Na širokej, slnkom zaliatej pláži, kde sa vlny hravo naháňali s brehom, žil maličký kúsok piesku. Volal sa Kremienok. Nebol ničím výnimočný. Bol jedným z miliónov trblietavých zrniek, ktoré spolu tvorili zlatistý koberec. Keď sa naň človek pozrel, videl len piesok. Ale Kremienok vedel, že je tam. A často sa cítil veľmi, veľmi malý a stratený.
„Ach,“ povzdychol si jedného dňa, keď sa díval na hladké, farebné sklíčka, ktoré more vyplavilo na breh. Boli zelené ako morská tráva, modré ako obloha a hnedé ako gaštany. „Kiežby som aj ja bol taký krásny a hladký. A nie len obyčajné, drsné zrnko, o ktoré nikto ani nezakopne.“
Slnko hrialo a Kremienok sníval svoj sen o premene. Netušil, že jeho najväčšie dobrodružstvo sa práve chystá začať.
Znenazdajky sa zem zatriasla a nad plážou sa ozval hlasný hukot. Obrovský stroj s velikánskou lyžicou sa priblížil k brehu. Kremienok sa nestihol ani čudovať, keď ho spolu s tisíckami ďalších zrniek nabrala obrovská kovová naberačka a zdvihla vysoko do vzduchu.
„Držte sa!“ skríkol ktosi vedľa neho. „Letíme!“
Kremienok pevne zatvoril svoje drobné očká. Cítil, ako ho unáša vietor. Bol to zvláštny pocit, trochu strašidelný, ale aj vzrušujúci. Keď ich stroj vysypal na veľkú kopu v nákladnom aute, Kremienok sa ocitol uprostred obrovskej piesočnej duny. Všetci jeho susedia boli presne takí istí ako on.
„Kde to sme?“ pýtal sa jeden. „Čo sa s nami bude diať?“ šepkal druhý.
Cesta bola dlhá a hrboľatá. Nakoniec auto zastalo a celý kopec piesku sa s rachotom vysypal do obrovskej, čistej haly. Všade to bzučalo, cvakalo a voňalo niečím neznámym. Kremienok nikdy nič podobné nevidel.
Zrazu sa k ich piesočnej hore prisypali dve nové kopy. Jedna bola biela a jemná ako práškový cukor, druhá bola sivastá a hrubšia. Z bielej kopy sa vykotúľala veselá, bublinkavá guľôčka.
„Ahojte, pieskoví kamaráti! Ja som Sodanka!“ zasmiala sa a poskočila. „Prišla som vám pomôcť s veľkou premenou! Bez mňa by ste sa topili celú večnosť.“
Z druhej kopy sa ozval rozvážny hlas. „A ja som Vápnička,“ predstavila sa pevná, sivá hrudka. „Ja sa postarám, aby ste po premene boli silní a nerozbitní. Bez poriadneho základu je všetko nanič.“
Sodanka a Vápnička sa na seba pozreli. Bolo jasné, že obe si myslia, že práve ony sú tie najdôležitejšie. Ale Kremienok mal pocit, že bez nich by to asi naozaj nešlo.
Než sa stihli začať hádať, veľký pás pod nimi sa pohol a všetkých ich začal unášať smerom k tmavému tunelu. Kremienok cítil, ako sa vzduch otepľuje. Najprv to bolo príjemné ako letný vánok, no postupne bolo teplo stále silnejšie.
„Trochu sa bojím,“ zašepkal Kremienok smerom k Sodanke. „Neboj sa,“ usmiala sa naňho. „Niekedy sa treba trochu roztopiť, aby mohlo vzniknúť niečo nové a krásne.“
A potom vošli dnu. Do obrovskej pece, ktorej hovorili Ohnivá komnata.
Vnútri bolo svetlo a horúčava taká silná, že Kremienok na chvíľu prestal vnímať svet. Cítil, ako sa jeho pevný, hranatý tvar začína meniť. Stával sa mäkkým, poddajným. Hrany sa mu zaoblili a on sa pomaly rozpúšťal.
„Ja miznem! Stratím sa!“ vykríkol v panike.
Ale nestrácal sa. Práve naopak. Ako sa topil, spájal sa s ostatnými zrnkami piesku okolo seba. Cítil, ako sa k nim pridáva veselá Sodanka, ktorá šumela a vytvárala bublinky, a pevná Vápnička, ktorá všetko spájala dohromady. Zrazu už nebol sám. Bol súčasťou niečoho obrovského, žiarivého a teplého.
Už neexistovali tisíce samostatných zrniek. Bola tu len jedna jediná, žiarivá rieka tekutého svetla. Všetky ich myšlienky a pocity sa spojili. Cítili spoločnú silu a radosť z toho, že tvoria niečo úplne nové. V tej chvíli Kremienok pochopil. Toto nebol koniec. Toto bol začiatok.
Ich spoločná, žiarivá hmota vytiekla z pece a vtedy sa to stalo. Z dlhej rúry k nim priletel mocný prúd vzduchu. Bol to dych majstra sklára, ktorý ich začal formovať.
Kremienok, ktorý bol teraz neoddeliteľnou súčasťou celku, cítil, ako ho to jemne naťahuje a tvaruje. Rástol do výšky, rozširoval sa do strán a zaobľoval sa do elegantného tvaru. Všetci spolupracovali, aby udržali nový tvar pevný a krásny.
Nakoniec ich majster položil na ďalší pohyblivý pás, ktorý ich zaviezol do dlhého, chladnejšieho tunela.
„A toto je Tunel trpezlivosti,“ ozval sa v ich spoločnej mysli akýsi starý, múdry hlas, ktorý patril všetkým a zároveň nikomu. „Tu musíme pomaly a opatrne vychladnúť, aby sme nepopraskali. Všetko veľké potrebuje svoj čas.“
Cesta tunelom bola dlhá a pokojná. Teplota klesala pomaličky, krôčik po krôčiku. Kremienok a ostatní cítili, ako ich nová podoba tuhne a stáva sa pevnou.
Keď konečne vyšli na druhom konci von, neboli už ani piesok, ani prášok, ani hrudky. Boli niečo úplne iné. Kremienok sa pozrel na svet cez svoje nové ja. Bol súčasťou nádhernej, priezračnej vázy s jemným modrým nádychom. Bol hladký, lesklý a pevný. Svetlo cez neho prechádzalo a na stole kreslilo farebné odlesky.
Už nebol len obyčajné, stratené zrnko piesku. Bol súčasťou niečoho krásneho a užitočného. Uvedomil si, že aj tá najväčšia a najstrašidelnejšia zmena môže priniesť niečo úžasné. Stal sa presne tým, o čom na pláži sníval.
A keď nabudúce uvidíte peknú sklenenú vázu alebo pohár, skúste si predstaviť, aké veľké dobrodružstvo zažil každý jeden malý Kremienok, ktorý je v nej ukrytý