Zajačik Filipko sedel na pníku a smutne si prezeral svoje drevené autíčko. Kedysi mu robilo obrovskú radosť. Vydlabal ho s ockom z kúska mäkkého dreva, malo kolesá z lieskových orieškov a jazdilo celkom rýchlo. Ale dnes... dnes sa mu zdalo obyčajné a pomalé. V celom lese sa totiž nehovorilo o ničom inom, len o Blesko-Žihadle 5000.
„Videli ste ho? Celé sa ligoce!“ cvrlikala sýkorka Belka z konára. „A vraj má také rýchle kolesá, že ho ani oko nezachytí!“
Filipko si povzdychol. Blesko-Žihadlo mala straka Lesklica. Vymenila ho za tri najlesklejšie kamienky, aké našla. Všetci sa chodili na jej autíčko pozerať. Bolo z hladkého, lesklého plastu a malo na sebe veľký nápis BLESK. Filipkovi sa jeho drevené autíčko s kolesami z orieškov zrazu zdalo ako starý slimák.
Práve vtedy k nemu prihopkal jeho najlepší kamarát, ježko Palko, a za ním pribehla šikovná veverička Riška. „Čo si taký skleslý?“ spýtal sa Palko a zvedavo naklonil hlavu s pichliačmi. „Ale,“ zamrmlal Filipko, „moje autíčko je nanič. Nie je to Blesko-Žihadlo.“ Riška si sadla na zadné labky a chrumkala oriešok. „A prečo by malo byť? Veď toto si si vyrobil sám. Je jediné na svete.“
„Ale nie je rýchle. A neleskne sa,“ odvetil smutne Filipko.
Palko si autíčko pozorne prezrel. „A čo ak by sme ho vylepšili? Čo ak by sme z neho spravili niečo ešte lepšie ako nejaké kupované žihadlo?“
Filipkovi sa na chvíľu rozžiarili oči. „Myslíš?“
„Jasné!“ zvolala Riška. „Spravíme si vlastný projekt! Najprv musíme zistiť, čo robí auto rýchlym.“ Položila na zem hladký list. „Začneme plánom. Nakreslíme si náš prototyp.“
Vzali si kúsok uhlíka z vyhasnutého ohniska a na veľký lopúchový list začali kresliť. „Potrebujeme lepšie kolesá,“ povedal Palko. „Tieto oriešky sú trochu hrboľaté. Čo ak by sme našli štyri rovnaké, dokonale okrúhle a hladké kamienky?“
Rozbehli sa k potoku a začali hľadať. Ponárali labky do chladnej vody a prezerali dno. Našli veľa kamienkov, ale žiaden nebol úplne rovnaký. „Počkajte!“ zvolal Filipko. „Čo tieto?“ Ukázal na štyri prázdne ulity slimákov. Boli takmer rovnaké, ľahké a hladké. „Výborný nápad!“ pochválila ho Riška. „Sú ľahšie ako kamene, auto bude rýchlejšie.“
Pripevnili ulity ako nové kolesá. Autíčko teraz jazdilo oveľa plynulejšie. „Pokus číslo jeden úspešný,“ skonštatoval Palko a spravil si čiarku na liste. „Ale stále to nie je dosť rýchle. Potrebujeme pohon.“
Sadli si a premýšľali. „Čo ak by sme použili vietor?“ navrhla Riška. „Ako na lodi. Plachta!“ Našli pevný, suchý list a pripevnili ho na paličku ako malý stožiar. Postavili autíčko na lúku, kde pofukoval jemný vánok. Auto sa pohlo, ale len veľmi pomaly. „Nevadí,“ povedal Palko. „Teraz vieme, že slabý vietor nestačí. Je to dôležitá informácia.“
Filipko si všimol, ako sa o kúsok ďalej vlní vysoká tráva. „A čo ak by sme mu pomohli my? Ako pri katapulte!“ Riška, ktorá bola expertka na konštrukcie, hneď vedela, čo myslí. Našli ohybný prútik, zapichli ho jedným koncom do zeme a druhý ohli. O ten priviazali dlhé, pružné steblo trávy. Na jeho koniec pripevnili autíčko. „Pripraviť sa!“ skríkla Riška. „Tri, dva, jeden... štart!“ Pustila prútik. Prásk! Autíčko vystrelilo dopredu ako šíp! Preletelo polovicu lúky a zastavilo sa až v mäkkom machu.
Všetci traja radostne poskakovali. „To bolo úžasné!“ kričal Filipko. „Je rýchlejšie ako Blesko-Žihadlo!“ „A teraz tá najlepšia časť,“ povedala Riška. „Spravíme ho krásnym. Ale po našom.“
Filipko nazbieral kvapky živice z borovice, ktorá sa na slnku leskla ako zlato. Palko našiel peľ z kvetov, ktorý bol žltý ako slniečko. Riška doniesla šťavu z čučoriedok na fialovú farbu. Spoločne svoje autíčko pomaľovali. Nebolo hladké a plastové. Bolo farebné, voňalo lesom a každý kúsok na ňom mal svoj príbeh. Bolo to ich spoločné dielo. Bolo unikátne.
Práve vtedy okolo prechádzala straka Lesklica a v pazúrikoch si niesla svoje Blesko-Žihadlo. Zastavila sa a pozerala na ich výtvor. „Čo to máte?“ spýtala sa trochu namyslene. „To je Lesný Vánok,“ povedal hrdo Filipko. „Postavili sme si ho sami.“ „Pche,“ odfrkla Lesklica. „To moje je najrýchlejšie na svete. Dáme si preteky?“
„Dobre!“ súhlasili kamaráti. Pripravili si dráhu. Viedla z kopčeka dole, cez malý korienok a končila pri veľkom púpavovom kvete. „Pripraviť, pozor, štart!“
Obe autíčka vyrazili. Blesko-Žihadlo bolo naozaj rýchle. Na rovnej ploche sa rútilo dopredu. Ale potom prišiel korienok. Lesklé autíčko do neho narazilo a prevrátilo sa na bok. Jeho malé plastové kolieska sa bezmocne točili vo vzduchu. Lesný Vánok bol ľahší. Keď prišiel ku korienku, jeho ľahké ulitové kolesá ponad neho preskočili, auto sa len zľahka zatriaslo a pokračovalo ďalej. S pískaním a smiechom prefrčalo cieľovou čiarou.
Filipko, Palko a Riška tancovali od radosti. Nie preto, že vyhrali, ale preto, že to dokázali spolu. Lesklica pomaly prišla k nim. Pozerala na svoje prevrátené, lesklé autíčko a potom na ich farebný, veselý výtvor. „To vaše... vedelo preskočiť koreň,“ povedala potichu. „To moje sa len prevrátilo.“ „To preto, lebo sme ho postavili presne pre náš les,“ vysvetlil Palko.
Filipko sa usmial. Zodvihol svoje prekrásne autíčko a podal ho Lesklici. „Chceš si ho vyskúšať?“ Straka prekvapene zamrkala. Opatrne si ho vzala. Prešla prstom po drsnej kôre, po zlatistej živici a fialových pruhoch. Potom sa pozrela na svoje Blesko-Žihadlo. Bolo síce lesklé, ale bolo chladné a cudzie. „Ďakujem,“ zašepkala a vrátila Filipkovi jeho autíčko. „To vaše je oveľa... veselšie.“
Od toho dňa sa Filipko už nikdy netrápil, že nemá najmodernejšiu hračku. Zistil, že najväčšia radosť nie je v tom, niečo vlastniť, ale v tom, niečo pekné a užitočné spolu s kamarátmi vymyslieť a vytvoriť. A straka Lesklica? Občas sa ešte zahľadela na niečo lesklé, ale oveľa častejšie ju deti mohli vidieť, ako s Riškou, Palkom a Filipkom stavia z konárikov a listov tie najzaujímavejšie veci na svete.
Čo myslíte, deti, nie je najlepšia hračka práve tá, ktorú si s kamarátmi alebo rodičmi vytvoríte sami? Skúste si pri najbližšej prechádzke všimnúť, z čoho všetkého by sa dalo postaviť niečo úžasné.