Lekcia z chémie - Roztopašný čert

Stromy v parku sa milo vlnili v jemnom jarnom vánku, keď som nervózne pozerala na hodinky. Meškal. Samozrejme, že meškal. Jakub nikdy neprišiel načas, ani keby od toho závisel jeho život. A teraz závisel – aspoň jeho akademický. Zajtra sme mali skúšku z biológie a ja som súhlasila, že mu pomôžem s učením, pretože... nuž, pretože som bola idiot. Idiot, ktorý sa už dva roky beznádejne díval na zadnú stranu jeho hlavy počas každej hodiny biológie.

„Nate!" zakričal a ja som zdvihla zrak od konspektov. Bežal ku mne, kučeravé vlasy rozviate, s taškou prevesenou cez jedno rameno. „Prepáč, že meškám."

„Len pätnásť minút. To je na teba skoro rekord," odvetila som sucho, ale nemohla som potlačiť úsmev. Bol jednoducho taký... Jakub. Neospravedlniteľne nedochvíľny, ale s úsmevom, ktorý mu vždy všetko prepáčil.

„Mal som dobrý dôvod," bránil sa a hodil tašku na lavičku vedľa mňa. „Zastavil som sa po cestičky z Markovej pekárne. Viem, že sú tvoje obľúbené."

Podal mi papierové vrecko. Vnútri boli ešte teplé škoricové cestíčka s polevou. Moje obľúbené. Zapamätal si to.

„Okej, možno ti tých pätnásť minút odpustím," zamrmlala som a odtrhla kúsok lepkavej dobroty.

„Takže," začal, keď sa usadil vedľa mňa, bližšie, než bolo nutné, „čo všetko musím vedieť, aby zajtra nezlyhal?"

„Prakticky všetko," odpovedala som. „Fotosyntéza, bunečný cyklus, genetika... Máš vôbec učebnicu?"

Prehrabával sa v taške. „Jasné že mám, dal som si ju sem včera..." Jeho výraz povedal všetko. „Do kelu."

„Ty si ju zabudol," povzdychla som si. Nebola som prekvapená.

„Mám pocit, že som ju nechal v skrinke," poškriabal sa na zátylku. „Ale ty máš svoju, nie? Môžeme sa učiť spolu."

Siahla som do vlastnej tašky, aby som vytiahla učebnicu. Moje prsty našli len zošity, peračník a fľašu s vodou. Cítila som, ako mi tvár horí od hanby.

„Ja... tiež som ju zabudla," priznala som sa. Ja, Natália Kováčová, večná jednotkárka, vzorná študentka, som zabudla učebnicu na najdôležitejšiu skúšku semestra.

Jakub sa rozosmial. Nie posmešne, ale tým jeho hlbokým, srdečným smiechom, ktorý vždy rozozvučal niečo v mojom vnútri.

„Sme pekný pár," povedal a moje srdce poskočilo pri slove 'pár', aj keď som vedela, že to tak nemyslel. „Takže, čo teraz?"

Pozrela som na svoje poznámky. „Mám aspoň tieto. Nie sú úplné, ale lepšie než nič."

„Si anjel, Nate," vydýchol s úľavou a naklonil sa, aby videl na moje papiere. Jeho rameno sa oprelo o moje a ja som sa snažila sústrediť na svoj rukopis, nie na teplo, ktoré z neho sálalo.

Začali sme s fotosyntézou. Vysvetľovala som mu procesy, ktoré som poznala naspamäť, kreslila som mu cykly na okraj papiera. Bol prekvapivo pozorným študentom, keď sa sústredil. Kládol otázky, ktoré ma prekvapili svojou prenikavosťou.

„Takže vlastne rastliny dýchajú naopak ako my?" spýtal sa, keď som mu vysvetľovala výmenu plynov.

„Dá sa to tak povedať. My vdychujeme kyslík a vydychujeme oxid uhličitý. Rastliny 'vdychujú' oxid uhličitý a 'vydychujú' kyslík."

„Ako dokonalý pár," usmial sa. „Jeden dáva to, čo druhý potrebuje."

Znovu to slovo. Pár. Prečo to stále hovoril?

Čas plynul a my sme sa presunuli ku genetike. Stále sedel blízko pri mne, občas sa naše ruky dotkli, keď ukazoval na niečo v mojich poznámkach. Každý dotyk bol ako malý elektrický výboj.

„Takže dominantné gény vždy prevážia nad recesívnymi?" spýtal sa.

„Nie vždy," odpovedala som. „Závisí to od kombinácie. Niektoré vlastnosti sú komplexnejšie."

„Ako čo?"

„Napríklad farba očí. Nie je to len o modrej alebo hnedej. Je to zmes genetických faktorov."

Jakub sa ku mne naklonil ešte bližšie, naše tváre boli len centimetre od seba. „Tvoje oči sú nádherné," povedal potichu. „Nikdy som nevidel takú farbu. Sú ako... ako med na slnku."

Srdce mi bilo ako splašené. Toto nebolo o biológii. „Moje oči sú obyčajné hnedé," zamrmlala som, neschopná odtrhnúť pohľad od jeho tváre.

„Nie sú obyčajné," nesúhlasil. „Nič na tebe nie je obyčajné, Nate."

Odvrátila som pohľad a predstierala, že študujem svoje poznámky. „Mali by sme sa vrátiť k učeniu."

„Prečo?"

„Pretože zajtra máme skúšku," pripomenula som mu.

„A čo ak existujú dôležitejšie veci než skúška z biológie?" spýtal sa a vzal mi notes z rúk.

„Jakub!" protestovala som, siahajúc po svojich poznámkach, ale držal ich mimo môjho dosahu.

„Vieš, prečo som ťa požiadal o doučovanie?" spýtal sa.

„Pretože prepadáš z biológie?"

„Neprepadám," zasmial sa. „Mám stabilnú dvojku."

Zamračila som sa. „Tak prečo...?"

„Pretože som chcel s tebou stráviť čas," povedal jednoducho, akoby to bola najsamozrejmejšia vec na svete. „Mimo školy. Len my dvaja."

Zízala som naňho, neschopná slova. Dve polomyšlienky sa mi zrazili v hlave – nebola som jediná, kto sa na niekoho potajomky pozeral počas hodín biológie?

„Ale ty... ty nikdy..." koktala som.

„Nikdy čo?" spýtal sa, teraz trochu neisto.

„Nikdy si mi nedal najavo, že... že sa ti páčim alebo niečo také," dokončila som, cítiac, ako mi horí tvár.

Jakub sa zasmial, teraz už trochu nervózne. „Nate, pozýval som ťa na kávu aspoň päťkrát za posledný rok."

„Čože?" Zmätene som pokrútila hlavou. „Nie, to nie je pravda."

„Je. Len si to vždy zobrala ako... neviem, kamarátske posedenie? Vždy si povedala niečo ako 'jasné, môžem zavolať aj Terezu a Lukáša?'"

Mala som pocit, že som spadla do paralelného vesmíru. Spomenula som si na tie momenty – Jakub ma pozýval na kávu po škole, na filmový festival, dokonca aj na koncert mojej obľúbenej kapely. A ja som vždy... ach, bože. Vždy som to pochopila ako skupinovú aktivitu.

„Ja som taká hlupaňa," zašepkala som.

„Nie si," usmial sa. „Si len... sústredená na iné veci. To je na tebe úžasné. Tvoja vášeň pre vedu, pre učenie. Spôsob, akým sa ti rozžiaria oči, keď o niečom rozprávaš s nadšením."

Nikto mi nikdy nepovedal nič také. Vždy som si myslela, že moje nadšenie pre učenie je niečo, čo ľudí skôr odráža.

„Tak prečo si mi to nepovedal priamo?" spýtala som sa.

Pokrčil ramenami. „Bál som sa. Čo ak by si povedala nie? Potom by bolo zvláštne sedieť vedľa teba na biológii do konca roka."

Slnko začalo zapadať a park sa sfarbil do oranžova. Sedeli sme tam v tichosti, vstrebávajúc pravdu, ktorá medzi nami visela už mesiace.

„Nate?" prerušil ticho.

„Hm?"

„Teraz ti to hovorím priamo," povedal a vzal moju ruku do svojej. „Páčiš sa mi. Veľmi. A chcel by som ťa pozvať na rande. Len my dvaja. Žiadna Tereza, žiadny Lukáš. Žiadna biológia."

Srdce mi bilo tak silno, že som si bola istá, že ho počuje. „Dobre," vydýchla som.

„Dobre?" zopakoval s nádejou v hlase.

Prikývla som. „Áno. Rada pôjdem."

Jeho úsmev bol širší než kedykoľvek predtým. „Fakt?"

„Fakt," zasmiala som sa.

Držali sme sa za ruky a sledovali, ako slnko zapadá za stromy. Skúška z biológie bola zajtra a my sme sa prakticky neučili. Ale prvýkrát v živote mi to bolo úplne jedno.

„Vieš čo je vtipné?" povedal po chvíli.

„Čo?"

„Ani jeden z nás nemá učebnicu biológie, ale aj tak sme sa dnes veľa naučili."

„O čom?"

Pozrel sa na mňa s tým jeho povestným úsmevom. „O chémii."