Korene - Roztopašný čert

Mal to byť len ďalší všedný deň s pár hodinami dobrovoľníckej práce pre životopis. Hoci... bolo niečo v tom, ako sa tváril, keď podával sadenicu lipy. Alebo ako v jeho očiach hrali slnečné lúče, keď sa naše ruky náhodou dotkli v čerstvo vykopanej jame. Niečo, čo mi hovorilo, že tento deň bude iný než všetky ostatné.

***

"Dobrovoľníci na výsadbu stromov, zraz o ôsmej pri severnej bráne parku."

Pozrela som na budík – 7:35. Dokonalé. Ešte stihnem aj raňajky.

Nie že by som bola ranné vtáča. Vôbec nie. Ale keď mi včera večer zavolala Petra, že potrebujú jedného človeka na dobrovoľnícky projekt, lebo niekto vypadol, nemohla som odmietnuť. Hlavne keď mi pripomenula, ako dobre to bude vyzerať v prihláške na vysokú.

"Nina, ty si najlepšia kamoška na svete!" kvílila do telefónu. "Keby si vedela, ako mi zachraňuješ krk."

"Jasné, nič to nie je," odpovedala som, hoci som v duchu prevrátila očami. "O čo vlastne ide?"

"Výsadba stromov v mestskom parku. Projekt 'Zelené pľúca' alebo čo. Vieš, že som koordinátorka, a keď vypadla Simona, zostalo mi voľné miesto. Bude to len pár hodín."

"Fajn," vzdychla som. "Ale budeš mi dlžná."

"Navždy!" zasmiala sa Petra.

A tak som sa tu teraz ocitla, oblečená v starom tričku a džínsoch, s vlasmi zviazanými do ledabolo urobeného vrkoča, kráčajúc ranným parkom s termohrnčekom kávy v ruke.

"Nina!" Petra mi mávala od skupinky ľudí, ktorí postávali pri kope náradia a malých stromčekov. Bola tam asi desiatka študentov, väčšinou z nášho gymnázia.

"Ahoj," pozdravila som a potlačila zívnutie. "Tak čo budeme robiť?"

"Dostanete lopaty, rukavice a sadbový materiál," začala vysvetľovať Petra s dôležitým výrazom na tvári. Mala na sebe zelenú vestu s logom projektu a v ruke držala podložku s papiermi. "Rozdelíte sa do dvojíc, každá dostane mapu so zakreslenými bodmi, kde máte vysadiť stromčeky."

Páry sa začali prirodzene formovať, kamaráti sa združovali, a ja som si uvedomila, že keďže som náhradníčka, asi zostanem sama. Čo mi, úprimne, až tak nevadilo. Aspoň nebudem musieť s nikým konverzovať.

"Vy dvaja budete spolu," ukázala Petra na mňa a na vysokého chlapca s tmavými vlasmi, ktorý stál trochu bokom od skupiny. Nepoznala som ho, čo bolo zvláštne, pretože naše mesto nebolo veľké a v podstate každý poznal každého.

Chlapec sa otočil a naše pohľady sa stretli. Mal výrazné lícne kosti a tmavé, takmer čierne oči. Prikývol mojim smerom, a ja som sa neisto usmiala. Fajn, takže budem pracovať s tajomným cudzincom.

"Mám vás oboznámiť s postupom," povedala Petra a podala mi mapu. "Vaša trasa je vyznačená červenou. Toto je náradie a tam sú stromčeky – lipy malolisté. Nejaké otázky?"

"Myslím, že to zvládneme," odpovedal chlapec a jeho hlas bol prekvapivo príjemný – hlboký a pokojný.

"Super. Tak veľa šťastia," žmurkla na mňa Petra a odišla kontrolovať ďalšie dvojice.

Zostali sme sami.

"Ja som Adam," predstavil sa a natiahol ruku.

"Nina," odpovedala som a potriasla mu rukou. Jeho stisk bol pevný, ale nie nepríjemný.

"Tak... poznáš sa s Petrou?" spýtal som sa, keď sme kráčali k nástrojom.

"Vlastne nie. Som tu len na návšteve u starých rodičov a potreboval som nejakú aktivitu," pokrčil plecami. "Dobrovoľníctvo mi prišlo ako dobrý nápad."

"Odkiaľ si?"

"Z Košíc. Ale narodil som sa tu, len sme sa pred desiatimi rokmi presťahovali."

To vysvetľovalo, prečo som ho nepoznala. Vzala som si rukavice a lopatu, zatiaľ čo on zobral krompáč a kýbeľ.

"Koľko stromov máme vysadiť?" spýtal sa, keď sme sa vydali po vyznačenej trase.

Pozrela som na mapu. "Šesť. Sú označené na mape červenými bodkami."

Kráčali sme parkom, ranné slnko presvitalo cez koruny starých stromov a vytváralo na zemi svetelné vzory. Bolo príjemne chladno, ideálne počasie na prácu vonku.

"Takže," prerušil ticho Adam, "čo študuješ? Chodíš na gymnázium, nie?"

"Áno, maturujem budúci rok. Potom plánujem ísť na environmentálne inžinierstvo."

"Vážne?" Zdal sa úprimne prekvapený. "Ja študujem presne to isté, druhý ročník na technickej univerzite."

"To je náhoda," usmiala som sa. "Baví ťa to?"

"Veľmi. Je to kombinácia prírodných vied a technických riešení. Plus mám pocit, že robím niečo užitočné pre planétu."

Prikývla som. "Presne preto ma to zaujíma."

Došli sme k prvému bodu na mape. Bol to malý otvorený priestor medzi staršími dubmi.

"Tu by mala byť prvá lipu," povedala som a pozrela na mapu. "Myslím, že na tomto mieste by sa jej darilo."

Adam si kľakol a prešiel rukou po zemi. "Pôda vyzerá dobre. Nie príliš kamenistá. Začneme kopať?"

Pustili sme sa do práce. Adam začal krompáčom uvoľňovať vrchnú vrstvu pôdy, potom som ja pokračovala s lopatou. Práca bola fyzicky náročnejšia, než som čakala, ale prekvapivo uspokojujúca. Po asi dvadsiatich minútach sme mali vykopanú dostatočne hlbokú jamu.

"Teraz potrebujeme sadenicu," povedal Adam a šiel k malému vozíku, ktorý sme ťahali so sebou. Vybral malý stromček s koreňovým balom zabaleným v jutu.

"Podržíš ho, kým pripravím dno jamy?" spýtal sa.

Prikývla som a opatrne som prevzala stromček. Bol prekvapivo ťažký a krehký zároveň. Adam medzitým urobil v strede jamy malú kôpku zeminy, na ktorú sa mal položiť koreňový bal.

"Teraz ho môžeme vložiť," povedal.

Kľakla som si na druhú stranu jamy a spoločne sme opatrne položili stromček. Naše ruky sa pritom niekoľkokrát dotkli a ja som si všimla, aké má dlhé prsty a ako opatrne zaobchádza so sadbovým materiálom.

"Teraz musíme naplniť priestor okolo koreňov zeminou," vysvetľoval, hoci som to vedela. "Je dôležité, aby sme ju dobre utlačili, ale nie príliš, aby mali korene priestor dýchať."

Začali sme spoločne nahadzovať zeminu do jamy a prstami ju opatrne vtláčať medzi korene. Naše ruky sa znova stretli v hline a ja som na sekundu zastala. Adam zdvihol pohľad a naše oči sa stretli. Niečo v jeho pohľade ma prinútilo rýchlo odtiahnuť ruku.

"Prepáč," zamrmlal, hoci nebolo za čo sa ospravedlňovať.

"V pohode," odpovedala som a cítila, ako mi začínajú červenať líca.

Pokračovali sme v práci v tichosti, každý sústredený na svoju stranu stromčeka. Keď sme dokončili výsadbu, Adam vzal kýbeľ a odišiel ho naplniť vodou k neďalekej fontáne. Sledovala som ho, ako sa vzďaľuje, a premýšľala, prečo som tak zvláštne zareagovala na ten dotyk.

Vrátil sa s plným vedrom a začal dôkladne polievať zasadený stromček.

"Vieš, že lipa môže žiť až tisíc rokov?" povedal zrazu.

"Naozaj?"

"Hej. Predstav si, že tento malý stromček tu môže stáť aj v roku 3023. Ľudia, ktorí ešte nie sú ani na svete, budú sedieť v jeho tieni."

Pozrela som na útlu sadenicu a snažila sa predstaviť si ju ako mohutný strom. Bolo to zvláštne a trochu desivé pomyslenie.

"Poďme k ďalšiemu bodu," navrhla som, keď sme dokončili polievanie.

Deň pokračoval v podobnom duchu. S každým ďalším stromom sme sa cítili uvoľnenejšie v spoločnosti toho druhého. Rozprávali sme sa o škole, o environmentálnych problémoch, o knihách, ktoré sme čítali, o filmoch, ktoré sme videli. Zistila som, že Adam je nielen inteligentný, ale aj vtipný – mal suchý, nenápadný humor, ktorý ma niekoľkokrát rozsmial.

Pri štvrtom strome som si uvedomila, že sa na neho pozerám trochu inak. Všimla som si, ako mu padajú vlasy do očí, keď sa skláňa nad jamou, ako sa mu pri úsmeve vytvárajú jamky na lícach, ako sústredene prižmuruje oči, keď premýšľa nad najlepším miestom pre sadenicu.

"Tu to bude dobré," povedal a ukázal na miesto pod starým dubom. "Lipa potrebuje dosť svetla, ale v prvých rokoch ocení trochu tieňa počas najhorúcejších letných dní."

"Ako toho toľko vieš o stromoch?" spýtala som sa, keď sme začali kopať.

"Môj starý otec bol lesník," usmial sa. "Každé leto som s ním chodil do lesa. Naučil ma rozlišovať stromy, poznať ich potreby, vedieť, ako rastú."

"To je pekné," povedala som úprimne. "Mať takéto spojenie s prírodou."

"A čo ty? Čo ťa priviedlo k záujmu o životné prostredie?"

Zamyslela som sa. "Asi to znie ako klišé, ale chcem, aby svet bol lepším miestom. Aby tu niečo zostalo aj pre ďalšie generácie."

Adam prikývol. "To nie je klišé. To je najčistejšia motivácia."

Pri piatom strome sme už pracovali ako zohratý tím. Nepotrebovali sme veľa slov, aby sme vedeli, čo má kto robiť. Keď sme kľačali oproti sebe, s rukami v zemi okolo mladej lipy, cítila som zvláštne spojenie. Akoby sme spoločne tvorili niečo dôležité, niečo, čo presahuje tento okamih.

"Myslím, že táto lipa bude mať výnimočne dobrý život," povedal Adam ticho, keď sme zasypávali koreňový bal. "Cítim to."

"Ako to môžeš vedieť?" spýtala som sa s úsmevom.

"Neviem to vysvetliť. Len... niektoré veci cítiš." Zdvihol pohľad a znova sa naše oči stretli. Tentokrát som neodvrátila zrak. Jeho oči neboli čierne, ako som si pôvodne myslela – boli tmavohnedé s drobnými zelenými škvrnami okolo zreničiek.

Neviem, ako dlho sme tam takto kľačali, s rukami v zemi, hľadiac jeden na druhého. Ale zrazu mi to pripadalo dôležitejšie než všetko ostatné.

"Asi by sme mali dokončiť výsadbu," povedal nakoniec jemne.

"Áno, samozrejme," prikývla som a vrátila sa k práci, snažiac sa ignorovať zrýchlený tep svojho srdca.

Posledný strom sme zasadili na malej vyvýšenine s výhľadom na jazero. Slnko už bolo vysoko na oblohe a začínalo byť teplo. Obaja sme boli špinaví od hliny, spotení a unavení, ale zvláštne spokojní.

"Takže," povedal Adam, keď sme dokončili polievanie, "to je všetko. Šesť nových líp v parku."

"Áno," prikývla som a cítila zvláštny smútok. Uvedomila som si, že sa mi nechce, aby tento deň skončil. "Mala by som zavolať Petre, že sme hotovi."

"Počkaj ešte chvíľu," povedal Adam a sadol si na trávu vedľa práve zasadeného stromčeka. "Poďme si na chvíľu oddýchnuť."

Váhala som len sekundu, potom som si sadla vedľa neho. Pred nami sa rozprestieralo jazero, jeho hladina sa ligotala v slnečnom svetle.

"Bolo to fajn, pracovať s tebou," povedal po chvíli ticha.

"Aj s tebou," odpovedala som. "Škoda, že si tu len na návštevu."

"No, vlastne..." začal a trochu sa zamrvil, "uvažujem o tom, že sa vrátim. Po bakalárovi by som chcel robiť magisterské štúdium na univerzite v Bratislave. Je bližšie k starým rodičom a majú tam skvelý program environmentálneho inžinierstva."

"Naozaj?" Nemohla som skryť prekvapenie – a radosť – v hlase.

"Hej. A keby som sa vrátil... možno by sme mohli niekedy spolu skontrolovať, ako sa darí našim lipám."

Usmiala som sa. "To by sa mi páčilo."

Sedeli sme tam ešte chvíľu, rozprávajúc sa o všetkom možnom, s rukami špinavými od hliny a srdcami plnými niečoho nového a nečakaného. Vedela som, že toto nie je koniec. Práve naopak – bolo to niečo ako začiatok.

Rovnako ako tých šesť malých líp, ktoré sme dnes zasadili, aj niečo medzi nami začalo zapúšťať korene. A možno, rovnako ako tie stromy, to bude niečo, čo pretrvá dlho po tom, čo tento deň skončí.

Keď nás nakoniec Petra zavolala späť, Adam sa postavil a podal mi ruku, aby mi pomohol vstať. Prijala som ju bez váhania. Jeho dlaň bola teplá a silná, rovnako ako pocit, ktorý som mala v hrudi.

"Tak čo," spýtal sa s úsmevom, "stretneme sa tu o rok? Skontrolujeme, ako sa naše stromčeky ujali?"

"Platí," odpovedala som a stisla jeho ruku o niečo silnejšie.

Pretože niekedy sa tá najkrajšia vec zrodí z obyčajnej hliny, z náhodného dotyku rúk a zo spoločnej starostlivosti o niečo, čo pretrvá dlhšie než my sami.