V jednom starom, opustenom lome, kde už dávno nikto nepracoval, býval malý kryštál. Volal sa Kremeň. Lom bol jeho domovom, no Kremeň v ňom nebol šťastný. Cítil sa obyčajný a tak trochu prázdny. Kým mach na skalách mal sýtu zelenú farbu a kvety na okraji lomu hýrili fialovou a žltou, on bol iba priehľadný.
„Ach,“ povzdychol si často, keď sledoval motýle s belasými krídlami, ako tancujú vo vzduchu. „Kiežby som aj ja mal takú krásnu farbu. Hocijakú. Len aby som nebol taký... neviditeľný.“
Pozoroval svet cez svoje hladké, čisté steny a pripadal si ako okno, cez ktoré sa všetci len pozerajú, no jeho si nikto nevšíma.
Jedného dňa, po krátkej letnej prehánke, sa stalo niečo zvláštne. Mraky sa rozostúpili a spoza nich vykuklo slnko. Jeden jediný, smelý a jasný slnečný lúč sa vkradol do tichého lomu a dopadol priamo na Kremeň.
Kremeň pocítil jemné štebotanie a teplo, aké ešte nikdy predtým nezažil. Zatriasol sa od prekvapenia. „Čo sa to deje?“ zašepkal zvedavo.
Pozrel sa pred seba, na sivú a zaprášenú stenu protiľahlej skaly. A tam, presne tam, kde sa vždy díval na obyčajný kameň, sa zrazu zjavil prekrásny, žiarivý oblúk. Nebol to len taký oblúk. Bol plný farieb!
Kremeň neveril vlastným očiam. Z farebného oblúka akoby vystupovali živé bytosti.
„Ahoj!“ zamávala na neho veselá Červená, ktorá žiarila ako najzrelšia lesná jahoda. „To bola ale jazda cez teba!“
Hneď vedľa nej sa chichotala hravá Oranžová, ktorá pripomínala sladký pomaranč. „Skoro sme sa zrazili!“ smiala sa a poskakovala na mieste.
„Dobrý deň,“ ozvala sa pokojná Žltá, jasná ako slnečnica na poludnie. „Ďakujeme za ukázanie cesty.“
Kremeň bol úplne zmätený. „K-kto ste? A kde ste sa tu vzali?“ habkal. Nikdy predtým nič také nevidel.
„My sme Farby!“ zvolala energická Zelená, svieža ako jarná tráva. „A ty si nás práve oslobodil.“
„Oslobodil?“ čudoval sa Kremeň. „Ale... ako? Veď ja som len priehľadný kryštál. Ja nič nedokážem.“
Vtedy sa k slovu dostala hĺbavá Modrá, ktorá mala farbu čistej oblohy. „Práve naopak,“ povedala jemne. „Bývame všetky spolu, ukryté v bielom slnečnom svetle. Väčšinou nás nikto nevidí, lebo držíme pevne pokope. Ale ty... ty si výnimočný.“
„Ja?“ Kremeň sa obzrel okolo seba. „Ale veď ja nemám žiadnu farbu.“
„A to je tvoja najväčšia sila!“ pridala sa tajomná Fialová, ktorá pôsobila múdro a vznešene. „Predstav si, že slnečný lúč je ako škatuľka plná farebných ceruziek. Kým je zatvorená, vidíš len bielu škatuľku. Ale ty, vďaka tvojim rovným stenám a čistote, funguješ ako kúzelný kľúč. Keď lúč prejde cez teba, škatuľku odomkneš. A my, všetky farby, môžeme na chvíľu vybehnúť von a ukázať sa svetu.“
Kremeň počúval so zatajeným dychom. Takže on nebol prázdny? On v sebe neskrýval ničotu, ale tajomstvo?
„Takže... to, že som priehľadný... nie je chyba?“ opýtal sa nesmelo.
Všetky farby sa naraz zasmiali veselým, cengavým smiechom.
„Chyba? To je tvoj dar!“ zvolala Červená. „Bez teba by sme sa tu teraz nemohli hrať a tancovať na stene!“
Kremeň sa pozrel na farebný oblúk, ktorý vďaka nemu žiaril na skale. Pozrel sa na seba a prvýkrát nevidel obyčajný, bezfarebný kameň. Videl v sebe bránu ku kráse. Pochopil, že nemusí mať jednu farbu, aby bol dôležitý. On ich v sebe dokázal odhaliť všetky.
Od toho dňa sa Kremeň už nikdy necítil smutný ani obyčajný. Vždy, keď po daždi zasvietilo slnko, s radosťou čakal na lúč, ktorý ho premení na kúzelníka. Tešil sa, ako opäť privíta svojich sedem farebných kamarátov a ako spolu s nimi urobí starý, sivý lom aspoň na chvíľu tým najfarebnejším miestom na svete.
A možno, keď sa nabudúce budete pozerať cez sklenený pohár s vodou, na ktorý svieti slnko, alebo keď uvidíte dúhu na oblohe, spomeniete si na malý kryštál. Na to, že aj tie najväčšie krásy sú niekedy ukryté v tom, čo sa na prvý pohľad zdá byť celkom obyčajné.