpaš, mávaš krídlami, aby si získal výšku. Takto striedaš námahu s oddychom a môžeš lietať dlhšie bez únavy."
„To je fascinujúce!" zvolal Filipko. „Takže môj let nie je náhodný, ale má svoj účel a zmysel!"
„Presne tak," prikývla sova Hedviga. „V prírode nič nie je náhodné. Všetko má svoj význam a účel."
Filipko sa vzniesol do vzduchu a začal lietať okolo dubu s novou radosťou. Jeho kľukatý let už pre neho nebol záhadou, ale zdrojom hrdosti.
„Ďakujem ti, múdra Hedviga!" volal nadšene. „Teraz už viem, prečo lietam tak, ako lietam, a som za to vďačný!"
„Nie je zač, Filipko," usmievala sa sova. „Pamätaj, že každý z nás je presne taký, aký má byť. Naše zdanlivé nedostatky sú často naše najväčšie prednosti."
Motýlik Filipko a lienka Bodka sa rozlúčili so sovou Hedvigou a vrátili sa na lúku. Cestou Filipko lietal ešte viac kľukato než predtým a užíval si každú zmenu smeru.
Keď došli na lúku, stretli skupinku malých motýľov, ktorí sa učili lietať.
„Prečo musíme lietať tak kľukato?" sťažoval sa jeden z malých motýľov. „Je to také ťažké!"
Filipko k nim priletiel a s úsmevom povedal: „Chcete vedieť, prečo my motýle lietame kľukato?"
„Áno, chceme!" volali mladé motýle zborovo.
A tak im Filipko vysvetlil všetko, čo sa dozvedel od múdrej sovy Hedvigy – ako ich kľukatý let chráni pred predátormi, ako im pomáha šetriť energiu a ako je každý tvor stvorený presne tak, ako potrebuje byť.
Malé motýle počúvali s otvorenými ústami a keď Filipko skončil, začali nadšene lietať, skúšajúc rôzne kľukaté dráhy.
„Ďakujeme, Filipko!" volali na neho.
Od toho dňa Filipko nikdy viac nepochyboval o svojom spôsobe letu. Naopak, bol naň hrdý a s radosťou lietal po lúke svojím typickým kľukatým spôsobom, vediac, že práve to ho robí výnimočným a chráni ho to pred nebezpečenstvom.
A keď ďalšie zvieratká na lúke mali otázky o sebe a svojich vlastnostiach, Filipko im vždy pripomínal múdre slová sovy Hedvigy: „V prírode nič nie je náhodné. Všetko má svoj význam a účel. Každý z nás je presne taký, aký má byť."