Srdce jej búšilo tak hlasno, že sa bála, či ho nepočuje aj cez hudbu z reproduktorov. Lunapark bol plný svetiel, vôní pražených orieškov a cukrovej vaty, ale Ema si všímala len jednu vec – Danielovu ruku, ktorá sa takmer dotýkala jej na zábradlí kolotoča.
„Si si istá, že nechceš radšej na autíčka?" spýtal sa s tým svojím typickým úškľabkom, ktorý ju dokázal rozhodiť už od septembra, keď sa presťahoval do ich mesta a nastúpil do ich triedy.
„Kolotoč je klasika," odpovedala a snažila sa znieť nedbalo, hoci jej hlas trochu zadrhal. „Navyše, nie je to pre malé deti?"
Daniel sa zasmial – ten zvuk, ktorý už tri mesiace spôsoboval, že jej srdce robilo salto. „Máš pravdu. A okrem toho, kone sú cool."
Ema sa pozrela na biele drevené kone s pozlátenými sedelkami a hrivami zdobenými farebnými stuhami. Celý kolotoč vyzeral ako z rozprávky – zlaté detaily sa ligotali v svetlách, zrkadlá odrážali tisíce farebných bodiek a hudba hrala starú melódiu, ktorá pripomínala časy, keď bola ešte malá.
„Ten môj je Bojovník," ukázal Daniel na koňa s červenou stuhou v hrivo. „Vyzerá nebojácne."
„Ja si beriem Lady," rozhodla sa Ema pre kobylku s modrou stuhou, ktorá stála hneď vedľa. Nebolo to náhoda – chcela byť blízko neho, aj keď si to nikdy nepriznala nahlas.
Obsluha kolotoča, starší pán s veselými očami a fúzami, im pomohol nastúpiť. Emina noha sa na chvíľu zachytila o stupeň a Daniel ju chytil za ruku.
„Opatrne," povedal jemne a jeho dotyky zostali o sekundu dlhšie, než bolo potrebné.
Keď sa konečne usadila na Lady, uvedomila si, ako blízko sú. Danielov kôň sa húpal len meter od nej a mohla vidieť detaily, ktoré si počas hodín v škole nikdy nestačila poriadne všimnúť – drobné pihy na nose, dlhé riasy, spôsob, akým sa mu kútiky úst mierne zdvihli, aj keď sa neusmial.
„Pripravení?" zakričal obsluha a bez čakania na odpoveď stlačil tlačidlo.
Kolotoč sa pomaly rozbehol a kone začali s prvými jemnými pohybmi hore-dole. Ema sa zachytila zlatej tyče a pocítila vzrušenie, aké nezažila od detstva. Nie kvôli kolotoču – kvôli tomu, že je tu s ním.
„Toto je úžasné!" zvolala a jej hlas sa stratil v hudbe a zvuku motora.
Daniel sa na ňu pozrel a jeho úsmev bol širší ako kedykoľvek predtým. „Vedel som, že sa ti bude páčiť!"
Kolotoč sa točil rýchlejšie a kone sa húpali intenzívnejšie. Emino srdce poskočilo nie kvôli pohybu, ale kvôli spôsobu, akým sa na ňu Daniel díval. Jeho oči mali v sebe niečo, čo tam predtým nebolo – alebo možno tam bolo, len si to nikdy predtým nevšimla.
Lunapark okolo nich sa rozmazával do farebných šmúh. Svetlá vytvárali magické kruhy, hudba sa miešala s ich smiechom a svet sa zúžil len na tých niekoľko štvorcových metrov kolotoča. Ema sa cítila, akoby lietala – nie kvôli pohybu koňa, ale kvôli pocitu úplnej slobody a šťastia.
„Pozri!" ukázala na zrkadlo, ktoré odrážalo ich postavy. Vyzerali ako z filmu – ona s rozfúkanými vlasmi a žiariacimi očami, on so smiechom, ktorý mu rozžiaril celú tvár.
„Sme ako z inej doby," povedal Daniel a jeho hlas bol teraz tichší, intímnejší.
„Ako z rozprávky," súhlasila Ema a uvedomila si, že prestala vnímať ostatných ľudí na kolotoči. Existovali len oni dvaja.
Hudba prešla do pomalšej melódie a kolotoč začal zvoľňovať. Ich pohľady sa stretli a niečo sa zmenilo. Smiech postupne utichal a namiesto neho prišlo niečo hlbšie, intenzívnejšie.
Danielov kôň sa húpal smerom k nej a v tom momente sa ich kolená takmer dotkli. Ema pocítila elektriku, ktorá jej prebehla celým telom.
„Ema," povedal jej meno tak, ako ho nikto predtým nevyslovil. Jemne, opatrne, akoby bolo vyrobené z křehkého skla.
„Ano?" odpísala a jej hlas bol len šepot.
Kolotoč sa točil čoraz pomalšie, ale čas sa zdal zastavený. Daniel sa naklonil bližšie, jeho ruka sa posunula po tyči smerom k tej jej.
„Celý večer som sa snažil nájsť správne slová," začal a jeho hlas mal v sebe nervozitu, ktorú pri ňom nikdy nepočula. „Vlastne... už celé mesiace."
Emino srdce sa takmer zastavilo. „Aké slová?"
„Slová, ktoré ti povedia, ako veľmi..." zastavil sa a pozrel sa jej do očí. V svetlach kolotoča vyzerali jeho oči tmavšie, hlbšie. „Ako veľmi mi na tebe záleží."
Lady sa húpala naposledy a potom sa zastavila. Hudba doznel, ale oni sa nehýbali. Ostatní ľudia začali odchádzať, ale Ema a Daniel zostali sedieť na svojich koňoch, pozrúc sa do očí.
„Daniel..." začala, ale nevedela, čo povedať. Všetko, čo celé mesiace cítila, všetky tie motýle v bruchu, všetky tie chvíle, keď sa pri pohľade naňho červenala, všetko to naraz vytrysklo na povrch.
„Počkaj," povedal rýchlo a zoskočil zo svojho koňa. O chvíľu stál vedľa Lady a podával jej ruku. „Poď."
Ema zoskočila a ocitla sa len kúsok od neho. Svetlá kolotoča ich stále osvetľovali, ale okolo nich už bolo ticho. Obsluha niekde zmizol a oni mali ten magický priestor len pre seba.
„Ema," začal Daniel znovu a jeho ruky našli cestu k jej rukám. „Neviem, či si si všimla, ale... ja nie som veľmi dobrý v tomto."
„V čom?" spýtala sa, hoci vedela odpoveď.
„V hovorení o tom, čo cítim." Pozrel sa dole na ich prepletené prsty a potom znovu na ňu. „Ale dnes večer, tu na tom kolotoči... cítil som sa, akoby som mohol byť úplne sám sebou."
Ema pocítila, ako sa jej oči pripĺňajú slzami šťastia. „Ja tiež."
„Už od prvého dňa v škole som vedel, že si výnimočná," pokračoval Daniel a jeho hlas bol teraz pevnejší, istejší. „Ale bál som sa. Bál som sa, že ak ti poviem, čo cítim, pokazím to krásne priateľstvo, ktoré máme."
„A čo cítiš?" spýtala sa Ema šepky, hoci srdce jej búšilo tak hlasno, že sa bála, či otázku vôbec počul.
Daniel sa naklonil bližšie a jeho čelo sa takmer dotklo jej čela. „Milujem ťa, Ema. Milujem tvoj smiech, milujem, ako krčíš nos, keď sa sústreďuješ, milujem, ako sa staráš o všetkých okolo seba. Milujem všetko na tebe a už to nemôžem držať v sebe."
Svět sa zastavil. Svetlá kolotoča, vzdialené zvuky lunparku, všetko zmizlo. Existovali len jeho slová, ktoré viseli vo vzduchu medzi nimi ako najkrajšia hudba.
„Aj ja ťa milujem," pošepkala Ema a slová vyleteli z jej úst skôr, než si to stačila rozmyslieť. Ale nebolo čo ľutovať – bola to pravda, ktorú už mesiace nosila v srdci.
Danielov úsmev bol ako východ slnka. Pomaly, jemne sa rozžiaril na jeho tvári, až kým mu nezažiarili oči. „Naozaj?"
„Naozaj," potvrdila a pocítila, ako sa jej z pliec zviaľa obrovské bremeno. „Myslela som si, že nikdy nebudeš vidieť vo mne nič viac ako kamarátku."
„Kamarátku?" Daniel sa zasmial a ten zvuk bol plný úľavy a radosti. „Ema, od prvého dňa som sa snažil nájsť spôsob, ako ti povedať, že si pre mňa oveľa viac ako kamarátka."
Stáli tam v svetlách kolotoča, držiac sa za ruky, a svet okolo nich bol dokonalý. Vzdialene počuli smiech detí a hudbu z iných atrakcií, ale všetko to bolo len pozadie ich vlastného príbehu.
„Takže... čo teraz?" spýtala sa Ema nervózne. Priznanie citov bolo jedno, ale čo príde potom?
Daniel jej jemne pohladil po líci. „Teraz by som ťa veľmi rád pobozkal. Ale len ak chceš."
Emino srdce sa rozbúšilo ešte viac. Prvý bozk. S Danielom. Na kolotoči v lunaparku. Bolo to ako zo sna.
„Chcem," pošepkala a zavrela oči.
Jeho pery sa dotkli jej pier jemne, opatrne, akoby sa pýtal na povolenie s každým pohybom. Bozk bol sladký a čistý, chutil po cukrovej vate a po sľuboch. Ema pocítila, ako sa jej kolená podlomili a celé telo sa zachvelo.
Keď sa od seba odtiahli, obaja sa usmieval tak široko, že im boleli líca.
„Wow," vydýchla Ema.
„Wow," súhlasil Daniel a jeho ruka stále odpočívala na jej líci.
„Takže sme teraz... spolu?" spýtala sa neisto.
„Ak chceš," povedal Daniel. „Veľmi by som chcel byť tvoj priateľ. Oficiálne."
„Mój priateľ," opakovala Ema a slová jej zneli ako najkrajšia hudba. „Áno. Veľmi by som chcela."
Objali sa tam medzi drevenými koňmi, a ten objav bol iný ako všetky predchádzajúce. Bol plný nových sľubov a možností. Ema pocítila, ako sa jej oči pripĺňajú slzami šťastia.
„Hej," Daniel si všimol jej slzy. „Prečo plačeš?"
„Zo šťastia," zasmiala sa cez slzy. „Som taká šťastná, že sa mi chce plakať."
Daniel ju pobozkal na čelo. „Aj ja som šťastný. Neuveriteľne šťastný."
Obsluha kolotoča sa vrátil a s úsmevom na tvári sa na nich pozrel. „Mladí ľudia, musím kolotoč vypnúť. Ale vidím, že ste si ho užili."
Zrumenali sa obaja a z rúk sa pustili len neochotne.
„Ďakujeme," povedal Daniel a podal mužovi peniaze. „Bolo to dokonalé."
Keď odchádzali z kolotoča, Daniel chytil Emu za ruku. Ich prsty sa prepletli prirodzene, akoby tak mali byť už celú večnosť.
„Neverím tomu, že sa to stalo," povedala Ema a pozrela sa na ich spojené ruky.
„Ja tiež nie," priznal Daniel. „Ale som rád, že sme si našli odvahu."
Prešli popri stánkoch s hrami a jedlom, ale Ema si už nič iné nevšímala. Videla len Daniela, cítila teplo jeho ruky v svojej a počula ozvenu jeho slov: „Milujem ťa, Ema."
„Čo povieme ostatným?" spýtala sa zrazu. V škole sa všetko rýchlo rozšírilo a ona nebola pripravená na pozornosť a otázky.
Daniel sa zastavil a otočil sa k nej. „Povieme im pravdu. Že sme spolu a že sa máme radi. Ale len vtedy, keď budeš pripravená."
„A čo ak sa to pokazí?" Ema vyslovila svoj najväčší strach. „Čo ak si po nejakom čase uvedomíme, že sme urobili chybu?"
Daniel jej položil ruky na ramená. „Ema, pozri sa na mňa." Čakali, kým sa mu pozrie do očí. „Neviem, co nás čaká. Nikto nevie. Ale viem, že to, čo cítim k tebe, nie je náhoda ani chyba. Je to najskutočnejšia vec, akú som kedy cítil."
Jeho slová ju upokojili. Mala pravdu – bála sa, ale zároveň vedela, že to, čo medzi nimi je, je skutočné.
„Takže ideme pomaly?" navrhla.
„Ideme tempom, ktoré bude dobré pre nás oboch," súhlasil Daniel. „Žiadny tlak, žiadne očakávania. Len my dvaja a to, čo cítime."
Pokračovali v prechádzke lunaparkom, ale teraz už ako pár. Všetko bolo iné – spôsob, akým sa na seba pozerali, ako sa dotýkali, ako sa rozprávali. Medzi nimi bola nová intímnosť, nová blízkosť.
Pri stánku s cukrovou vatou sa Daniel zastavil. „Chceš?"
„Určite," usmiala sa Ema. „Ale iba ak ju budeme zdieľať."
Kúpil jednu veľkú ružovú cukrovú vatu a odtrhol kúsok pre ňu. Keď sa jej ho snažil dať do úst, trochu sa jej lepil na pery.
„Máš tam..." ukázal Daniel na jej pery a jeho pohľad bol plný nehy.
„Kde?" spýtala sa Ema, hoci vedela presne, kde.
Namiesto odpovede sa k nej naklonil a jemne ju pobozkal, odstráňujúc sladkú cukrovú vatu zo svojich pier.
„Teraz už nie," usmial sa.
Emino srdce sa roztopilo. Toto boli tie malé gestá, o ktorých čítala v knihách a videla vo filmoch. A teraz sa jej to dialo v skutočnosti, s chalanom, do ktorého bola zamilovaná.
Našli lavičku v tichšej časti lunaparku a sadli si vedľa seba. Danielova ruka spočívala na jej ramene a Ema sa opierala o jeho bok. Bolo to pohodlné a prirodzené, akoby tak sedávali už roky.
„Môžem ti niečo povedať?" spýtal sa Daniel po chvíli ticha.
„Samozrejme."
„Už týždne som si plánoval, ako ti poviem, čo cítim. Mal som pripravené celé prejavy, plány na dokonalé momenty. A nakoniec sa to stalo úplne spontánne, na kolotoči, ktorý sme si vybrali len tak."
Ema sa zasmial. „To je krásne. Najkrajšie veci sa dejú vtedy, keď ich neplánujeme."
„Presne tak," súhlasil a pobozkal ju na temeno hlavy. „A vieš čo? Je to tisíckrát lepšie, ako som si predstavoval."
„Čo konkrétne?"
„Toto. Byť s tebou. Držať ťa za ruku. Vedieť, že cítiš to isté čo ja."
Ema sa k nemu pritúlila bližšie. „Aj ja som si to predstavovala. Ale nikdy som si nemyslela, že sa to naozaj stane."
„Prečo?"
„Lebo si taký..." hľadala správne slovo. „Perfektný. Vtipný, inteligentný, pekný. Myslela som si, že takí chalani ako ty si vyberajú dievčatá ako Natália alebo Simona."
Daniel sa otočil k nej čelom. „Ema, počúvaj ma pozorne. Nie som perfektný. Vôbec nie. A aj keby som bol, nevybral by som si nikoho iného ako teba. Ty si tá, ktorá ma zaujala od prvého dňa. Nie kvôli tomu, ako vyzeráš – hoci si krásna – ale kvôli tomu, aká si."
„Aká som?" spýtala sa ticho.
„Laskavá. Inteligentná. Vtipná. Autentická. Ty si skutočná, Ema. V svete plnom ľudí, ktorí sa snažia byť niekým iným, ty si jednoducho seba. A to je úžasné."
Ema pocítila, ako sa jej oči opäť priláňajú slzami. Nikto jej nikdy nepovedal nič takého.
„Ďakujem," pošepkala.
„Za čo?"
„Za to, že ma vidiš takú, aká som. Za to, že ma máš rád takú, aká som."
Daniel ju pobozkal na líce. „Ja ťa mám rád presne takú, aká si. A budem ťa mať rád aj za rok, aj za dva, aj za desať."
„To nevieš," usmial sa Ema cez slzy.
„Možno nie," priznal Daniel. „Ale cítim to. Tu," položil ruku na srdce. „A to je všetko, čo teraz potrebujem vedieť."
Sedeli na lavičke a pozerali sa na svetlá lunaparku okolo nich. Vzduch bol teplý pre októbrový večer a všade okolo nich bol život – smiech detí, hudba, zvuk atrakcií. Ale pre Emu existoval len Daniel a pocit úplného šťastia, ktorý ju zaplavoval.
„Koľko je hodín?" spýtala sa po chvíli.
Daniel sa pozrel na telefón. „Pol desiatej. Prečo?"
„Rodičia čakajú, že prídem o desiatej," vzdychla si. Nechcela, aby tento večer skončil.
„Tak ťa odvediem domov," povedal Daniel a vstal, podávajúc jej ruku.
„Pešo? To je ako dva kilometre."
„A čo?" usmial sa. „Budeme mať viac času spolu."
Keď opúšťali lunapark, Ema sa otočila späť na kolotoč. Svetlá sa stále točili a hudba hrala, ale pre ňu už nikdy nebude len obyčajnou atrakciou. Bude miestom, kde sa zmenil jej život.
„Na čo myslíš?" spýtal sa Daniel, keď si všimol jej pohľad.
„Na to, že už nikdy nebudem na kolotoč pozerať rovnako," povedala. „Bude to vždy naše miesto."
„Naše miesto," opakoval Daniel a tie slová zneli krásne. „Mám rád, ako to znie."
Cesta domov bola pomalá a príjemná. Držali sa za ruky a rozprávali sa o všeličom – o škole, o priateľoch, o snoch do budúcnosti. Všetko bolo teraz iné, pretože to zdieľali ako pár.
„Čo povieš Nele?" spýtal sa Daniel o Eminej najlepšej priateľke.
„Pravdu," usmial sa Ema. „Ona už aj tak podozrievala, že sa mi páčiš. Minulý týždeň mi povedala, že červenám zakaždým, keď spomenie tvoje meno."
„Naozaj?" Daniel sa zasmial. „To je roztomilé."
„Vôbec nie je to roztomilé! Je to trapné!"
„Je to roztomilé," trval na svojom Daniel a stlačil jej ruku. „A čo povieš rodičom?"
To bola ťažšia otázka. Ema si predstavila, ako oznámi rodičom, že má priateľa. Mama by bola nadšená a hneď by chcela vedieť všetky detaily. Otec by bol skeptický a chcel by Daniela „spoznať".
„Zatiaľ nič," rozhodla sa. „Chcem si to užiť len pre seba. Pre nás. Aspoň chvíľu."
„Súhlasím," prikývol Daniel. „Môžeme to povedať vtedy, keď budeme pripravení."
Keď sa dostali na Eminu ulicu, obaja spomalili. Nechceli, aby sa večer skončil.
„Tam je náš dom," ukázala Ema na žltý domček s bielym plotom.
Zastavili sa pred bránou a otočili sa k sebe čelom. V svetle pouličnej lampy vyzerali Danielove oči ešte tmavšie a tajomnejšie.
„Ďakujem ti za najkrajší večer môjho života," povedala Ema a myslela to vážne.
„Mne ďakuj ty," odpovedal Daniel. „Za odvahu povedať mi, čo cítiš. Za to, že si dala šancu nám."
„Nám," opakovala Ema a usmiala sa. To slovo malo teraz úplne nový význam.
Daniel sa k nej naklonil a pobozkal ju znovu. Tento bozk bol dlhší, hlbší než ten prvý na kolotoči. Ema pocítila, ako sa jej kolená podlamujú a srdce búši ako divé.
Keď sa od seba odtiahli, obaja sa dýchali ťažšie.
„Dobú noc, Ema," pošepkal Daniel.
„Dobrú noc, Daniel."
Pozeral, ako odchádza k domu, a až keď zamávala z okna svojej izby, odišiel preč. Ema stála pri okne dlho po tom, čo zmizol za rohom, a dotýkala sa pier, kde stále cítila jeho bozk.
Vo svojej izbe si sadla na posteľ a pozrela sa do zrkadla. Vyzerala inak – žiarila akousi vnútornou svetlosťou. V očiach mala iskru, ktorá tam predtým nebola.
Telefón jej zapípal. Správa od Daniela: „Ešte stále sa mi nechce veriť, že sa to stalo. Krásne sny ❤️"
Ema sa usmial tak široké, že ju boleli líca. Odpisala: „Ani ja tomu neverím. Bol to najkrajší večer ever ❤️"
„Môžem ti zajtra zavolať?" prišla ďalšia správa.
„Budem čakať," odpovedala.
Ľahla si do postele, ale vedela, že nezaspí. V hlave si prehrávala každý moment večera – prvé nervózne chvíle na kolotoči, ich smiech, spôsob, akým sa na ňu Daniel díval, jeho vyznanie, ich prvý bozk.
Všetko to bolo skutočné. Daniel ju miluje. Oni sú spolu.
O týždeň neskôr sedela Ema s Nelou v školskej jedálni a pokúšala sa sústrediť na obed, ale myšlienky sa jej neustále vracali k Danielovi. Od večera v lunaparku si volali každý deň a posielali si správy až do neskorých hodín. V škole sa na seba usmieval cez chodbu a pri náhodných stretnutiach si vymenili šepkané slová.
„Zem volá Emu!" Nela mávala rukou pred jej očami. „Kde si zas?"
„Prepáč," červenala sa Ema. „Premýšľala som."
„O Danielovi Novákovi?" Nela sa schmuľne usmiala.
Emino srdce poskočilo. „Prečo by som myslela na neho?"
„Lebo sa už týždeň usmievaš ako blázon a zakaždým, keď prejde okolo nás, červenáš sa ako paradajka," povedala Nela a naklonil sa bližšie. „A navyše, videla som vás minulý týždeň, ako ste odchádzali zo školy spolu."
Ema si vzdychla. Vedela, že Nele nevie klamať. A vlastne ani nechcela. Potrebovali niekoho, komu by povedala o svojom šťastí.
„OK," pristala. „Možno sa mi trochu páči."
„Trochu?" Nela vykrikla tak hlasno, že sa na ne otočilo pol jedálne. „Ema Strnádková, si do neho zabuchnutá po uši!"
„Ticho!" zasýkala Ema a rozhliadla sa, či ich nikto nepočúva. „Dobre, páči sa mi. Veľmi."
„A čo on? Páčiš sa mu ty?"
Ema si nemohla pomôcť a usmiala sa. „Myslím, že áno."
„Myslíš? Ema, budeš mi musieť povedať všetko. VŠETKO."
Práve vtedy sa k ich stolu priblížil Daniel. Ema pocítila známe motýle v bruchu a srdce sa jej rozbúšilo.
„Ahoj, dievčatá," pozdravil ich s úsmevom. „Môžem si prisadnúť?"
„Samozrejme!" povedala Nela skôr, než Ema stihla otvoriť ústa.
Daniel sa posadil oproti Eme a ich pohľady sa stretli. V jeho očiach videla to isté teplo a lásku ako v lunaparku. Chcela sa nakloniť cez stôl a bozkať ho, ale vedela, že to nemôže. Ešte nie tu, pred všetkými.
„Ako sa máte?" spýtal sa, ale pozeral sa len na Emu.
„Dobre," odpovedala a jej hlas znel divne. „A ty?"
„Tiež dobre," povedal a jeho úsmev sa rozšíril.
Nela sa pozerala jednej na druhého s rastúcimi očami. „OK, čo sa tu deje?" spýtala sa. „Medzi vami je také napätie, že by sa dalo krájať."
Ema a Daniel si vymenili pohľady. Možno bol čas povedať to aspoň jej najlepšej priateľke.
„Nela," začala Ema opatrne. „Môžeš zachovať tajomstvo?"
„Samozrejme! Čo sa deje?"
Ema si vzala Danielovu ruku pod stolom a súčasne povedali: „Sme spolu."
Nela zamrzla s vidličou v půli cesty k ústam. Potom sa jej tvár rozožiarila najväčším úsmevom, aký Ema kedy videla.
„VEDELA SOM TO!" vykrikla a potom si zakryla ústa rukou. Tichšie pokračovala: „Vedela som, že sa niečo deje! Kedy? Ako? Kde? Chcem vedieť všetko!"
Ema a Daniel sa na seba pozreli a zasmiala sa.
„V lunaparku," povedal Daniel. „Minulý týždeň."
„Na kolotoči," dodala Ema.
„To je tak romantické!" vzdychla si Nela. „A boli ste tam sami?"
„Áno," prikývla Ema. „Bol to náš prvý... ehm... rande."
„A pobozkal ťa?" Nela sa naklonil ešte bližšie.
Ema sa začervenala a Daniel sa zasmial.
„To beriem ako áno," usmiala sa Nela spokojne. „Bože, som tak šťastná za vás! Už som si myslela, že sa budete navzájom pozerať zálubne do konca strednej školy a nikdy si nič nepovíte."
„Takmer sa to aj stalo," priznal Daniel. „Keby som si nevzal odvahu..."
„Odvahu mal aj já," prerušila ho Ema. „Obaja sme boli odvážni."
Pod stolom Daniel jej stlačil ruku a Ema pocítila to známe teplo, ktoré sa rozšírilo po celom tele.
Zvonček oznámil koniec obednej prestávky a študenti začali odchádzať z jedálne.
„Musíme ísť," povedal Daniel. „Mám matiku."
„Ja tiež," spomenula si Ema.
„Spolu?" spýtal sa s nádejou v hlase.
„Spolu," potvrili Ema a pocítila to šťastie, ktoré ju sprevádzalo už celý týždeň.
Keď odchádzali z jedálne, Nela chytila Emu za ruku.
„Som tak šťastná za teba," pošepkala jej. „Zaslúžiš si to šťastie."
„Ďakujem," odpovedala Ema a objala svoju najlepšiu priateľku.
„A Daniel je super chalan," dodala Nela. „Viem, že na teba bude dobre."
Ema sa pozrela na Daniela, ktorý na ňu čakal pri dverách, a vedela, že Nela má pravdu. V jeho očiach videla lásku, rešpekt a starostlivosť. Videla budúcnosť plnú krásnych chvíľ.
„Áno," usmiala sa. „Bude."
Týždne plynuli ako vo sne. Ema a Daniel sa učili byť párom – zdieľali malé tajomstvá, objavovali spoločné záujmy a užívali si každý okamih spolu. Ich vzťah bol ako jemný tanec – občas neistý, ale vždy plný lásky a úcty.
V škole už to nebolo tajomstvo. Ostatní študenti si všimli ich spojené ruky na chodbách, spôsob, akým sa na seba pozerali počas hodín, a ako Daniel čakal na Emu po každej vyučovacej hodine. Niektorí boli zvedaví, iní žiarliví, ale väčšina ich prostá akceptovala ako pár.
„Myslím, že je čas predstaviť ťa rodičom," povedala Ema jedného novembrového popoludnia, keď sa prechádzali parkom neďaleko školy. Lístie pod ich nohami šuchotalo a vzduch bol chladný, ale Danielova ruka v jej ruke ju zahrieval.
Daniel sa zastavil. „Si si istá? Nie je to príliš skoro?"
„Budeme spolu už mesiac," usmial sa Ema. „A navyše, mama už začína byť podozrievavá. Včera sa ma pýtala, prečo sa tak často usmieval na telefóne."
„A čo si jej povedala?"
„Že sa dívam na vtipné videá," priznala Ema a červenala sa. „Ale neviem, či mi uverila."
Daniel sa zasmial a pobozkal ju na líce. „Dobre. Chcem poznať ľudí, ktorí ťa vychovali. Určite sú úžasní, keď ty si taká."
„Nie sú dokonalí," varovala ho Ema. „Mama bude mať milión otázok a otec... otec bude chcieť vedieť všetko o tvojej rodine, školských výsledkoch a plánoch do budúcnosti."
„To je normálne," povedal Daniel pokojne. „Ak by som mal dcéru ako si ty, tiež by som chcel vedieť, s kým chodí."
Emino srdce sa roztopilo. Spôsob, akým o nej hovoril, ako keby bola tým najdrahším pokladom na svete, ju vždy dojal.
„Takže budúcu sobotu?" navrhla. „Mama robí svoju slávnu lasagne."
„Znie to perfektne," súhlasil Daniel.
Sobotný večer prišiel rýchlejšie, než si Ema želala. Celé popoludnie sa pripravovala – vybrala si svoje najlepšie džínsy a svetlomodrý svetríček, ktorý podľa Nely zvýrazňoval jej oči. Mama celý deň varila a upratovala, akoby čakala návštevu prezidenta.
„Uvoľni sa, zlatko," povedal otec, keď videl Eminu nervozitu. „Ak je to dobrý chalan, nebude mať problém s tým, že spozná tvoju rodinu."
„A čo ak sa mu nebudete páčiť?" spýtala sa Ema.
„Potom to nebude ten pravý," odpovedala mama jednoducho. „Ale podľa toho, ako o ňom rozprávať, myslím, že si vybrala dobre."
O siedmej zazvonil zvonček. Ema bežala otvorit a pri pohľade na Daniela sa jej srdce rozbúšilo. Mal na sebe tmavé nohavice a bielu košeľu, v rukách držal kyticu kvetov a malú krabičku čokolád.
„Ahoj," povedal a jeho úsmev bol trochu nervózny. „Vyzeráš krásne."
„Ďakujem," červenala sa Ema. „Ty tiež vyzeráš skvele."
„Toto je pre tvoju mamu," podal jej kvety. „A čokolády pre celá rodinu."
Emino srdce sa roztopilo. Bol taký ohľaduplný a milý.
„Ema, kto to je?" zavolal otec z obývačky.
„To on," pošepkala Ema a vzala Daniela za ruku. „Poď."
Predstavenie prebehlo lepšie, než čakala. Mama bola okamžite očarená Danielovou zdvorilosťou a spôsobom, akým sa na Emu pozeral. Otec bol spočiatku rezervovaný, ale keď sa Daniel zaujímal o jeho prácu a rozumel mu v diskusii o futbale, postupne sa uvoľnil.
„Takže, Daniel," povedal otec počas večere, „čo máš v pláne po maturite?"
„Chcel by som študovať informatiku," odpovedal Daniel. „Možno na technickej univerzite v Bratislave."
„To je ďaleko," poznamenal otec a pozrel sa na Emu.
„Áno," súhlasil Daniel a jeho hlas bol vážny. „Ale to neznamená, že by sa medzi mnou a Emou niečo zmelo. Láska sa nedá merať kilómetrami."
Emino srdce poskočilo. Povedal to pred jej rodičmi – že ju miluje.
„To je pekne povedané," usmiala sa mama. „A ty, Ema? Čo ty chceš študovať?"
„Psychológiu," odpovedala Ema. „Možno tiež v Bratislave."
Daniel sa na ňu pozrel prekvapene. „To som nevedel."
„Rozhodla som sa nedávno," priznala. „Chcem pomáhať ľuďom."
„To je úžasná voľba," povedal Daniel a stlačil jej ruku pod stolom. „Budeš skvelá psychologička."
Zvyšok večera plynul príjemne. Daniel pomáhal umývať riad napriek protestom mamy, rozprával vtipné príbehy zo svojho predchádzajúceho mesta a zaujímal sa o Eminu detstvo a koníčky.
Keď sa chystal odísť, otec ho odviedol bokom.
„Daniel," povedal vážne, „Ema je naše jediné dieťa. Je pre nás všetkým."
„Rozumiem," odpovedal Daniel pokojne.
„Dobre sa k nej správaj. Má dobré srdce a môže sa ľahko zraniť."
„Nikdy by som ju nezranil," povedal Daniel s presvedčením v hlase. „Milujem ju."
Otec ho študoval ešte chvíľu, potom prikývol. „To vidím. A ona miluje teba. To tiež vidím."
Keď Daniel odchádzal, Ema ho vyprevádzala k bráne.
„Bolo to hrozné?" spýtala sa.
„Vôbec nie," zasmial sa Daniel a objal ju. „Tvoji rodičia sú úžasní. Vidím, odkiaľ máš svoju laskavosť a múdrosť."
„Mama ťa má rada," povedala Ema. „Videla som to na jej tvári."
„A tvoj otec?"
„Otec je opatrný, ale myslím, že si ho získal. Hlavne tou časťou o futbale."
Daniel sa zasmial. „Som rád. Chcel som, aby ma prijali, pretože som vedel, aké dôležité sú pre teba."
Pobozkal ju pod pouličným svetlom a Ema pocítila tú známu radosť a teplo.
„Ďakujem ti," pošepkala.
„Za čo?"
„Za to, že si bol úžasný. Za to, že si sa snažil. Za to, že si povedal otcovi, že ma miluješ."
„To nebol žiadny výkon," povedal Daniel vážne. „To bola pravda. Milujem ťa, Ema, a chcem, aby to vedel celý svet."
O mesiac neskôr sedeli spolu v školskej knižnici a pripravovali sa na testy. December priniesol prvý sneh a vianočnú atmosféru. Okná knižnice boli zdobené papierovými vločkami a všade bolo cítiť očakávanie nadchádzajúcich sviatkov.
„Čo budeš robiť cez Vianoce?" spýtala sa Ema, keď sa konečne vzdala pokusu sústrediť sa na matematiku.
„Budeme doma," odpovedal Daniel. „Moja babka prichádza z Košíc a celá rodina sa stretne. A ty?"
„To isté. Navyše prídu strýko s tetou a ich deti. Dom bude plný."
Pozerali sa na seba a obaja mysleli na to isté – budú dva týždne odlúčení od seba.
„Budeš mi chýbať," povedala Ema ticho.
„Aj ty mi budeš chýbať," odpovedal Daniel a chytil ju za ruku. „Ale bude to len chvíľku. A budeme si písať každý deň."
„Sľubuješ?"
„Sľubujem." Naklonil sa a pobozkal ju na čelo. „A hneď po Novom roku si všetko vynahradíme."
Vianočné prázdniny sa vliekli nekonečne pomaly. Ema si užívala čas s rodinou, ale Daniel jej chýbal každú minútu. Písali si dlhé správy, volali si každý večer a posielali si fotky z rodinných osláv.
„Kedy sa už vráti ten tvoj chlapec?" pýtala sa jedna zo strýkových dcér. „Celé Vianoce myslíš len naňho."
Bola to pravda. Aj keď sa Ema snažila byť prítomná pre rodinu, myšlienky sa jej neustále vracali k Danielovi. K jeho úsmevu, k jeho hlasu, k pocitu bezpečia, ktorý cítila v jeho náručí.
Druhého januára sa konečne stretli v parku, kde sa začalo ich prvé skutočné randenie. Sneh pokrýval všetko bielym prikrývkou a vzduch bol ostrý a čistý.
„Bože, ako si mi chýbal," vydýchol Daniel a pevne ju objal.
„Aj ty si mi chýbal," odpovedala Ema a zahrýzla tvár do jeho kabáta. „Bolo to hrozné."
„Nikdy viac," povedal Daniel a pobozkal ju na temeno hlavy. „Nikdy viac nebudeme tak dlho od seba."
„Nemôžeš to sľúbiť," povedala Ema prakticky. „Čo bude keď pôjdeme na vysokú školu?"
„Potom si nájdeme spôsob," odpovedal Daniel s presvedčením. „Ak je medzi nami to, čo si myslím, že je, prežije to všetko."
Pozreli sa si do očí a Ema videla v jeho pohľade niečo nové – hlbšiu istotu, silnejšiu lásku. Prázdniny ich od seba odlúčili, ale zároveň im ukázali, aké silné sú ich city.
„Milujem ťa," povedala Ema a boli to slová, ktoré nikdy predtým nezneli tak úprimne.
„Aj ja ťa milujem," odpovedal Daniel. „Viac ako kedykoľvek predtým."
Bozk uprostred zasneženého parku bol iný ako všetky predchádzajúce. Bol plný sľubov, nádeje a hlbokej lásky, ktorá prežije všetko, čo im život postaví do cesty.
Keď sa od seba odtiahli, obaja sa usmieval.
„Šťastný nový rok," povedala Ema.
„Najšťastnejší nový rok," odpovedal Daniel.
A obaja vedeli, že to nebude len želanie, ale skutočnosť. Kázok rok, ktorý spolu prežijú, bude plný lásky, rastu a krásnych chvíľ. Tak ako ten, ktorý sa začal na kolotoči v lunaparku, kde sa ich smiech zmenil na nežné pohľady a prvé vyznanie lásky.