Keď sa farby spoja - Roztopašný čert

Mala som osemnásť, keď som sa prvýkrát naozaj zamilovala. Nie do chlapca z biológie, ktorý mi vždy požičiaval poznámky, ani do kapitána futbalového tímu, ktorý sa usmieval na každé dievča rovnako. Zamilovala som sa do farieb, do pohybu štetca po plátne, do pocitu, keď sa svet okolo mňa rozplynul a zostala len čistá emócia pretavená do obrazu.

A potom som sa zamilovala do neho.

„Vitajte na letnom kurze expresívneho maľovania," povedala naša lektorka Ivana prvý deň. Bola to žena okolo štyridsiatky s divokými kučeravými vlasmi zviazanými šatkou a škvrnami od farieb na rukách. „Počas nasledujúcich šiestich týždňov sa naučíte nielen techniky, ale predovšetkým to, ako preniesť svoje emócie na plátno. Umenie nie je o dokonalosti, ale o úprimnosti."

Rozhliadla som sa po miestnosti. Ateliér bol priestranný, so stenami posiatenými farebnými škvrnami a obrovskými oknami, cez ktoré prúdilo letné slnko. Bolo nás tam dvanásť, väčšinou dievčatá v mojom veku, pár starších žien a... on.

Sedel v rohu, s roztržito rozstrapatými tmavými vlasmi a pohľadom upretým na prázdne plátno pred sebou. Mal na sebe obyčajné biele tričko s vyhrnutými rukávmi, odhaľujúce predlaktia pokryté drobnými škvrnami od farieb. Umelec, pomyslela som si, skutočný umelec, nie amatér ako ja.

„Dnes začneme jednoduchou technikou," pokračovala Ivana. „Nebudete sa snažiť nič konkrétne namaľovať. Len pocit. Emóciu. Zatvorte oči, dýchajte a nechajte ruku s štetcom, nech vás vedie."

Nabrala som na štetec modrú farbu a zavrela oči. Cítila som nervozitu. Toto leto malo byť mojím posledným pred vysokou školou, chcela som ho využiť naplno. Možno preto som sa prihlásila na tento kurz – hľadala som niečo, čo by ma posunulo ďalej. Niečo, čo by mi pomohlo nájsť samu seba.

Začala som maľovať, spočiatku neisto, potom odvážnejšie. Keď som otvorila oči, na plátne sa vlnili modré a fialové odtiene, ako búrka na obzore.

„Výborne, Lucia," povedala Ivana, keď prechádzala okolo. „Vidím tam napätie, očakávanie."

Usmiala som sa, trochu v rozpakoch. Nikdy som nebola zvyknutá na pochvalu, najmä nie za niečo tak osobné.

Keď hodina skončila, váhavo som sa pozrela smerom k chlapcovi v rohu. Jeho plátno bolo explóziou červenej a oranžovej, akoby zachytil požiar. Bolo to drsné, surové a absolútne fascinujúce.

„Páči sa ti to?" ozval sa hlas vedľa mňa a ja som takmer nadskočila. Stál tam, vyšší, než sa zdal z diaľky, s mierne naklonenou hlavou.

„Je to... intenzívne," odpovedala som a cítila, ako mi horí tvár.

„Ako život," usmial sa. „Som Adam."

„Lucia," predstavila som sa a podala mu ruku.

Jeho stisk bol pevný a teplý, prsty mierne drsné od práce s farbami. Všimla som si malú jazvičku na palci a premýšľala, odkiaľ ju má.

„Si tu prvýkrát?" spýtal sa, zatiaľ čo si balil veci.

Prikývla som. „Vždy som chcela skúsiť niečo takéto, ale nikdy som nemala odvahu."

„A čo ti dodalo odvahu teraz?"

Zamyslela som sa. „Asi potreba zmeny. Niečoho nového."

„To poznám," prikývol. „Ja som tu tretie leto. Ivana je úžasná, naučí ťa vidieť veci inak."

„A ty? Si profesionálny umelec?" spýtala som sa, hoci som tušila odpoveď.

Zasmial sa. „Študujem architektúru. Maľovanie je len... spôsob, ako sa vyjadriť inak než cez pravítko a kružidlo."

Prekvapilo ma to. Jeho obraz vyzeral tak spontánny, taký slobodný.

„Budeš tu zajtra?" spýtal sa, keď sme vychádzali z ateliéru.

„Samozrejme," odpovedala som možno príliš rýchlo.

„Tak sa teším," usmial sa a odišiel opačným smerom.

Tú noc som nemohla spať. Myslela som na jeho obraz, na farby, ktoré vybral – také odlišné od mojich. Na jeho ruky so stopami farieb. Na to, ako sa usmial, keď som povedala, že jeho dielo je intenzívne.

Na druhý deň som prišla skôr a našla si miesto vedľa toho, kde včera sedel on. Neistota sa vo mne miešala s očakávaním. Čo ak si ma nevšimne? Čo ak si sadne inam?

Moje obavy sa rozplynuli, keď vošiel do miestnosti a zamieril priamo ku mne.

„Obsadené?" ukázal na stojan vedľa mňa.

„Teraz už áno," odpovedala som a snažila sa znieť nonšalantne.

Téma druhého dňa bola „protiklad". Mali sme namaľovať dve protikladné emócie na jedno plátno.

„Aké protiklady si vyberieš?" spýtal sa ma Adam, zatiaľ čo si pripravoval farby.

„Asi strach a odvahu," odpovedala som po krátkom zamyslení. „A ty?"

„Samotu a blízkosť," povedal ticho.

Chvíľu sme maľovali v tichosti, každý ponorený do svojich myšlienok. Občas som sa nenápadne pozrela na jeho plátno. Používal tmavé odtiene na jednej strane, ktoré postupne prechádzali do teplých, svetlých farieb na druhej.

„Môžem?" spýtal sa zrazu a ukázal na moju paletu s farbami.

„Samozrejme," prikývla som.

Namiesto toho, aby si nabral farbu, však vzal môj štetec. „Skús toto," povedal a jemne mi viedol ruku k plátnu. „Ak zmiešaš tieto dva odtiene, dostaneš presne ten prechod, ktorý hľadáš."

Jeho ruka na mojej bola teplá a istá. Štetec sa kĺzal po plátne presne tak, ako chcel, vytvárali sme spolu niečo nové. Cítila som jeho dych na svojom krku a na chvíľu som zabudla dýchať.

„Vidíš?" povedal ticho, keď ma pustil. „Niekedy je najlepšie nechať farby, nech sa spoja prirodzene."

Prikývla som, neschopná slova. Ten moment, ten jednoduchý dotyk, zmenil niečo medzi nami. Akoby sme spolu vytvorili most.

Dni plynuli a my sme sa stále viac zbližovali. Začali sme spolu tráviť čas aj mimo kurzu – sedeli sme v kaviarni a diskutovali o umení, prechádzali sa po nábreží a rozprávali o všetkom možnom. O našich snoch, obavách, o tom, čo nás teší a čo nás desí.

Adam mal za sebou ťažký rok. Jeho rodičia sa rozviedli, musel sa presťahovať a všetko, čo poznal, sa zmenilo.

„Maľovanie mi pomáha spracovať to," priznal mi jedného večera, keď sme sedeli na lavičke pri rieke. „Keď maľujem, môžem dať na plátno všetku tú zlosť, zmätok, strach... a potom to tam zostane, nie vo mne."

Chápala som to. Aj ja som na plátno dávala svoje pocity – neistotu z budúcnosti, strach z neznámeho, ale aj rastúce vzrušenie z toho, čo medzi nami vznikalo.

V štvrtom týždni kurzu nám Ivana zadala skupinový projekt. „Budete pracovať vo dvojiciach na jednom veľkom plátne. Téma je 'spojenie'."

Pozreli sme sa s Adamom na seba a bez slov sme vedeli, že budeme spolu.

„Ako to chceš uchopiť?" spýtala som sa, keď sme stáli pred prázdnym plátnom.

Zamyslel sa. „Čo keby sme každý začali na svojej strane a postupne sa stretli v strede?"

Nápad sa mi páčil. Symbolika bola jasná – naše svety, ktoré sa stretávajú.

Začala som s odtieňmi modrej a zelenej, farbami, ktoré mi boli najbližšie. Adam začal s jeho typickými červenými a oranžovými tónmi. Pracovali sme mlčky, občas sme sa na seba pozreli a usmiali sa.

Keď sa naše štetce stretli v strede plátna, nastala magická chvíľa. Farby sa začali miešať, vytvárať nové odtiene, ktoré ani jeden z nás neplánoval. Naše ruky sa dotýkali, štetce sa preplietali v tanci, ktorý nemal choreografiu, a predsa bol dokonalý.

„Je to krásne," zašepkala som, keď sme sa zastavili a pozreli na to, čo sme vytvorili.

„Áno, si," odpovedal ticho, pozerajúc na mňa, nie na obraz.

V tej chvíli som vedela, že to, čo cítim, nie je len priateľstvo. Bolo to niečo hlbšie, silnejšie, niečo, čo som nikdy predtým necítila.

Nasledujúci deň Adam neprišiel. Ani ďalší. Poslala som mu správu, ale neodpovedal. Cítila som sa zmätená a zranená. Čo sa stalo? Urobila som niečo zle?

„Niekedy ľudia potrebujú odstup," povedala mi Ivana, keď videla, ako sa trápim. „Umenie otvára dvere k emóciám, ktoré môžu byť intenzívne a niekedy desivé."

Snažila som sa sústrediť na maľovanie, ale bez neho to nebolo ono. Naše spoločné dielo stálo nedokončené v rohu ateliéru, pripomínajúc mi, čo sme takmer mali.

Na konci piateho týždňa, keď som balila svoje veci, začula som známe kroky.

„Prepáč," povedal Adam ticho, stojac vo dverách. Vyzeral unavene, akoby ani nespal.

Nevedela som, čo povedať. Chcela som kričať, plakať, objať ho – všetko naraz.

„Môžeme sa porozprávať?" spýtal sa a ukázal von.

Vyšli sme na malý dvor za ateliérom. Slnko práve zapadalo, farbiac nebo do odtieňov, ktoré tak rád používal.

„Vydesil som sa," priznal bez okolkov. „To, čo sa medzi nami deje... nikdy som nič také necítil. A po tom všetkom, čím som prešiel tento rok, myšlienka na ďalšiu zmenu, na niečo tak intenzívne... Potreboval som čas premýšľať."

„A premyslel si to?" spýtala som sa, snažiac sa, aby môj hlas znel pevne.

Pozrel mi priamo do očí. „Áno. Uvedomil som si, že niektoré zmeny stoja za to riziko. Že niektoré farby sa musia zmiešať, aby vytvorili niečo krásne."

Usmial som sa cez slzy, ktoré sa mi začali hromadiť v očiach. „To znie ako niečo, čo by povedala Ivana."

Zasmial sa. „Možno sa od nej učím viac, než som si myslel."

Pomaly sa ku mne priblížil a vzal moje ruky do svojich. „Odpustíš mi?"

Namiesto odpovede som sa postavila na špičky a pobozkala ho. Jeho pery boli mäkké a chutili po mäte a káve. Objal ma, akoby sa bál, že by som mohla zmiznúť, keby ma pustil.

V posledný deň kurzu sme dokončili náš spoločný obraz. Už to neboli dve oddelené strany, ktoré sa stretávajú v strede. Bola to jedna harmónia farieb, prepletených a neoddeliteľných, ako naše životy.

„Čo bude teraz?" spýtala som sa, keď sme stáli pred naším dielom.

Adam sa usmial a pevne stisol moju ruku. „Teraz začneme maľovať niečo nové. Spolu."

A tak sa to začalo – moje leto lásky, farieb a objavov. Leto, keď sa naše štetce prepletali rovnako ako naše pocity, vytvárajúc obraz, ktorý bol krajší než čokoľvek, čo by sme dokázali sami.

Nikdy nezabudnem na ten prvý kurz, na moment, keď sa naše farby spojili. Bol to začiatok niečoho, čo pretrvalo oveľa dlhšie než len jedno letné obdobie. Bol to začiatok nášho spoločného plátna.