V malom, lesklom magnete, ktorý pripomínal podkovu, bývali dvaja nerozluční kamaráti. Volali sa Severko a Južko. Severko bol vždy plný energie, zvedavý a trochu netrpezlivý. Najradšej sa kĺzal z jedného konca magnetu na druhý a vykrikoval: „Rýchlejšie, ešte rýchlejšie!“ Južko bol jeho presný opak. Bol pokojný, premýšľavý a všetko si rád najprv poriadne obzrel. Spolu tvorili dokonalý tím. Bývali si vo svojom kovovom domčeku a ich najväčšou zábavou bolo priťahovať malé sponky a kancelárske spinky, ktoré sa povaľovali na veľkom stole, kde ich domček ležal.
„Pozri, Južko! Tamto je nová spinka, celá sa ligoce!“ zvolal jedného dňa Severko a už-už sa chystal natiahnuť svoju neviditeľnú silu, aby si ju pritiahol.
Zrazu sa však na stole objavilo niečo nové. Bol to ďalší magnet, podobný tomu ich, len bol rovný ako pravítko a mal červený a modrý koniec. Z neho opatrne vykúkali dve postavičky. Jedna stála na červenom konci a druhá na modrom.
„Ahojte!“ zakývala im veselo postavička z modrého konca. „Ja som Južka a toto je môj kamarát Severka.“
Severko od radosti skoro vyskočil z kože. Noví kamaráti! To bude zábava! „Ahojte! Ja som Severko a toto je Južko! Poďte sa hrať!“ vyhŕkol a bez rozmýšľania sa rozbehol smerom k novému magnetu. Jeho cieľ bol jasný – chcel sa zoznámiť so Severkom, ktorý mu bol taký podobný. Veď mali rovnaké meno, určite si budú rozumieť.
Približoval sa k červenému koncu, kde stál Severka. Usmieval sa od ucha k uchu a mával. Ale stalo sa niečo zvláštne. Čím bol bližšie, tým viac cítil akúsi neviditeľnú stenu. Tlačila ho preč. Skúsil zabrať zo všetkých síl, zaprel sa nohami o svoj magnetový domček, ale nešlo to. Akoby ho nejaká tajomná sila odtláčala.
„Prečo ma od seba odháňaš?“ spýtal sa zmätene Severka.
Severka vyzeral rovnako prekvapene. „Ja nič nerobím! Aj ja sa snažím priblížiť, ale nejde to!“
Severko skúsil znova. Rozbehol sa, čo mu sily stačili, no tesne pred druhým magnetom ho to odhodilo dozadu, až sa skotúľal k Južkovi. Bum!
„Au,“ zamrmlal a pošúchal si hlavu. „Toto je čudné. Vôbec sa s ním neviem spojiť.“
Južko, ktorý všetko pozorne sledoval, sa zamyslel. Pohladil si bradu, hoci žiadnu nemal. „Hm, toto je zaujímavá záhada. Nevyšlo to? Skvelé, teraz vieme, ako to nerobiť! Skúsme niečo iné.“
„Ale čo?“ opýtal sa nešťastne Severko. „Asi sa so mnou nechce kamarátiť.“
„Nebuď smutný,“ upokojoval ho Južko. „Možno to nie je o kamarátstve. Možno je v tom nejaké pravidlo. Čo ak...? Čo ak sa skúsiš priblížiť k Južke, ktorá stojí na druhom konci?“
Severkovi sa do toho veľmi nechcelo. Bál sa, že ho odtlačí aj ona. Ale Južkov nápad mu vŕtal v hlave. Pomaly a opatrne, krok za krokom, sa začal posúvať smerom k modrému koncu, kde stála usmievavá Južka.
Ako sa približoval, zacítil niečo úplne iné. Nebola to žiadna neviditeľná stena. Naopak! Cítil jemné, príjemné ťahanie, akoby ho k sebe volala neviditeľná ruka. Zrazu to prišlo! Klik! Severko a Južka sa s veselým cinknutím spojili. Stáli tesne pri sebe a smiali sa.
„Jéj! To je super!“ tešil sa Severko. „S tebou to ide!“
Južko dole všetko sledoval a v jeho hlave sa rodil plán. „Severko, počuješ ma? Teraz skús ty, Južka, prísť ku mne,“ zavolal.
Južka sa odpojila od Severka a ladne sa priblížila k Južkovi. A znova ten istý pocit! Tá neviditeľná stena ich od seba odtlačila. Nevedeli sa spojiť.
„Aha!“ zvolal Južko. „Už tomu začínam rozumieť! Je to ako skladačka! Nie každé dva dieliky do seba zapadnú!“
Deti si začali robiť poznámky. Kreslili si do prachu na stole jednoduché značky. Severko bol panáčik s vlasmi hore, Južko s vlasmi dole. Severka bol tiež panáčik s vlasmi hore a Južka s vlasmi dole.
Nakreslili si:
- Panáčik s vlasmi hore (Severko) + panáčik s vlasmi hore (Severka) = Odtláčanie.
- Panáčik s vlasmi dole (Južko) + panáčik s vlasmi dole (Južka) = Odtláčanie.
- Panáčik s vlasmi hore (Severko) + panáčik s vlasmi dole (Južka) = Priťahovanie!
- Panáčik s vlasmi dole (Južko) + panáčik s vlasmi hore (Severka) = Priťahovanie!
„Pozrite!“ zvolal Južko a ukázal na ich kresby. „Keď sa stretnú dvaja rovnakí, tak sa od seba odtlačia. Ale keď sa stretnú dvaja rozdielni, tak sa radostne pritiahnu! Severko sa pritiahne k Južke a ja sa pritiahnem k Severkovi!“
Zrazu sa im všetko zdalo úplne jasné a logické. Nebola v tom žiadna neochota sa kamarátiť, ale úžasné pravidlo prírody!
Vtom zbadali problém. Malá kovová včielka z detskej hry spadla za veľkú drevenú kocku. Bola tak ďaleko, že ani jeden magnet na ňu nedosiahol.
„Chúďa včielka, je tam uväznená,“ povedala smutne Južka.
Severko mal nápad. „Už viem, ako ju zachránime! Použijeme našu novú superschopnosť!“
Všetci štyria sa dali dokopy. Najprv sa Južko postavil oproti Južke. Ich odpudivá sila bola taká silná, že keď sa k sebe priblížili, odtlačilo to celý Južkov magnet dopredu, presne do úzkej medzery za kocku. Teraz boli oveľa bližšie k stratenej včielke.
„Teraz ja!“ zvolal Severko. Rýchlo sa presunul na okraj svojho magnetu a natiahol svoju príťažlivú silu smerom k včielke. Cítil, ako sa kovová včielka zachvela. Klik! Pevne ju držal.
„Mám ju!“ zakričal víťazoslávne.
Teraz ju však bolo treba dostať von. „Použijeme príťažlivosť!“ navrhol Južko. Severka z druhého magnetu sa priblížil k Južkovi. Ich opačné póly sa s radosťou pritiahli a klik! spojili sa. Potom spoločne, ako jeden dlhý magnetický vláčik, vycúvali spoza kocky aj s cenným nákladom.
Položili včielku na jej miesto v hre a všetci štyria sa od radosti objali. Teda, samozrejme, len tí, ktorí sa mohli – Severko s Južkou a Južko so Severkom. Zistili, že ich sila nie je len na hranie, ale aj na pomáhanie.
Odvtedy boli štyria najlepší kamaráti. Vedeli, že hoci sa niekedy musia od seba odtlačiť, inokedy sa môžu spojiť a spolu dokážu veľké veci.
Čo myslíte, deti? Aké ďalšie kovové vecičky by mohli spolu nájsť vo vašej izbičke? Skúste sa s pomocou rodičov pozrieť, čo všetko doma váš magnet pritiahne. Ale dávajte pozor na elektroniku, tá sa s magnetmi nekamaráti