V záhrade za domom to dnes bzučalo a voňalo ako v najkrajšom sne. Slniečko hrialo tak akurát a Filip s Jankou sa naháňali za dúhovým motýlikom, ktorý tancoval z kvetu na kvet. „Mám ho!“ zasmial sa Filip, keď sa motýlik usadil na veľkom žltom kvete púpavy. Opatrne sa k nemu priblížil a chcel spočítať bodky na jeho krídlach. Jedna, dve, tri... „Pozri, Filip! Tu je ešte krajší kvet!“ zavolala Janka a ukázala na trs ružových kvetov, ktoré sa podobali na malé zvončeky. Opatrne k nim natiahla ruku, aby sa jedného dotkla.
Vtom sa ozvalo hlasné „Bzzz!“ a hneď nato ostré pichnutie. „Au!“ vykríkla Janka a rýchlo stiahla ruku. Na jej vrchnej strane, hneď pri prstoch, sa objavila malá červená bodka. Z očiek sa jej vykotúľali dve veľké slzy. Filip k nej hneď pribehol. „Čo sa stalo?“ „Niečo ma pichlo,“ fňukala Janka a ukazovala mu boľavé miesto. „Asi včielka. Chcela som len pohladiť ten kvietok.“ Filip sa zamračil ako búrkový mrak. „Neboj sa, ja ťa vyliečim! Viem, čo na to treba.“ Rozbehol sa k okraju trávnika, kde rástli veľké zelené listy skorocelu. Odtrhol jeden a priložil ho Janke na ruku. „Babička hovorí, že toto vždy pomáha. Chladí to a lieči.“
Janka si poutierala slzy a s nádejou pozerala na zelený lístok na svojej ruke. Chvíľu to naozaj príjemne chladilo. Ale bolesť neprestávala. A stalo sa niečo zvláštne. Miesto okolo bodky začalo rásť. Najprv bolo veľké ako malá minca. Potom ako veľká minca. A zrazu sa zdalo, že celá Jankina ruka je akási väčšia. „Filip, pozri,“ zašepkala Janka a ukázala mu ruku. Koža bola napnutá a červená. „Je to nejaké čudné. Svrbí ma to a je to ako balón.“ Filip si obzeral jej ruku a porovnával ju s tou svojou. Jankina bola naozaj oveľa hrubšia. „Možno ten list nebol dosť silný,“ zamyslel sa. „Skúsime to ešte raz!“ Chcel sa rozbehnúť pre ďalší, ale Janka ho zastavila. „Už sa mi aj trošku zle dýcha,“ povedala tichým hlasom a sadla si do trávy. „A krúti sa mi celý svet.“
V tej chvíli sa spod kríka s malinami vykotúľal ich starý známy, ježko Bodliak. Premeriaval si ich svojimi malými čiernymi očkami. Videl Jankinu napuchnutú ruku aj jej vyľakanú tvár. „Deti, čo sa tu deje?“ spýtal sa svojím hlbokým, trochu pichľavým hlasom. „Janku pichla včielka a ruka jej veľmi napuchla,“ vysvetľoval Filip. „Skúšal som jej dať list, ale nepomáha to.“ Ježko Bodliak pomaly prišiel bližšie a vážne si prezrel tú spuchnutú rúčku. Pokrútil hlavou. „Filip, si dobrý brat, že sa snažíš pomoct. Ale toto nie je obyčajné uštipnutie. Pozrite sa, ten opuch je príliš veľký a rýchly. A keď Janka hovorí, že sa jej zle dýcha, musíme konať okamžite.“ Ježko sa pozrel Filipovi priamo do očí. „Listy sú fajn na malé škrabance. Ale na toto nestačia. Toto je alergia. To znamená, že Jankino telo sa bráni proti jedu od včielky až príliš silno. A v takej chvíli existuje len jedna jediná správna vec, ktorú musíte spraviť.“ „Aká?“ spýtali sa deti takmer naraz. „Okamžite zavolať dospelého! Maminku alebo ocka. Žiadne čakanie. Žiadne iné pokusy. Rýchlosť je tu najdoležitejší vynález na svete. Utekaj, Filip!“
Filip pochopil. Vážny tón ježka Bodliaka mu nedovolil zaváhať ani na sekundu. Vystrelil ako šíp a behom cez záhradu kričal z plných pľúc: „Mami! Ocko! Rýchlo, Janke sa niečo stalo!“ Dvere na terase sa rozleteli a von vybehla maminka. Keď uvidela Janku sedieť v tráve s veľkou červenou rukou, ani na chvíľu nestratila pokoj. Kľakla si k nej. „Zlatíčko, ukáž mi to,“ povedala jemne. Pozrela si ruku a potom sa spýtala: „Ako sa cítiš? Točí sa ti hlavička? Svrbí ťa ešte niečo?“ Janka len slabo prikývla. „Aj jazyk.“ Maminka ju hneď zdvihla do náručia. „Neboj sa, všetko bude v poriadku. Máš silnú alergickú reakciu. Filip, bol si úžasný, že si ma tak rýchlo zavolal. To bolo to najlepšie, čo si mohol spraviť.“ Cestou do domu maminka vysvetľovala: „Alergia je, keď naše telo bojuje s niečím, čo mu nesadlo, napríklad s jedom od hmyzu. A niekedy bojuje tak veľmi, až mu to škodí. Preto potrebujeme rýchlu pomoc.“ Už vnútri dala Janke malú lyžičku sirupu a chladný obklad na ruku. Potom zdvihla telefón a zavolala pani doktorke, aby jej presne povedala, čo sa stalo.
O hodinu neskôr už Janka sedela na gauči, zabalená v deke. Opuch na ruke bol oveľa menší a dýchalo sa jej zasa úplne ľahko. Filip sedel pri nej a podával jej kúsky jablka. Maminka ich oboch pohladila po vlasoch. „Dnes ste sa naučili niečo veľmi dôležité. Pokusy sú skvelé, keď staviame vežu z kociek alebo miešame farby. Ale keď ide o zdravie a stane sa niečo nečakané a rýchle, ako tento veľký opuch, najlepší experiment je neexperimentovať. Najväčšie hrdinstvo je okamžite zavolať dospelého.“ Filip sa usmial. „Takže ja som dnes bol hrdina?“ „Ten najväčší,“ potvrdila maminka. „Pretože si vedel, kedy je čas požiadať o pomoc. A to je znak veľkej múdrosti.“ Janka sa usmiala na brata a pevne ho chytila za ruku tou svojou, ktorá už vyzerala skoro normálne. A obaja vedeli, že aj keď včielky majú dôležitú prácu, odteraz budú kvietky obdivovať s ešte väčšou opatrnosťou. A keby sa niekedy niečo podobné stalo kamarátovi na ihrisku, presne by vedeli, čo robiť. Nebudú hľadať listy, ale dospelých. Pretože to je tá najrýchlejšia a najlepšia pomoc zo všetkých.