Cvak! S posledným slabým zachvením nitky sa malý drevený gombík Gombičko odtrhol od Jankovho modrého kabáta. Spravil vo vzduchu malý kotrmelec a s tichým ťuknutím dopadol na sivý chodník. Svet sa zrazu zdal obrovský a hlučný. Nad ním sa týčili obrovské topánky a Jankove nohy, ktoré ani len netušili, že niekoho stratili, sa vzďaľovali a vzďaľovali.
„Janko, počkaj!“ chcel zakričať Gombičko, ale z jeho malého dreveného tela nevyšiel žiadny zvuk.
Zostal sám. Pred ním sa tiahol nekonečný chodník z drsného, hrboľatého asfaltu. V diaľke svietili červené vchodové dvere ich domu. To bol jeho cieľ. Musí sa tam dostať!
Odhodlane sa zaprel do zeme a skúsil sa posunúť. Au! Drsný povrch ho škrabal a brzdil. Pripadal si, akoby sa snažil pohnúť prilepený k zemi. S vypätím všetkých síl sa posunul len o vlások.
„Toto nikdy nedokážem,“ povzdychol si smutne.
Práve vtedy zafúkal vetrík a Gombičko sa skotúľal na veľký, plochý kameň, ktorý bol súčasťou chodníka. Bol hladký a chladivý. Keď sa Gombičko pokúsil pohnúť tu, stalo sa niečo úžasné. S malým odstrčením sa kĺzal skoro bez námahy!
„Jupí! To je ono!“ zajasal. Kĺzal sa z jednej strany kameňa na druhú a cítil sa ako na najlepšej kĺzačke na svete. Ale radosť netrvala dlho. S posledným skĺznutím sa prekotúľal cez okraj kameňa a znova dopadol na drsný, brzdiaci asfalt.
Zmätene sa pozrel z drsného chodníka na hladký kameň. „Prečo to tam išlo tak ľahko a tu je to také ťažké?“ premýšľal nahlas.
„Pretože nie každý povrch je rovnaký, maličký,“ ozval sa tenký, veselý hlások.
Gombičko sa otočil. Vedľa neho pristála krásna lienka s lesklými červenými krídlami a siedmimi čiernymi bodkami. Zvedavo si ho prezerala svojimi malými očkami.
„Volám sa Bodka,“ predstavila sa. „A vidím, že máš problém s cestovaním.“
„Volám sa Gombičko. A áno, mám,“ priznal. „Na tom kameni to bola paráda, ale tu sa ledva pohnem. Je to ako kúzlo?“
Lienka sa zasmiala. „Žiadne kúzlo, milý Gombičko. Je to niečo, čomu sa hovorí trenie.“
„Trenie?“ zopakoval Gombičko neznáme slovo.
„Presne tak,“ prikývla Bodka. „Predstav si, že ten drsný chodník má milióny malinkých neviditeľných ručičiek, ktoré ťa chytajú a nechcú ťa pustiť. Čím je povrch drsnejší, tým silnejšie ťa tie ručičky držia. To je veľké trenie.“
Gombičko sa pozrel na asfalt a takmer sa mu zdalo, že tie malé drsné zrniečka na neho naozaj naťahujú ruky.
„A ten hladký kameň?“ spýtal sa.
„Ten má tých ručičiek len veľmi málo. Je skoro úplne hladký, a tak ťa nemá čo brzdiť. Preto sa ti po ňom tak dobre kĺzalo. To je malé trenie,“ vysvetlila Bodka a prešla sa po kameni, aby mu to ukázala. Nôžky sa jej takmer samy šmýkali. Potom zoskočila na asfalt. „Vidíš? Tu musím cupitať oveľa usilovnejšie.“
Gombičko všetko pozorne sledoval. Zrazu mu to dávalo zmysel. Nešlo o kúzlo, ale o to, aký je povrch. Práve vtedy zafúkal silnejší vietor a sfúkol ho z chodníka do krátkej, zelenej trávy.
„Ach nie!“ zvolal. Tu to bolo ešte horšie! Steblá trávy ho obklopili ako hustý les. Držali ho z každej strany. Nevedel sa pohnúť ani dopredu, ani dozadu.
„Toto je ako ten najdrsnejší chodník na svete!“ posťažoval sa a bezmocne sa zakýval medzi dvoma steblami.
„Presne tak,“ potvrdila Bodka, ktorá za ním priletela. „Tráva ťa drží ešte pevnejšie.“
Gombičko sa už takmer vzdával. Ako sa má odtiaľto dostať až k tým červeným dverám? Zdvihol svoj malý drevený pohľad a vtedy si to všimol. Neďaleko nich ležal na chodníku veľký, zelený list, ktorý spadol zo stromu. Ranná rosa ho urobila lesklým a mokrým.
Gombičko sa naň zahľadel. Bol hladký. Veľmi, veľmi hladký. A mokrý. V jeho malej hlave sa zrodil nápad.
„Bodka!“ zvolal nadšene. „Pozri na ten list! Je hladký ako ten kameň! Možno ešte hladší! Čo ak... čo ak by som sa naň dostal? Bol by ako moja vlastná prenosná kĺzačka!“
Lienka Bodka sa na neho s obdivom pozrela. „To je výborný nápad, Gombičko! Použil si hlavu! Poď, pomôžem ti.“
Spoločnými silami, kde Bodka tlačila a Gombičko sa prevaľoval, sa im podarilo dostať ho z trávy a vykotúľať až na okraj mokrého listu. Gombičko sa s posledným prevalením ocitol uprostred svojej novej, lesklej lode.
Stačil len slabý vánok a stalo sa to. List sa pohol! Hladko a bez námahy sa začal kĺzať po drsnom asfalte smerom k domu. Gombičko sa viezol ako kráľ. Míňal drsné miesta, ktoré ho predtým tak trápili, a s úsmevom im mával.
Cesta, ktorá sa zdala nemožná, bola zrazu zábavným dobrodružstvom. List sa zastavil až vtedy, keď jemne narazil do dreveného prahu pred červenými dverami. Bol doma!
„Ďakujem ti, Bodka! Bez teba by som to nedokázal!“ zavolal vďačne na svoju novú kamarátku.
„To ty si na to prišiel, Gombičko,“ usmiala sa lienka. „Len si sa naučil, ako svet funguje.“ Zamávala mu krídelkami a odletela.
Gombičko ležal na prahu, unavený, ale nesmierne hrdý. Pochopil, že aj keď je malý, s trochou premýšľania a porozumenia dokáže prekonať aj tú najdrsnejšiu cestu. Teraz už len čakal, kedy Janko otvorí dvere a nájde svoj stratený, ale veľmi múdry gombík.