Píp! Píp! ZLE! Pokladňa v malej samoške Slniečko dnes nemala dobrý deň. Červené svetielko skenera zakaždým nahnevane zapípalo, akoby sa mu niečo nepáčilo. Pani Hanička, ktorá za pultom predávala už roky a poznala každý rožok po mene, si len bezradne povzdychla.
„To snáď nie je možné,“ krútila hlavou, keď sa jej na obrazovke po naskenovaní mlieka objavil obrázok zubnej kefky.
Do obchodíku práve vošli dvaja kamaráti, Leo a Mia. Leo mal rád, keď mali veci svoje miesto a poriadok, a preto sa hneď zamračil. Všade bol akýsi chaos. Konzervy s hráškom stáli pri sušienkach a fľaše s malinovkou sa tlačili medzi chlebmi.
„Dobrý deň, pani Hanička. Prečo je tu všetko tak poprehadzované?“ spýtal sa Leo a ukázal na balíček cestovín vedľa mydiel.
Mia, naopak, zvedavo zažmurkala. Pre ňu to nebol neporiadok, ale záhada. „Vyzerá to tu ako po návšteve škriatka Pletka,“ zasmiala sa.
Pani Hanička si utrela ruky do zástery. „Ach, deti moje. Žiadny škriatok, ale nový pomocník, ktorý mi v noci vykladal tovar. Je veľmi snaživý, ale asi sa ešte nevyzná. Všetko položil, kam mu prišlo pod ruku. A teraz mi skener nič nevie správne načítať.“
Leo podišiel bližšie k pultu. „Ale ako ten skener vie, čo je mlieko a čo kefka? Veď sú to úplne iné veci.“
„To je práve tá záhada,“ usmiala sa pani Hanička, aj keď trochu unavene. „Každý výrobok má na sebe svoje tajné meno. Je to také špeciálne písmo, ktoré my očami poriadne neprečítame, ale ten malý červený lúč v skeneri áno. Pozrite sa.“
Vzala do ruky škatuľu s kakaom. Na zadnej strane bol malý biely obdĺžnik s čiernymi zvislými čiarami. Niektoré boli tenké, iné hrubšie. Pod nimi sa nachádzal dlhý rad čísel.
„Vidíte tieto pásiky?“ ukázala im prstom. „To nie sú len také obyčajné čiary. Je to čiarový kód. Každá kombinácia tenkých a hrubých čiarok znamená iné číslo. A celý ten rad čísel je ako jedinečné meno pre toto kakao. Žiadny iný výrobok na svete nemá presne rovnaké meno.“
Mia sa nadšene naklonila. „Tajné písmo! To je úžasné! Takže ten skener nečíta, že je to kakao, ale prečíta si tie čiary a hneď vie, že je to kakao?“
„Presne tak, moja milá,“ prikývla pani Hanička. „Problém je, že môj pomocník poprehadzoval nielen tovar, ale aj cenovky na poličkách. Takže teraz je pod kakaom cenovka od zubnej pasty a skener je z toho celý zmätený.“
Leo sa poškriabal po hlave. Zrazu mu neporiadok neprekážal. Videl pred sebou úlohu, logickú hádanku. „Takže... ak by sme našli správnu cenovku, ktorá patrí ku kakau, všetko by zase fungovalo?“
„Áno, ale ako ju nájsť medzi stovkami ďalších?“ povzdychla si predavačka a pozrela na plné regály.
Vtom Mia vykríkla: „Mám to! Veď ste hovorili, že pod tými čiarami sú aj čísla! Nie sú tie isté čísla napísané aj na cenovkách?“
Všetci traja sa pozreli na poličku. A naozaj! Na malej papierovej cenovke pod regálom, kde teraz stálo kakao, bol okrem ceny napísaný aj dlhý rad čísel. Ale bol úplne iný ako ten na škatuli.
„Detektívi čiarových kódov nastupujú!“ zavelila Mia a s vážnou tvárou si premerala Lea. Leo sa usmial. Tento nápad sa mu páčil.
„Dobre, aký je plán?“ spýtal sa.
„Jednoduchý,“ vysvetlila Mia. „Ty budeš čítať tajný kód z výrobku a ja budem hľadať poličku s rovnakým kódom na cenovke. Budeme ako pátrači po poklade!“
Pani Hanička im s radosťou podala prvý výrobok – balíček piškót. „Tak, detektívi, začnite s týmto. Dávajte si pozor, čísla musia sedieť úplne presne.“
Leo si vzal piškóty a pomaly, nahlas prečítal číslo spod čiarového kódu: „Osem, päť, osem... štyri, nula, nula, dva... jedna, šesť, sedem, osem, deväť.“
Mia opakovala čísla a behala očami po regáloch. „Osem, päť, osem... tu to začína rovnako!“ zvolala od police s kompótmi. Ale ďalšie čísla nesedeli.
„Nevyšlo to? Skvelé, teraz vieme, kde piškóty nepatria!“ zahlásil Leo veselo a spomenul si na Maminu obľúbenú vetu.
Skúsili to znova. Leo vzal do ruky fľašu jablkového džúsu. Opatrne si prezrel etiketu. „Dobre, ďalší tajný kód. Osem, päť, osem... päť, nula, jedna, jedna...“
Kým Leo čítal, Mia už prechádzala uličkou s nápojmi. Zastavila sa a prstom sledovala čísla na malej ceduľke. „Počkaj! Päť, nula, jedna, jedna... Mám to! Mám to!“ víťazoslávne zvolala.
Leo pribehol k nej. Porovnali číslo na fľaši a na cenovke. Sedeli dokonale! Opatrne postavil džús na správne miesto.
„Výborne, detektívi!“ pochválila ich pani Hanička a žiarila od radosti. „Len tak ďalej!“
Cítili sa ako skutoční hrdinovia. Pokračovali ďalej. Leo systematicky bral jeden výrobok za druhým a hlásil čísla. Mia, rýchla a všímavá, hľadala správne miesta. Zistili, že všetky slovenské výrobky sa začínajú číslami 858. Bol to pre nich ďalší malý objav, akoby sa naučili prvé slovo v novom, tajnom jazyku.
„Pozri, tento jogurt má skoro rovnaké číslo ako ten vedľa neho,“ všimol si Leo. „Líšia sa len na konci.“
„Asi preto, že jeden je jahodový a druhý čučoriedkový,“ usúdila Mia. „Sú ako bratranci!“
Bola to zábavná a usilovná práca. Niekedy sa pomýlili a museli začať odznova, ale nevzdávali sa. Leo si kreslil do malého zápisníka čiarky za každý správne umiestnený tovar. Uličku so sladkosťami a slanými pochúťkami dali do poriadku za necelú polhodinu.
Keď skončili s poslednou konzervou kukurice, obchodík Slniečko vyzeral opäť upratane a prehľadne. Každá vec mala svoje miesto, presne ako to mal Leo rád. A Mia bola šťastná, že vyriešila takú veľkú záhadu.
Pani Hanička prišla k nim a oboch objala. „Zachránili ste ma. Bez vás by som to robila až do večera. Ste najlepší detektívi čiarových kódov na svete!“
Potom podišla k pokladni, vzala do ruky skener a namierila ho na balíček piškót, ktorý teraz stál na správnom mieste.
PÍP!
Tentoraz to bol veselý, spokojný zvuk. Na obrazovke sa objavil nápis „Piškóty“ a správna cena. Skúsila to s džúsom. PÍP! Všetko sedelo.
Leo a Mia sa na seba hrdo usmiali. Frustrácia z neporiadku sa zmenila na radosť z vyriešenej úlohy. Zistili, že aj niečo také obyčajné ako čiarky na obale môže skrývať úžasné tajomstvo. A čo bolo najlepšie – oni sa naučili jeho reči rozumieť.
„Ako odmenu si môžete vybrať, na čo máte chuť,“ povedala im pani Hanička.
Leo a Mia si vybrali každý svoju obľúbenú čokoládu. Keď im ich pani Hanička podávala cez pult, Mia sa ešte spýtala: „A čo sa stane, ak sa čiarový kód poškriabe alebo zašpiní?“
„Výborná otázka, mladá detektívka,“ usmiala sa predavačka. „Vtedy ho skener nevie prečítať a ja musím to dlhé číslo naťukať do pokladne ručne. Preto musíme s tovarom zaobchádzať opatrne.“
Cestou domov si Leo a Mia všímali čiarové kódy na všetkom – na knihe vo výklade, na obale žuvačiek, dokonca aj na lístku z autobusu. Už to pre nich neboli len obyčajné čiary. Bol to tajný jazyk vecí, ktorý sa vďaka svojej zvedavosti a tímovej práci naučili čítať.
„Vieš, čo je na tom najlepšie?“ povedal Leo a odhryzol si z čokolády. „Teraz, keď pôjdeme nakupovať s mamou, môžem jej pomôcť skontrolovať, či berieme správnu vec.“
Mia prikývla. „Presne! Sme predsa detektívi čiarových kódov!“
A čo vy, deti? Skúsite si aj vy pri najbližšom nákupe s rodičmi všimnúť tajné písmo na výrobkoch? Možno objavíte niečo zaujímavé