Vysoko pod strechou starej radnice, v rušnom mestskom holubníku, býval malý holub menom Poštárik. Bol sivý ako obláčik pred búrkou a mal tie najzvedavejšie očká na svete. Ale Poštárik mal jedno veľké trápenie. Nevedel správne čítať mapy.
Zatiaľ čo ostatné holuby bez problémov lietali s papierikmi od jedného okna k druhému, Poštárik sa vždy stratil. Všetky ulice sa mu z výšky zdali rovnaké, všetky strechy mali podobnú červenú farbu a čiary na mape sa mu plietli ako tenké špagety.
Jedného večera sa vrátil do holubníka neskoro, celý ustatý a so zvesenými krídlami. V zobáčiku zvieral malý lesklý kamienok, ktorý mal zaniesť kamarátke Parádnici na druhú stranu námestia. Namiesto toho však trikrát obletel kostolnú vežu a skoro skončil v komíne pekárne.
Väčšina holubov už spala, hlávky schované pod krídlami. Len jeden na neho čakal. Bol to Oriešok, najstarší a najmúdrejší holub v celom meste. Jeho perie už nebolo sivé, ale skôr farby vlašského orecha, a jeho pohľad bol pokojný a chápavý.
„Zase si blúdil, však?“ zahudral Oriešok láskavo.
Poštárik prikývol a kamienok mu smutne vypadol zo zobáčika. „Tie mapy sú nanič! Všetky čiary sú rovnaké. Nikdy sa to nenaučím a nebudem dobrý poštár.“
Oriešok sa usmial. „Možno nepotrebuješ mapu pre oči. Možno ti stačí mapa pre uši.“
„Pre uši?“ začudoval sa Poštárik. „Taká neexistuje.“
„Ale áno,“ povedal Oriešok. „Len si ju musíš vytvoriť sám. Zatvor oči a počúvaj.“
Poštárik neisto privrel viečka. Najprv nepočul nič, len tlkot vlastného srdiečka. Potom sa však zvuky mesta začali vynárať ako hviezdy na nočnej oblohe.
„Čo počuješ?“ spýtal sa Oriešok potichu.
„Počujem… cilinganie,“ zašepkal Poštárik.
„Správne. To je električka číslo tri. Vždy takto cilingá, keď zatáča pri starej tržnici. Je to jej hlas,“ vysvetľoval Oriešok. „A teraz?“
„Počujem šumenie. Ako keď fúka vietor do listia, ale stále rovnako.“
„To je veľká fontána uprostred námestia. Jej voda nikdy nespí. Je to srdce námestia,“ pokračoval Oriešok. „A ten hlboký zvuk, ktorý príde každú chvíľu?“
Vtom sa ozvalo hlasné „BIM-BAM“. Zvuk bol taký mocný, až sa Poštárikovi zatriaslo perie.
„To sú vežové hodiny!“ vyhŕkol nadšene. „Bijú každú celú hodinu!“
„Vidíš?“ usmial sa Oriešok. „Mesto k tebe hovorí. Každý zvuk je ako značka na mape. Cilinganie električky je zákruta, šum fontány je stred námestia a hlas hodín je tvoj hlavný orientačný bod. Zajtra ťa začnem učiť, ako podľa nich lietať.“
Na druhý deň ráno Oriešok zobral Poštárika na okraj strechy. Mesto pod nimi sa prebúdzalo do nového dňa.
„Tvoja prvá úloha,“ povedal Oriešok, „je doletieť k fontáne a späť. Ale nesmieš sa pozerať na domy. Sleduj len zvuk.“
Poštárik bol nervózny. Zavrel oči, zhlboka sa nadýchol a započúval sa. Našiel to známe, upokojujúce šumenie. Zamával krídlami a letel priamo za ním. Zvuk bol čoraz hlasnejší a hlasnejší, až cítil na perí drobnú vodnú hmlu. Otvoril oči a uvidel, že je presne nad trblietajúcou sa vodou fontány! S veselým zakrúkaním sa otočil a letel naspäť do holubníka.
„Výborne!“ pochválil ho Oriešok. „Teraz niečo ťažšie. Vidíš tamten vysoký gaštan v parku?“
Poštárik prikývol.
„Dones mi z neho jeden list. Ale cestu ti neukážem. Len ti ju poviem.“ Oriešok si odkašľal a začal: „Leť smerom k tikotu veľkých hodín. Keď bude tikot najhlasnejší, budeš priamo nad kostolom. Tam zaboč doprava, smerom k veselému výskaniu a smiechu.“
„Smiechu?“ nechápal Poštárik.
„Áno. V parku je detské ihrisko. Deti sa tam vždy hrajú. Ich smiech ťa zavedie priamo k parku. A hneď za ihriskom stojí ten starý gaštan.“
Poštárik sa odhodlane odrazil od strechy. Letel za tikotom, ktorý bol stále zreteľnejší. „Tik-tak, tik-tak,“ ozývalo sa mu v ušiach. Keď bol zvuk najsilnejší, presne ako povedal Oriešok, zbadal pod sebou strechu kostola. Stočil sa doprava a napol uši.
A naozaj! Z diaľky začul tenký, veselý zvuk detského smiechu a výskania. Letel za ním ako včela za vôňou kvetu. Smiech bol stále bližšie. Pod sebou uvidel hojdačky a preliezačky plné detí. A hneď za nimi stál obrovský gaštan s listami veľkými ako dlane.
Poštárik si jeden opatrne odtrhol a s hrdým zakrúkaním sa vydal na cestu späť. Už nepotreboval rady. Jednoducho letel smerom, kde bol jeho príbytok a kde jemne hudrali jeho holubí kamaráti.
Keď pristál vedľa Orieška s listom v zobáčiku, jeho očká žiarili šťastím.
„Dokázal som to!“ zakrúkal. „Počul som celé mesto! Smiech detí, cilinganie električky aj šum fontány. Je to tá najlepšia mapa na svete!“
Oriešok sa na neho pyšne pozrel. „Každý má svoju vlastnú cestu, Poštárik. Ty si nenašiel len list z gaštana. Našiel si svoj dar. Nemusíš čítať z papiera, keď vieš čítať zvukmi.“
Od toho dňa sa Poštárik už nikdy nestratil. Stal sa najlepším sluchovým navigátorom v celom meste. A keď sa malé holúbätá učili lietať, neukazoval im len mapy. Učil ich predovšetkým počúvať.
„Započúvajte sa,“ hovoril im často. „Mesto vám samo povie, kam máte letieť.“
A možno, keď sa nabudúce prechádzate po ulici, skúste na chvíľu zatvoriť oči aj vy. Aké zvuky má vaše mesto? Ktovie, možno aj vy objavíte svoju vlastnú, tajnú zvukovú mapu.