Hlasná hudba dunela celým bytom a vibrácie mi prechádzali cez podrážky tenisiek až do kostí. V jednej ruke som zvierala červený plastový pohár s vlažnou kolou, v druhej mobil, na ktorom som už asi po stýkrát predstierala, že čítam niečo nesmierne dôležité. V skutočnosti som len sledovala hodiny a odrátavala minúty, kým budem môcť Saši, mojej najlepšej kamarátke a organizátorke tejto „párty storočia“, s čistým svedomím povedať, že už musím ísť.
„Ema, prečo tu stojíš ako soľný stĺp? Poď tancovať!“ zakričala na mňa Saša a snažila sa ma vtiahnuť do epicentra diania, ktoré predstavovala improvizovaná tanečná plocha v jej obývačke.
Len som pokrútila hlavou a naznačila, že si potrebujem odskočiť. Bola to lož, samozrejme. Potrebovala som len uniknúť. Uniknúť hluku, blikajúcim svetlám a pocitu, že sem absolútne nepatrím. Preplietla som sa pomedzi spotené telá a namierila si to k balkónovým dverám. Chladný nočný vzduch bol ako balzam na dušu.
Oprela som sa o studené zábradlie a zhlboka sa nadýchla. Vôňa vlhkej zeme po krátkej večernej prehánke sa miešala s dymom z cigariet a vzdialeným hukotom mesta. Z bytu za mnou stále doliehala tlmená basa, no tu vonku to bolo znesiteľné. Zavrela som oči a na malú chvíľu som si užívala ten pokoj.
„Tiež útek?“ ozval sa vedľa mňa hlas. Hlbší, než som čakala, s miernym chrapľavým nádychom.
Strhla som sa. Srdce mi poskočilo až niekde do krku. Stál tam on. Adam. Chalan z tretej bé, ktorého som poznala len z videnia na chodbách. Ten, ktorý nosil vždy čiernu mikinu s kapucňou, aj keď bolo vonku dvadsať stupňov. Ten, ktorý hral na gitare v školskej kapele tak, že každému dievčaťu v aule naskakovali zimomriavky. Ten, ktorého fotku som si možno, ale fakt len možno, občas pozerala na Instagrame o trochu dlhšie, než bolo spoločensky únosné.
„Ehm... áno. Trochu veľa hluku na mňa,“ zamrmlala som a cítila, ako sa mi do líc hrnie červeň. Dúfala som, že v prítmí balkóna to nie je vidieť.
Prikývol a oprel sa o zábradlie vedľa mňa, pričom si dával pozor, aby medzi nami zostal bezpečný priestor. „Chápem. Niekedy je to ako byť v úli. Príliš veľa bzučania.“
Usmiala som sa. „Presne. A ja nie som zrovna spoločenská včela.“
Zasmial sa a ja som si všimla, ako sa mu v kútikoch očí urobili malé vrásky. „Ja tiež nie. Kamarát ma sem dotiahol. Sľúbil, že to bude 'legendárne'. Zatiaľ je to len hlasné.“
Nastala chvíľa ticha. Nebolo to však trápne ticho. Skôr také... očakávajúce. Pozorovali sme svetlá mesta pod nami, blikajúce ako rozhádzané drahokamy.
„Vieš, čo je naozaj legendárne?“ prehovoril zrazu a otočil sa ku mne. Jeho pohľad bol priamy a ja som mala pocit, že sa mi dívam priamo do duše. „Noc. Takáto. Keď už všetci spia a mesto patrí len tebe.“ Zastavil sa, akoby zvažoval svoje ďalšie slová. „Táto párty je aj tak nuda. Nechceš sa ísť prejsť? Noc je príliš pekná na to, aby sme ju strávili tu dnu.“
Zostala som naňho hľadieť s otvorenými ústami. Adam. Mňa. Volá von. Môj mozog sa snažil spracovať túto informáciu, zatiaľ čo moje srdce predvádzalo zbesilé bubenícke sólo. V hlave mi vírili všetky možné scenáre. Čo ak to bude trapas? Čo ak nebudem vedieť, o čom sa s ním rozprávať? Čo ak poviem nejakú totálnu hlúposť a on si uvedomí, že sa pomýlil?
Ale potom som sa pozrela do jeho očí. Nebol v nich žiadny výsmech, len tichá zvedavosť a možno náznak rovnakej neistoty, akú som cítila ja.
„Dobre,“ vyhŕkla som skôr, ako som si to stihla rozmyslieť. „Pôjdem rada.“
Jeho úsmev sa rozšíril a bola to tá najkrajšia vec, akú som za celý večer videla. „Super. Zoberiem si len bundu.“
Kým bol preč, rýchlo som napísala Saši správu: „Idem sa s kamošom prejsť, nečakaj ma. Ozvem sa neskôr. Uži si to! :)“ Slovo „kamošom“ bolo možno prehnané, ale „chalanom, do ktorého som tajne buchnutá“ by asi nevyznelo dobre. Potichu sme sa vykradli z bytu a ocitli sa na chladnej ulici.
Prvých pár minút bolo trochu nemotorných. Kráčali sme vedľa seba po prázdnom chodníku a ozvena našich krokov bola jediným zvukom, ktorý prerušoval nočné ticho. Ja som si nervózne žmolila lem mikiny a on mal ruky strčené vo vreckách bundy.
„Takže...“ začal. „Ema, však?“
Prikývla som a srdce sa mi na chvíľu zastavilo. On vedel moje meno. „A ty si Adam.“
„Správne,“ usmial sa. „Chodíš o ročník nižšie, že? Vidávam ťa v knižnici.“
Znova som cítila, ako sa červenám. „Áno, som tam celkom často. Pomáham knihovníčke s triedením kníh.“
„To je super,“ povedal a znelo to úprimne. „Ja sa tam chodím väčšinou len schovať pred svetom.“
Zasmiala som sa. „To je tiež celkom dobrý dôvod.“
Rozhovor sa pomaly rozbiehal. Zistili sme, že obaja neznášame fyziku, milujeme staré filmy a máme rovnakú obľúbenú pizzeriu. Kráčali sme bezcieľne ulicami, ktoré som poznala len za denného svetla, plné áut a ľudí. Teraz boli tiché, tajomné a krásne. Žlté svetlo pouličných lámp kreslilo na mokrý asfalt dlhé tiene a vytváralo magickú atmosféru.
Cítila som, ako sa počiatočná nervozita postupne stráca a nahrádza ju pocit... pohody. Bolo to zvláštne. S ním som sa cítila prirodzene, akoby sme sa poznali roky. Nemusela som sa pretvarovať, že som vtipnejšia alebo múdrejšia. Mohla som byť len sama sebou.
Zabočili sme do jednej z užších uličiek vedúcich k historickému centru. Staré budovy sa týčili k tmavej oblohe a ja som si uvedomila, že som sa prestala sústrediť na to, kam šliapem a čo poviem. Namiesto toho som si užívala každý moment. Teplo, ktoré z neho sálalo, aj keď sa ma nedotýkal. Spôsob, akým sa mu vlasy neposlušne krútili zakaždým, keď zavial vietor. A ten jeho smiech, ktorý znel v nočnom tichu ako hudba.
A vtedy som to začula. Slabý, vzdialený zvuk gitary, melódia, ktorá sa niesla nočným vzduchom ako prísľub.
Adam sa zastavil a naklonil hlavu. „Počuješ to?“
Prikývla som a započúvala sa pozornejšie. Bola to jemná, melancholická melódia, ktorá sa prepletala tichom mesta. Zvuk bol čistý a plný emócií. Bez slova sme sa vydali jeho smerom. Naše kroky spomalili, akoby sme sa báli, že ten krehký zvuk vyplašíme.
Na malom námestí, osvetlenom len jednou starou lampou, sedel na schodoch pred zatvoreným obchodíkom s antikvariátom starší muž. Na kolenách mal položenú ošúchanú akustickú gitaru a jeho prsty sa s neuveriteľnou ľahkosťou kĺzali po strunách. Pred sebou mal otvorené puzdro od gitary, v ktorom ležalo len zopár drobných mincí. Hral len pre seba, pre hviezdy a pre túto tichú noc.
Zostali sme stáť v tieni, asi desať metrov od neho, a len sme počúvali. V tej hudbe bolo všetko – radosť, smútok, nádej aj nostalgia. Bolo to, akoby rozprával príbeh bez slov. Pozrela som na Adama. Oči mal privreté a na tvári mal výraz úplného pohrúženia. Videla som, že tá hudba sa ho dotýka rovnako hlboko ako mňa.
Keď hudobník dohral posledný tón, ktorý doznieval v tichu námestia, Adam potichu vytiahol z vrecka peňaženku. Podišiel k nemu, opatrne, aby ho nevystrašil, a vložil do puzdra papierovú bankovku. Starší muž prekvapene zdvihol hlavu.
„To je nádherné, čo hráte,“ povedal Adam ticho. „Mohli by ste zahrať ešte niečo? Niečo... niečo veselšie?“
Mužove unavené oči sa rozžiarili. „Pre vás? S radosťou.“ Chvíľu premýšľal a potom jeho prsty rozozvučali struny v úplne inom rytme. Bola to živá, takmer tanečná melódia, ktorá vás nútila pohupovať sa do rytmu.
Adam sa otočil ku mne a na tvári mal ten svoj široký, nákazlivý úsmev. Podišiel ku mne, natiahol ku mne ruku a s miernou úklonou sa spýtal: „Smiem prosiť, slečna?“
Srdce mi vynechalo úder. Sledovala som jeho natiahnutú dlaň a potom jeho oči, ktoré sa v svetle lampy leskli ako dva kúsky obsidiánu. Toto sa nedialo. Toto bol jeden z tých snov, z ktorých sa človek nechce zobudiť.
„Ja... ja neviem tancovať,“ zašepkala som a bola to pravda. Moje tanečné schopnosti sa obmedzovali na trápne poskakovanie v súkromí mojej izby.
„To je v poriadku,“ usmial sa. „Ja tiež nie. Budeme sa len... hýbať.“
Váhavo som vložila svoju ruku do jeho. Jeho dlaň bola teplá a pevná. Prsty sa jemne obtočili okolo mojich a telom mi prebehlo príjemné mrazenie. Druhú ruku mi položil na pás a ja som tú svoju neisto položila na jeho rameno. Boli sme tak blízko, že som cítila vôňu jeho mikiny – zmes aviváže, jemného parfumu a niečoho jedinečne jeho.
Hudba prúdila okolo nás, odrážala sa od starých fasád domov a my sme sa začali pomaly pohybovať. Najprv neisto, krok sem, krok tam. Boli sme nemotorní a smiali sme sa na vlastnej trápnosti. Ale potom, akoby zázrakom, sme našli spoločný rytmus.
Nebol to žiadny elegantný valčík. Skôr len jemné pohupovanie zo strany na stranu, otáčanie sa v kruhu pod osamelou lampou. Adam ma viedol s prekvapivou istotou a ja som sa nechala unášať. Zavrela som oči a sústredila sa len na ten pocit. Na jeho ruku na mojom chrbte, na naše prepletené prsty, na melódiu, ktorá akoby bola napísaná len pre nás.
Svet okolo nás zmizol. Nebola žiadna škola, žiadne povinnosti, žiadna trápna párty. Boli sme len my dvaja, hudba a tiché nočné mesto. Otvorila som oči a pozrela sa naňho. Díval sa na mňa. Jeho pohľad bol taký intenzívny, že som sa musela zhlboka nadýchnuť. Neusmieval sa. Len sa díval, akoby sa snažil zapamätať si každú jednu črtu mojej tváre.
Hudba spomalila, prešla do nežnejšej, pomalšej melódie. Naše pohyby sa spomalili tiež. Už sme sa takmer nehýbali, len sme stáli v objatí, jemne sa kolíšuc do rytmu. Cítila som, ako mi jeho palec jemne prechádza po chrbte ruky, ktorú držal. Každý dotyk bol ako malý elektrický výboj.
Pomaly sa ku mne naklonil. Čas sa opäť spomalil, presne ako vtedy na balkóne. Videla som každý detail jeho tváre. Malú jazvičku nad obočím. Spôsob, akým sa mu nepatrne chveli pery. Srdce mi bilo tak nahlas, že som sa bála, že ho musí počuť.
Zavrela som oči a čakala. Vedela som, že to príde. A chcela som to viac, než čokoľvek iné v tej chvíli.
Jeho pery boli jemnejšie, než som si predstavovala. Bol to váhavý, nežný bozk. Nebol náruživý ani dravý. Bol... zvedavý. Akoby kládol otázku, na ktorú moje pery odpovedali. Ruka, ktorú som mala na jeho ramene, mi automaticky našla cestu k jeho zátylku a prsty sa mi zaborili do jeho hustých vlasov. Voňali po jablkovom šampóne.
Odtiahol sa len na centimeter, čelá sme mali opreté o seba a obaja sme mali stále zatvorené oči. Hudba stále hrala, ale ja som ju už takmer nevnímala. V ušiach mi hučalo a jediná vec, na ktorú som sa dokázala sústrediť, bol pocit jeho pier na mojich.
„Wow,“ vydýchol a ja som na perách pocítila jeho úsmev.
Otvorila som oči. „Wow,“ zopakovala som ako ozvena a nedokázala som potlačiť obrovský úsmev, ktorý sa mi rozlial po tvári.
V tom momente dohral hudobník posledný akord. Ticho, ktoré nastalo, bolo ohlušujúce. Potichu sme zatlieskali a muž sa na nás vďačne usmial, kývol hlavou a začal si baliť gitaru. Náš moment sa skončil.
Adam ma stále držal za ruku. Nechcelo sa mi ju pustiť. Nechcelo sa mi, aby sa táto noc skončila.
„Asi by som ťa mal odprevadiť domov,“ povedal ticho, no v jeho hlase bol náznak otázky.
Prikývla som, hoci každá bunka v mojom tele kričala „nie, ešte nie“. „Asi áno. Už je dosť neskoro.“
Cesta k môjmu domu bola iná. Už tam nebolo to trápne ticho. Teraz bolo naplnené niečím novým. Sľubom. Namiesto rozhovoru sme kráčali mlčky, no držali sme sa za ruky. Ten dotyk hovoril viac než akékoľvek slová.
Bol to zvláštny pocit. Na jednej strane som si želala, aby bol môj dom na druhom konci mesta, aby sme mohli takto kráčať celú noc. Na druhej strane som sa nevedela dočkať, kedy zaleziem pod perinu a v pokoji si prehrám každú sekundu poslednej hodiny. Každé slovo, každý pohľad, každý dotyk.
Keď sme zabočili do mojej ulice, pocítila som v žalúdku záchvev sklamania. Už sme boli takmer tam. Zastavili sme pred bráničkou môjho domu. Všade bola tma, len malé solárne lampičky lemovali chodník k dverám ako svetlušky.
Adam sa otočil ku mne. Pustil moju ruku a ja som okamžite pocítila chlad. Chýbalo mi jeho teplo.
„Tak sme tu,“ povedal a strčil si ruky do vreciek. Zrazu vyzeral trochu neisto, akoby sa ten sebavedomý chalan, čo ma vyzval do tanca, niekam vyparil a zostal tu len Adam. Plachý, nervózny Adam.
„Ďakujem za odprevadenie,“ povedala som a snažila sa, aby môj hlas neznel tak roztrasene, ako som sa cítila. „A za... za tanec.“
„Ja ďakujem tebe, že si išla,“ usmial sa a jeho pohľad opäť zmäkol. „Zachránila si ma pred umretím od nudy na tej párty.“
„Nápodobne,“ zasmiala som sa. „Aj keď si myslím, že nočné potulky po meste neboli úplne v Sašinom pláne na 'legendárny večer'.“
„Jej plán ma nezaujíma,“ povedal a urobil krok bližšie. „Môj plán bol oveľa lepší.“
Srdce mi opäť zrýchlilo tempo. Stáli sme blízko seba, vzduch medzi nami iskrili napätím. Díval sa mi na pery, presne ako predtým na námestí. Čakala som, že ma znova pobozká. Dúfala som v to.
No on sa len usmial, akoby si čítal v mojich myšlienkach a chcel ma trochu ponaťahovať. „Uvidíme sa v škole?“
„Určite,“ prikývla som. „Možno v knižnici. Môžeš sa prísť schovať pred svetom.“
„Budem sa tešiť,“ zašepkal. Potom sa naklonil a dal mi letmý, jemný bozk na líce. Jeho pery pálili na mojej koži. „Dobrú noc, Ema.“
„Dobrú noc, Adam,“ vydýchla som a sledovala som ho, ako sa otáča a kráča preč. Počkala som, kým jeho postava nezmizne za rohom ulice, a až potom som sa potichu vkradla do domu.
V izbe som zo seba zhodila oblečenie a v pyžame som sa zvalila na posteľ. V hlave mi vírilo milión myšlienok. Zľahka som sa dotkla prstami najprv pier, potom líca. Stále som tam cítila jeho bozk. Usmievala som sa do vankúša ako blázon.
Zrazu mi zavibroval mobil na nočnom stolíku. Očakávala som správu od Saši, plnú otázok a možno aj výčitiek. No na displeji svietilo neznáme číslo.
Ahoj, tu je Adam. Dúfam, že som ťa nezobudil. Len som chcel... neviem. Asi len povedať, že dnešný večer bol naozaj legendárny. Vďaka tebe.
Srdce mi vynechalo ďalší úder. Ako získal moje číslo? Potom mi to došlo. Saša. Musela mu ho dať. Usmiala som sa. Možno predsa len bola najlepšia kamarátka na svete.
Prsty sa mi triasli, keď som písala odpoveď. Triasli sa tak, že som musela vetu trikrát zmazať, kým som bola spokojná.
Nezobudil si ma. Aj pre mňa to bol najlepší večer. A súhlasím... bol legendárny. :) Dobrú noc.
O pár sekúnd prišla odpoveď. Len jedno slovo.
Dobrú.
Zaspávala som s úsmevom na perách a s pocitom, že sa niečo zmenilo. Že táto noc nebola len obyčajná noc. Bola začiatkom niečoho nového. Niečoho, čo som sa bála pomenovať, ale čo vo mne vyvolávalo ten najkrajší pocit na svete. Pocit motýľov v bruchu, ktoré sa práve prebudili a chystali sa vzlietnuť.
Nasledujúce ráno som sa zobudila s pocitom, že svet je krajší. Slnko svietilo jasnejšie, vtáky spievali hlasnejšie a dokonca aj moja ranná ovsená kaša chutila lepšie. Keď som kráčala do školy, mala som v slúchadlách pustenú hudbu, ale v skutočnosti som ju nevnímala. V hlave mi stále hrala tá melódia z nočného námestia.
Na chodbe som sa nervózne obzerala. Hľadala som čiernu mikinu s kapucňou. Čo ak to bol len sen? Čo ak si to všetko len predstavujem a on sa bude tváriť, že ma nepozná?
A potom som ho uvidela. Stál pri svojej skrinke s kamarátmi a smial sa na niečom, čo práve povedali. Keď ma zbadal, jeho úsmev sa ešte rozšíril. Nebol to ten zdvorilý úsmev pre všetkých. Bol to ten jeho úsmev. Ten pre mňa.
Jemne kývol hlavou na pozdrav a ja som mu pozdrav opätovala, neschopná odtrhnúť od neho pohľad. Cítila som, ako ma pália líca. Saša, ktorá kráčala vedľa mňa, si to okamžite všimla.
„No teda!“ drgla do mňa lakťom. „Tak 'kamoš', hej? Ten tvoj 'kamoš' sa na teba pozerá, akoby si bola posledný kúsok pizze na svete.“
Musela som sa zasmiať. „Prestaň.“
„Ani náhodou! Chcem detaily. Všetky detaily. Po škole, v našej kaviarni. A neopováž sa vynechať ani jednu jedinú vec!“
Sľúbila som jej, že jej všetko poviem, aj keď som vedela, že tie najdôležitejšie momenty – pocit jeho ruky na mojom páse, chuť jeho pier, ticho medzi nami – sa nedajú opísať slovami. Tie zostanú navždy len naším malým tajomstvom, ktoré sa zrodilo pod svetlom pouličnej lampy, za zvukov gitary neznámeho hudobníka. Tajomstvom jednej legendárnej noci, ktorá bola len začiatkom nášho príbehu.