BUM! A bolo to tu. Malý Adam, ktorý sa práve hral na neviditeľného piráta, zabudol, že jeho noha nie je neviditeľná. Špičkou palca narazil priamo do nohy starej drevenej stoličky.
A presne v tej sekunde, hlboko vnútri Adamovho buchnutého palca, sa zrodil niekto maličký, elektrický a neskutočne rýchly. Volal sa Impulzik. Nebol väčší ako iskrička, ale mal veľmi dôležitú úlohu. V ruke zvieral naliehavú správu, na ktorej svietili dve červené písmená: AU!
„Musím sa ponáhľať!“ zašepkal si Impulzik a bez jediného zaváhania skočil na dlhú a trblietavú cestu, ktorá sa vinula z palca hore nohou. Bola to Nervová Diaľnica, najrýchlejšia dráha v celom Adamovom tele.
Impulzik bežal, čo mu sily stačili. Cesta pred ním žiarila slabým svetlom a okolo neho sa mihali iné, oveľa pomalšie signály. Prvý, koho stretol, bol guľatý a mäkučký signál menom Dotyk. Gúľal sa po diaľnici ako lenivá loptička.
„Ahoj! Kam sa tak náhliš?“ spýtal sa Dotyk priateľsky. „Ja nesiem správu o tom, aká príjemná je Adamova vlnená ponožka.“
„Nemám čas na rozhovor!“ odvetil Impulzik a prefrčal okolo neho. „Moja správa je veľmi dôležitá! Je to poplach!“
Dotyk len prekvapene zamrkal a pokračoval vo svojom pomalom gúľaní. O chvíľu Impulzik dobehol ďalší signál. Tento bol teplý, rozlieval sa po ceste ako med a volal sa Teplúšik. Niesol správu o tom, aké príjemné teplo sála z papuče.
„Počkaj chvíľu, ohrej sa,“ ponúkol Teplúšik a usmial sa. „Letíš ako splašený. Nie je sa kam ponáhľať.“
„Ale je!“ zvolal Impulzik a ani nespomalil. „Hrozí nebezpečenstvo! Musím varovať Riadiace Centrum!“
Bežal ďalej, cez členok, okolo kolena, stále hore po dlhej, dlhej Nervovej Diaľnici. Cesta bola čoraz rušnejšia. Impulzik si uvedomil, že všetky signály smerujú na jedno miesto, ale on bol z nich zďaleka najrýchlejší. Prečo?
Práve keď nad tým premýšľal, dorazil na veľkú križovatku. Vyzerala ako obrovský kruhový objazd plný svetielok. Uprostred stál starý, múdry signál menom Synaps, ktorý riadil všetku premávku. Mal na sebe uniformu a v ruke malú svetelnú paličku.
„Stáť!“ zvolal Synaps, keď zbadal Impulzikovu rýchlosť. „Čo za naliehavú správu nesieš, maličký?“
„Volám sa Impulzik a nesiem správu AU! z palca na nohe!“ vysvetlil zadychčane. „Stala sa nehoda!“
Múdry Synaps sa na neho pozrel a chápavo prikývol. Potom zdvihol svoju paličku a zastavil všetky ostatné signály – Dotyk z ponožky, Teplúšik z papuče aj slabý signál o svrbení na lýtku. Všetci museli počkať.
„Správy o teple a dotyku sú fajn,“ povedal Synaps nahlas, aby ho všetci počuli. „Pomáhajú Adamovi cítiť sa dobre. Ale správy s nápisom AU! sú najdôležitejšie. Sú to varovania. Chránia telo pred poškodením. Preto majú na našej diaľnici vždy prednosť! Tvoja cesta je voľná, Impulzik. Bež!“
Impulzik pocítil obrovskú hrdosť. Jeho práca bola naozaj dôležitá! Poďakoval sa a s novou energiou vyrazil na posledný úsek cesty. Nervová Diaľnica ho viedla až k obrovskej, žiariacej kupole, ktorá pulzovala tisíckami svetiel. Bolo to Riadiace Centrum. Adamov mozog.
Vošiel dnu a ocitol sa v obrovskej sále plnej usilovných Kontrolórov, ktorí sedeli za pultmi a spracúvali všetky informácie z tela.
„Naliehavá správa!“ zakričal Impulzik.
Jeden z Kontrolórov k nemu pribehol, vzal si správu s nápisom AU! a rýchlo ju prečítal.
„Máme tu bolesť v palci na ľavej nohe! Stupeň: stredný. Príčina: náraz do tvrdého predmetu!“ ohlásil do mikrofónu.
V sále to zašumelo. Hlavný Dispečer v strede miestnosti okamžite vydal príkazy.
„Prvý príkaz: stiahnuť nohu! Okamžite! Druhý príkaz: poslať signál do úst, aby vydali zvuk bolesti! Tretí príkaz: prikázať očiam, aby sa pozreli dole na palec! A štvrtý, veľmi dôležitý príkaz: uložiť do pamäte informáciu: ‚Dávaj pozor na tú stoličku!‘“
A vonku, v skutočnom svete, sa to všetko stalo v jedinom okamihu.
„Auuu!“ vykríkol Adam a rýchlo odtiahol nohu. Skrčil sa, pozrel sa na svoj červený palec a začal si ho jemne fúkať. Cítil, ako bolesť pomaličky ustupuje. Pozrel sa na stoličku a zamračil sa.
„Nabudúce si dám väčší pozor,“ povedal si a opatrne vstal.
Hlboko vnútri, v Riadiacom Centre, malý Impulzik spokojne sledoval, ako jeho rýchla cesta mala zmysel. Pomohol Adamovi. Ochranil ho. Hlavný Dispečer k nemu pristúpil a potľapkal ho po pleci.
„Výborná práca, Impulzik. Vďaka tebe je Adam v poriadku a poučil sa.“
Impulzik sa usmial. Bol síce len maličká, neviditeľná iskrička, ale práve dokončil najdôležitejšiu misiu na svete. A vedel, že keď bude treba, kedykoľvek vyrazí znova, aby chránil svojho Adama.
A možno aj práve teraz, keď čítaš tieto riadky, beží nejaký tvoj vlastný Impulzik po tvojej Nervovej Diaľnici, aby ti dal vedieť, že sa máš o seba dobre starať. Skúsiš ho niekedy počúvať?