V nekonečnej, tichej tme vesmíru, kde čas plynul ako zrnká piesku v presýpacích hodinách bez dna, putovala Kora. Nebola ani majestátnou hviezdou, ani farebnou planétou s prstencami. Kora bola kométa. Pre seba samu bola len veľkou, špinavou snehovou guľou z ľadu, skál a prachu, ktorá sa bezcieľne túlala prázdnotou. Jej telo, zmes zamrznutej vody, drobných kamienkov a prastarého vesmírneho prachu, jej pripadalo fádne a bezcenné. Cítila sa obyčajná, škaredá a predovšetkým neviditeľná v tej ohromnej, chladnej temnote.
Vždy, keď jej osamelá púť križovala dráhy trblietavých hviezd, potichu si povzdychla. Hviezdy boli také dokonalé! Žiarili jasným, stálym svetlom, sebavedomé a pokojné. Vyzerali ako drahocenné diamanty, ktoré nejaký nebeský klenotník s láskou rozsypal na čierny zamat vesmírneho plátna. Tvorili nádherné súhvezdia, tancovali vo dvojiciach alebo majestátne a hrdo sedeli na svojich miestach ako kráľovné na tróne. Zdalo sa, že si navzájom rozprávajú prastaré príbehy svetlom, blikajúcim jazykom, ktorému Kora nerozumela. Ich svetlo bolo ako teplý oheň v krbe, ku ktorému sa ona, studená a tmavá, nikdy nemohla pridať.
„Pozrite sa na ne,“ šepkala si Kora do mrazivého ticha. „Sú také nádherné. Každá jedna je ako malý drahokam, dokonalá a čistá. A ja? Ja som len zamrznutá kopa špiny, ktorá sa bezcieľne potuluje a kazí túto krásu.“ Jej hlas bol len tichým šumom, ktorý sa okamžite strácal v prázdnote.
Letela ďalej a ďalej, celé veky, a jej cesta bola nekonečne osamelá a chladná. Občas, keď prelietala bližšie k nejakej hviezdokope, sa jej zazdalo, že ich blikanie nie je náhodné. Pripadalo jej, že si medzi sebou šepkajú a ich trblietanie je tichý smiech, ktorý patrí jej nemotornému, tmavému tvaru. „Prečo ja nemôžem takto žiariť?“ pýtala sa sama seba s hlbokým smútkom v ľadovom jadre. „Čo ak by som skúsila zatriasť všetkým tým prachom zo seba? Možno pod ním niečo je. Možno by som potom bola aspoň trochu belšia a čistejšia.“
S nádejou sa odhodlala. Prudko sa otriasla, celou svojou bytosťou, až sa z nej uvoľnil malý obláčik prachu a zopár kamienkov. S napätím sledovala, ako sa drobné zrniečka rozleteli do okolia, no namiesto žiary sa len bezmocne stratili v tme. Nič sa nezmenilo. Sklamanie ju znova zahalilo do ešte chladnejšieho plášťa samoty.
„Nevadí,“ povedala si smutne, hoci jej to vadilo veľmi. Srdce mala ťažké ako jeden z kameňov vo svojom vnútri. „Skúsim niečo iné. Skúsim sa točiť rýchlejšie, možno sa budem lesknúť ako tie vyleštené planéty!“ Začala sa krútiť ako vĺčik, stále rýchlejšie a rýchlejšie. Okolitý vesmír sa jej zlieval do rozmazaných šmúh, no žiaden lesk sa neobjavil. Jediným výsledkom bolo, že sa jej zatočila hlava a cítila sa dezorientovaná. Po chvíli vyčerpane spomalila, unavená a ešte viac sklamaná. Zdalo sa, že je odsúdená navždy zostať taká, aká je – obyčajná a prehliadaná.
Jedného dňa, po ďalšom nekonečnom cykle letu tmou, pocítila niečo zvláštne. Nebol to prenikavý chlad, na ktorý bola zvyknutá. Bolo to jemné, takmer nepostrehnuteľné teplo, prísľub niečoho iného. Akoby ju niekto z obrovskej diaľky hladil po studenom povrchu láskavým dychom. A ešte niečo. Cítila, ako ju neviditeľná, no mocná sila jemne ťahá jedným smerom. Nebolo to násilné ani nepríjemné. Práve naopak, bolo to tajomné volanie, ktoré v nej prebudilo zvedavosť a vzrušenie, aké už celé veky nezažila.
Nechala sa unášať týmto tajomným prúdom. Teplo bolo stále silnejšie a pred sebou videla zdroj toho všetkého – obrovskú, oslnivo žiariacu guľu, nekonečný oceán ohňa a svetla. Bolo to Slnko. Vyzeralo tak mocne a žiarivo, že sa Kora trochu bála. Jeho veľkosť bola nepredstaviteľná a sila, ktorá z neho sálala, bola ohromujúca. „Čo ak ma chce zničiť? Čo ak ma celú roztopí a ja sa navždy stratím ako kvapka vody v horúcej páre?“ prebleslo jej hlavou. Na chvíľu zaváhala, no neviditeľná príťažlivosť bola silnejšia ako jej strach.
Ako sa blížila, jej povrch sa začal meniť. Cítila, ako sa prastarý ľad v jej vnútri budí k životu. Najprv len jemným chvením, potom stále silnejším pnutím. Jej ľadová kôra praskala a stenala pod náporom tepla. Z jej povrchu vytryskli v tisíckach malých gejzírov obláčiky plynu a prachu, ktoré syčali, keď opúšťali jej telo.
„Och nie!“ zľakla sa. „Ja sa rozpadávam! Rozpadám sa na kusy! Teraz budem ešte škaredšia! Všetka tá špina zo mňa lieta preč a o chvíľu zo mňa nič nezostane!“ Zmocnila sa jej panika. Zúfalo sa snažila zmeniť smer, letieť preč od tej spaľujúcej gule, ale neviditeľné puto Slnka bolo silnejšie.
Ale potom, uprostred svojho zúfalstva, si všimla niečo úžasné. Ten plyn a prach, ktorý z nej unikal a ktorý považovala za špinu, sa v tme nestrácal. Dych Slnka, jemný slnečný vietor, ho odtláčal a tvaroval za ňou do dlhého, elegantného oblúka. Zvedavo sa pozrela za seba a neverila vlastným očiam.
Za ňou sa tiahol nádherný, dlhý chvost. Žiaril a trblietal sa tisíckami farieb, aké nikdy predtým nevidela. Niektoré časti boli belasé ako čistý ľad, iné zlatisté ako najjemnejší prach osvetlený Slnkom. Chvost sa vlnil a tancoval za ňou ako majestátna vlečka, ako závoj nevesty z utkaného hviezdneho hodvábu. Bol oveľa väčší, živší a žiarivejší ako ktorákoľvek hviezda, ktorú kedy videla.
„To... to som naozaj ja?“ zašepkala ohromene a v jej hlase sa miešal úžas s nedôverou.
Zrazu pochopila. Zalial ju pocit úľavy a nesmiernej, hlbokej radosti. Jej krása nebola ukrytá na povrchu, ktorý by sa dal vyleštiť. Bola schovaná hlboko v jej vnútri, v jej samotnej podstate. Ten „obyčajný“ ľad a tá „špinavá“ zmes prachu a kamienkov neboli jej chybou, boli jej pokladom. Boli esenciou jej jedinečnosti. Potrebovali len správny okamih, blízkosť a teplo Slnka, aby sa mohli ukázať v plnej, dychberúcej paráde.
Kora už nebola smutná ani osamelá. Cítila sa hrdá a krásna. Letela okolo Slnka po svojej predurčenej dráhe a jej nádherný chvost za ňou žiaril ako maják v tme. Keď prelietala okolo modrozelenej planéty, videla, ako sa drobné, zvedavé bytosti na jej povrchu dívajú k oblohe a s tvárami plnými úžasu ukazujú na jej žiarivú krásu. Dokonca aj hviezdy, ktoré jej predtým pripadali také dokonalé a posmešné, teraz vyzerali inak. Boli stále krásne, no ich krása bola statická a chladná. Jej krása bola iná – bola dynamická, živá, neustále sa meniaca. Bola to krása zrodená z premeny.
Vedela, že keď sa od Slnka opäť vzdiali do chladných hlbín vesmíru, jej chvost postupne zmizne a ona bude znova len tichou, tmavou pútničkou. Ale už jej to neprekážalo. Nebála sa návratu do tmy. Vedela, že jej krása nezmizla. Len sa opäť uložila na spánok hlboko v jej vnútri, trpezlivo čakajúc na svoju chvíľu, aby mohla opäť zažiariť a ohúriť vesmír svojím tancom.
A tak Kora letela ďalej, s novým, hrejivým tajomstvom vo svojom ľadovom srdci. Už sa neporovnávala s hviezdami. Pochopila, že krása má mnoho podôb. Krása hviezdy je v jej stálosti, krása planéty v jej farbách a krása kométy v jej úžasnej premene. Vedela, že každý vo vesmíre má svoje miesto a svoj jedinečný spôsob, ako svietiť.
Čo myslíte, deti? Skúste sa niekedy s rodičmi večer, keď sa obloha rozžiari tisíckami svetielok, pozrieť hore. Možno tam uvidíte trblietavé hviezdy, strieborný Mesiac a ak budete mať veľké šťastie, možno aj kométu s nádherným chvostom, ktorá potichu prelieta naším kútom vesmíru. A keď ju uvidíte, spomeňte si na Koru. Spomeňte si, že tá najväčšia krása sa často skrýva hlboko vo vnútri a čaká len na správny čas a trochu tepla, aby sa mohla ukázať celému svetu.