V hlbokom, teplom a útulnom mestečku menom Telo vládol vždy čulý ruch. Namiesto ulíc sa ním vinuli široké červené riečiská a namiesto áut sa v nich preháňali usilovné červené krvinky, ktoré roznášali kyslík a všelijaké dobroty do každého kúta. O poriadok a bezpečnosť sa starala odvážna armáda Strážcov zdravia. Boli to malé, biele a veľmi mrštné postavičky, ktoré dňom i nocou hliadkovali a dávali pozor, aby do mestečka nevnikol žiadny neželaný hosť.
Medzi nimi bol aj mladý strážca menom Bieloň. Bol síce odvážny, ale často si nebol istý, či robí všetko správne. Jeho starší a skúsenejší kamaráti už zažili kadečo, no Bieloň bol vo výcviku len krátko. Každý deň pochodoval po riečiskách, trénoval rýchle zákruty a učil sa rozpoznávať všetky bunky, ktoré do mestečka Telo patrili. „Dobrý deň, pani Srdcová Bunka! Všetko v poriadku?“ zdravil s úctou. Ale v hĺbke duše sa trochu nudil a zároveň aj bál. Čo ak raz príde skutočný nepriateľ? Bude vedieť, čo má robiť?
Jedného dňa, práve keď Bieloň leštil svoj ochranný štít, sa po celom mestečku rozoznel poplach. Červené svetlá zablikali a z hlavného veliteľstva generála Lymfocyta sa ozval hlasný signál: „Pozor, pozor! Neznámy objekt v sektore ramena!“
Všetci Strážcovia zdravia okamžite spozorneli. Bieloňovi sa od vzrušenia a strachu rozbúchalo srdiečko. „To je ono! Deje sa to!“ zašepkal a pevnejšie zovrel svoju malú kopiju.
Spolu s ostatnými sa rútil riečiskom k miestu, kde sa mal votrelac nachádzať. A tam ho zbadali. Bol to zvláštny tvor. Vyzeral trochu ako nebezpečný bacil, o akých počúval na školeniach, ale bol akýsi menší, nemotorný a na tvári mal skôr uličnícky úsmev ako zlomyseľný pohľad. Poskakoval si z jednej strany riečiska na druhú, akoby sa hral na naháňačku.
„Obkľúčiť!“ zavelil veliteľ jednotky. Strážcovia vytvorili kruh a pomaly sa k votrelcovi približovali. Bieloň bol v prvej línii, štít pred sebou, pripravený na všetko.
„Stoj! Kto si a čo tu chceš?“ skríkol veliteľ.
Votrelac sa len zasmial. „Chytajte ma, ak to dokážete!“ zvolal a s prekvapivou rýchlosťou prekĺzol pomedzi dvoch strážcov. Zbesilo sa rozbehol riečiskom a robil pri tom smiešne kotrmelce. Strážcovia sa za ním pustili, no bol neuveriteľne klzký a vrtký. Vždy, keď ho už takmer mali, urobil nečakaný pohyb a unikol.
Bieloň sa za ním vrhol zo všetkých síl, no pošmykol sa na jeho slizkej stope a s čľapnutím pristál na bruchu. Votrelac sa na neho otočil, zakýval mu a zmizol za zákrutou. Bieloň sa frustrovane postavil. Celá uniforma bola mokrá a on sa cítil trápne. „Tak toto nevyšlo,“ povzdychol si.
Prišiel k nemu starý generál Lymfocyt a s úsmevom ho potľapkal po pleci. „Nevadí, Bieloň. Prvý pokus málokedy vyjde. Ale vieš, čo je na tom skvelé? Teraz presne vieme, ako to nerobiť! Vieme, že je rýchly a klzký. To je dôležitá informácia.“
Generál zvolal všetkých strážcov. „Tento votrelac je iný. Nie je silný, ale je prefíkaný. Našou úlohou nie je ho len chytiť, ale hlavne sa od neho naučiť jeho triky! Rozdeľte sa na malé skupinky. Nesnažte sa ho hneď lapiť. Pozorujte ho! Zisťujte, ako sa hýbe, čo robí, aké má slabiny. A všetko si kreslite a zapisujte!“
To bola pre Bieloňa nová úloha. Namiesto bojovania mal pozorovať? Zobral si malý zápisník z riasy a pero z uhlíkového vlákna a spolu s dvoma kamarátmi, bystrou Bielinkou a silákom Bunkom, sa vydali po stopách záhadného cudzinca. Našli ho, ako si pospevuje a skáče na stene riečiska.
„Ticho, nech nás nevidí,“ zašepkala Bielinka. Schovali sa za veľkú červenú krvnú doštičku a pozorne sledovali. Votrelac mal na svojom povrchu zvláštne výčnelky, akoby malé kľučky s veľmi špecifickým tvarom. Vyzerali ako trojuholníky s malou guličkou na špičke.
„Aha!“ zašepkal Bieloň. „Pozrite sa na tie vzory na jeho brnení. Všetky sú rovnaké.“ Rýchlo si ich začal kresliť do svojho zápisníka. Zatiaľ čo Bunko meral, ako vysoko dokáže vyskočiť, a Bielinka zapisovala, ako často sa musí zastaviť, aby si oddýchol.
„Všimli ste si?“ povedala po chvíli Bielinka. „Je rýchly, ale rýchlo sa unaví. Každých sto skokov si musí na chvíľu sadnúť.“
„A tie jeho trojuholníkové kľučky,“ pridal sa Bieloň, ukazujúc na svoju kresbu. „Možno... možno sú jeho slabinou. Čo ak by sme vyrobili niečo, čo by sa na ne presne hodilo? Ako kľúč do zámky?“
Bol to skvelý nápad! S nazbieranými informáciami a Bieloňovým nákresom sa vrátili na veliteľstvo. Generál Lymfocyt si ich zistenia s uznaním prezrel. „Výborná práca, prieskumníci! Presne toto som mal na mysli. Bieloň, tvoj nápad s kľúčom je geniálny. Teraz sa pustíme do práce!“
Všetci Strážcovia zdravia sa zhromaždili v dielňach, ktoré sa volali Pamäťové bunky. Bolo to miesto, kde sa uchovávali všetky dôležité informácie. Podľa Bieloňovho nákresu začali vyrábať špeciálne „kľúče“ – malé molekuly v tvare presne opačnom k votrelcovým výčnelkom. Prvý pokus bol neúspešný, kľúč bol príliš veľký. Druhý bol zase príliš malý. Bieloň sa nevzdával. Znova a znova porovnával svoj nákres s výrobkom a upravoval ho. „Ešte kúsok tu... a túto časť trochu zahnúť...“ mrmlal si pre seba.
Nakoniec, po niekoľkých hodinách sústredenej práce, vytvoril dokonalý prototyp. Sadol ako uliaty! Ostatní strážcovia podľa jeho vzoru rýchlo vyrobili stovky ďalších.
„Do akcie!“ zavelil generál. Strážcovia, vyzbrojení novými kľúčmi, vyrazili. Keď opäť našli votrelca, ten sa im znova začal smiať. „Zase vy? Nestačilo vám?“
Ale tentoraz boli pripravení. Namiesto toho, aby sa ho snažili chytiť, začali na neho hádzať svoje nové kľúče. Každý kľúč letel vzduchom a s presným „cvak!“ sa prichytil na jeden z trojuholníkových výčnelkov na votrelcovom tele. Cvak! Cvak! Cvak!
Votrelac bol zrazu celý ovešaný kľúčmi. Znehybnel. Nemohol sa pohnúť, nemohol skákať, nemohol utiecť. Bol polapený! Strážcovia ho obkľúčili a on sa už nesmial. Ale ani nevyzeral nahnevane. Pozrel sa na Bieloňa a sprisahanecky na neho žmurkol.
„Výborný tréning, Strážcovia!“ povedal prekvapivo priateľským hlasom. „Tento trik si dobre zapamätajte. Možno sa vám raz zíde.“ A s týmito slovami sa pomaly začal rozpúšťať, až z neho neostala nič, len kopa neškodných molekúl, ktoré upratovacia čata rýchlo pozbierala.
V mestečku Telo zavládla oslava. Bieloň bol hrdina dňa. Už sa necítil neisto. Pochopil, že sila nie je len v boji, ale aj v pozorovaní, premýšľaní a tímovej práci. Nákres votrelca a presný tvar víťazného kľúča uložil generál Lymfocyt do hlavnej Knižnice pamäti. „Tento vzor si budeme pamätať navždy,“ povedal slávnostne. „Keby sa niekedy objavil niekto podobný, budeme pripravení.“
Uplynulo veľa času. V mestečku Telo bol pokoj a Bieloň sa stal jedným z najlepších a najskúsenejších strážcov. Na príhodu s Cvičným Votrelcom už takmer zabudol.
Až jedného dňa sa stalo niečo strašné. Poplach, ktorý sa rozoznel, bol iný. Bol hlasnejší, naliehavejší a sprevádzalo ho dunenie, akoby sa blížila celá armáda. Riečiská sa rozvlnili a teplota v mestečku začala stúpať. Na obrazovkách na veliteľstve sa objavil obraz nepriateľa.
Všetkým strážcom stuhla krv v žilách. Blížila sa obrovská armáda votrelcov. Vyzerali presne ako ten malý cvičný votrelac spred dávneho času, ale boli desaťkrát väčší, silnejší a na tvárach mali zlostné a zákerné výrazy. Viedol ich obrovský Generál Horúčka a ich cieľ bol jasný – obsadiť a zničiť celé mestečko Telo.
Medzi mladšími strážcami vypukla panika. „Je ich tak veľa! Sú obrovskí! Čo budeme robiť?“ kričali v zmätku.
Ale Bieloň zostal pokojný. Pozorne sa zahľadel na obrazovku. Zväčšil si obraz jedného z nepriateľov a vtedy si to všimol. Na ich brnení... boli tie isté trojuholníkové výčnelky! Rovnaké, aké mal ten malý Cvičný Votrelac.
„POČKAJTE!“ skríkol tak hlasno, až všetci stíchli. „TOTO POZNÁME! Ich brnenie má rovnaký vzor! Máme na to liek!“
Rýchlo sa vrútil do Knižnice pamäti, kde boli uložené všetky staré spomienky a plány. Prehraboval sa v archívoch, až kým nenašiel starý, trochu zaprášený nákres a vedľa neho uložený prvý úspešný kľúč.
„Mám to!“ zvolal. „Generál Lymfocyt, okamžite naštartujte všetky dielne! Máme presný plán! Vyrobíme tisíce kľúčov!“
V mestečku Telo sa začal pretek s časom. Zatiaľ čo časť strážcov spomaľovala postup nepriateľskej armády, ostatní v dielňach podľa Bieloňovho starého plánu vyrábali kľúče ako na bežiacom páse. Pretože už vedeli, ako na to, išlo im to neuveriteľne rýchlo.
Keď bola prvá várka hotová, Bieloň a jeho jednotka sa s novou muníciou vrhli do boja. Armáda Choroby sa im smiala. „Čo nám chcete urobiť s tými drobnosťami?“ reval Generál Horúčka.
Ale Bieloň len mávol rukou a strážcovia vypustili spŕšku kľúčov. A potom sa to stalo. Cvak! Cvak! Cvak! Cvak! Tisíce kľúčov si našli svoje ciele a s dokonalou presnosťou sa prichytili na brnenia nepriateľských vojakov. Tí okamžite stuhli. Ich útok sa zastavil. Boli zneškodnení skôr, ako stihli napáchať akúkoľvek škodu.
Generál Horúčka neveriacky pozeral, ako sa jeho neporaziteľná armáda mení na hromadu nehybných sôch. „Ako... ako je to možné?“ zachrčal.
„Boli sme pripravení,“ usmial sa Bieloň. „Jeden tvoj malý a slabý kamarát nás to všetko naučil.“
Armáda Choroby bola porazená. Upratovacie čaty mali veľa práce, ale mestečko Telo bolo zachránené. Nikto neochorel, nič nebolo zničené. Všetko vďaka tomu, že kedysi dávno absolvovali jeden malý, ale veľmi dôležitý tréning.
Večer, keď v celom mestečku znova vládol pokoj a mier, sedel Bieloň s generálom Lymfocytom a pozerali na pokojne tečúce riečiská.
„Dnes si zachránil nás všetkých, Bieloň,“ povedal generál. „Tvoja zvedavosť a tvoja pamäť boli silnejšie ako celá armáda.“
Bieloň sa usmial. Konečne pochopil. Byť pripravený je tá najlepšia obrana. A aj ten najmenší tréning môže viesť k najväčšiemu víťazstvu. Pozrel sa na svoje ruky a vedel, že on a všetci Strážcovia zdravia budú vždy pripravení chrániť svoje nádherné mestečko Telo. A keby náhodou prišiel nejaký ďalší cvičný votrelac, privítajú ho s radosťou. Veď každé učenie a každý tréning ich robí len silnejšími.