Táto myšlienka bola šialená. Absolútne, totálne šialená. Ema sedela v Alexovom starom aute, ktoré voňalo po mäte a niečom nedefinovateľnom, čo bol jednoducho on, a sledovala mihotajúce sa tiene stromov za oknom. Cvrčky hrali svoj nočný koncert a jediným zdrojom svetla bol mesiac, ktorý vyzeral ako strieborný tanier položený na zamatovej oblohe.
„Si si istá, že to chceš urobiť?“ spýtal sa Alex a jeho hlas prelomil ticho. Nepozrel sa na ňu, sústredil sa na úzku poľnú cestu, no v jeho tóne počula pobavenie.
„Teraz sa ma to pýtaš?“ zasmiala sa nervózne. „Keď už sme skoro tam? Trochu neskoro, nemyslíš?“ Ruky si strčila pod stehná, aby skryla, ako sa jej jemne chvejú. Nebola to zima. Bol to ten pocit, zmes strachu a vzrušenia, ktorý sa jej usadil v žalúdku vždy, keď bola s ním sama.
„Len aby si vedela, únikové cesty sú stále otvorené,“ doberal si ju a konečne k nej otočil hlavu. Jeho úsmev v pološere vyzeral tajomne a jej srdce vynechalo jeden úder. Mal v očiach tie iskričky, ktoré znamenali, že sa chystá nejaké dobrodružstvo. A ona, napriek všetkým svojim vnútorným pravidlám o bezpečnosti a rozumnosti, nikdy nevedela povedať nie.
Auto zastavilo na malej čistinke, ktorú poznali len oni a pár ďalších ľudí z mesta. Vystúpili a noc ich okamžite pohltila. Vzduch bol teplý, voňal po boroviciach a vlhkej zemi. Jazero pred nimi ležalo tiché a tmavé, hladina ako čierne zrkadlo, v ktorom sa odrážali tisíce hviezd. Bolo to tak neskutočne krásne, až sa jej zatajil dych.
„Ideme na to?“ zašepkal Alex a v ruke už držal dva veľké uteráky, ktoré vytiahol z kufra.
Ema len prikývla, neschopná slova. Pozerala, ako si vyzlieka tričko a odhadzuje ho na trávu. Mesačné svetlo mu dopadalo na ramená a ona rýchlo odvrátila pohľad, líca jej horeli. Cítila sa trápne a odhalene, aj keď bola stále plne oblečená. Otočila sa mu chrbtom a rýchlo zo seba zhodila šaty, pod ktorými mala plavky. Vďakabohu za to, že sa prezieravo pripravila.
„Posledný vo vode je zhnité vajce!“ skríkol Alex a s hlasným šplechnutím skočil do vody.
Ema sa zachichotala. Jeho detinská radosť bola nákazlivá. Opatrne prešla k brehu a ponorila prsty na nohách do vody. Bola studená. Prekvapivo, mrazivo studená.
„No tak, zbabelec!“ ozvalo sa z tmy. Videla len jeho tmavú siluetu uprostred trblietajúcej sa hladiny.
Zhlboka sa nadýchla. „Nie som zbabelec!“ odvetila a s výkrikom, ktorý bol z polovice šokom a z polovice radosťou, skočila za ním.
Ľadová voda jej vyrazila dych. Na sekundu ju obklopilo ticho a tma, potom sa vynorila na hladinu, lapajúc po dychu a smejúc sa. Vlasy sa jej lepili na tvár a triasla sa od zimy, ale cítila sa neuveriteľne živá.
„Vidíš? Prežila si to,“ povedal Alex, keď k nej priplával bližšie. Voda medzi nimi vírila.
„Sotva,“ odvetila a šplechla naňho za hrsť vody.
Okamžite jej to oplatil a o chvíľu sa ich smiech ozýval nad tichým jazerom. Naháňali sa, potápali a špliechali na seba ako malé deti, zabudli na okolitý svet. Všetka tá nervozita a napätie, ktoré Ema cítila v aute, sa rozplynuli v chladnej vode a hravosti. Tu, v tme, boli len oni dvaja a nekonečná obloha nad nimi.
Po chvíli, udychčaní a vysmiati, ich naháňačka ustala. Ema si ľahla na chrbát a nechala sa unášať vodou. Uši mala ponorené, takže počula len tlmené bublanie a tlkot vlastného srdca. Keď otvorila oči, naskytol sa jej pohľad, ktorý jej opäť vzal dych. Mliečna dráha sa tiahlala cez oblohu ako rozsypaný diamantový prach.
Alex si ľahol vedľa nej, len kúsok od nej, ich ruky sa pod vodou takmer dotýkali. Smiech utíchol a nahradilo ho pokojné, spokojné ticho. Počula len jemné čľapotanie vody a vzdialené cvrlikanie cvrčkov.
„Pozri,“ zašepkal po chvíli a jeho hlas bol tichý a hlboký. „Padajúca hviezda.“
Ema otočila hlavu a videla svetelnú čiaru, ktorá na zlomok sekundy preťala tmu a potom zmizla. „Želaj si niečo,“ povedala automaticky.
„Už sa stalo,“ odvetil potichu.
Jeho slová viseli vo vzduchu medzi nimi, husté a plné významu. Ema cítila, ako jej srdce opäť zrýchlilo, tentoraz však z úplne iného dôvodu. Pomaly otočila hlavu späť a ich pohľady sa stretli. V jeho očiach sa odrážali hviezdy a ona mala pocit, že sa díva do celého vesmíru.
„Vieš, Ema…“ začal váhavo, jeho hravý tón bol preč. „Niekedy mám pocit, že všetci okolo mňa len hrajú nejakú rolu. Hovoria veci, ktoré sa od nich očakávajú, správajú sa tak, aby zapadli. Ale pri tebe…“ odmlčal sa a prehltol. Voda sa jemne zavlnila, keď sa pohol bližšie. „Pri tebe mám pocit, že môžem byť len… ja.“
Jej srdce udieralo o rebrá ako splašený vták v klietke. Jeho slová boli ako kameň hodený do pokojnej hladiny jej duše, vytvárali sústredné kruhy, ktoré sa šírili až do najvzdialenejších kútov jej bytosti. Cítila to presne tak isto. Pri ňom nikdy nemusela predstierať, že je vtipnejšia, múdrejšia alebo odvážnejšia, než v skutočnosti bola. Stačilo byť Emou.
„Ja... ja to mám rovnako,“ zašepkala a jej vlastný hlas znel prekvapene a cudzo, akoby patril niekomu inému. „Pri tebe zabúdam, že by som sa mala báť. Napríklad skočiť o polnoci do ľadového jazera.“
Na jeho perách sa zjavil jemný úsmev. Nie ten jeho zvyčajný, široký a trochu drzý, ale niečo oveľa krehkejšie a úprimnejšie. Pomaly, akoby nechcel vyplašiť plaché zviera, natiahol ruku pod hladinou a jeho prsty našli jej. Ten dotyk bol elektrický. Teplo jeho dlane proti chladu vody, jemné stisnutie, ktoré hovorilo viac než tisíc slov o porozumení a náklonnosti.
Celý svet sa scvrkol na ten malý priestor medzi nimi. Voda ich nadnášala, hviezdy im svietili na cestu a ich spojené ruky boli jediným pevným bodom vo vesmíre. Alex sa pomaly priblížil, voda sa medzi nimi sotva zavlnila, až kým ich tváre neboli len pár centimetrov od seba. V jeho očiach videla odraz seba samej – dievča s mokrými vlasmi, vystrašené a plné nádeje zároveň. Cítila jeho dych na svojich perách, voňal po jazernej vode a sviežosti letnej noci.
Čas spomalil. Zavrela oči, srdce jej búšilo až v krku. Čakala.
A potom sa to stalo. Jeho pery sa dotkli jej, najprv váhavo, jemne, akoby sa pýtal na povolenie tichou rečou dotykov. Bol to bozk, ktorý nechutil po drvivej vášni, ale po hlbokom porozumení. Po tichom sľube, že všetko, čo si práve povedali, je pravda. Keď mu opatrne a nesmelo opätovala bozk, cítila, ako sa mu na perách pousmial.
Odtiahol sa len na milimeter, čelá sa im opierali o seba. Obaja mali stále zatvorené oči, akoby sa báli, že otvorením očí by tú magickú chvíľu prelomili.
„Wow,“ vydýchol a to jediné slovo v sebe nieslo úľavu, prekvapenie aj čistú, nefalšovanú radosť.
„Wow,“ zopakovala po ňom ako ozvena a konečne otvorila oči. Jeho tvár bola tak blízko. Videla na nej kvapky vody trblietajúce sa v mesačnom svite ako malé diamanty.
„Asi by sme mali vyliezť, kým sa z nás nestanú cencúle,“ povedal po chvíli a jeho hlas bol stále chrapľavý od emócií.
Neochotne sa od seba odtiahli, no ruky si stále držali. Spoločne a pomaly plávali k brehu. Keď s chvením vyšli z vody, triasli sa od zimy, ale na tvárach mali úsmevy. Alex rýchlo schmatol uteráky. Jeden prehodil jej cez plecia a druhým si obmotal pás. Potom urobil niečo nečakané. Pristúpil k nej, pritiahol si ju k sebe a zabalil ich oboch do jej veľkého, suchého uteráka.
Stáli tam, v tichom objatí, a Ema cítila teplo jeho tela, ktoré ju hrialo viac než akákoľvek látka. Zaborila si tvár do jeho hrude a vdychovala jeho vôňu – zmes mäty, vlhkej zeme a teraz aj jazera. Cítila sa bezpečne. Cítila sa správne.
„Takže...“ začala, ale nevedela, ako dokončiť vetu. Čo sa hovorí po takomto momente?
„Takže,“ zopakoval a pobozkal ju na mokré vlasy. „Čo povieš na to, keby sme si toto niekedy zopakovali? Ale možno cez deň. A s kávou. A bez toho, aby sme riskovali zápal pľúc.“
Ema zdvihla hlavu a pozrela na neho. V jeho očiach sa stále odrážali hviezdy. „To znie ako rande, Alex.“
Usmial sa, konečne ten jeho typický, sebavedomý úsmev, ktorý jej vždy rozbúšil srdce. „Presne tak, Ema. Znie to ako rande.“
Ruka v ruke kráčali späť k autu, zanechávajúc za sebou tiché jazero, ktoré sa stalo svedkom ich tajomstva. Noc bola stále tmavá, no pre nich dvoch práve vyšlo slnko.