Poviedka 'Korene v hline' je romantický príbeh Eleny, ženy unavenej mestským životom, ktorá sa rozhodne zúčastniť na dobrovoľníckom projekte výsadby stromov. V lone prírody stretáva Lukáša, miestneho lesníka, ktorý jej ukazuje nielen ako sadiť stromy, ale aj hlbší zmysel spojenia so zemou a vlastnými koreňmi. Prostredníctvom spoločnej práce, tichého porozumenia a rastúcej náklonnosti objavujú, že ich dva odlišné svety majú prekvapivo veľa spoločného. Dielo skúma témy odcudzenia, hľadania zmyslu, návratu k prírode a pomaly sa rozvíjajúcej lásky, ktorá pučí na pozadí obnovy zničenej krajiny.
Tip: Pokiaľ budete prihlásený, kliknutím alebo dotykom na texte si viete uložiť záložku a pokračovať v čítaní neskôr.
100%
Sobotné ráno ju privítalo chladným, ostrým vzduchom, ktorý voňal po vlhkej zemi a borovicovom ihličí. Elena si pevnejšie stiahla tenkú bundu okolo tela a s miernou neistotou vystúpila z auta na provizórnom parkovisku, ktoré bolo v skutočnosti len pokosenou lúkou na okraji lesa. Všade okolo nej sa už hemžili ľudia. Desiatky postáv v praktickom oblečení, so starými džínsami a vyblednutými tričkami, sa smiali, popíjali kávu z termosiek a s očakávaním hľadeli na holý svah, ktorý sa dvíhal pred nimi ako tichá výzva.
Cítila sa tu trochu cudzo. Jej turistické topánky boli až podozrivo čisté, bez jedinej stopy blata, a jej bunda bola skôr mestským doplnkom než praktickým kusom oblečenia do prírody. Prišla sem sama, na základe impulzívneho rozhodnutia spred týždňa, keď v kancelárii plnej bzučiacich počítačov a umelého svetla pocítila náhlu, zdrvujúcu potrebu urobiť niečo... skutočné. Niečo, čoho by sa mohla dotknúť, čo by zanechalo stopu inde ako len v digitálnom súbore na serveri. A tak sa prihlásila na túto dobrovoľnícku akciu – výsadbu stromov v chránenej oblasti.
Postavila sa na okraj davu a snažila sa pôsobiť nenápadne, zatiaľ čo si premeriavala okolie. Holý svah bol poznačený eróziou, zjazvený stopami po ťažbe dreva spred niekoľkých rokov. Teraz mal opäť ožiť. Na okraji lúky boli pripravené stovky, možno tisíce malých sadeníc – útle, krehké stonky s niekoľkými lístkami, uložené v čiernych plastových kontajneroch. Pôsobili tak zraniteľne oproti obrovskej ploche, ktorú mali pokryť.
„Dobré ráno všetkým a vitajte!“ ozval sa zrazu veselý mužský hlas cez malý megafón. Patril chlapíkovi v stredných rokoch s hustou bradou a šiltovkou nasadenou naopak. Bol to zrejme hlavný organizátor. „Ďakujeme, že ste dnes prišli a obetovali svoju voľnú sobotu pre dobrú vec. Ako vidíte, práce je tu ako na kostole,“ zasmial sa a ukázal rukou na svah. „Cieľom je dnes vysadiť aspoň dvetisíc sadeníc jedlí a bukov. Náradie je tamto, rukavice tiež, ak ste si nepriniesli vlastné. Rozdelíme sa do menších skupiniek, každá dostane svoj úsek. Pamätajte, každý stromček je dôležitý. Robíme to pre budúce generácie.“
Jeho slová boli plné energie a nadšenia, ktoré sa zdalo byť nákazlivé. Ľudia okolo Eleny uznanlivo prikyvovali a pomaly sa začali presúvať smerom k hromade náradia. S povzdychom sa k nim pridala. Zobrala si pár hrubých pracovných rukavíc, ktoré jej boli trochu veľké, a ťažký rýľ. Keď ho zdvihla, takmer ním trafila muža stojaceho za ňou.
„Prepáčte!“ vyhŕkla a líca jej sčervenali. Muž sa len usmial, odhalil rad bielych zubov a mávol rukou.
„V pohode, dnes bude ešte veľa príležitostí na šermovanie,“ povedal a jeho oči sa smiali. Bol o hlavu vyšší než ona, s vlasmi farby piesku, ktoré mu neposlušne padali do čela. Na sebe mal staré tričko s vyblednutým logom akejsi kapely a jeho ruky, keď si naťahoval vlastné, očividne často používané kožené rukavice, boli silné a opálené.
Elena sa len rozpačito usmiala a rýchlo sa pobrala preč, smerom k pridelenej časti svahu. Cítila sa ešte nemotornejšie ako predtým. Organizátor ich rozdelil do dvojíc a trojíc. Ona zostala sama, čo jej na jednej strane vyhovovalo, no na druhej to len prehlbovalo jej pocit nepatričnosti. Našla si miesto označené malým dreveným kolíkom s jej číslom a pustila rýľ na zem. Zhlboka sa nadýchla. Vôňa zeme bola intenzívna, takmer opojná.
Prvé pokusy boli katastrofálne. Zem bola tvrdšia, než čakala, plná kameňov a koreňov starých stromov. Rýľ sa odrážal alebo sa len plytko zaboril. Po niekoľkých minútach márneho boja už cítila, ako ju bolia svaly na chrbte a ramenách. Frustrovane si odhrnula z čela prameň vlasov, ktorý sa jej vyslobodil z copu.
„Skúste preniesť váhu celého tela na rýľ, nielen silu rúk,“ ozval sa za ňou známy hlas. Otočila sa. Stál tam ten istý muž ako pri náradí. V ruke držal dve malé sadenice a díval sa na ňu s priateľským, nesúdiacim pohľadom. „Postavte sa naň jednou nohou. Takto.“
Pristúpil bližšie, vzal jej rýľ a s prekvapivou ľahkosťou ho zabodol hlboko do zeme. Jedným plynulým pohybom vykrojil úhľadný kus pôdy a odhodil ho nabok. Potom jej nástroj vrátil.
„Ja som Lukáš,“ predstavil sa a natiahol k nej ruku, ktorú si na poslednú chvíľu stihol očistiť o nohavice.
„Elena,“ odpovedala a potriasla si s ním. Jeho stisk bol pevný a teplý. „Ďakujem za radu.“
„Nie je za čo. Pracujem hneď vedľa,“ kývol hlavou smerom k svojmu úseku, kde už mal vyhĺbených niekoľko jamiek. „Vidím, že ste tu prvýkrát.“
„Je to až také očividné?“ zasmiala sa trochu trpko.
„Len podľa tých čistých topánok,“ uškrnul sa. „Ale to sa za chvíľu zmení. Zem si každého označí.“
Jeho prítomnosť bola nečakane upokojujúca. Zrazu sa necítila taká stratená. Skúsila to znova, tentoraz podľa jeho inštrukcií. Postavila sa na hranu rýľa a zaprela sa celou váhou. Čepeľ prenikla do zeme oveľa hlbšie. S pocitom malého víťazstva sa jej podarilo vyhĺbiť prvú jamu. Nebola dokonalá, ale bola to jama.
„Vidíte? Ide vám to,“ pochválil ju Lukáš a jeho úsmev bol nákazlivý. „Teraz to najdôležitejšie.“
Podal jej jednu zo sadeníc, ktoré držal. Bola to malá jedlička, jej ihličie bolo mäkké a sýtozelené. Voňala životom a prísľubom. „Musí byť zasadená rovno a koreňový bal nesmie byť poškodený. A hlavne...“ odmlčal sa a jeho pohľad zvážnel, „...zasadená s láskou.“
Elena sa usmiala a opatrne vzala krehkú rastlinku. Cítila zodpovednosť. Kľakla si k jame a začala ju upravovať rukami v priveľkých rukaviciach. Hlina bola chladná a vlhká, plná drobných kamienkov a kúskov koreňov. Snažila sa, aby bola jamka dostatočne hlboká a široká. Lukáš ju ticho pozoroval, no nezasahoval. Nechal ju, aby si našla svoj vlastný rytmus.
Keď bola s prípravou spokojná, opatrne vložila sadenicu do stredu jamky. Mladý stromček sa naklonil na stranu. Neisto sa ho snažila vyrovnať jednou rukou, zatiaľ čo druhou sa pokúšala prihrnúť zeminu ku koreňom. Bolo to zložitejšie, než si myslela. Rastlinka bola neposedná, akoby sa bránila usadeniu.
„Potrebuje oporu z oboch strán naraz,“ povedal Lukáš ticho a kľakol si k nej. Vôňa jeho mydla sa na chvíľu zmiešala s vôňou hliny. Sklonil sa nad jamku a natiahol ruku, aby jej pomohol podržať kmienok. „Takto, chytíme ho zľahka...“
V tom momente, ako obaja siahli po tenkej, krehkej stonke, sa ich prsty stretli. Jeho ruka, veľká a drsná od práce, jemne prekryla tú jej. Jej koža bola hladká, jeho poznačená drobnými mozoľmi a škrabancami. Bol to len letmý, zlomkový dotyk, no pre Elenu bol ako malý elektrický výboj. Zastavila sa v pohybe a zdvihla k nemu pohľad. Ich oči sa stretli nad malým stromčekom. V tých jeho, farby lesného medu, videla prekvapenie, ktoré zrkadlilo to jej. Svet okolo nich na okamih stíchol. Zmizol smiech ostatných dobrovoľníkov, šum vetra aj pokrikovanie organizátora. Existovali len oni dvaja, kľačiaci v hline, a tichý prísľub nového života medzi ich spojenými rukami.
Lukáš bol ten, kto sa prvý pohol. Jemne, takmer nebadane, stiahol svoju ruku a jeho prsty sa len zľahka obtreli o jej. Elena cítila, ako sa jej do líc opäť vkráda červeň, no tentoraz bola iná, teplejšia, menej zahanbená. Rýchlo sa spamätala a oboma rukami začala ku kmienku prihrabávať vlhkú zeminu. Lukáš jej ticho pomáhal, jeho veľké dlane s citom utláčali hlinu okolo koreňového balu, aby v nej neostal žiadny vzduch.
„Tak,“ povedal nakoniec tichým, spokojným hlasom a postavil sa. „Prvý je v zemi. Ešte tisícdeväťsto deväťdesiatdeväť a môžeme ísť domov.“
Elena sa zasmiala a tiež sa postavila, oprášila si hlinu z nohavíc. Malý stromček teraz stál rovno a pevne, akoby tam patril odjakživa. Obklopoval ho malý kruh narušenej zeme, tmavší a vlhší ako okolie. Bol to malý, no nezameniteľný znak ich spoločnej práce.
„Čo ťa sem vlastne priviedlo?“ opýtal sa Lukáš, keď jej podával ďalšiu sadenicu. Jeho pohľad bol priamy a zvedavý, bez akejkoľvek pretvárky. „Nemyslím len na tento svah, myslím sem, na takúto akciu.“
Elena si vzala sadenicu a chvíľu hľadela na jej jemné ihličie. „Ani sama presne neviem,“ priznala úprimne. „Asi syndróm vyhorenia z kancelárie. Celé dni sedím za počítačom, klikám, píšem emaily, analyzujem dáta... Všetko je to také... nehmotné. Potrebovala som urobiť niečo, čo po mne zostane. Niečo, čo môžem vidieť rásť.“ Zdvihla k nemu pohľad. „Znie to asi pateticky.“
„Vôbec nie,“ pokrútil hlavou a jeho výraz bol plný pochopenia. „Znie to ako najlepší dôvod, prečo tu byť.“ Pustil sa do hĺbenia ďalšej jamy, jeho pohyby boli plynulé a efektívne. Svaly na predlaktiach sa mu pri každom zábere rýľa napínali pod opálenou kožou. „Ja som tu tak trochu z povinnosti.“
„Z povinosti?“ nadvihla obočie. „Vyzeráš, že si to celkom užívaš.“
„To áno,“ usmial sa. „Ale je to aj moja práca. Som lesník. Toto je môj revír.“
Zrazu to všetko dávalo zmysel. Jeho istota, jeho znalosti, jeho vzťah k tomuto miestu. Nebol len ďalší víkendový nadšenec. Bol tu doma.
„Takže ty si náš odborný dozor?“ podpichla ho jemne, zatiaľ čo ukladala druhý stromček do perfektne pripravenej jamy.
„Dá sa to tak povedať,“ zasmial sa. „Ale dnes som hlavne dobrovoľník, rovnako ako ty. Ruky navyše sa vždy zídu.“
Pracovali ďalej v tichom porozumení. Lukáš hĺbil jamy s neuveriteľnou rýchlosťou a presnosťou, vyhýbal sa kameňom a koreňom, akoby mal röntgenový zrak. Elena kráčala za ním, kľačiac ku každej novej jamke, a s čoraz väčšou zručnosťou sadila mladé stromčeky. Jej nemotornosť sa postupne vytrácala, nahrádzal ju rytmus a sústredenie. Kľaknúť, vložiť, prihrnúť, utlačiť, postaviť sa. Znova a znova.
Slnko stúpalo vyššie na oblohu a začínalo príjemne hriať. Elena si vyzliekla bundu a zostala len v tričku. Cítila pot na chrbte a v tvári, no neprekážalo jej to. Naopak, bol to príjemný, očisťujúci pocit. Vnímala každý detail okolo seba – bzukot včely, ktorá zmätene poletovala nad holou zemou, spev vtákov z neďalekého lesa, vzdialený smiech a pokriky ostatných skupiniek. Všetko sa spájalo do dokonalej harmónie.
„Pozri,“ povedal zrazu Lukáš a ukázal na zem kúsok od miesta, kde kopal. Elena k nemu pristúpila. V kyprej hline ležal malý, hrdzavý kúsok kovu, zvláštne vytvarovaný.
„Čo to je?“
Lukáš ho opatrne zdvihol a oprášil. Bola to stará podkova, zjavne malá, pre poníka alebo žriebä. Hrdza ju zafarbila do oranžova, no jej tvar bol stále jasne rozoznateľný.
„Pre šťastie,“ povedal a podával jej ju. Kov bol prekvapivo ťažký a teplý od slnka. „Kedysi tu boli pasienky. Ešte môj starý otec si pamätal, ako sa tu pásli kone.“
Elena prechádzala palcom po drsnom povrchu podkovy. Bol to kúsok histórie, nemý svedok časov, ktoré dávno pominuli. „Necháš si ju?“
„Nie, vezmi si ju ty,“ povedal mäkko. „Našla si ju na svojom prvom sadení. Prinesie ti šťastie.“
Váhala len na okamih, potom si podkovu strčila do zadného vrecka nohavíc. Cítila jej váhu a tvar pri každom pohybe. Bol to malý dar, suvenír z tohto dňa.
Pracovali ďalej a postupne prešli od zdvorilostnej konverzácie k uvoľnenejšiemu rozhovoru. Rozprával jej o lese, o rôznych druhoch stromov, o tom, ako dlho bude trvať, kým tento svah opäť zarastie a stane sa z neho hustá mladina. Hovoril s takou vášňou a zanietením, že Elena len počúvala, fascinovaná jeho znalosťami a láskou k prírode. On sa jej pýtal na jej prácu v meste, na to, čo rada robí vo voľnom čase. Počúval pozorne, kládol otázky a ona po prvýkrát nemala pocit, že by sa za svoj mestský život mala hanbiť. V jeho prítomnosti sa zdalo, že ich dva odlišné svety môžu existovať vedľa seba bez konfliktu.
Keď sa pozrela za seba, s úžasom zistila, že za nimi zostáva úhľadný rad malých, tmavozelených bodiek v hnedej zemi. Bolo ich už niekoľko desiatok. Vyzerali krehko a osamotene, no spolu vytvárali vzor, prísľub budúceho lesa. Pocit zadosťučinenia, ktorý ju zaplavil, bol oveľa hlbší a skutočnejší ako čokoľvek, čo zažila v práci.
„Mali by sme si dať pauzu,“ navrhol Lukáš, keď si utieral čelo rukávom. „Organizátori doniesli nejaké občerstvenie.“
Elena si až teraz uvedomila, aká je smädná a hladná. Práca a rozhovor ju tak pohltili, že úplne stratila pojem o čase. Spoločne zišli zo svahu na lúku, kde sa už zhromažďovali ostatní dobrovoľníci. Topánky mala teraz celé od blata a hliny, rovnako ako nohavice a ruky. Keď prechádzala okolo svojho auta, zbadala v skle svoj odraz – vlasy rozstrapatené, tvár ušpinená, ale v očiach mala iskru, ktorú tam už dlho nevidela. Usmiala sa. Lukáš mal pravdu. Zem si ju označila. A jej sa ten pocit prekvapivo páčil.
Na okraji lúky stáli rozkladacie stoly a na nich boli poukladané obrovské podnosy s obloženými chlebmi, domácimi koláčmi a termosky s horúcim čajom a kávou. Vzduchom sa niesla veselá vravu a smiech unavených, no spokojných ľudí. Elena si vzala plastový pohár s horúcim bylinkovým čajom, ktorý voňal po mäte a mede, a zahryzla sa do chleba s pomazánkou a čerstvou zeleninou. Nikdy jej jednoduché jedlo nechutilo tak dobre.
Našla si miesto na pni starého stromu a s pôžitkom sledovala okolitý ruch. Lukáš si k nej prisadol s vlastným pohárom a tanierom. Chvíľu len ticho jedli, vychutnávajúc si zaslúžený oddych. Slnko sa prehupol cez poludnie a jeho lúče boli mäkšie a zlatistejšie. Svah posiaty malými sadenicami vyzeral z diaľky ako umelecké dielo.
„Je to dobrý pocit, však?“ prehovoril Lukáš a pohľadom prešiel po farebnej zmesi dobrovoľníkov. „Vidieť toľko ľudí, ktorým na tom záleží.“
„Áno, je,“ súhlasila Elena. „Doma, v meste, má človek niekedy pocit, že všetci myslia len na seba. Toto je... iné.“
„Ľudia sú stále rovnakí, len tu majú spoločný cieľ,“ usmial sa. „To spája.“ Pozrel sa na jej ruky, ktoré zvierali pohár. Bez rukavíc boli viditeľne poškriabané a špinavé, s hlinou zalezenou za nechtami. Na rozdiel od jeho zvyknutých dlaní, tá jej jemná pokožka niesla známky nezvyklej práce. Bez premýšľania siahol do vrecka a vytiahol malú tubu krému.
„Na,“ podal jej ju. „Krém na ruky. Z harmančeka a nechtíka. Robí ho moja mama. Pomáha to.“
Elena bola jeho gestom zaskočená. „Ďakujem, ale to je...“
„Len si vezmi,“ prerušil ju jemne. „Inak budeš mať zajtra ruky ako šmirgľový papier. A to by bola škoda.“ Jeho pohľad sa na zlomok sekundy zastavil na jej prstoch a Elena pocítila zvláštne teplo, ktoré nemalo nič spoločné so slnkom ani s horúcim čajom.
Prijala malú tubičku a vytlačila si trochu hustého, voňavého krému na dlaň. Okamžite pocítila upokojujúci účinok na podráždenej pokožke. Vôňa byliniek sa jej zdala známa a príjemná, ako spomienka na detstvo u starej mamy.
„Tvoja mama sa vyzná,“ povedala s úsmevom a vrátila mu krém.
„Je to taká miestna bylinkárka,“ prikývol. „Žije tu celý život. Pozná každý kopec a každú rastlinu.“
Rozprával jej o svojom živote v malej dedine pod lesom, o tom, ako po štúdiách lesníctva v meste vedel, že sa musí vrátiť. Mesto ho dusilo, chýbal mu rytmus prírody, striedanie ročných období, ktoré nebolo vidieť len v kalendári, ale cítiť vo vzduchu a vidieť na stromoch. Elena ho počúvala a uvedomovala si, aký hlboký a pevný je jeho vzťah k tomuto miestu. Nebola to len kulisa jeho života, bolo to jeho súčasťou. A on bol súčasťou jej.
Prestávka sa skončila príliš rýchlo. Organizátor s megafónom opäť zvolával ľudí do práce. S novou energiou sa vrátili na svah. Tentokrát už Elena nepotrebovala žiadne inštrukcie. Zohrala sa s Lukášom do dokonale fungujúceho tímu. On kopal, ona sadila. Ich pohyby boli zladené, takmer ako tanec. Občas sa ich ruky opäť stretli pri úprave pôdy, občas sa ich pohľady stretli nad ďalším úspešne zasadeným stromčekom. Každý takýto moment bol malou, tichou bodkou v ich plynulom rozhovore, ktorý sa vinul celým popoludním.
Hovorili o filmoch, ktoré majú radi, o hudbe, ktorú počúvajú, o snoch a plánoch do budúcnosti. Elena mu rozprávala o svojich cestovateľských túžbach, o miestach, ktoré by chcela vidieť. Lukáš jej zase opisoval krásu miestnych hôr v zime, keď všetko stíchne pod snehovou perinou, alebo na jeseň, keď sa lesy rozžiaria farbami. Zistili, že napriek rozdielnemu prostrediu, v ktorom žili, majú prekvapivo veľa spoločného. Obaja milovali ticho, dobré knihy a pocit slobody.
Keď sa popoludnie chýlilo ku koncu, slnko sa už skláňalo k obzoru a maľovalo oblohu odtieňmi oranžovej a fialovej. Zvládli vysadiť svoj posledný stromček. Elena ho s osobitnou starostlivosťou uložila do zeme a utlačila okolo neho hlinu. Keď sa postavila, obzrela sa na svoju prácu. Desiatky a desiatky malých jedličiek a bukov teraz stáli v úhľadných radoch, tichí strážcovia ich spoločného dňa.
„Dokázali sme to,“ zašepkala skôr pre seba, no Lukáš ju počul.
„Dokázali sme to,“ zopakoval a v jeho hlase bola hrdosť. Stál blízko pri nej, ramená sa im takmer dotýkali. Spoločne hľadeli na dielo svojich rúk, zatiaľ čo svet okolo nich pomaly tmavol. Vzduch bol chladnejší, voňal zemou a večernou rosou.
„Ďakujem ti za dnešok,“ povedala Elena a otočila sa k nemu. „Bez teba by som asi po prvej hodine utiekla.“
„A to by bola škoda,“ usmial sa a jeho oči sa v zapadajúcom slnku leskli. „Pre mňa to bol tiež výnimočný deň.“
Váhanie, ktoré medzi nimi viselo vo vzduchu, bolo takmer hmatateľné. V diaľke už ostatní balili náradie a pomaly schádzali k parkovisku. Boli tu takmer sami, v tichu končiaceho sa dňa.
„Asi by sme už mali ísť,“ povedala Elena neochotne, hoci sa jej vôbec nechcelo odísť. Nechcela, aby sa tento deň skončil. Nechcela opustiť tento svah, túto vôňu, tento pokoj... a jeho.
„Počkaj ešte,“ povedal Lukáš a chytil ju jemne za ruku. Jeho dotyk už nebol náhodný ani letmý. Bol pevný a zámerný. Jej srdce vynechalo úder. „Chcem ti ešte niečo ukázať.“
Bez ďalších slov ju viedol pozdĺž okraja novovysadeného svahu, ďalej od ostatných, smerom k starému, hustému lesu, ktorý lemoval lúku. Kráčali mlčky, ruka v ruke. Elena cítila drsnosť jeho dlane a teplo, ktoré z nej sálalo. Bol to pocit bezpečia a vzrušenia zároveň. Nevedela, kam ju vedie, ale bezvýhradne mu dôverovala. Vstúpili pod koruny vysokých stromov a svetlo okamžite pohltila hlboká zeleň.
V lese bolo iné ticho. Nie prázdne ticho holého svahu, ale hlboké, živé ticho plné neviditeľného pohybu. Zvuky ich krokov tlmil koberec z ihličia a mäkkého machu. Vzduch bol chladnejší a voňal rozkladajúcim sa lístím, živicou a vlhkou zemou. Obrovské kmene starých bukov a jedlí tvorili nad nimi majestátnu klenbu, cez ktorú prenikalo už len zopár posledných, šikmých lúčov zapadajúceho slnka, vytvárajúc na zemi mihotavé škvrny svetla.
Elena sa nechala viesť, jej ruka bezpečne spočívala v tej jeho. Cítila rytmus jeho krokov a tichú istotu, s akou sa pohyboval v tomto prastarom svete. Po chvíli stúpania sa les mierne prerieďoval a zastali na malom skalnom výbežku na okraji strmého zrázu. A tam stála.
Bola to obrovská, prastará jedľa. Jej kmeň bol taký hrubý, že by ho neobjali ani traja ľudia. Kôra bola hlboko zbrázdená, popraskaná vekmi, pokrytá fľakmi zeleného a sivého lišajníka ako mapa neznámeho kontinentu. Konáre, hrubé ako kmene menších stromov, sa rozprestierali do šírky, akoby chceli objať celý svet. Strom vyžaroval auru dôstojnosti a nesmiernej sily. Bol to kráľ tohto lesa, tichý svedok storočí.
„Páni,“ vydýchla Elena s úctou. „Tá je... neuveriteľná.“
„Vždy, keď sem prídem, mám pocit, že by som sa jej mal pokloniť,“ povedal Lukáš potichu, akoby nechcel rušiť posvätný pokoj tohto miesta. „Môj pradedo hovoril, že už jeho pradedo ju poznal presne takúto. Je to strážkyňa celej doliny.“
Pustil jej ruku a pristúpil bližšie k okraju skalnej plošiny. Elena ho nasledovala. Výhľad, ktorý sa pred nimi otvoril, jej vyrazil dych. Celá dolina sa pod nimi rozprestierala ako detailná mapa zaliata mäkkým večerným svetlom. Videli malú dedinu s kostolnou vežou, stuhy ciest vinúce sa krajinou a rieku, ktorá sa leskla ako strieborný had. A priamo pod nimi, na protiľahlom svahu, bola plocha, ktorú dnes celý deň oživovali. Z tejto perspektívy vyzerali stovky sadeníc ako drobné, tmavé bodky, úhľadný vzor vpísaný do holej zeme.
„Odtiaľto vidno našu prácu najlepšie,“ povedal Lukáš. „Teraz sú to len bodky. Ale o pár rokov to bude zelený koberec. A o päťdesiat rokov to bude mladý les. A my budeme vedieť, že sme boli pri tom, keď sa to všetko začalo.“
Elena stála vedľa neho a nedokázala odtrhnúť pohľad od tej scenérie. Pocit zadosťučinenia bol zrazu ešte silnejší, hmatateľnejší. Nebolo to len o špinavých rukách a boľavom chrbte. Bolo to o zanechaní stopy. O odkaze.
„Nikdy som nič také nezažila,“ priznala ticho. „Cítim sa... malá a zároveň súčasťou niečoho obrovského.“
Otočila sa k nemu. Stál tak blízko, že cítila teplo jeho tela. V jeho očiach, ktoré odrážali farby zapadajúceho slnka, videla emóciu, ktorá zrkadlila tú jej.
„Sem nechodím s každým,“ povedal jej hlasom, ktorý bol o niečo hlbší ako zvyčajne. „Vlastne... ešte som sem nikoho nezobral.“
To tiché priznanie viselo vo vzduchu medzi nimi, nabité nevypovedaným významom. Elena pochopila, že jej neukázal len krásne miesto. Ukázal jej kúsok svojej duše. Srdce jej búšilo tak silno, že mala pocit, že to musí počuť.
„Prečo si sem zobral mňa?“ zašepkala.
Lukáš neodpovedal hneď. Len pomaly zdvihol ruku a jemne jej odhrnul z tváre zatúlaný prameň vlasov. Jeho prsty sa na okamih dotkli jej líca a po jej tele prebehol záchvev. Jeho pohľad bol intenzívny a nežný zároveň.
„Pretože som mal od prvej chvíle, ako som ťa videl s tým rýľom, pocit, že sem patríš,“ povedal konečne. „Aj s tými čistými topánkami.“
Usmiala sa a v očiach sa jej zaleskli slzy dojatia. Už sa viac nebránila príťažlivosti, ktorá medzi nimi celý deň iskrila. Urobila malý krok k nemu, zmenšujúc poslednú vzdialenosť, ktorá ich delila.
Lukáš sklonil hlavu a jeho pery sa stretli s jej. Nebol to unáhlený bozk, ale pomalé, hlboké potvrdenie všetkého, čo sa medzi nimi za celý deň udialo. Chutil po čerstvom vzduchu, po lese a po sladkom bylinkovom čaji. Elena mu ovinula ruky okolo krku a pritisla sa k nemu. Jeho ruky ju pevne, no zároveň jemne objali okolo pása, akoby sa bál, že je len prízrak, ktorý sa mu rozplynie. V tom bozku bol celý deň – náhodné stretnutie, spoločné úsilie, smiech, tiché porozumenie a dotyk rúk nad krehkou sadenicou. Bol to bozk, ktorý zasadil niečo nové a živé aj do ich sŕdc.
Keď sa od seba konečne odtiahli, opierali sa čelami o seba a zhlboka dýchali. Vonku sa už takmer úplne zotmelo, no oni si to sotva všimli. Svetlo, ktoré potrebovali, mali vo svojich očiach.
„Elena...“ zašepkal jej meno, akoby ho ochutnával.
„Lukáš...“ odpovedala rovnako ticho.
Zostali tak ešte dlhú chvíľu, v tichom objatí pod ochranou prastarej jedle, zatiaľ čo posledné zvyšky dňa zmizli za horizontom a na oblohe sa začali zapaľovať prvé hviezdy. Cesta späť k parkovisku prebiehala v novom druhu ticha. Už nebolo plné otázok, ale tichých sľubov. Kráčali ruka v ruke a keď prišli k autám, ktoré osamelo stáli na tmavej lúke, nechcelo sa im rozlúčiť.
„Dáš mi svoje číslo?“ opýtal sa Lukáš, keď stáli pri dverách jej auta. Nebola v tom žiadna neistota, len priama a úprimná prosba.
Elena mu ho s úsmevom nadiktovala. Keď si ho ukladal do telefónu, vytiahla z vrecka malú, hrdzavú podkovu. „Asi naozaj nosí šťastie,“ povedala a pozrela sa mu do očí.
„Uvidíme sa znova?“ opýtal sa, hoci odpoveď už poznal.
„Určite,“ prikývla. „Možno by si mi mohol ukázať tie hory v zime.“
„Veľmi rád,“ usmial sa. Ešte raz sa k nej naklonil a dal jej krátky, sladký bozk na rozlúčku. „Dávaj si na ceste pozor.“
Keď Elena odchádzala, v spätnom zrkadle videla jeho postavu, ako stojí na opustenej lúke a díva sa za ňou, až kým nezmizla za zákrutou. Cestou domov, ako sa svetlá lesa postupne menili na svetlá civilizácie, stále cítila na rukách vôňu hliny a jeho harmančekového krému a na perách chuť jeho bozku. Vedela, že tento deň nebol len o sadení stromov. Bol o zasadení niečoho oveľa dôležitejšieho. A rovnako ako tie malé sadenice na svahu, aj ona cítila, že to bude potrebovať čas, starostlivosť a lásku, aby to vyrástlo v niečo silné a krásne. Ale po prvýkrát po veľmi dlhej dobe mala pocit, že má korene.
Cítila sa tu trochu cudzo. Jej turistické topánky boli až podozrivo čisté, bez jedinej stopy blata, a jej bunda bola skôr mestským doplnkom než praktickým kusom oblečenia do prírody. Prišla sem sama, na základe impulzívneho rozhodnutia spred týždňa, keď v kancelárii plnej bzučiacich počítačov a umelého svetla pocítila náhlu, zdrvujúcu potrebu urobiť niečo... skutočné. Niečo, čoho by sa mohla dotknúť, čo by zanechalo stopu inde ako len v digitálnom súbore na serveri. A tak sa prihlásila na túto dobrovoľnícku akciu – výsadbu stromov v chránenej oblasti.
Postavila sa na okraj davu a snažila sa pôsobiť nenápadne, zatiaľ čo si premeriavala okolie. Holý svah bol poznačený eróziou, zjazvený stopami po ťažbe dreva spred niekoľkých rokov. Teraz mal opäť ožiť. Na okraji lúky boli pripravené stovky, možno tisíce malých sadeníc – útle, krehké stonky s niekoľkými lístkami, uložené v čiernych plastových kontajneroch. Pôsobili tak zraniteľne oproti obrovskej ploche, ktorú mali pokryť.
„Dobré ráno všetkým a vitajte!“ ozval sa zrazu veselý mužský hlas cez malý megafón. Patril chlapíkovi v stredných rokoch s hustou bradou a šiltovkou nasadenou naopak. Bol to zrejme hlavný organizátor. „Ďakujeme, že ste dnes prišli a obetovali svoju voľnú sobotu pre dobrú vec. Ako vidíte, práce je tu ako na kostole,“ zasmial sa a ukázal rukou na svah. „Cieľom je dnes vysadiť aspoň dvetisíc sadeníc jedlí a bukov. Náradie je tamto, rukavice tiež, ak ste si nepriniesli vlastné. Rozdelíme sa do menších skupiniek, každá dostane svoj úsek. Pamätajte, každý stromček je dôležitý. Robíme to pre budúce generácie.“
Jeho slová boli plné energie a nadšenia, ktoré sa zdalo byť nákazlivé. Ľudia okolo Eleny uznanlivo prikyvovali a pomaly sa začali presúvať smerom k hromade náradia. S povzdychom sa k nim pridala. Zobrala si pár hrubých pracovných rukavíc, ktoré jej boli trochu veľké, a ťažký rýľ. Keď ho zdvihla, takmer ním trafila muža stojaceho za ňou.
„Prepáčte!“ vyhŕkla a líca jej sčervenali. Muž sa len usmial, odhalil rad bielych zubov a mávol rukou.
„V pohode, dnes bude ešte veľa príležitostí na šermovanie,“ povedal a jeho oči sa smiali. Bol o hlavu vyšší než ona, s vlasmi farby piesku, ktoré mu neposlušne padali do čela. Na sebe mal staré tričko s vyblednutým logom akejsi kapely a jeho ruky, keď si naťahoval vlastné, očividne často používané kožené rukavice, boli silné a opálené.
Elena sa len rozpačito usmiala a rýchlo sa pobrala preč, smerom k pridelenej časti svahu. Cítila sa ešte nemotornejšie ako predtým. Organizátor ich rozdelil do dvojíc a trojíc. Ona zostala sama, čo jej na jednej strane vyhovovalo, no na druhej to len prehlbovalo jej pocit nepatričnosti. Našla si miesto označené malým dreveným kolíkom s jej číslom a pustila rýľ na zem. Zhlboka sa nadýchla. Vôňa zeme bola intenzívna, takmer opojná.
Prvé pokusy boli katastrofálne. Zem bola tvrdšia, než čakala, plná kameňov a koreňov starých stromov. Rýľ sa odrážal alebo sa len plytko zaboril. Po niekoľkých minútach márneho boja už cítila, ako ju bolia svaly na chrbte a ramenách. Frustrovane si odhrnula z čela prameň vlasov, ktorý sa jej vyslobodil z copu.
„Skúste preniesť váhu celého tela na rýľ, nielen silu rúk,“ ozval sa za ňou známy hlas. Otočila sa. Stál tam ten istý muž ako pri náradí. V ruke držal dve malé sadenice a díval sa na ňu s priateľským, nesúdiacim pohľadom. „Postavte sa naň jednou nohou. Takto.“
Pristúpil bližšie, vzal jej rýľ a s prekvapivou ľahkosťou ho zabodol hlboko do zeme. Jedným plynulým pohybom vykrojil úhľadný kus pôdy a odhodil ho nabok. Potom jej nástroj vrátil.
„Ja som Lukáš,“ predstavil sa a natiahol k nej ruku, ktorú si na poslednú chvíľu stihol očistiť o nohavice.
„Elena,“ odpovedala a potriasla si s ním. Jeho stisk bol pevný a teplý. „Ďakujem za radu.“
„Nie je za čo. Pracujem hneď vedľa,“ kývol hlavou smerom k svojmu úseku, kde už mal vyhĺbených niekoľko jamiek. „Vidím, že ste tu prvýkrát.“
„Je to až také očividné?“ zasmiala sa trochu trpko.
„Len podľa tých čistých topánok,“ uškrnul sa. „Ale to sa za chvíľu zmení. Zem si každého označí.“
Jeho prítomnosť bola nečakane upokojujúca. Zrazu sa necítila taká stratená. Skúsila to znova, tentoraz podľa jeho inštrukcií. Postavila sa na hranu rýľa a zaprela sa celou váhou. Čepeľ prenikla do zeme oveľa hlbšie. S pocitom malého víťazstva sa jej podarilo vyhĺbiť prvú jamu. Nebola dokonalá, ale bola to jama.
„Vidíte? Ide vám to,“ pochválil ju Lukáš a jeho úsmev bol nákazlivý. „Teraz to najdôležitejšie.“
Podal jej jednu zo sadeníc, ktoré držal. Bola to malá jedlička, jej ihličie bolo mäkké a sýtozelené. Voňala životom a prísľubom. „Musí byť zasadená rovno a koreňový bal nesmie byť poškodený. A hlavne...“ odmlčal sa a jeho pohľad zvážnel, „...zasadená s láskou.“
Elena sa usmiala a opatrne vzala krehkú rastlinku. Cítila zodpovednosť. Kľakla si k jame a začala ju upravovať rukami v priveľkých rukaviciach. Hlina bola chladná a vlhká, plná drobných kamienkov a kúskov koreňov. Snažila sa, aby bola jamka dostatočne hlboká a široká. Lukáš ju ticho pozoroval, no nezasahoval. Nechal ju, aby si našla svoj vlastný rytmus.
Keď bola s prípravou spokojná, opatrne vložila sadenicu do stredu jamky. Mladý stromček sa naklonil na stranu. Neisto sa ho snažila vyrovnať jednou rukou, zatiaľ čo druhou sa pokúšala prihrnúť zeminu ku koreňom. Bolo to zložitejšie, než si myslela. Rastlinka bola neposedná, akoby sa bránila usadeniu.
„Potrebuje oporu z oboch strán naraz,“ povedal Lukáš ticho a kľakol si k nej. Vôňa jeho mydla sa na chvíľu zmiešala s vôňou hliny. Sklonil sa nad jamku a natiahol ruku, aby jej pomohol podržať kmienok. „Takto, chytíme ho zľahka...“
V tom momente, ako obaja siahli po tenkej, krehkej stonke, sa ich prsty stretli. Jeho ruka, veľká a drsná od práce, jemne prekryla tú jej. Jej koža bola hladká, jeho poznačená drobnými mozoľmi a škrabancami. Bol to len letmý, zlomkový dotyk, no pre Elenu bol ako malý elektrický výboj. Zastavila sa v pohybe a zdvihla k nemu pohľad. Ich oči sa stretli nad malým stromčekom. V tých jeho, farby lesného medu, videla prekvapenie, ktoré zrkadlilo to jej. Svet okolo nich na okamih stíchol. Zmizol smiech ostatných dobrovoľníkov, šum vetra aj pokrikovanie organizátora. Existovali len oni dvaja, kľačiaci v hline, a tichý prísľub nového života medzi ich spojenými rukami.
Lukáš bol ten, kto sa prvý pohol. Jemne, takmer nebadane, stiahol svoju ruku a jeho prsty sa len zľahka obtreli o jej. Elena cítila, ako sa jej do líc opäť vkráda červeň, no tentoraz bola iná, teplejšia, menej zahanbená. Rýchlo sa spamätala a oboma rukami začala ku kmienku prihrabávať vlhkú zeminu. Lukáš jej ticho pomáhal, jeho veľké dlane s citom utláčali hlinu okolo koreňového balu, aby v nej neostal žiadny vzduch.
„Tak,“ povedal nakoniec tichým, spokojným hlasom a postavil sa. „Prvý je v zemi. Ešte tisícdeväťsto deväťdesiatdeväť a môžeme ísť domov.“
Elena sa zasmiala a tiež sa postavila, oprášila si hlinu z nohavíc. Malý stromček teraz stál rovno a pevne, akoby tam patril odjakživa. Obklopoval ho malý kruh narušenej zeme, tmavší a vlhší ako okolie. Bol to malý, no nezameniteľný znak ich spoločnej práce.
„Čo ťa sem vlastne priviedlo?“ opýtal sa Lukáš, keď jej podával ďalšiu sadenicu. Jeho pohľad bol priamy a zvedavý, bez akejkoľvek pretvárky. „Nemyslím len na tento svah, myslím sem, na takúto akciu.“
Elena si vzala sadenicu a chvíľu hľadela na jej jemné ihličie. „Ani sama presne neviem,“ priznala úprimne. „Asi syndróm vyhorenia z kancelárie. Celé dni sedím za počítačom, klikám, píšem emaily, analyzujem dáta... Všetko je to také... nehmotné. Potrebovala som urobiť niečo, čo po mne zostane. Niečo, čo môžem vidieť rásť.“ Zdvihla k nemu pohľad. „Znie to asi pateticky.“
„Vôbec nie,“ pokrútil hlavou a jeho výraz bol plný pochopenia. „Znie to ako najlepší dôvod, prečo tu byť.“ Pustil sa do hĺbenia ďalšej jamy, jeho pohyby boli plynulé a efektívne. Svaly na predlaktiach sa mu pri každom zábere rýľa napínali pod opálenou kožou. „Ja som tu tak trochu z povinnosti.“
„Z povinosti?“ nadvihla obočie. „Vyzeráš, že si to celkom užívaš.“
„To áno,“ usmial sa. „Ale je to aj moja práca. Som lesník. Toto je môj revír.“
Zrazu to všetko dávalo zmysel. Jeho istota, jeho znalosti, jeho vzťah k tomuto miestu. Nebol len ďalší víkendový nadšenec. Bol tu doma.
„Takže ty si náš odborný dozor?“ podpichla ho jemne, zatiaľ čo ukladala druhý stromček do perfektne pripravenej jamy.
„Dá sa to tak povedať,“ zasmial sa. „Ale dnes som hlavne dobrovoľník, rovnako ako ty. Ruky navyše sa vždy zídu.“
Pracovali ďalej v tichom porozumení. Lukáš hĺbil jamy s neuveriteľnou rýchlosťou a presnosťou, vyhýbal sa kameňom a koreňom, akoby mal röntgenový zrak. Elena kráčala za ním, kľačiac ku každej novej jamke, a s čoraz väčšou zručnosťou sadila mladé stromčeky. Jej nemotornosť sa postupne vytrácala, nahrádzal ju rytmus a sústredenie. Kľaknúť, vložiť, prihrnúť, utlačiť, postaviť sa. Znova a znova.
Slnko stúpalo vyššie na oblohu a začínalo príjemne hriať. Elena si vyzliekla bundu a zostala len v tričku. Cítila pot na chrbte a v tvári, no neprekážalo jej to. Naopak, bol to príjemný, očisťujúci pocit. Vnímala každý detail okolo seba – bzukot včely, ktorá zmätene poletovala nad holou zemou, spev vtákov z neďalekého lesa, vzdialený smiech a pokriky ostatných skupiniek. Všetko sa spájalo do dokonalej harmónie.
„Pozri,“ povedal zrazu Lukáš a ukázal na zem kúsok od miesta, kde kopal. Elena k nemu pristúpila. V kyprej hline ležal malý, hrdzavý kúsok kovu, zvláštne vytvarovaný.
„Čo to je?“
Lukáš ho opatrne zdvihol a oprášil. Bola to stará podkova, zjavne malá, pre poníka alebo žriebä. Hrdza ju zafarbila do oranžova, no jej tvar bol stále jasne rozoznateľný.
„Pre šťastie,“ povedal a podával jej ju. Kov bol prekvapivo ťažký a teplý od slnka. „Kedysi tu boli pasienky. Ešte môj starý otec si pamätal, ako sa tu pásli kone.“
Elena prechádzala palcom po drsnom povrchu podkovy. Bol to kúsok histórie, nemý svedok časov, ktoré dávno pominuli. „Necháš si ju?“
„Nie, vezmi si ju ty,“ povedal mäkko. „Našla si ju na svojom prvom sadení. Prinesie ti šťastie.“
Váhala len na okamih, potom si podkovu strčila do zadného vrecka nohavíc. Cítila jej váhu a tvar pri každom pohybe. Bol to malý dar, suvenír z tohto dňa.
Pracovali ďalej a postupne prešli od zdvorilostnej konverzácie k uvoľnenejšiemu rozhovoru. Rozprával jej o lese, o rôznych druhoch stromov, o tom, ako dlho bude trvať, kým tento svah opäť zarastie a stane sa z neho hustá mladina. Hovoril s takou vášňou a zanietením, že Elena len počúvala, fascinovaná jeho znalosťami a láskou k prírode. On sa jej pýtal na jej prácu v meste, na to, čo rada robí vo voľnom čase. Počúval pozorne, kládol otázky a ona po prvýkrát nemala pocit, že by sa za svoj mestský život mala hanbiť. V jeho prítomnosti sa zdalo, že ich dva odlišné svety môžu existovať vedľa seba bez konfliktu.
Keď sa pozrela za seba, s úžasom zistila, že za nimi zostáva úhľadný rad malých, tmavozelených bodiek v hnedej zemi. Bolo ich už niekoľko desiatok. Vyzerali krehko a osamotene, no spolu vytvárali vzor, prísľub budúceho lesa. Pocit zadosťučinenia, ktorý ju zaplavil, bol oveľa hlbší a skutočnejší ako čokoľvek, čo zažila v práci.
„Mali by sme si dať pauzu,“ navrhol Lukáš, keď si utieral čelo rukávom. „Organizátori doniesli nejaké občerstvenie.“
Elena si až teraz uvedomila, aká je smädná a hladná. Práca a rozhovor ju tak pohltili, že úplne stratila pojem o čase. Spoločne zišli zo svahu na lúku, kde sa už zhromažďovali ostatní dobrovoľníci. Topánky mala teraz celé od blata a hliny, rovnako ako nohavice a ruky. Keď prechádzala okolo svojho auta, zbadala v skle svoj odraz – vlasy rozstrapatené, tvár ušpinená, ale v očiach mala iskru, ktorú tam už dlho nevidela. Usmiala sa. Lukáš mal pravdu. Zem si ju označila. A jej sa ten pocit prekvapivo páčil.
Na okraji lúky stáli rozkladacie stoly a na nich boli poukladané obrovské podnosy s obloženými chlebmi, domácimi koláčmi a termosky s horúcim čajom a kávou. Vzduchom sa niesla veselá vravu a smiech unavených, no spokojných ľudí. Elena si vzala plastový pohár s horúcim bylinkovým čajom, ktorý voňal po mäte a mede, a zahryzla sa do chleba s pomazánkou a čerstvou zeleninou. Nikdy jej jednoduché jedlo nechutilo tak dobre.
Našla si miesto na pni starého stromu a s pôžitkom sledovala okolitý ruch. Lukáš si k nej prisadol s vlastným pohárom a tanierom. Chvíľu len ticho jedli, vychutnávajúc si zaslúžený oddych. Slnko sa prehupol cez poludnie a jeho lúče boli mäkšie a zlatistejšie. Svah posiaty malými sadenicami vyzeral z diaľky ako umelecké dielo.
„Je to dobrý pocit, však?“ prehovoril Lukáš a pohľadom prešiel po farebnej zmesi dobrovoľníkov. „Vidieť toľko ľudí, ktorým na tom záleží.“
„Áno, je,“ súhlasila Elena. „Doma, v meste, má človek niekedy pocit, že všetci myslia len na seba. Toto je... iné.“
„Ľudia sú stále rovnakí, len tu majú spoločný cieľ,“ usmial sa. „To spája.“ Pozrel sa na jej ruky, ktoré zvierali pohár. Bez rukavíc boli viditeľne poškriabané a špinavé, s hlinou zalezenou za nechtami. Na rozdiel od jeho zvyknutých dlaní, tá jej jemná pokožka niesla známky nezvyklej práce. Bez premýšľania siahol do vrecka a vytiahol malú tubu krému.
„Na,“ podal jej ju. „Krém na ruky. Z harmančeka a nechtíka. Robí ho moja mama. Pomáha to.“
Elena bola jeho gestom zaskočená. „Ďakujem, ale to je...“
„Len si vezmi,“ prerušil ju jemne. „Inak budeš mať zajtra ruky ako šmirgľový papier. A to by bola škoda.“ Jeho pohľad sa na zlomok sekundy zastavil na jej prstoch a Elena pocítila zvláštne teplo, ktoré nemalo nič spoločné so slnkom ani s horúcim čajom.
Prijala malú tubičku a vytlačila si trochu hustého, voňavého krému na dlaň. Okamžite pocítila upokojujúci účinok na podráždenej pokožke. Vôňa byliniek sa jej zdala známa a príjemná, ako spomienka na detstvo u starej mamy.
„Tvoja mama sa vyzná,“ povedala s úsmevom a vrátila mu krém.
„Je to taká miestna bylinkárka,“ prikývol. „Žije tu celý život. Pozná každý kopec a každú rastlinu.“
Rozprával jej o svojom živote v malej dedine pod lesom, o tom, ako po štúdiách lesníctva v meste vedel, že sa musí vrátiť. Mesto ho dusilo, chýbal mu rytmus prírody, striedanie ročných období, ktoré nebolo vidieť len v kalendári, ale cítiť vo vzduchu a vidieť na stromoch. Elena ho počúvala a uvedomovala si, aký hlboký a pevný je jeho vzťah k tomuto miestu. Nebola to len kulisa jeho života, bolo to jeho súčasťou. A on bol súčasťou jej.
Prestávka sa skončila príliš rýchlo. Organizátor s megafónom opäť zvolával ľudí do práce. S novou energiou sa vrátili na svah. Tentokrát už Elena nepotrebovala žiadne inštrukcie. Zohrala sa s Lukášom do dokonale fungujúceho tímu. On kopal, ona sadila. Ich pohyby boli zladené, takmer ako tanec. Občas sa ich ruky opäť stretli pri úprave pôdy, občas sa ich pohľady stretli nad ďalším úspešne zasadeným stromčekom. Každý takýto moment bol malou, tichou bodkou v ich plynulom rozhovore, ktorý sa vinul celým popoludním.
Hovorili o filmoch, ktoré majú radi, o hudbe, ktorú počúvajú, o snoch a plánoch do budúcnosti. Elena mu rozprávala o svojich cestovateľských túžbach, o miestach, ktoré by chcela vidieť. Lukáš jej zase opisoval krásu miestnych hôr v zime, keď všetko stíchne pod snehovou perinou, alebo na jeseň, keď sa lesy rozžiaria farbami. Zistili, že napriek rozdielnemu prostrediu, v ktorom žili, majú prekvapivo veľa spoločného. Obaja milovali ticho, dobré knihy a pocit slobody.
Keď sa popoludnie chýlilo ku koncu, slnko sa už skláňalo k obzoru a maľovalo oblohu odtieňmi oranžovej a fialovej. Zvládli vysadiť svoj posledný stromček. Elena ho s osobitnou starostlivosťou uložila do zeme a utlačila okolo neho hlinu. Keď sa postavila, obzrela sa na svoju prácu. Desiatky a desiatky malých jedličiek a bukov teraz stáli v úhľadných radoch, tichí strážcovia ich spoločného dňa.
„Dokázali sme to,“ zašepkala skôr pre seba, no Lukáš ju počul.
„Dokázali sme to,“ zopakoval a v jeho hlase bola hrdosť. Stál blízko pri nej, ramená sa im takmer dotýkali. Spoločne hľadeli na dielo svojich rúk, zatiaľ čo svet okolo nich pomaly tmavol. Vzduch bol chladnejší, voňal zemou a večernou rosou.
„Ďakujem ti za dnešok,“ povedala Elena a otočila sa k nemu. „Bez teba by som asi po prvej hodine utiekla.“
„A to by bola škoda,“ usmial sa a jeho oči sa v zapadajúcom slnku leskli. „Pre mňa to bol tiež výnimočný deň.“
Váhanie, ktoré medzi nimi viselo vo vzduchu, bolo takmer hmatateľné. V diaľke už ostatní balili náradie a pomaly schádzali k parkovisku. Boli tu takmer sami, v tichu končiaceho sa dňa.
„Asi by sme už mali ísť,“ povedala Elena neochotne, hoci sa jej vôbec nechcelo odísť. Nechcela, aby sa tento deň skončil. Nechcela opustiť tento svah, túto vôňu, tento pokoj... a jeho.
„Počkaj ešte,“ povedal Lukáš a chytil ju jemne za ruku. Jeho dotyk už nebol náhodný ani letmý. Bol pevný a zámerný. Jej srdce vynechalo úder. „Chcem ti ešte niečo ukázať.“
Bez ďalších slov ju viedol pozdĺž okraja novovysadeného svahu, ďalej od ostatných, smerom k starému, hustému lesu, ktorý lemoval lúku. Kráčali mlčky, ruka v ruke. Elena cítila drsnosť jeho dlane a teplo, ktoré z nej sálalo. Bol to pocit bezpečia a vzrušenia zároveň. Nevedela, kam ju vedie, ale bezvýhradne mu dôverovala. Vstúpili pod koruny vysokých stromov a svetlo okamžite pohltila hlboká zeleň.
V lese bolo iné ticho. Nie prázdne ticho holého svahu, ale hlboké, živé ticho plné neviditeľného pohybu. Zvuky ich krokov tlmil koberec z ihličia a mäkkého machu. Vzduch bol chladnejší a voňal rozkladajúcim sa lístím, živicou a vlhkou zemou. Obrovské kmene starých bukov a jedlí tvorili nad nimi majestátnu klenbu, cez ktorú prenikalo už len zopár posledných, šikmých lúčov zapadajúceho slnka, vytvárajúc na zemi mihotavé škvrny svetla.
Elena sa nechala viesť, jej ruka bezpečne spočívala v tej jeho. Cítila rytmus jeho krokov a tichú istotu, s akou sa pohyboval v tomto prastarom svete. Po chvíli stúpania sa les mierne prerieďoval a zastali na malom skalnom výbežku na okraji strmého zrázu. A tam stála.
Bola to obrovská, prastará jedľa. Jej kmeň bol taký hrubý, že by ho neobjali ani traja ľudia. Kôra bola hlboko zbrázdená, popraskaná vekmi, pokrytá fľakmi zeleného a sivého lišajníka ako mapa neznámeho kontinentu. Konáre, hrubé ako kmene menších stromov, sa rozprestierali do šírky, akoby chceli objať celý svet. Strom vyžaroval auru dôstojnosti a nesmiernej sily. Bol to kráľ tohto lesa, tichý svedok storočí.
„Páni,“ vydýchla Elena s úctou. „Tá je... neuveriteľná.“
„Vždy, keď sem prídem, mám pocit, že by som sa jej mal pokloniť,“ povedal Lukáš potichu, akoby nechcel rušiť posvätný pokoj tohto miesta. „Môj pradedo hovoril, že už jeho pradedo ju poznal presne takúto. Je to strážkyňa celej doliny.“
Pustil jej ruku a pristúpil bližšie k okraju skalnej plošiny. Elena ho nasledovala. Výhľad, ktorý sa pred nimi otvoril, jej vyrazil dych. Celá dolina sa pod nimi rozprestierala ako detailná mapa zaliata mäkkým večerným svetlom. Videli malú dedinu s kostolnou vežou, stuhy ciest vinúce sa krajinou a rieku, ktorá sa leskla ako strieborný had. A priamo pod nimi, na protiľahlom svahu, bola plocha, ktorú dnes celý deň oživovali. Z tejto perspektívy vyzerali stovky sadeníc ako drobné, tmavé bodky, úhľadný vzor vpísaný do holej zeme.
„Odtiaľto vidno našu prácu najlepšie,“ povedal Lukáš. „Teraz sú to len bodky. Ale o pár rokov to bude zelený koberec. A o päťdesiat rokov to bude mladý les. A my budeme vedieť, že sme boli pri tom, keď sa to všetko začalo.“
Elena stála vedľa neho a nedokázala odtrhnúť pohľad od tej scenérie. Pocit zadosťučinenia bol zrazu ešte silnejší, hmatateľnejší. Nebolo to len o špinavých rukách a boľavom chrbte. Bolo to o zanechaní stopy. O odkaze.
„Nikdy som nič také nezažila,“ priznala ticho. „Cítim sa... malá a zároveň súčasťou niečoho obrovského.“
Otočila sa k nemu. Stál tak blízko, že cítila teplo jeho tela. V jeho očiach, ktoré odrážali farby zapadajúceho slnka, videla emóciu, ktorá zrkadlila tú jej.
„Sem nechodím s každým,“ povedal jej hlasom, ktorý bol o niečo hlbší ako zvyčajne. „Vlastne... ešte som sem nikoho nezobral.“
To tiché priznanie viselo vo vzduchu medzi nimi, nabité nevypovedaným významom. Elena pochopila, že jej neukázal len krásne miesto. Ukázal jej kúsok svojej duše. Srdce jej búšilo tak silno, že mala pocit, že to musí počuť.
„Prečo si sem zobral mňa?“ zašepkala.
Lukáš neodpovedal hneď. Len pomaly zdvihol ruku a jemne jej odhrnul z tváre zatúlaný prameň vlasov. Jeho prsty sa na okamih dotkli jej líca a po jej tele prebehol záchvev. Jeho pohľad bol intenzívny a nežný zároveň.
„Pretože som mal od prvej chvíle, ako som ťa videl s tým rýľom, pocit, že sem patríš,“ povedal konečne. „Aj s tými čistými topánkami.“
Usmiala sa a v očiach sa jej zaleskli slzy dojatia. Už sa viac nebránila príťažlivosti, ktorá medzi nimi celý deň iskrila. Urobila malý krok k nemu, zmenšujúc poslednú vzdialenosť, ktorá ich delila.
Lukáš sklonil hlavu a jeho pery sa stretli s jej. Nebol to unáhlený bozk, ale pomalé, hlboké potvrdenie všetkého, čo sa medzi nimi za celý deň udialo. Chutil po čerstvom vzduchu, po lese a po sladkom bylinkovom čaji. Elena mu ovinula ruky okolo krku a pritisla sa k nemu. Jeho ruky ju pevne, no zároveň jemne objali okolo pása, akoby sa bál, že je len prízrak, ktorý sa mu rozplynie. V tom bozku bol celý deň – náhodné stretnutie, spoločné úsilie, smiech, tiché porozumenie a dotyk rúk nad krehkou sadenicou. Bol to bozk, ktorý zasadil niečo nové a živé aj do ich sŕdc.
Keď sa od seba konečne odtiahli, opierali sa čelami o seba a zhlboka dýchali. Vonku sa už takmer úplne zotmelo, no oni si to sotva všimli. Svetlo, ktoré potrebovali, mali vo svojich očiach.
„Elena...“ zašepkal jej meno, akoby ho ochutnával.
„Lukáš...“ odpovedala rovnako ticho.
Zostali tak ešte dlhú chvíľu, v tichom objatí pod ochranou prastarej jedle, zatiaľ čo posledné zvyšky dňa zmizli za horizontom a na oblohe sa začali zapaľovať prvé hviezdy. Cesta späť k parkovisku prebiehala v novom druhu ticha. Už nebolo plné otázok, ale tichých sľubov. Kráčali ruka v ruke a keď prišli k autám, ktoré osamelo stáli na tmavej lúke, nechcelo sa im rozlúčiť.
„Dáš mi svoje číslo?“ opýtal sa Lukáš, keď stáli pri dverách jej auta. Nebola v tom žiadna neistota, len priama a úprimná prosba.
Elena mu ho s úsmevom nadiktovala. Keď si ho ukladal do telefónu, vytiahla z vrecka malú, hrdzavú podkovu. „Asi naozaj nosí šťastie,“ povedala a pozrela sa mu do očí.
„Uvidíme sa znova?“ opýtal sa, hoci odpoveď už poznal.
„Určite,“ prikývla. „Možno by si mi mohol ukázať tie hory v zime.“
„Veľmi rád,“ usmial sa. Ešte raz sa k nej naklonil a dal jej krátky, sladký bozk na rozlúčku. „Dávaj si na ceste pozor.“
Keď Elena odchádzala, v spätnom zrkadle videla jeho postavu, ako stojí na opustenej lúke a díva sa za ňou, až kým nezmizla za zákrutou. Cestou domov, ako sa svetlá lesa postupne menili na svetlá civilizácie, stále cítila na rukách vôňu hliny a jeho harmančekového krému a na perách chuť jeho bozku. Vedela, že tento deň nebol len o sadení stromov. Bol o zasadení niečoho oveľa dôležitejšieho. A rovnako ako tie malé sadenice na svahu, aj ona cítila, že to bude potrebovať čas, starostlivosť a lásku, aby to vyrástlo v niečo silné a krásne. Ale po prvýkrát po veľmi dlhej dobe mala pocit, že má korene.
SK
25924 znakov
4841 slov
25 minút
9.6.2025
2