V hlbokom, teplom srdci zeme, kde to voňalo hlinou a sladkými korienkami, sa rozprestieralo rušné mravenisko. Žili v ňom tisíce usilovných mravcov. Každý mal svoju prácu, každý mal svoju silu. Nosili ťažké zrniečka, stavali nové chodbičky a bránili svoj domov.
A medzi nimi žil aj jeden celkom maličký mravček. Volal sa Mravec Dva a Pol. Nebolo to jeho pravé meno, ale všetci ho tak volali, lebo bol presne o polovicu menší ako ktorýkoľvek iný mravec v mravenisku. Jeho tykadielka boli kratučké, nožičky tenké ako nitky a chrbátik by uniesol nanajvýš polovicu ihličia z borovice.
Kým sa jeho bratia a sestry vracali z lúky s veľkými kusmi omrviniek z chleba alebo s celými semienkami púpavy, Dva a Pol ledva-ledva dotiahol zrniečko piesku.
„Pozrite, Dva a Pol zase niečo nesie!“ zasmial sa jeden z veľkých mravcov, keď videl, ako sa drobný mravček trápi s kúsočkom suchého lístia. Nebolo to v zlom, ale Mravcovi Dva a Pol z toho bolo vždy smutno. Cítil sa neviditeľný a nepotrebný.
„Ach,“ povzdychol si často, keď sa večer schúlil do svojho malého kútika. „Kiežby som bol veľký a silný ako ostatní. Potom by som bol naozaj užitočný.“ Túžil byť dôležitou súčasťou kolektívu, no zdalo sa mu, že jeho malá veľkosť je len prekážkou.
Jedného dňa sa však všetko zmenilo. Obloha nad lúkou oťažela a stmavla. Slnko sa schovalo za husté, sivé mraky, ktoré vyzerali ako nahnevaní obri. Zrazu z neba začali padať obrovské, ťažké kvapky. Najprv jedna, potom druhá, a zanedlho sa spustil taký lejak, aký si ani najstarší mravci nepamätali.
Malý potôčik, ktorý tiekol neďaleko mraveniska, sa začal zväčšovať. Voda stúpala a stúpala, až sa vyliala zo svojho koryta a valila sa priamo k ich domovu.
„Poplach! Voda! Rýchlo všetci von!“ ozývali sa výkriky po celom mravenisku. Mravci v panike pobehovali, snažili sa zachrániť zásoby a dostať sa na vyššie a bezpečnejšie miesta. Voda sa však liala do chodbičiek neúprosnou rýchlosťou.
Mravec Dva a Pol sa spolu s ostatnými snažil vyliezť na najvyššie steblá trávy, ktoré trčali nad vodnou hladinou ako zelené veže. Voda však stúpala ďalej. Zanedlho bola celá lúka jedným veľkým jazerom. Mnohí mravci ostali uväznení na malých lístkoch a stebielkach, ktoré sa premenili na opustené ostrovčeky uprostred rozbúrenej vody.
„Pomoc! Nevieme sa dostať preč!“ volali z jedného takého ostrovčeka tri malé mravčie deti. Od bezpečného brehu ich delil široký prúd vody.
Veľkí a silní mravci bezradne stáli na okraji. Boli priťažkí. Ak by vkročili do vody, okamžite by sa potopili.
V tom zmätku sa Mravec Dva a Pol pošmykol z klzkého stebla trávy, na ktorom stál. „Ach nie!“ skríkol a s čľapnutím dopadol na vodnú hladinu. Všetci stíchli a čakali, že zmizne pod vodou.
Ale nestalo sa tak.
Mravec Dva a Pol sa nepotopil! Jeho telíčko bolo také ľahučké, že ho tenká, neviditeľná blana na povrchu vody udržala. Kýval nožičkami a prekvapene zistil, že sa dokáže po vode pohybovať, akoby korčuľoval na ľade. Voda ho poslúchala!
„Ja... ja plávam!“ vyhŕkol prekvapene.
V tej chvíli mu v hlavičke svitol nápad. Jeho malá veľkosť nebola prekliatím. Bola to jeho tajná sila!
„Počkajte, ja vás zachránim!“ zakričal smerom k uväzneným mravčekom. Rýchlo doplával k najbližšiemu suchému listu, ktorý sa hojdal na vlnách. Vyzeral ako malá loďka. Mravec Dva a Pol naň šikovne vyliezol. Bol taký ľahký, že list sa pod ním ani len neprehol.
Nožičkami začal pádlovať a nasmeroval svoju listovú záchrannú loďku k ostrovčeku, kde sa triasli od strachu mravčie deti.
„Držte sa! Už som tu!“ povzbudzoval ich. Keď dorazil, pomohol im jednému po druhom preliezť na list. Boli síce väčší ako on, ale spolu neboli príliš ťažkí. S nákladom drahocenných pasažierov sa opatrne vydal na cestu späť k bezpečnému brehu. Ostatní mravci ho sledovali so zatajeným dychom.
Keď bezpečne dorazili, všetci prepukli v radostný jasot.
Mravec Dva a Pol sa však nezastavil. Znovu a znovu sa vracal na svojej lodičke pre ďalších a ďalších uväznených kamarátov. Zorganizoval celú záchrannú misiu. Stal sa kapitánom malej flotily z listov a suchých kúskov kvetov. Jeho malá postava, ktorá mu predtým bránila nosiť ťažké náklady, bola teraz jeho najväčšou prednosťou.
Keď sa voda konečne upokojila a slnko opäť vykuklo spoza mrakov, na brehu stálo celé mravenisko. Všetci boli zachránení. A všetci sa pozerali na malého mravčeka s obrovskou úctou.
„Ďakujeme ti, Mravec Dva a Pol!“ povedal najstarší mravec a položil mu tykadlo na chrbátik. „Tvoja odvaha a tvoja jedinečná vlastnosť nám zachránili život. Už ťa nikdy nebudeme volať Dva a Pol. Odteraz si náš Kapitán Statočný!“
Mravec Dva a Pol sa po prvý raz v živote nehanbil za to, aký je malý. Usmial sa od ucha k uchu a jeho srdiečko bolo plné hrdosti. Pochopil, že nezáleží na tom, aký si veľký alebo silný. Každý je v niečom jedinečný a aj tá najmenšia vlastnosť sa môže v správnej chvíli stať tou najväčšou prednosťou.
A možno aj ty máš v sebe skrytú silu, o ktorej ešte ani nevieš. Len čaká na tú správnu chvíľu, aby mohla zažiariť.