V malom jazierku na okraji lesa žila malá zlatá rybka menom Iskrička. Bola to veselá a veľmi zvedavá rybka, ktorej oči žiarili ako dve hviezdičky na nočnej oblohe. Iskrička mala najradšej teplé letné dni, keď sa mohla vyhrievať blízko hladiny a pozorovať svet nad vodou.
„Dnes je taký krásny slnečný deň,“ pomyslela si, keď sa vznášala tesne pod hladinou jazierka. Slnečné lúče prechádzali vodou a príjemne ju hladili po šupinách.
Iskrička sa rada hrávala so svojimi kamarátmi – malou žabkou Skokankou, ktorá vedela rozprávať o svete nad hladinou, a Šupináčom, starším kaprom, ktorý poznal všetky tajomstvá jazera.
„Hej, Iskrička!“ zavolala na ňu Skokanka, ktorá práve sedela na liste lekna. „Prečo sa stále držíš len pri hladine? Dole je predsa toľko zaujímavých vecí!“
Iskrička zaplávala k leknu. „Ale veď tam dole je tak chladno! Vždy keď zaplávam hlbšie, cítim, ako sa voda ochladzuje.“
„To je pravda,“ prikývol Šupináč, ktorý práve priplával z hlbiny. „Dole je voda chladnejšia, najmä v lete.“
Iskrička naklonila hlavičku a jej šupinky sa zatrblietali na slnku. „A prečo je to tak? Prečo je voda dole studená a hore teplá? Slnko predsa svieti na celé jazero.“
Šupináč sa pousmial. „To je dobrá otázka, malá Iskrička. Ak chceš poznať odpoveď, musíš sa stať výskumníčkou a prísť na to sama.“
„Výskumníčkou?“ Iskrička rozšírila svoje veľké oči. „A ako sa stanem výskumníčkou?“
„Potrebuješ pozorovať, merať a robiť experimenty,“ vysvetlila Skokanka. „Môj starý otec bol vedec-žabec a ten vždy hovoril, že na každú otázku existuje odpoveď, len ju treba správne hľadať.“
Iskrička sa nadšene zatočila vo vode. „Tak ja budem výskumníčka! Zistím, prečo je voda dole studená!“
Na druhý deň ráno sa Iskrička zobudila s veľkým odhodlaním. Požičala si od Skokanky malý teplomer, ktorý žabka našla pri brehu jazera, keď tam pikonikovali ľudia.
„Najprv si musím urobiť merania,“ povedala si Iskrička.
Začala pri hladine. Pridržala teplomer a pozorne sledovala, ako sa červená čiarka ustálila. „Pri hladine máme... dvadsaťdva stupňov,“ oznámila svojmu pomyselnému denníku.
Potom zaplávala trochu hlbšie. „Meter pod hladinou máme... dvadsať stupňov.“
Čím hlbšie plávala, tým bola voda chladnejšia. Na dne jazera teplomer ukazoval len pätnásť stupňov.
„To je zaujímavé,“ pomyslela si Iskrička. „Čím hlbšie, tým chladnejšie. Ale prečo?“
Rozhodla sa, že potrebuje pomoc a zvolala svojich kamarátov na poradu.
„Mám záhadu,“ vysvetlila im. „Namerala som, že voda je pri dne oveľa studenšia než hore pri hladine. Ale nerozumiem, prečo.“
Slimák Slizko, ktorý sa priplazil tiež na poradu, povedal: „Možno je to preto, že slnko ohrieva najprv hornú vrstvu vody.“
„To dáva zmysel,“ prikývla Iskrička, „ale prečo sa potom teplá voda nezmiešava s tou studenou?“
Práve vtedy okolo preplával starý Sumec, najstarší obyvateľ jazera. Mal dlhé fúzy a oči plné múdrosti.
„Počul som, že si robíš výskum, malá Iskrička,“ povedal hrubým hlasom.
„Áno, snažím sa zistiť, prečo je voda dole studenšia,“ odpovedala Iskrička.
Sumec sa usmial. „Vieš, v tom je jeden z najzaujímavejších javov prírody. Voda má zvláštnu vlastnosť – keď sa zohreje, stáva sa ľahšou.“
„Ľahšou?“ Iskrička nechápavo naklonila hlavičku.
„Áno, ľahšou,“ prikývol Sumec. „Keď sa voda zohreje na slnku, jej molekuly sa začnú rýchlejšie pohybovať a zaberajú viac miesta. Takže teplá voda je redšia a ľahšia než studená.“
„A keďže je ľahšia, tak...“ začala Iskrička.
„Presne tak!“ zaradoval sa Sumec. „Keďže je ľahšia, zostáva hore, zatiaľ čo ťažšia studená voda klesá dole. Preto máme pri hladine teplú vodu a pri dne chladnú.“
Iskrička sa zamyslela. „Takže je to ako s balónom naplneným horúcim vzduchom? Ten tiež stúpa hore, pretože horúci vzduch je ľahší?“
„Presne tak! Si bystrá rybka. Hovorí sa tomu vrstvenie vody podľa teploty.“
„Vrstvenie vody,“ zopakovala Iskrička. „To je úžasné! Takže naše jazero má tri poschodia ako nejaký vodný dom!“
„Presne tak,“ zasmial sa Sumec. „V zime je to však inak. Vtedy sa všetko premieša.“
Iskrička bola zmätená. „Prečo sa to v zime premieša?“
Sumec pohol hlavou. „Pretože voda má ešte jednu zvláštnu vlastnosť. Keď sa ochladzuje, stáva sa hustejšou a klesá dole, ale len po štyri stupne Celzia. Potom, keď sa ďalej ochladzuje k nule, začne byť opäť ľahšia.“
„To je teda záhada!“ zvolala Iskrička.
„Vďaka tomu môžeme v zime prežiť,“ vysvetlil Sumec. „Keby voda pri ochladzovaní stále hustla, ľad by sa tvoril od dna jazera a všetko by zamrzlo. Takto sa ľad tvorí na hladine a chráni vodu pod sebou, ktorá zostáva tekutá.“
Iskrička bola ohromená. Nikdy by ju nenapadlo, že obyčajná voda môže mať také zázračné vlastnosti. „Takže preto môžeme v zime prežiť na dne jazera?“
„Áno,“ prikývol Sumec. „A preto aj v lete máme príjemne sviežu vodu v hlbinách, kde sa môžeme schovať pred horúčavou.“
Iskrička sa rozhodla, že svoj výskum musí dokončiť experimentom. Spolu so Skokankou a Šupináčom dali do priesvitnej fľaše vodu, pridali pár zrniečok piesku, aby videli prúdenie, a položili ju na slnko. Po chvíli videli, ako sa teplá voda drží hore a studená dole. Vytvorili sa dve vrstvy, presne ako v jazere.
„Hurá! Náš experiment to potvrdil!“ zajasala Iskrička.
Večer zorganizovala veľkú prezentáciu pre všetkých obyvateľov jazera. Na veľkom kameni pri brehu vysvetľovala svoj výskum a kreslila obrázky do jemného piesku na dne.
„A tak som zistila, prečo je voda pri dne studenšia,“ ukončila svoju prezentáciu. „Je to preto, že teplá voda je ľahšia a zostáva hore, zatiaľ čo studená, ťažšia voda klesá dolu.“
Všetky rybky, žaby a slimáky tlieskali svojimi plutvami, nožičkami a tykadlami. Boli ohromení, aký dôležitý objav ich malá kamarátka urobila.
„A čo si sa z tohto výskumu naučila?“ spýtal sa starý Sumec s úsmevom.
Iskrička sa zamyslela. „Naučila som sa, že aj malé rybky môžu byť veľkými vedkyňami. A že príroda má svoje dôvody pre všetko, čo robí. Vďaka zvláštnym vlastnostiam vody môžeme všetci žiť v jazere po celý rok – v lete aj v zime.“
Od toho dňa sa Iskrička stala nielen najzvedavejšou, ale aj najmúdrejšou rybkou v jazere. A keď sa jej iné rybky pýtali, prečo je tak nadšená vedou, vždy s úsmevom odpovedala: „Pretože každá kvapka vody ukrýva nekonečno záhad, ktoré čakajú, aby ich niekto rozlúštil.“