Kvapôčka Kika sa veselo hompáľala na špičke vodovodného kohútika. Pod sebou videla veľké biele umývadlo, ktoré sa lesklo ako zasnežená lúka. Práve si v ňom malý Filip umýval ruky mydlom voňajúcim po jahodách. Kika sa smiala, keď ju farebné bublinky šteklili. Bol to krásny, jasný svet plný svetla a smiechu.
„Ešte chvíľku a idem,“ dohováral si Filip, zatiaľ čo si drhol prsty.
Zrazu sa však ozvalo hlasné „šššššš“ a celý svet sa zatočil. Filip pustil vodu a Kika sa spolu s mydlovou penou a prúdom ďalších kamarátok kvapiek rútila do tmavej diery uprostred umývadla.
„Jaj! Pomoc!“ skríkla, no jej hlások zanikol v hučaní vody. Kotúľala sa dolu úzkou, klzkou rúrou. Bola tam úplná tma, len občas sa okolo nej mihla nejaká stratená omrvinka z raňajok alebo unavená bublinka, ktorá stratila svoju farbu.
S veľkým čľupnutím dopadla do niečoho oveľa väčšieho. Okolo nej sa pomaly valila široká, tmavá rieka. Nebola to veselá rieka, akú poznala z obrázkov. Táto bola kalná a plávalo v nej všetko možné. Kika sa s úzkosťou obzerala. Kde to je? Cítila sa malá a stratená.
„Vitaj v potrubí,“ ozval sa vedľa nej unavený hlas. Patril kúsku hnedej šupky zo zemiaka, ktorá sa lenivo nechala unášať prúdom. „Všetci tu nakoniec skončíme.“
„Ale kam ideme?“ spýtala sa Kika a snažila sa udržať na hladine. Prúd bol silný a neúprosný.
Šupka len pokrčila svojimi neviditeľnými plecami. „Nikto nevie. Len plávame a plávame.“
Kike sa to nepáčilo. Nechcela len tak bezcieľne plávať v tme. Chcela sa vrátiť na slnko, do sveta farieb a smiechu. Cestou stretla chumáč vlasov, kúsok papiera a dokonca aj malú plastovú korálku, ktorá sa smutne trblietala v matnom svetle z ďalekého kanálového poklopu. Všetci vyzerali rovnako stratení ako ona. Zrazu si Kika uvedomila, že nie je sama, kto sa cíti neisto. Spolu s ostatnými tvorili jednu veľkú, zmätenú rieku, ktorá tiekla neznámo kam.
Po veľmi dlhej dobe, keď už si myslela, že táto tmavá cesta nikdy neskončí, sa prúd spomalil. V diaľke začula zvláštne mechanické zvuky – škrípanie, hrkotanie a rovnomerné bzučanie. Voda okolo nej sa začala rozjasňovať.
„Pozrite! Svetlo!“ zvolal ktosi.
Všetci sa natlačili k jednej strane a s nádejou hľadeli dopredu. Dorazili do obrovskej haly, kde sa ich tmavá rieka rozliala do širokej nádrže. A tam sa začalo prvé veľké triedenie.
Kika s údivom sledovala obrovské kovové hrable, ktoré pripomínali gigantické hrebene. Pomaly sa ponárali do vody a vyťahovali z nej všetko veľké. Chumáč vlasov, papier aj zemiaková šupka sa zachytili v ich zuboch.
„Zbohom!“ zakývala im smutne plastová korálka.
„Prečo to robia?“ spýtala sa Kika korálky, ktorá plávala vedľa nej.
„Aby nás vyčistili,“ odvetila korálka. „Tieto hrable chytajú iba veľký odpad, ktorý sem nepatrí.“
Kika sa zamyslela. Bolo jej ľúto kamarátov, ktorých hrable odniesli preč, ale zároveň pochopila, že je to potrebné. Voda bez nich bola hneď o niečo priezračnejšia.
Ich cesta pokračovala do ďalšej nádrže, ktorá bola ešte širšia a pokojnejšia. Volala sa lapač piesku. Tu sa prúd vody takmer zastavil. Kika cítila, ako všetko ťažké okolo nej začalo klesať ku dnu. Malé kamienky, zrnká piesku a aj jej kamarátka, ťažká plastová korálka, pomaly klesali nižšie a nižšie.
„Už ďalej nemôžem,“ povedala korálka ticho. „Som príliš ťažká.“
„Dávaj na seba pozor!“ zakričala jej Kika a sledovala, ako sa stráca v usadeninách na dne. Opäť bola o niečo sama, no zároveň o niečo čistejšia. Teraz už vedela, že to nie je náhodná cesta. Toto miesto malo svoje pravidlá. Všetko sa dialo z nejakého dôvodu. Čo bude nasledovať? Zvedavosť v nej bola silnejšia ako strach.
Prúd ju jemne unášal ďalej, do najzvláštnejšej nádrže, akú kedy videla. Vyzerala ako obrovský bazén plný bubliniek. Voda v ňom jemne vrela a šumela a voňala trochu ako vlhká zem po daždi.
„Čo sa to tu deje?“ zašepkala si pre seba. Všimla si, že vo vode plávajú miliardy a miliardy drobných, takmer neviditeľných stvorení. Neboli to ani kvapky, ani kúsky odpadu. Boli živé!
„Ahoj!“ pozdravilo ju jedno z nich. Bolo to maličké, guľaté stvorenie s veselými očkami. „Ty si nová? Vyzeráš celkom chutne... teda, myslím, že máš okolo seba ešte veľa chutnej špiny!“
Kika sa zatvárila zmätene. „Špiny? Ja už som predsa čistá!“
Maličké stvorenie sa zasmialo. „To si len myslíš. Vidíš tú mydlovú penu, čo sa ťa stále drží? A tie drobné, neviditeľné kúsky jedla? Pre nás je to hostina! Sme baktérie-pomocníčky. Našou prácou je zjesť všetku drobnú špinu, ktorú hrable a lapače nechytili.“
Kika sa pozrela na seba. Naozaj, stále sa jej držal tenký, mastný povlak z mydla a zvyškov z kuchyne. Baktérie sa okolo nej začali zhlukovať a s chuťou sa pustili do práce. Nehrýzli, neubližovali. Len jemne „odhryzkávali“ všetko nečisté. Bolo to, akoby ju tisíce maličkých kief jemne čistilo.
„Mňam, jahodová príchuť!“ pochvaľovala si jedna baktéria, keď dojedla posledný zvyšok mydlovej peny.
„Aha, kúsoček kakaa!“ tešila sa druhá.
Kika sa smiala. Títo malí upratovači boli veľmi zábavní a pracovití. Sledovala, ako čistia aj ostatné kvapky vody okolo nej. Celá nádrž sa hemžila životom a usilovnou prácou. Bolo to ako obrovské mravenisko, kde mal každý svoju úlohu. Už sa vôbec nebála. Cítila sa ako na dôležitej misii. Misii za čistotou.
Keď baktérie-pomocníčky zjedli všetku nečistotu, stali sa ťažkými a s plnými bruškami pomaly klesali na dno nádrže, kde si oddýchli a pripravili sa na ďalšiu várku špinavej vody. Tento proces sa volal biologické čistenie.
Kika sa teraz cítila neuveriteľne ľahká a svieža. Bola priezračná ako sklo. Spolu s ostatnými vyčistenými kvapkami preplávala do poslednej, veľmi pokojnej nádrže. Tu sa voda úplne upokojila. Ak by náhodou nejaká unavená baktéria nestihla klesnúť na dno predtým, tu mala poslednú šancu. Ale voda už bola takmer dokonale čistá.
Kika pozrela na hladinu a po prvýkrát od pádu do odtoku uvidela svoj vlastný odraz. A nad ním... modrú oblohu!
S radostným výskotom sa nechala unášať posledným kanálom, ktorý viedol von z veľkej budovy čistiarne. Zrazu pocítila na sebe teplé lúče slnka a svieži vánok.
S posledným veselým čľupnutím sa vliala do širokej, trblietavej rieky. Okolo nej plávali ryby, na brehu rástli zelené vŕby a spievali vtáky. Bola späť! A nebola len tak hocijaká kvapka. Bola kvapka, ktorá prešla neuveriteľným dobrodružstvom. Z tmavej a špinavej sa zmenila na čistú a žiarivú.
Pochopila, aká dôležitá bola každá jedna časť jej cesty. Tmavé potrubie, veľké hrable, usilovné baktérie – všetci spolupracovali, aby sa mohla vrátiť späť do prírody čistá a pripravená na nové zážitky.
Teraz sa spokojne hompáľala na vlnách rieky a nechala sa unášať smerom k moru. „Čo myslíte, deti,“ zamyslela sa nahlas, „čo sa stane, keď ma slnko zohreje tak veľmi, že sa zmením na paru a odletím do oblakov? Možno sa vrátim ako dažďová kvapka a celé dobrodružstvo sa začne odznova!“ Ale to už je iný príbeh. Teraz si užívala pocit, že je presne tam, kde má byť. Čistá, voľná a súčasťou veľkého kolobehu vody.