V hlbokom, teplom a veľmi rušnom mestečku menom Hlavohrad, kde sa myšlienky preháňali ako rýchle kolobežky a spomienky sedeli v parku na lavičkách, žili malí, usilovní obyvatelia. Volali sa Mozgovníčkovia. Každý mal svoju prácu. Niektorí nosili nápady z jedného konca mesta na druhý, iní leštili staré vedomosti, aby sa pekne leskli, a ďalší stavali úplne nové spojenia medzi ulicami.
Medzi nimi žila aj malá, nesmierne zvedavá Mozgovníčka menom Iskrička. Mala vlasy ako chumáčik púpavy a oči jej žiarili zakaždým, keď narazila na nejakú záhadu. A práve dnes jednu mala.
„Vrtko, pozri sa,“ povedala svojmu najlepšiemu kamarátovi, ktorý si práve kreslil plánik novej logickej skladačky. „Už sa to zase deje.“
Ukázala na námestie. Celé mesto sa začínalo spomaľovať. Kolobežky myšlienok parkovali pri chodníkoch, smiech v uliciach tichol a aj tie najusilovnejšie Mozgovníčky a Mozgovníčkovia si začínali zívať. Vzduchom sa vznášal taký zvláštny, ospalý pokoj.
Vrtko zdvihol hlavu od svojho nákresu. Bol to premýšľavý Mozgovníček, ktorý mal vždy všetko presne zmerané a spočítané. „To je predsa normálne, Iskrička. Prichádza večer. Každý deň, keď dlho pracujeme, beháme a učíme sa, vytvárame v našom mestečku malé, jemné vecičky. Volajú sa Kľúčiky Únavy.“
Iskrička nakrčila nos. „Kľúčiky Únavy? A čo robia?“
„No predsa odomykajú spánok,“ vysvetlil Vrtko trpezlivo. „Po celom Hlavohrade sú rozmiestnené tisíce maličkých Zámkov Spánku. Vyzerajú ako malé bránky s dierkou presne na mieru. Keď sa do nich Kľúčik Únavy dostane a zapadne, časť mesta si oddýchne. A keď sa zaplní dosť zámkov, zaspí celý Hlavohrad.“
Iskričke sa rozžiarili oči. „Takže únava nie je zlá? Je to len kľúčik?“
„Presne tak! A spánok je ako veľká garáž, kde sa všetci dobijeme na ďalší deň,“ usmial sa Vrtko.
„Poďme sa na jeden taký kľúčik pozrieť zblízka!“ vyhŕkla Iskrička a už ťahala Vrtka za ruku.
Schovali sa za roh Pamäťového Parku a čakali. Netrvalo dlho a okolo nich sa pomaličky vznášal jeden Kľúčik Únavy. Bol mäkučký, mal oblé hrany a tvarom pripomínal malú skladačkovú časť. Plával vzduchom pokojne a isto, akoby presne vedel, kam patrí.
Doplával k malej bránke na stene jedného domu, kde sídlila pozornosť. Bola to Zámka Spánku. Kľúčik sa jemne pritisol k dierke, dokonale do nej zapadol a... KLIK!
Zámka tichučko cvakla. Svetielko nad ňou, ktoré dovtedy jasne blikalo, zmenilo farbu na tmavomodrú a pomaly zhaslo. Celé okolie bránky sa ponorilo do tichého, spokojného odpočinku.
„Jéj!“ zašepkala Iskrička. „To je krásne! Ako keď večer zhasínaš lampičku.“
„Vidíš? Je to dokonalý systém,“ povedal hrdo Vrtko. „Každý kľúčik má svoj zámok a každý zámok čaká na svoj kľúčik. Tak si Hlavohrad oddýchne a naberie nové sily.“
Nasledujúci deň sa však stalo niečo veľmi zvláštne. Hoci bolo ešte len doobeda, po uliciach Hlavohradu sa potulovalo oveľa viac Kľúčikov Únavy ako zvyčajne. Mozgovníčkovia boli malátni a zívali si už pri raňajkách. Ich dospelák, v ktorého hlave mesto žilo, musel mať za sebou naozaj náročnú noc.
„Dnes zaspíme asi už na obed,“ zamrmlal Vrtko a pretrel si oči.
Vtom sa však ozval úplne nový, nečakaný zvuk. Nebolo to večerné spomaľovanie ani ranné prebúdzanie. Znelo to ako CINK-CINK-CINK! – ako keď sa sypú sklenené guľôčky.
Z Veľkej Brány Chuti, ktorou do mesta prichádzali všetky vône a chute z vonkajšieho sveta, sa do Hlavohradu vyrútil celý húf čohosi nového. Boli to tiež kľúčiky, ale úplne iné. Lesklé, energické a neskutočne rýchle. Prefrčali okolo pomalých, mäkkých Kľúčikov Únavy ako pretekárske autá.
„Čo je toto?“ vykríkla prekvapená Iskrička.
Vrtko si ich prezeral s otvorenými ústami. „Vyzerajú... skoro ako Kľúčiky Únavy. Majú podobný tvar, ale sú ostrejšie. A sú také... uponáhľané!“
Tieto nové, lesklé kľúčiky sa rozleteli po celom meste. A mierili presne tam, kam mali namierené aj pravé Kľúčiky Únavy – k Zámkom Spánku. Vďaka svojej rýchlosti boli pri nich oveľa skôr.
Iskrička a Vrtko s úžasom sledovali, ako jeden takýto lesklý rýchlik dorazil k Zámke Spánku. Bez akéhokoľvek zaváhania sa do nej vrútil a... CUK!
Zasekol sa v nej.
„Aha!“ zvolala Iskrička. „Už to bude!“
Ale nič sa nestalo. Neozvalo sa žiadne KLIK. Svetielko nad zámkou nezatíchlo, práve naopak, akoby sa od prekvapenia ešte viac rozblikalo. Zámka zostala odomknutá, len v nej teraz trčal cudzí kľúč.
O chvíľu k tej istej zámke pomaly doplával aj pravý, mäkký Kľúčik Únavy. Jemne sa pokúsil vojsť do svojej dierky, ale... miesto bolo obsadené. Narazil do lesklého kľúčika, ktorý v zámke pevne sedel. Smutne doňho ešte párkrát strčil, no bez úspechu. Lesklý kľúčik sa ani nepohol. Chudáčik Kľúčik Únavy si len povzdychol a zostal bezradne stáť obďaleč.
A to isté sa dialo po celom meste. Lesklé kľúčiky ako malí šibali obsadili stovky a potom tisíce Zámkov Spánku. Všade sa ozývalo len tiché CUK, CUK, CUK, ale ani jedno jediné KLIK.
„Ja tomu nerozumiem,“ krútil hlavou Vrtko. „Sú v zámkoch, ale nefungujú. Je to ako keby si do dverí strčil paličku namiesto kľúča. Dvere neodomkneš, ale ani nikto iný sa dnu nedostane.“
Iskrička sa zamyslela. Pozerala sa na zástupy pravých Kľúčikov Únavy, ktoré sa hromadili pred obsadenými zámkami ako ľudia čakajúci na autobus, ktorý neprichádza. A potom jej to došlo.
„Vrtko, ty si génius! To nie sú kľúče, to sú zátky!“ zvolala nadšene. „Oni tie zámky nevedia odomknúť! Len im zapchali dierky!“
Vrtko na ňu vyvalil oči. „Zátky? Myslíš, že len blokujú miesto?“
„Presne! Pozri! Mesto nespí! Všetci sú zrazu čulejší, lebo Kľúčiky Únavy sa nemajú kam dostať. Tieto lesklé potvorky oklamali naše zámky! Sú to... sú to Falošné Kľúčiky!“
Zrazu sa Hlavohradom naozaj prehnala vlna novej energie. Ospalosť zmizla. Myšlienky zasa naskočili na svoje kolobežky a rozbehli sa ulicami. Dospelák, v ktorého hlave žili, si zrejme práve povedal: „Zvláštne, už nie som unavený.“
Iskrička a Vrtko sa posadili na okraj chodníka a sledovali ten chaos. Na jednej strane Falošné Kľúčiky, ktoré víťazoslávne trčali zo zámkov, a na druhej strane čoraz väčšia armáda pravých Kľúčikov Únavy, ktoré čakali, kedy sa uvoľní miesto.
„Toto je ale poriadny podvod na únavu,“ povedal Vrtko a kreslil si do zošita dva obrázky: jeden kľúčik, ktorý presne pasuje, a druhý, ktorý len zapchá dierku. „Ale čo sa stane, keď tieto Falošné Kľúčiky vypadnú? Veď tam nemôžu zostať navždy.“
Iskrička sa pozrela na tú obrovskú kopu čakajúcich Kľúčikov Únavy. „No,“ začala pomaly, „keď tie zátky konečne zmiznú, všetky tieto naše pravé kľúčiky sa vrhnú do zámkov naraz. A to bude...“
„...obrovská vlna únavy!“ dokončil za ňu Vrtko s vypleštenými očami. „Celý Hlavohrad zaspí v jednej jedinej sekunde! Bude to ako keď sa pretrhne priehrada!“
Obaja sa na seba pozreli a pochopili veľké tajomstvo. Tajomstvo rannej kávy a toho, prečo sú dospeláci niekedy hore, aj keď by už dávno mali spať. Nebola to žiadna zázračná sila. Bol to len malý, šikovný trik s falošnými kľúčikmi, ktoré na chvíľu oklamali zámky.
„Takže,“ zhrnula Iskrička, „ten cudzí nápoj, čo si dospeláci dávajú, pošle do nášho mestečka armádu Falošných Kľúčikov, ktoré sa volajú... kofeín?“ To slovo začula z vonkajšieho sveta.
„Presne,“ prikývol Vrtko. „Ale únava nikam nezmizne. Len čaká za dverami. A keď sa dvere konečne otvoria, vbehne dnu s o to väčšou silou.“
Iskrička sa usmiala. Zasa prišla na kĺb jednej veľkej záhade. „Je to fascinujúce! Ale vieš čo, Vrtko? Aj keď je zábavné sledovať tento chaos, ja som celkom rada, keď večer naše poctivé, mäkké kľúčiky zapadnú tam, kam majú. Ten pocit, keď celé mesto stíchne a oddychuje, je najlepší na svete.“
Súhlasne prikývol. Pozorovali, ako sa prvé Falošné Kľúčiky začínajú uvoľňovať zo zámkov. A presne ako predpovedali, vlna nahromadenej únavy sa okamžite valila na ich miesto. Dospelák si o pár hodín poriadne zívne. Ale to už bude iný príbeh. Pre Iskričku a Vrtka to bol deň veľkého objavu. Pochopili, že aj únava má svoj zmysel a že spánok sa oklamať nedá. Aspoň nie navždy. A s týmto pocitom sa už tešili na večerné KLIK, ktoré prinesie sladký a zaslúžený odpočinok celému Hlavohradu.