Na samom vrchu kopca, ďaleko od blikajúcich svetiel mesta, stála stará, tichá hvezdáreň. Nebola opustená. Mala dvoch veľmi dôležitých obyvateľov. Prvým bol malý, ale mocný ďalekohľad Hvezdárik. Jeho jediné oko, veľké a lesklé, dokázalo vidieť tie najvzdialenejšie kúty nočnej oblohy.
Jeho najlepšou kamarátkou bola Mapka, stará hviezdna mapa. Bola rozložená na veľkom stole a jej povrch bol posiaty tisíckami bodiek, čiar a názvov. Mapka poznala každú hviezdu a každé súhvezdie naspamäť.
Každú jasnú noc sa Hvezdárik s nadšením naklonil k otvorenej kupole a pozoroval ten nekonečný tmavý zamat posiaty diamantmi.
„Dnes večer sa pozriem na Veľký voz,“ povedal si a nasmeroval svoje sklené oko presne tam, kam chcel. „Jeden, dva, tri... sedem hviezd. Všetky sú na svojom mieste.“
Neskôr sa posunul k súhvezdiu Orión. „Aj lovec je tu. Všetko sedí.“
No vtom Hvezdárik spozornel. Medzi známymi hviezdami, neďaleko jasnej hviezdy menom Sírius, zbadal niečo nové. Malé, no prekvapivo jasné svetielko, ktoré si doteraz nikdy nevšimol.
„To je zvláštne,“ zamrmlal si. „Mapka! Rýchlo, poď sa pozrieť!“
Stará mapa zašušťala papierom. „Čo sa deje, Hvezdárik? Zase obdivuješ Kasiopeju? Vieš, že vyzerá ako veľké písmeno W.“
„Nie, nie! Našiel som niečo iné! Novú hviezdu!“ zvolal Hvezdárik nadšene. „Je hneď vedľa súhvezdia Veľkého psa. Pozri, je taká jasná!“
Mapka sa zamyslela. Všetky jej bodky a čiary sa na chvíľu akoby napli. „Nová hviezda? To nie je možné. Poznala by som ju. Na mojom papieri nie je žiadna nová bodka.“
Hvezdárik sa zamračil. „Ale ja ju vidím! Je presne tam. Je takmer taká jasná ako...“ odmlčal sa a porovnával. „No, nie je taká jasná ako Sírius, ale určite tam je!“
„Ukáž mi presne to miesto,“ povedala Mapka a Hvezdárik jej opísal polohu. Mapka si prezrela každý milimeter svojho povrchu v tej oblasti.
„Nie, Hvezdárik. Tu nič nie je. Iba prázdne miesto. Možno sa ti len niečo zdalo,“ povedala láskavo.
Hvezdárika to však neodradilo. Bol si istý tým, čo videl. „Dobre. Tak ju budem sledovať. Uvidíme, či tam bude aj zajtra.“
A tak aj spravil. Na druhý večer, len čo sa zotmelo, Hvezdárik netrpezlivo namieril svoje oko na včerajšie miesto. Svetielko tam bolo! No... niečo bolo inak.
„Mapka, je tu! Ale... posunula sa!“ zvolal prekvapene. „Včera bola kúsok naľavo od tej malej hviezdičky a dnes je kúsok napravo!“
Mapka znova zašušťala. „Posunula? Hviezdy sa nehýbu takto rýchlo, teda, nie voči sebe. To nedáva zmysel. Si si istý?“
„Úplne!“ povedal Hvezdárik odhodlane. „Nakreslíme si to. Každú noc zaznačíme jej polohu.“
Súhlasili. Každý večer Hvezdárik našiel záhadný bod a Mapka si ceruzkou urobila malú značku na prázdny hárok papiera. Prvý deň. Druhý deň. Tretí. Po týždni mali na papieri niekoľko bodiek, ktoré tvorili krátku, jemne zakrivenú čiaru.
„Vidíš?“ povedal Hvezdárik víťazoslávne. „Pohybuje sa! Ale prečo? A čo to je, keď to nie je hviezda?“
Obaja boli zmätení. Pozerali na oblohu, potom na svoje poznámky, ale odpoveď neprichádzala.
Vtom sa cez otvorenú kupolu dovnútra vkradol jemný, strieborný lúč svetla. Nebol to obyčajný lúč. Bol hustejší, žiarivejší a zdalo sa, že sa usmieva. Bol to Mesačný lúč, starý a múdry posol noci.
„Dobrý večer, malí pozorovatelia,“ ozval sa jeho tichý, cengavý hlas. „Vidím, že vás trápi nejaká záhada.“
Hvezdárik a Mapka sa na neho prekvapene pozreli. „Áno!“ vyhŕkol Hvezdárik. „Našli sme svetlo, ktoré putuje oblohou, ale nie je to hviezda. A nevieme, čo to je.“
Mesačný lúč sa jemne zachvel a posvietil na ich papierik s nakreslenými bodkami. „Ach, áno. Tohto pútnika dobre poznám. Nesledujete hviezdu, priatelia moji.“
„A čo teda sledujeme?“ spýtala sa zvedavo Mapka.
„Sledujete planétu,“ zašepkal Mesačný lúč. „Jednu zo susediek vašej Zeme.“
Hvezdárik naklonil svoje veľké oko. „Planétu? Aký je v tom rozdiel?“
„Veľký,“ vysvetľoval Mesačný lúč trpezlivo. „Hviezdy, ktoré vidíte, sú ako nesmierne vzdialené, horúce slnká. Sú tak ďaleko, že sa nám zdá, akoby stáli na mieste a len sa spolu otáčali na oblohe. Sú to pevné body vášho vesmíru.“
Lúč sa potom dotkol ich papierika. „Ale planéty sú iné. Sú to veľké gule, podobne ako vaša Zem. Nemajú vlastné svetlo, len odrážajú to slnečné. A čo je hlavné, sú oveľa, oveľa bližšie. Krúžia okolo Slnka po svojich vlastných dráhach, každá inou rýchlosťou. Preto sa nám z vášho pohľadu zdá, že putujú medzi hviezdami.“
Hvezdárik a Mapka počúvali so zatajeným dychom. Zrazu všetko do seba zapadlo.
„Takže... to nie je nová hviezda, ale blízky sused na ceste okolo Slnka?“ overoval si Hvezdárik.
„Presne tak,“ usmial sa Mesačný lúč. „Preto ju na tvojej mape niet, milá Mapka. Tvoja mapa ukazuje vzdialené hviezdy. Ale títo pútnici, planéty, menia svoju polohu každú noc. Sú to takí vesmírni cestovatelia.“
Hvezdárik pocítil obrovskú radosť. Nielenže vyriešil záhadu, ale naučil sa niečo úžasné. Pozrel sa na Mapku. „Takže naša mapa nie je zlá. Len potrebuje... doplniť?“
„Presne tak,“ prikývla Mapka a jej papierový povrch sa spokojne zvlnil. „Potrebuje novú vrstvu. Vrstvu pre našich putujúcich susedov.“
Od tej noci Hvezdárik a Mapka nesledovali len hviezdy. S rovnakým nadšením hľadali aj jasné body, ktoré sa pomaly pohybovali. Objavili červenkastý Mars, žiarivú Venušu a obrovský Jupiter s jeho malými mesiačikmi. Svoju starú mapu doplnili o priehľadný papier, na ktorý každý týždeň kreslili nové polohy planét.
A tak sa tichá hvezdáreň stala miestom, kde sa staré vedomosti stretávali s novými objavmi. Hvezdárik pochopil, že vesmír je plný nielen stálych hviezd, ale aj neustáleho pohybu a prekvapení.
A ktovie? Možno aj vy, keď sa dnes večer pozriete na oblohu, nájdete medzi tisíckami hviezd jedno svetielko, ktoré ticho putuje po svojej vlastnej ceste.