V jednom slnečnom lese, kde stromy šepkali svoje prastaré príbehy vetru a na machu sa trblietali kvapky rosy, žili traja nerozluční kamaráti. Bol to ježko Jožko, ktorý mal pichliače vždy úhľadne sčesané a v hlave plno zvedavých otázok. Potom veverička Viki, rýchla ako blesk, ktorej huňatý chvost bol vždy v pohybe. A nakoniec malý medvedík Maťo, ktorý bol síce trošku nemotorný, ale mal srdce veľké ako najväčší medovník.
Jedného dňa sa hrali pri potoku, ktorý sa veselo vinul pomedzi kamene a korene stromov. Voda v ňom bola taká čistá, že videli každý malý kamienok na dne. Maťo, ako sa naháňal za pestrým motýľom, nechtiac labkou buchol do veľkého, hladkého kameňa na brehu. Kameň sa s hlasným „ŽBLNK!“ zvalil do vody a okamžite zmizol pod hladinou.
„Jejda,“ zamrmlal Maťo a pozrel na miesto, kde sa ešte vlnila voda.
Viki, ktorá sedela na konári blízkej vŕby a lúskala oriešok, zhodila prázdnu škrupinku. Tá však, na rozdiel od kameňa, nezmizla. Hravo sa pohojdávala na vlnkách a plávala preč s prúdom.
„Aha!“ zvolal Jožko a ukázal pichliačom. „Pozrite! Maťov kameň sa utopil, ale Vikina škrupinka pláva. Prečo?“
Viki zoskočila z konára a zvedavo si prezerala hladinu. „To je zvláštne. Veď kameň bol veľký a škrupinka malá. Možno veľké veci padajú na dno a malé plávajú?“
„To musíme zistiť!“ rozhodol Jožko, ktorému sa v očiach zaiskrila jeho typická zvedavosť. „Spravíme pokus!“
Slovo „pokus“ znelo veľmi dôležito a všetci traja sa s chuťou pustili do práce. Začali zbierať veci, ktoré našli na brehu. Maťo priniesol malý, drobný kamienok, skoro ako necht na jeho labke. Viki doniesla suchý list z duba a pierko, ktoré stratil nejaký vtáčik. Jožko našiel kúsok suchej kôry a plnú, červenú malinu.
Zaradili svoje poklady na brehu. „Tak, začneme,“ velil Jožko. „Najprv tvoj malý kamienok, Maťo.“
Maťo ho opatrne pustil do vody. Kamienok sa s tichým „cink“ dotkol dna. Neplával.
„Zvláštne,“ zamyslela sa Viki. „Je malý, ale aj tak sa potopil. Takže to nebude o veľkosti.“
„Skúsme list,“ navrhol Jožko. Viki položila suchý list na hladinu. Jemne sa hojdal a unášal ho prúd. Jasné, plával.
Potom prišlo na rad pierko. Keď ho pustili, ľahučko ako páperie si sadlo na vodu a ani sa nepotopilo.
„Dobre, a teraz malina,“ povedal Jožko. Pustil sladkú guľočku do potoka. Malina chvíľu váhala, no potom pomaly klesla ku dnu.
„Tomu nerozumiem,“ posťažoval sa Maťo a poškrabal sa za uchom. „Kamienok je ťažký, to je jasné. Ale prečo sa potopila malina a ľahučké pierko nie?“
Jožko si sadol na mach a hlboko sa zamyslel. Chodil pichliačmi po zemi a kreslil si do hliny vlnky. Viki medzitým poskakovala okolo a prezerala si posledný predmet – kúsok kôry. Bol ľahký a keď do neho zaťukala pazúrikom, znel duto.
„Vieš, Jožko,“ ozvala sa zrazu, „táto kôra je taká... vzdušná. Aj ten suchý list. A pierko tiež. Sú ľahké na to, aké sú veľké.“
Jožkovi sa rozsvietilo. „Máš pravdu! A kamienok, aj keď bol malý, bol na svoju veľkosť veľmi ťažký. A malina... je plná sladkej šťavy, preto je tiež ťažká!“
„Takže veci, ktoré sú ľahké a majú v sebe akoby veľa vzduchu, plávajú?“ hádal Maťo.
„Presne tak! Vyskúšajme to!“ zvolal Jožko a ukázal na kus kôry. „Toto bude naša loďka! Je dosť veľká a ľahká.“
Položili kôru na vodu a tá sa hrdo hojdala ako skutočná loď.
„A teraz jej dáme náklad!“ povedala veselo Viki. Opatrne na loďku z kôry položila malý kamienok, ktorý sa predtým potopil. A čuduj sa svete! Loďka sa trošku ponorila, ale stále plávala! Aj s kamienkom na palube.
„Hurá!“ skríkli všetci traja naraz.
„Naša loďka uvezie aj potopené veci!“ tešil sa Maťo. Skúsil na ňu pridať ešte jeden, trošku väčší kamienok. Loďka sa nebezpečne naklonila, voda sa preliala cez okraj a... ŽBLNK! Všetko išlo ku dnu.
Chvíľu bolo ticho. Potom sa Viki zasmiala. „Takže naša loďka má svoje hranice. Nemôžeme ju príliš zaťažiť.“
„Presne,“ prikývol Jožko. „Všetko má svoje pravidlá. Aj plávanie. Zistili sme, že veci plávajú, ak sú na svoju veľkosť ľahké. A aj plávajúca loďka sa potopí, ak je na nej príliš ťažký náklad.“
Maťo vytiahol kôru z vody a vyfúkal z nej vodu. Znova ju položili na hladinu a tentoraz na ňu naložili len ľahučké pierko ako vlajku. Malá lodička sa elegantne vydala na cestu dolu potokom. Kamaráti bežali po brehu a sledovali jej plavbu.
Bolo to úžasné popoludnie. Nielenže sa spolu hrali, ale prišli aj na veľké tajomstvo. Nebola za tým žiadna mágia, len trošku premýšľania a veľa zvedavosti.
Keď sa večer vracali domov, Jožko si spokojne mrmlal: „Zajtra by sme mohli zistiť, prečo je dúha farebná.“
Viki s Maťom nadšene súhlasili. Veď svet bol plný úžasných záhad, ktoré čakali len na to, aby ich niekto objavil. A oni boli ten najlepší tím objaviteľov v celom lese. A možno aj vy raz s rodičmi pri vode zistíte, koľko kamienkov unesie vaša vlastná lodička z kôry. Skúsite to?