Keď padá sneh aj Bambi - Roztopašný čert

Romantická poviedka pre tínedžerov sleduje príbeh Zuzky, ktorá trávi každú voľnú chvíľu na klzisku. Jej pokoj naruší Adam, chlapec, ktorého korčuľovanie pripomína boj o prežitie. Zuzka sa mu rozhodne pomôcť a stane sa jeho trénerkou. Ich spoločné hodiny sú plné pádov, ktoré ich paradoxne zbližujú. Cez spoločný smiech, trápne situácie a rozhovory pri horúcej čokoláde objavujú nielen rovnováhu na ľade, ale aj hlboké city k sebe navzájom. Príbeh kulminuje v čarovnej atmosfére padajúceho snehu, kde jeden bozk zmení priateľstvo na lásku.
Tip: Pokiaľ budete prihlásený, kliknutím alebo dotykom na texte si viete uložiť záložku a pokračovať v čítaní neskôr.
100%

Zima bola jej plátno. Pre Zuzku neexistovalo nič krajšie ako ostrý, mrazivý vzduch, ktorý jej štípal líca dočervena, a dokonalá hladkosť ľadu pod nohami. Klzisko na námestí, osvetlené reťazami teplých svetielok a obklopené drevenými stánkami s vôňou škorice a vareného vína, bolo jej útočiskom. Kým sa jej kamarátky tlačili v preplnených kaviarňach, ona si obúvala staré, no milované korčule a kreslila do ľadu elegantné oblúky.

Dnes však jej pozornosť nepatrila ľadu, ale chlapcovi.

Všimla si ho hneď, ako vstúpil na plochu. Nebolo to preto, že by bol obzvlášť nápadný. Mal na sebe obyčajnú čiernu bundu a sivú čiapku stiahnutú hlboko do čela. Ale jeho pohyb, alebo skôr jeho absencia, bola fascinujúca. Jeho korčuľovanie pripomínalo skôr zúfalý boj o prežitie než šport. Kŕčovito sa držal mantinelu, nohy mu v požičaných korčuliach tancovali nekontrolovateľný tanec svätého Víta a výraz v jeho tvári bol zmesou maximálneho sústredenia a čistého zúfalstva. Bol ako Bambi na ľade, a Zuzka sa musela zahryznúť do pery, aby sa nerozosmiala nahlas.

Sadla si na lavičku a predstierala, že si uťahuje šnúrky, no v skutočnosti ho so záujmom sledovala. Pustil sa mantinelu. Dva neisté kroky. Tretí, štvrtý... a potom sa to stalo. Nohy sa mu rozleteli do strán, ruky mávali vzduchom ako krídla veterného mlyna a s prekvapeným výdychom pristál na zadku. Zostal tam sedieť, porazený, a len pozeral na svoje zradné nohy.

Časť Zuzky sa chcela smiať, tá uštipačná časť, ktorú si nechávala pre svojho otravného mladšieho brata. Ale druhá časť, tá, ktorá milovala ladnosť pohybu na ľade, cítila zvláštny záchvev súcitu. A možno aj niečoho iného. Keď si stiahol čiapku a prehrabol si strapaté hnedé vlasy, všimla si, že má celkom pekný úsmev, aj keď bol trochu zahanbený.

Zhlboka sa nadýchla. „Dýchaj, Zuzka. Je to len chalan. Trapasár.“ Ale nohy ju už niesli k nemu.

„Potrebuješ pomoc?“ spýtala sa a snažila sa, aby jej hlas znel ležérne, nie posmešne.

Zdvihol k nej pohľad. Oči mal prekvapivo tmavé, orieškové, a na chvíľu sa v nich stratila. „Je to až také zlé, však?“ spýtal sa a v jeho hlase bol náznak humoru.

„Povedzme, že olympijská medaila to tento rok nebude,“ odvetila s úsmevom. „Ale potenciál tam je. Niekde. Hlboko.“

Zasmial sa a ten zvuk bol príjemný, hlbší, než čakala. „Volám sa Adam. A zjavne som prehral stávku s mojou malou sestrou. Povedala, že sa nikdy nenaučím korčuľovať, aby som s ňou mohol chodiť na ľad.“

„Zuzka,“ predstavila sa a podala mu ruku, aby mu pomohla vstať. Jeho dlaň bola prekvapivo teplá a veľká. Keď sa ich prsty dotkli, telom jej prebehol jemný elektrický impulz, ktorý ju prinútil rýchlo ruku stiahnuť. „Viem ťa to naučiť.“

„Fakt?“ pozrel na ňu s nádejou. „A čo za to?“

Pokrčila plecami. „Uvidíme. Možno horúcu čokoládu. Ale musíš robiť presne to, čo ti poviem.“

„Platí,“ súhlasil bez váhania.

„Dobre, lekcia číslo jedna,“ začala profesionálnym tónom. „Základný postoj. Mierne pokrčené kolená, chrbát rovno, ruky pred seba pre rovnováhu.“ Inštruovala ho a jemne mu opravovala držanie tela. Stála pred ním, ruky na jeho ramenách, a cítila napätie v jeho svaloch. Vonia po mraze a niečom sviežom, možno po pánskom sprchovom géli.

„Teraz skús malé krôčiky. Prenášaj váhu z jednej nohy na druhú. Ako kačica,“ povzbudzovala ho.

Adam sa o to pokúsil. Prvý krok bol váhavý, druhý ešte horší. Pri treťom sa mu noha pošmykla dopredu a on inštinktívne siahol po prvej veci, ktorej sa mohol chytiť. Po nej.

Všetko sa zomlelo v zlomku sekundy. Jeho ruky ju pevne zovreli okolo pása, no jeho váha ju strhla so sebou. Zuzka prekvapene vykríkla, viac od šoku ako od strachu, a obaja s tlmeným buchnutím dopadli na ľad. Ležali tam, zamotaní do seba ako praclík, Zuzka na ňom, s hlavou opretou o jeho hruď.

Na okamih zavládlo ticho, prerušované len vzdialeným smiechom detí a svišťaním korčúľ ostatných ľudí na klzisku. Cítila, ako mu pod jej uchom rýchlo bije srdce. Alebo to bolo to jej? Zdvihla hlavu a ich tváre boli len pár centimetrov od seba.

Zrazu si všimla detaily, ktoré jej predtým unikli. Malé zlaté odtienky v jeho orieškových očiach. Drobnú jazvu na ľavom obočí. Spôsob, akým sa mu dych menil na obláčik pary v mrazivom vzduchu. Čas akoby sa spomalil.

„Prepáč,“ zašepkal a jeho hlas bol chrapľavý. „Toto v pláne nebolo.“

Zuzka cítila, ako sa jej do líc hrnie červeň. „To... to je v poriadku,“ vykoktala a pokúsila sa postaviť, no ruky sa jej triasli. „Pády sú súčasťou učenia.“

Adam sa zasmial a ten smiech rozochvel jeho hruď pod ňou. „Takže toto bola praktická ukážka?“

„Presne tak,“ povedala a konečne sa jej podarilo dostať na nohy. Oprášila si sneh z nohavíc, no stále cítila teplo jeho tela a intenzitu jeho pohľadu. Pomohla mu vstať, tentoraz oveľa opatrnejšie.

Stáli oproti sebe a ani jeden nevedel, čo povedať. Trápne ticho bolo takmer hmatateľné.

„Takže... kačacie kroky, hovoríš?“ prerušil ticho Adam s krivým úsmevom.

Zuzka prikývla a bola vďačná, že sa vrátili k pôvodnému plánu. „Áno. Skúsime to znova. A tentoraz sa ma, prosím, pokús nezabiť.“

„Sľubujem, že sa budem snažiť,“ odvetil a jeho oči sa smiali.

Zvyšok hodiny strávili opatrným tréningom. Adam sa pomaly zlepšoval. Už sa nedržal mantinelu a jeho pohyby boli menej kŕčovité. Zuzka ho držala za ruky, krúžili spolu po ľade a ona mu vysvetľovala techniku. S každým ďalším kolom si bola vedomejšia dotyku ich dlaní, jeho občasných pohľadov, keď si myslel, že sa nepozerá, a spôsobu, akým sa usmial vždy, keď sa mu podaril malý pokrok.

Keď sa začalo stmievať a svetlá na klzisku zažiarili ešte jasnejšie, Zuzka vedela, že je čas skončiť.

„Na dnes stačilo, Bambi,“ povedala s úsmevom.

„Hej!“ ohradil sa naoko urazene. „Už som skôr... povedzme, mladý jeleň.“

Zasmiala sa. „Dobre, mladý jeleň. Vidíš, hovorila som, že tam je potenciál.“

„To len vďaka skvelej učiteľke,“ povedal a jeho pohľad zvážnel. „Ďakujem, Zuzka. Fakt.“

„Za málo. Ešte ti dlžím tú horúcu čokoládu,“ pripomenula mu.

„Tú si necháme na ďalšiu lekciu,“ navrhol. „Čo povieš na stredu?“

Srdce jej poskočilo. „Streda znie dobre.“

Cestou domov sa nemohla prestať usmievať a prstami si prechádzala po dlani, ktorá ešte stále akoby cítila teplo tej jeho. Možno táto zima nebude len o ladných oblúkoch na ľade. Možno bude aj o smiechu, trápnych pádoch a orieškových očiach, v ktorých sa stráca čas.

Pondelok a utorok v škole sa vliekli ako med. Zuzka sedela na hodinách matematiky a namiesto výpočtu derivácií si v hlave premietala nedeľňajšie popoludnie. Ten pád. Spôsob, akým sa na ňu pozrel, keď ležala na jeho hrudi, a ako sa jeho smiech zmenil na hlbokú vibráciu, ktorú cítila celým telom.

„Haló, Zem volá Zuzku,“ drgla do nej jej najlepšia kamarátka Klára počas prestávky. „Už dva dni sa usmievaš ako mesiačik na hnoji. Čo sa stalo na tom tvojom ľadovom kráľovstve? Spadol nejaký princ priamo k tvojim nohám?“

Zuzka sa začervenala. „Niečo také,“ zamrmlala a Klára okamžite spozornela. Kým stihla zo Zuzky vytiahnuť detaily, zazvonilo.

V utorok poobede jej zavibroval telefón. Neznáme číslo. Srdce jej vynechalo úder.

Ahoj, tu Adam 'Bambi' Novák. Dúfam, že neotravujem. Len si chcem overiť, či naša streda stále platí. Nerád by som prišiel o svoju jedinú šancu na olympijské zlato (a horúcu čokoládu). ;)

Zuzka si musela prečítať správu trikrát, kým uverila vlastným očiam. Usmievala sa na displej ako blázon. Trvalo jej desať minút a konzultáciu s Klárou cez chat, kým sformulovala odpoveď, ktorá by neznela príliš dychtivo.

Ahoj Adam. Jasné, že platí. O piatej na klzisku. A priprav sa, dnes preberáme brzdenie. Aby si nezastavoval len mantinelom alebo inými korčuliarmi. :P

Jeho odpoveď prišla takmer okamžite.

Rozkaz, trénerka! Budem tam. A budem sa snažiť nikoho nezraniť. Hlavne nie seba.

V stredu bola Zuzka na klzisku už o štvrť na päť. Nervózne krúžila okolo ľadovej plochy, ruky strčené hlboko vo vreckách bundy. Čo ak nepríde? Čo ak si to rozmyslel? Čo ak to bola celá len sranda?

Presne o piatej ho uvidela prichádzať. Srdce jej poskočilo a všetky pochybnosti sa rozplynuli. Mal na sebe tú istú čiernu bundu, ale na pleci mu visel vak s korčuľami. S novými korčuľami.

„Ahoj,“ usmial sa na ňu a ten úsmev jej okamžite zohrial skrehnuté prsty. „Nechcel som vyzerať ako úplný amatér v tých požičaných, tak som investoval. Sestra povedala, že ak to myslím vážne, potrebujem vlastné zbrane.“

„Páni,“ povedala uznanlivo a prezerala si lesklé čierne korčule. „Tak to už je iná liga. To znamená, že aj moje očakávania stúpajú.“

„Netlač na mňa, lebo zase spadnem,“ zasmial sa a sadol si na lavičku, aby sa prezul. Zuzka si sadla vedľa neho, v bezpečnej vzdialenosti, no aj tak cítila jeho prítomnosť ako hrejivý plameň v chladnom vzduchu.

Na ľade bolo zrejmé, že trénoval. Jeho pohyby boli istejšie, postoj pevnejší. Stále to nebola žiadna sláva, no pokrok bol viditeľný.

„Dobre, začneme brzdením,“ zavelila. „Pluhom. Špičky k sebe, päty od seba. Takto.“ Elegantne mu to predviedla.

Adam sa o to pokúsil. Výsledok pripomínal skôr záchvat paniky než kontrolované zastavenie. Nohy sa mu preplietli a opäť stratil rovnováhu. Tentoraz však inštinktívne natiahol ruky a ona ho zachytila. Stáli oproti sebe, jej ruky na jeho hrudi, jeho dlane na jej ramenách. Znovu tá blízkosť. Vzduch medzi nimi sa zahustil.

„Skoro,“ vydýchol a pozeral jej do očí. „Aspoň som tentoraz nespadol.“

„To len vďaka mne,“ zašepkala a cítila, ako jej na lícach naskakujú zimomriavky, ktoré nemali nič spoločné s mrazom. Pustila ho a o krok ustúpila, aby prerušila to zvláštne napätie. „Ešte raz. Pomaly.“

Po niekoľkých ďalších pokusoch a jednom menšom páde (ktorý sa zaobišiel bez toho, aby ju stiahol so sebou) to Adam konečne zvládol. Zastavil síce trochu kostrbato, no stál. Jeho tvár sa rozžiarila hrdosťou.

„Videl si to?“ zvolal nadšene. „Ja som zabrzdil!“

Zuzka sa musela smiať jeho detinskej radosti. „Videla som. Si šikovný žiak.“

„Teraz niečo ťažšie,“ navrhol odvážne. „Nauč ma cúvať.“

Zuzka zaváhala. To bolo pre začiatočníka dosť náročné. „Si si istý?“

„Úplne. Ale budeš ma musieť držať za ruky.“ Povedal to s takým nevinným výrazom, že nemohla odmietnuť.

Postavila sa čelom k nemu a chytila ho za ruky. Ich dlane do seba zapadli, akoby tam patrili. „Dobre. Musíš mi veriť a len sa odrážať nohami do strán. Ja ťa povediem.“

Začala pomaly cúvať a ťahať ho za sebou. Adam sa sústredil na svoje nohy, občas zdvihol pohľad k nej. Jej srdce bilo ako splašené. Cúvali spolu, tvárou v tvár, ich spojené ruky tvorili jediné pevné puto v tom neistom pohybe. Pozerala na jeho pery, potom do jeho očí. On robil to isté.

„Verím ti,“ povedal zrazu potichu a Zuzka vedela, že už nehovorí len o korčuľovaní.

V tom momente sa mu zasekla korčuľa. Inštinktívne ju pritiahol k sebe, aby nespadol. Narazila do jeho hrude a obaja sa zastavili v neohrabanom, no pevnom objatí uprostred klziska. Hlavy mali pri sebe, ich dych sa miešal v mrazivom vzduchu. Chvíľu len tak stáli, neschopní pohybu. Zuzka cítila teplo jeho tela cez vrstvy oblečenia a vôňu jeho šálu. Bolo to lepšie ako akýkoľvek dokonalý oblúk na ľade.

„Asi by sme si mali dať tú čokoládu,“ zašepkal jej do vlasov.

Zuzka len mlčky prikývla, neschopná slova. Keď sa od seba odtiahli, obaja mali na tvárach rozpačité úsmevy. Zvyšok cesty k východu z klziska prešli v tichosti, no ich ruky zostali spojené.

Stánok s horúcou čokoládou bol malý drevený prístrešok, z ktorého sa šírila omamná vôňa kakaa a šľahačky. Adam objednal dve veľké čokolády a настоял na tom, že zaplatí. Našli si voľnú lavičku trochu bokom od ruchu vianočných trhov, pod veľkým smrekom ozdobeným blikajúcimi svetielkami.

Sedeli vedľa seba, plece pri pleci, a teplo z horúcich pohárov im príjemne hrialo skrehnuté dlane. Ticho medzi nimi už nebolo trápne, ale naplnené tichým očakávaním. Zuzka fúkala do hustej peny a kradmo na neho pozerala. V žiari svetielok vyzeral inak. Jemnejšie.

„Tak,“ prerušil ticho Adam. „Čo robí najlepšia trénerka korčuľovania, keď práve neterorizuje svojich žiakov na ľade?“

Zuzka sa zasmiala. „Terorizuje? Ja som len prísna.“ Odpila si z čokolády, sladká chuť sa jej rozliala na jazyku. „Inak nič zvláštne. Škola, knihy... a samozrejme, korčuľovanie. Som tu skoro každý deň.“

„Každý deň?“ spýtal sa prekvapene. „Neomrzí ťa to?“

Pokrútila hlavou. „Nikdy. Je to... môj svet. Keď som na ľade, všetko ostatné zmizne. Problémy v škole, hádky s bratom... zostane len rytmus a chladný vzduch. Je to sloboda.“ Snažila sa mu opísať ten pocit, ktorý bol pre ňu taký dôležitý.

Adam ju pozorne počúval. „Chápem. Ja to mám tak s kreslením.“

To Zuzku prekvapilo. „Ty kreslíš?“

Prikývol a trochu sa ošil, akoby odhalil nejaké tajomstvo. „Len tak pre seba. Väčšinou len skice do bloku. Ľudí, miesta... veci, ktoré ma zaujmú.“ Vytiahol z vrecka malý skicár a ceruzku. „Napríklad toto.“

Otvoril ho a podal jej ho. Zuzke sa zatajil dych. Na stránke bola ona. Dokonalá skica momentu, keď mu prvýkrát pomáhala vstať z ľadu. Zachytil jej sústredený výraz, pramienok vlasov, ktorý jej ušiel spod čiapky, a dokonca aj malý úsmev, ktorý sa jej pohrával na perách. Bolo to neuveriteľne presné a plné života.

„Adam, to je... nádherné,“ vydýchla a s úžasom prechádzala prstom po papieri. „Ty si úžasne talentovaný. Prečo to nikomu neukážeš?“

Pokrčil plecami a skicár si vzal späť. „Neviem. Asi sa hanbím. Otec chce, aby som šiel na ekonómiu, ako on. Kreslenie považuje za stratu času.“

Zuzka pocítila vlnu empatie. Zrazu ten chlapec, ktorý bol na ľade taký neistý, získal novú hĺbku. „Nemal by si sa hanbiť. Je to dar. A tvoj otec sa mýli.“ Povedala to s takou istotou, že sa na ňu prekvapene pozrel.

„Ďakujem,“ povedal potichu a jeho orieškové oči sa na ňu upierali s novým druhom tepla. „To mi ešte nikto nepovedal.“

Ich pohľady sa stretli a Zuzka opäť cítila to zvláštne chvenie. Sklonila hlavu k svojej čokoláde, aby skryla červeň, ktorá sa jej drala do tváre.

„Takže... čo máš v pláne na víkend?“ spýtal sa Adam, akoby chcel zmeniť tému.

„Asi pôjdem na klzisko,“ odvetila a okamžite si v duchu vynadala. Preboha, Zuzka, nemôžeš povedať niečo normálnejšie?

Adam sa usmial. „To som si mohol myslieť. Čo tak v sobotu? Mohol by si ma naučiť ďalšie triky.“ V jeho tóne bola hravá výzva.

„Myslíš ďalšie spôsoby, ako spadnúť a stiahnuť ma so sebou?“ doberala si ho.

„Presne. Ale sľubujem, že ďalší pád bude oveľa elegantnejší.“

A tak sa zrodila nová rutina. Streda a sobota sa stali ich dňami. Stretávali sa na klzisku, Zuzka ho učila nové prvky – prekladanie, malé skoky, dokonca aj piruetu, ktorá sa skončila katastrofálnym, no nesmierne vtipným pádom. Potom si vždy zašli na horúcu čokoládu a rozprávali sa. O všetkom. O škole, o jeho sestre, ktorá bola nadšená jeho pokrokmi, o jej otravnom bratovi, o snoch a strachoch.

S každým stretnutím, s každým náhodným dotykom a spoločným smiechom sa ich puto prehlbovalo. Zuzka si všímala malé veci: ako si Adam pamätal, že nemá rada škoricu na čokoláde, ako jej vždy ohrieval ruky, keď si sťažovala na zimu, alebo ako sa jeho pohľad vždy zastavil na jej perách, keď sa smiala.

Jednu sobotu, asi dva týždne pred Vianocami, začalo počas ich tréningu husto snežiť. Obrovské biele vločky sa pomaly znášali z tmavnúcej oblohy a pokrývali všetko tichou bielou perinou. Klzisko sa takmer vyprázdnilo. Zostali tam len oni dvaja a niekoľko ďalších párov.

„Je to ako v rozprávke,“ zašepkala Zuzka a zaklonila hlavu, nechávajúc si vločky padať na tvár.

Adam, ktorý už korčuľoval s prekvapivou istotou, k nej prikĺzal a zastavil tesne pred ňou. „Chýba už len hudba.“

Vytiahol mobil, pripojil ho k malému prenosnému reproduktoru, ktorý si niekedy nosil so sebou, a pustil pomalú, inštrumentálnu pieseň. Jemná klavírna melódia sa niesla tichým večerom.

„Smiem prosiť?“ spýtal sa formálne, uklonil sa a natiahol k nej ruku.

Zuzka sa zasmiala a prijala ju. „Bude mi cťou, pán Novák.“

Začali spolu pomaly krúžiť po prázdnom klzisku. Nebolo to korčuľovanie, bol to tanec. On ju viedol, jej ruky spočívali na jeho ramenách, jeho dlane na jej páse. Pohybovali sa v rytme hudby, obklopení padajúcim snehom a ligotom vianočných svetiel. Svet sa pre nich opäť scvrkol len na tento jeden moment, na tento jeden meter štvorcový ľadu.

Zastavili sa uprostred klziska. Stáli tesne pri sebe, hudba stále hrala a sneh im potichu padal na vlasy a bundy. Adam jej odhrnul prameň vlasov z tváre a jeho prsty sa jemne dotkli jej líca. Jeho pohľad bol intenzívny, plný nevypovedaných slov.

„Zuzka,“ zašepkal a jeho hlas bol sotva počuteľný.

Srdce jej búšilo tak silno, že mala pocit, že musí vyskočiť z hrude. Vedela, čo príde. Celým telom jej prešla vlna očakávania a strachu zároveň. Privrela oči.

Naklonil sa bližšie. Cítila jeho teplý dych na svojich perách. Čas sa zastavil. Celý vesmír čakal na tento jediný moment.

A potom sa to stalo.

Jeho pery boli jemnejšie, než si kedykoľvek predstavovala. Váhavé, no zároveň isté. Bol to bozk, ktorý nechutil po horúcej čokoláde ani po škorici, ale po mraze, snehu a prísľube niečoho nového a krehkého. Nebol to filmový bozk plný vášne, ale niečo oveľa reálnejšie a krajšie. Bol pomalý, nežný a plný všetkých tých nevypovedaných slov, ktoré sa medzi nimi vznášali posledné týždne.

Keď sa odtiahol, len na centimeter, aby sa mohli nadýchnuť, nechal svoje čelo opreté o jej. Obaja mali stále zatvorené oči, akoby sa báli, že keď ich otvoria, táto magická chvíľa sa rozplynie ako para nad hrnčekom.

„Wow,“ vydýchla Zuzka a cítila, ako sa jej chvejú nohy. Našťastie, Adamove ruky ju pevne držali okolo pása.

„Wow,“ zopakoval po nej ako ozvena a ona cítila, ako sa jeho pery pri tom slove usmiali. „To bolo... oveľa lepšie ako brzdenie pluhom.“

Zuzka sa zasmiala, čistý, radostný smiech. Otvorila oči a pozrela do tých jeho. Boli tmavé, hlboké a plné emócií, ktoré už nedokázal skryť. V tej chvíli vedela, že to, čo sa medzi nimi deje, nie je len dočasné zimné poblúznenie. Bolo to skutočné.

„Súhlasím,“ povedala. „Ale trvalo ti to dosť dlho.“

„Chcel som, aby to bolo dokonalé,“ priznal a pohladil ju po líci. „A myslím, že sa to podarilo.“

Znovu ju pobozkal, tentoraz odvážnejšie. Jej ruky mu automaticky vplietli do vlasov pod čiapkou. Zabudla na chlad, na sneh, na to, že stoja uprostred verejného klziska. Existovali len oni dvaja.

Zvyšok večera strávili prechádzkou po vianočných trhoch, no tentoraz sa držali za ruky. Ich prsty boli prepletené a Zuzka si uvedomovala každý jeden dotyk. Adam jej kúpil pečené gaštany a smiali sa, keď sa nimi obaja popálili. Ukázal jej ďalšie skice vo svojom bloku – rýchle portréty ľudí na trhoch, detail stánku s medovníkmi, a na poslednej strane bola opäť ona. Tentoraz tancovala na ľade, s úsmevom na tvári a snehom vo vlasoch.

Keď ju odprevádzal domov, zastavili sa pred jej bránou. Svetlo z pouličnej lampy vytváralo okolo nich zlatistú auru.

„Takže... čo sme teraz?“ spýtala sa Zuzka opatrne, hoci v srdci už poznala odpoveď.

Adam sa usmial a pritiahol si ju bližšie. „Neviem. Čo by si chcela, aby sme boli?“

„Ja...“ začala, no nevedela, ako to sformulovať.

„Pretože ja by som chcel byť ten chalan, s ktorým tancuješ na ľade. Ten, ktorému dovolíš, aby ťa kreslil. A ten, ktorého budeš bozkávať, aj keď zase spadne,“ povedal a jeho hlas bol úprimný a otvorený. „Chcem byť tvoj frajer, Zuzka. Ak ma budeš chcieť.“

Srdce jej zaplavila vlna tepla a šťastia. „Áno,“ zašepkala. „Chcem.“

Ich posledný bozk na rozlúčku bol prísľubom. Prísľubom ďalších rán, spoločných popoludní na ľade a večerov strávených rozhovormi pri horúcej čokoláde.

Nasledujúce dni boli ako sen. V škole sa na seba usmievali cez chodbu. Adam ju čakal po vyučovaní a niesol jej tašku. Písali si dlhé správy do noci. Zuzka ho predstavila Kláre, ktorá ho okamžite schválila s komentárom: „No konečne! Už som sa bála, že umrieš sama medzi korčuľami.“

Adam ju zase zoznámil so svojou desaťročnou sestrou, Luckou. Bola to malá, energická guľa radosti a Zuzku si okamžite obľúbila.

„Ty si tá Zuzka?“ vyhŕkla na ňu, keď sa prvýkrát stretli na klzisku. „Tá, ktorá naučila Adama nespadnúť každé tri sekundy? A o ktorej stále kreslí?“

Adam očervenel až po korienky vlasov. „Lucka!“

„Je to pravda!“ bránila sa malá. „Včera nakreslil tvoje oči. Povedal, že sú ako čokoláda.“

Zuzke sa rozlialo teplo po celom tele. Pozrela na Adama, ktorý sa tváril, že by sa najradšej prepadol pod ľad, a s láskou sa na neho usmiala.

Vianoce sa blížili a atmosféra v meste bola čoraz čarovnejšia. V deň pred Štedrým dňom sa stretli na ich poslednej „lekcii“ pred sviatkami.

„Mám pre teba darček,“ povedal Adam a podal jej malý, plocho zabalený balíček.

Zuzka ho opatrne rozbalila. Vnútri bol zarámovaný obrázok. Nebola to skica ceruzkou, ale nádherná, detailná kresba farebnými pastelkami. Bola na nej ich prvá hodina. Zuzka stála pred ním, ruky na jeho ramenách, a opravovala mu postoj. Zachytil každý detail – jej sústredený pohľad, jeho neistý úsmev, svetlá klziska odrážajúce sa na ľade. Pod kresbou bol malý nápis: „Kde to všetko začalo.“

Zuzke sa do očí nahrnuli slzy. „Adam, to je to najkrajšie, čo som kedy dostala.“

„Aj ja mám niečo pre teba,“ povedala a podala mu o niečo väčšiu škatuľu.

Adam ju zvedavo otvoril. Vnútri bol tmavomodrý skicár v koženej väzbe a sada profesionálnych umeleckých ceruziek. „Zuzka...“ vydýchol ohromene.

„Aby si už nemusel hovoriť, že kreslíš len tak pre seba,“ povedala jemne. „Pretože tvoj talent si zaslúži to najlepšie.“

Objal ju tak pevne, že ledva dýchala. „Ďakujem.“

Na Štedrý večer, po večeri s rodinou, Zuzke pípol mobil. Bola to fotka od Adama. Odfotil zarámovanú kresbu, ktorá už visela na stene nad jeho stolom. Pod fotkou bol text: Veselé Vianoce, moja trénerka. Ďakujem, že si ma naučila korčuľovať. A nielen to.

Zuzka sa usmiala. Pozrela sa von oknom na tichú, zasneženú ulicu a potom na svoje staré korčule, opreté v kúte izby. Nikdy by si nepomyslela, že pád jedného nešikovného chalana na ľade môže viesť k tomu najkrajšiemu začiatku. Táto zima jej nepriniesla len dokonalý ľad, ale aj lásku, ktorá bola rovnako nečakaná a krásna ako prvé snehové vločky.

SK 24010 znakov 4460 slov 23 minút 9.6.2025 5
Pre hodnotenie a pridanie do obľúbených sa musíte prihlásiť. Prihlásenie