Cink-cink-cink! Tenký, veselý zvuk sa ozval odniekiaľ zo záhrady. Filip stál uprostred mäkkého trávnika, na očiach mal veselú bodkovanú šatku a mračil sa tak veľmi, až sa mu skoro spojilo obočie.
„Už ťa mám!“ skríkol a rozbehol sa smerom k veľkému kríku s egrešmi. Prásk! Preletel rovno cez neho a zamotal sa do konárov. Žiadna Elka tam nebola. Z kríka vyletel iba prekvapený drozd.
„Netrafil si!“ ozval sa Elkin smiech z úplne iného kúta záhrady.
Filip si frustrovane strhol šatku z očí. „To sa nedá! To je nefér! Ty musíš mať nejaké čarovné zvončeky, ktoré ma vždy popletú.“ Založil si ruky na hrudi a dupol nohou. Elka, ktorá sa skrývala za starým sudom na dažďovú vodu, k nemu pribehla a ukázala mu malý strieborný zvonček.
„Pozri, je úplne obyčajný,“ povedala a zacinkala ním Filipovi rovno pred nosom. „Ty ma nikdy nenájdeš.“
„Pretože je to nemožné!“ hneval sa Filip. „Keď mám zaviazané oči, všetky zvuky sú všade a nikde zároveň. Je to len jeden veľký CINK v mojej hlave.“
Práve vtedy vyšiel z domu dedko Vlado s pohárom malinovky. Všimol si Filipovu zamračenú tvár. „Ale, ale, akýpak problém tu riešia moji malí vynálezcovia?“ spýtal sa láskavo a sadol si na lavičku v tieni jablone.
„Dedko, Elka podvádza,“ posťažoval sa Filip. „Hráme sa na hľadanie zvuku a ja ju nikdy neviem nájsť. Keď zacinká, vôbec neviem, z ktorej strany to ide.“
Dedko Vlado sa usmial a poškrabal sa na brade. Neodpovedal hneď. Namiesto toho položil zvláštnu otázku: „Filip, a prečo vlastne máš dve uši a nie iba jedno veľké uprostred čela?“
Filip na neho prekvapene pozrel. „No... aby som dobre počul?“
„To určite,“ prikývol dedko. „Ale prečo práve dve? A prečo jedno na jednej strane hlavy a druhé na druhej? Príroda nikdy nerobí veci len tak náhodou.“
Elka zvedavo naklonila hlavu. „Možno jedno ucho je na hlasné zvuky a druhé na tiché?“ navrhla.
„Výborná hypotéza!“ pochválil ich dedko. „Veda je presne o takýchto nápadoch. A čo urobí správny vedec, keď má hypotézu?“
„Overí si ju!“ vyhŕkol Filip, ktorý na svoj hnev už takmer zabudol. Okamžite sa mu rozžiarili oči. „Poďme na to!“
Sadol si späť na trávnik a znova si zaviazal oči. „Elka, teraz zacinkaj veľmi potichu.“
Elka opatrne pohla zvončekom. Cink.
„Počul si?“ spýtala sa.
„Áno. A teraz si zakryjem jedno ucho.“ Filip si dlaňou prikryl pravé ucho. „Cinkaj znova!“
Cink.
„Počujem!“
„A teraz si zakry druhé!“ prikázala Elka. Filip si preložil dlaň na ľavé ucho.
Cink.
„Zase počujem!“ zvolal prekvapene. „Takže tvoja teória nebola správna, Elka. Obe uši počujú aj tiché, aj hlasné zvuky.“
Elka si povzdychla. „Škoda.“
„Vôbec nie škoda!“ zasmial sa dedko Vlado. „Je to skvelé! Teraz vieme, ako to nefunguje. A to je pri objavovaní veľmi dôležitý krok. Posunuli sme sa ďalej. Skúsme iný nápad. Čo ak zvuk nie je ako svetlo, ktoré je všade naraz? Čo ak cestuje? Ako taký malý, rýchly bežec.“
Filip sa zamyslel. „Bežec? Ako v pretekoch?“
„Presne tak,“ prikývol dedko. „A keď sú preteky, niekto je v cieli prvý a niekto druhý, však?“
Filipove oči sa zaleskli pod šatkou, akoby mu v hlave niečo preskočilo. Začínal tušiť. „Elka, postav sa na moju ľavú stranu. Ďaleko odo mňa. A teraz... tleskni rukami. Len raz.“
Elka urobila pár krokov doľava a silno tleskla. Plesk!
Filip chvíľu mlčal a sústredil sa. Potom víťazoslávne ukázal prstom na svoje ľavé ucho. „Ľavé! Určite ľavé! Počul som to tam o malinkú, maličkú chvíľočku skôr ako v pravom!“
„Naozaj?“ čudovala sa Elka.
„Áno! A teraz to skús z pravej strany!“
Elka obišla Filipa a tleskla z druhej strany. Plesk!
„Pravé! Teraz bolo prvé pravé ucho!“ jasal Filip. „Dedko, ja už asi viem! Zvuk je bežec a moje uši sú cieľová páska! Do toho ucha, ktoré je k zvuku bližšie, dobehne o kúsok skôr!“
„Geniálna dedukcia!“ pochválil ho dedko Vlado. „Tvoj mozog je taký šikovný detektív, že si všimne aj ten drobný, drobnulinký rozdiel v čase. Ale je tu ešte jedna stopa, ktorú používa.“
„Aká?“ spýtala sa Elka a vytiahla si z vrecka malý zápisník a ceruzku. Rada si kreslila všetky ich objavy.
„Skús tlesknúť ešte raz z pravej strany,“ navrhol dedko.
Plesk!
Filip sa opäť sústredil. „Už viem! V pravom uchu to bolo aj o trošičku hlasnejšie! Lebo bolo bližšie!“
„Presne tak!“ usmial sa dedko. „Hlava zvuku trošku stojí v ceste, a kým ho obíde k druhému uchu, stratí trochu sily. Takže tvoj mozog, ten úžasný detektív, má dve stopy. Prvá: do ktorého ucha prišiel zvuk skôr? A druhá: v ktorom uchu bol zvuk hlasnejší? Keď si tieto dve informácie spojí, presne vie, odkiaľ zvuk prišiel. Zľava, sprava, spredu, či dokonca zozadu.“
Elka si to hneď začala kresliť. Nakreslila hlavu s dvoma ušami. Z jednej strany nakreslila vlnovku smerujúcu k bližšiemu uchu a napísala „SKÔR a HLASNEJŠIE“. Potom nakreslila dlhšiu, slabšiu vlnovku okolo celej hlavy k druhému uchu a napísala „NESKÔR a TICŠIE“.
Filip si stiahol šatku a pozrel na Elkinu kresbu. „Wau! Takže ja mám v hlave superpočítač! To nie je kúzlo, to je veda!“ bol nadšený. Zrazu sa vôbec nehneval. Cítil sa silný, akoby objavil nejakú svoju tajnú superschopnosť, o ktorej doteraz nevedel.
„Môžeme si to zahrať znova?“ spýtal sa Elky s iskričkami v očiach. „Prosím! Teraz to už bude iné.“
Elka sa usmiala a podala mu šatku. Filip si ju s odhodlaním zaviazal. Tentoraz nestál napäto, ale uvoľnene a potichu. Zavrel oči a len počúval. Šušťanie listov vo vetre, bzukot včely, vzdialený brechot psa.
Potom sa ozvalo to, na čo čakal.
Cink-cink.
Zvuk prišiel spredu a mierne napravo. Prišiel do pravého ucha o zlomok sekundy skôr a bol tam o chlp hlasnejší. Filip sa neponáhľal. Pomaly, isto, zdvihol ruku a ukázal presne smerom k starej hruške.
„Si tam!“ povedal potichu, ale sebavedome.
Spoza kmeňa stromu sa ozval prekvapený Elkin hlas. „Ako... ako si to vedel?“
Filip si s úsmevom dal dole šatku. „Pretože môj mozog je detektív a moje uši sú jeho najlepší pomocníci. Jedno mu povedalo, že si blízko, a druhé mu pošepkalo, z ktorej strany.“
Podišiel k Elke a objal ju. „Ďakujem za najlepšiu hru na skrývačku na svete!“
Dedko Vlado sa na nich pozeral z lavičky a spokojne sa usmieval. „Vidíte? Tie najväčšie a najúžasnejšie kúzla nosíme stále so sebou. Len sa ich musíme naučiť používať.“
A čo vy, deti? Skúsite si aj vy doma, s pomocou rodičov, zahrať hru na hľadanie zvuku? Zatvorte si oči a nechajte súrodenca alebo rodiča niekde v izbe potichu tlesknúť. Budete prekvapení, aký presný kompas máte ukrytý vo vlastnej hlave