Na špičke jazyka malého dievčatka Emky sa rozprestieralo ružové kráľovstvo. Nebolo to len tak hocijaké kráľovstvo. Bývalo v ňom päť veľmi dôležitých chuťových kamarátov, ktorí mali na starosti všetky dobroty, čo sa Emke dostali do úst.
Na samom prednom tróne sedela vždy usmiata a veselá Sladká. Milovala med, jahody a narodeninové torty. Vždy, keď prišla na návštevu, usporiadala v kráľovstve tanečnú zábavu.
Po stranách, ako strážcovia, stáli dvaja kamaráti. Prvým bol presný a poriadkumilovný Slaný. Mal rád všetko pekne zarovnané a dochutené tak akurát, ako slané tyčinky alebo polievka od maminky. Hneď vedľa neho poskakoval energický a trochu uštipačný Kyslý. Ten prinášal iskru do každého dňa a miloval citróny a kyslé uhorky. Keď mal dobrú náladu, všetkých šteklil na jazyku.
V zadnej časti kráľovstva, kde bolo viac tieňa, býval zamyslený a trochu mrzutý Horký. Ostatní sa s ním veľmi nechceli kamarátiť, lebo sa im zdal príliš vážny. Málokto vedel, že Horký rozumie tajomstvám kakaa a bylinkového čaju.
A uprostred toho všetkého sa vznášal záhadný a múdry Umami. Nebol ani sladký, ani slaný. Bol hlboký a bohatý ako chuť voňavého syra či pečeného mäska. Umami bol dirigentom celého orchestra chutí, hoci si to ostatní často nevšímali.
Jedného večera sa v Emkinej kuchyni dialo niečo výnimočné. Vzduchom sa šírila aróma pečeného cesta, paradajok a syra. Emka si sadla k stolu a pred ňou pristál tanier s niečím, čo ešte nikdy nejedla. Bol to trojuholník plný farieb a vôní. Bola to pizza!
„Pripraviť sa!“ zavelil Slaný v chuťovom kráľovstve. „Prichádza nová misia!“
Len čo si Emka odhryzla prvý kúsok, spustil sa chaos.
„Juchú! To som ja!“ vyhŕkla Sladká, keď zacítila paradajkovú omáčku. „Som tu hlavná hviezda!“
„Ale prosím ťa!“ ozval sa urazene Slaný. „Každý predsa vie, že najdôležitejšia je slaná chuť syra a šunky! Bez mňa by to bolo bez chuti!“
„Obaja sa mýlite!“ pridal sa Kyslý a spravil malú piruetu. „Tá štipka kyslosti z paradajok to celé oživuje! Ja som ten najlepší!“
Každý z nich chcel byť ten najdôležitejší. Začali sa prekrikovať a tlačiť dopredu. Sladká spievala svoju sladkú pieseň tak nahlas, že ju Slaný takmer nepočul. Kyslý robil kotrmelce a snažil sa všetkých preštegliť. Umami sa im snažil niečo povedať, ale v tom hluku jeho hlboký hlas zanikol. A Horký vzadu len ticho pokrútil hlavou.
A čo na to Emka?
Zamračila sa. Zvesila kútiky úst a povedala: „Mami, toto je nejaké čudné. Vôbec mi to nechutí.“ Odsunula tanier a pizza zostala nedotknutá.
V chuťovom kráľovstve zavládlo hrobové ticho. Všetci traja výmyselníci stíchli a pozerali sa na seba. Zlyhali. Najlákavejšia dobrota na svete a oni ju pokazili.
Vtom sa zozadu ozval pokojný hlas. „Pretože ste všetci chceli spievať sólo, nevznikla žiadna pieseň. Iba hluk.“
Bol to Horký. Všetci sa na neho prekvapene otočili.
Múdry Umami prikývol. „Horký má pravdu. Pizza nie je sólo pre jedného z vás. Je to koncert. A v koncerte musí každý nástroj hrať v správny čas a so správnou silou, aby spolu vytvorili krásnu melódiu.“
Sladká, Slaný a Kyslý sa zahanbili.
„Ale... ako to máme urobiť?“ spýtala sa Sladká potichu.
„Spolu,“ povedal Umami. „Ja vám pomôžem spojiť vaše hlasy. Sladká začne jemne s paradajkovou omáčkou. Slaný ju doplní chuťou syra. Kyslý pridá len malú iskričku, aby to nebola nuda. A ty, Horký,“ pozrel sa do zadnej časti, „aj ty máš svoju úlohu. Možno len maličkú, ako tá štipka oregano korenia na kôrke, ale bez teba by tá chuť nebola úplná. Tvoja horkosť pomôže ostatným chutiam vyniknúť.“
Vtom Emkina maminka povedala: „Skús ešte jeden malý kúsok, Emka. Možno ti predsa len zachutí.“
Emka neochotne súhlasila a opatrne si odhryzla znova.
V chuťovom kráľovstve všetci stíchli a čakali na Umamiho pokyn.
„Teraz,“ zašepkal.
Sladká jemne pohladila jazyk sladkosťou paradajok. Hneď za ňou sa elegantne pridal Slaný so svojou presnou dávkou syrovej chuti. Kyslý len veselo zažmurkal a pridal drobnú, sviežu vlnku. A potom Umami spojil všetky tieto chute do jedného bohatého a plného pocitu. Nakoniec, úplne nepatrne, pridal Horký svoj hlboký tón, ktorý všetko krásne podčiarkol.
Emkine oči sa rozžiarili. Prehltla a s úsmevom povedala: „Mňam! Veď je to výborné!“
V chuťovom kráľovstve vypukla obrovská radosť. Tentoraz však nikto nekričal. Všetci sa chytili za ruky a tancovali spolu. Pochopili, že nie je dôležité, kto je najsilnejší, ale ako krásne vedia spolupracovať.
A odvtedy už vedeli, že najlepšia chuť na svete nie je ani sladká, ani slaná, ale taká, v ktorej sú všetci kamaráti spolu. Čo myslíte, aký koncert chutí zažijú nabudúce pri mrkvovej polievke?