Adam si umyl krásne červené jabĺčko pod prúdom čistej vody, až sa lesklo ako vianočná guľa. S chuťou sa do neho zahryzol. Chrum! A jeden malý, sladký kúsok menom Jarko sa vydal na veľké dobrodružstvo.
Najprv ho privítali veľké biele brány, ktoré sa rytmicky otvárali a zatvárali. Chrup, chrup! Jarko sa trochu preľakol, ale zistil, že ho len priateľsky drvia na menšie kúsky. Potom sa šmykol dolu dlhým, jemným toboganom a s veselým „čľup!“ pristál v teplom, príjemnom jazierku.
„Jéj, tu je ale teplo!“ zasmial sa Jarko a spokojne sa pohojdával na vlnkách. Všade navôkol plávali ďalší kamaráti – kúsok chlebíka, kvapka mlieka a dokonca aj malá mrkvička. Všetci sa zvedavo obzerali. „Čo sa bude diať teraz?“ spýtal sa chlebík. „Počul som, že sa máme premeniť na silu, aby Adam mohol behať a skákať.“
Vtom sa okolo nich začalo diať niečo zvláštne. Z neviditeľných miest sa vynorili tisícky maličkých, strieborných iskričiek. Pohybovali sa neuveriteľne rýchlo. Keď prileteli bližšie, Jarko zistil, že vyzerajú ako drobné, usilovné nožničky. Cvakali naprázdno a veselo si pospevovali: „Cvak-cvak, sem a tam, prácu hneď si nachádzam!“
Jedny nožničky prileteli priamo k Jarkovi. „Ahoj! My sme enzýmy! Prišli sme ti pomôcť!“ zahlásili tenkým, cvakavým hláskom.
Jarko sa trochu odtiahol. „Pomôcť? Ale ja pomoc nepotrebujem. Som predsa chutný kúsok jablka.“
„To si,“ súhlasili nožničky. „Ale si príliš veľký. Adamove telo ťa takto nedokáže použiť. Predstav si, že si obrovská kocka v stavebnici a Adam potrebuje malé tehličky, aby si postavil domček. My sme tu na to, aby sme ťa na tie tehličky pekne rozstrihali!“
A bez ďalšieho čakania sa pustili do práce. „Neboj sa, to len tak šteklí,“ zasmiali sa. Cvak, cvak, cvak! Jarko cítil jemné šteklenie po celom tele. Jedny nožničky odstrihli malý kúsok cukru, ktorý sa v ňom ukrýval. Druhé nožničky zase odstrihli kúsok vlákniny. Jarko sa prekvapene pozeral, ako sa mení. Už nebol jeden veľký kúsok, ale milión maličkých čiastočiek, ktoré sa trblietali ako prach z hviezdy.
„Aha!“ zvolal Jarko, ktorý bol teraz už len maličkým hláskom. „Už tomu rozumiem!“
Pozrel sa na kamaráta chlebíka. Aj okolo neho usilovne tancovala partia iných nožničiek. Tieto vyzerali trošku inak a cvakali iným rytmom. „My sme špecialisti na chlebík!“ spievali si. „Striháme škroby, to je naše hobby!“
A pri kvapke mlieka pracovala tretia skupina, ktorá si zase poradila s mliečnymi bielkovinami. Každé jedlo malo svoj vlastný tím šikovných enzýmových pomocníkov. Bol to úžasný, zorganizovaný tanec plný cvakania a strihania.
„Prvý pokus hotový!“ zahlásil hlavný enzým, ktorý mal na sebe malý veliteľský klobúčik. „Všetko je rozstrihané na základné čiastočky. Čo teraz?“
„Teraz sa môžeme konečne stať energiou!“ zvolala jedna maličká cukrová čiastočka, ktorá kedysi patrila Jarkovi. Cítila sa ľahká a plná sily.
Steny jazierka, v ktorom plávali, sa zrazu stali priepustné ako jemná sieťka. Maličké, rozstrihané čiastočky jedla cez ňu začali jedna po druhej prechádzať do rieky, ktorá prúdila všade navôkol. Bola to rieka života, ktorá roznášala energiu do celého Adamovho tela.
Bývalý Jarko, teraz už len drobná iskrička energie, sa nechal unášať prúdom. Cestou stretol tisíce ďalších kamarátov. „Kam ideš ty?“ spýtal sa jednej iskričky zo susednej mrkvy.
„Ja idem do očí, aby Adam dobre videl farby na svojej kresbe!“ odpovedala.
„A ty?“ spýtal sa ďalšej, ktorá bola predtým súčasťou chleba.
„Ja utekám do nôh! Práve sa chystá hrať na naháňačku a bude potrebovať veľa sily, aby rýchlo bežal!“
Jarkova čiastočka sa zasmiala. „Super! A ja... ja pôjdem do mozgu! Aby Adam vymyslel tú najlepšiu skrýšu na svete!“
A tak sa aj stalo. Keď sa Adam vonku na dvore hral s kamarátmi, jeho nohy bežali rýchlo ako vietor vďaka energii z chlebíka. Jeho oči žiarili a videli každý detail vďaka energii z mrkvy. A keď prišiel rad na neho, aby sa skryl, vymyslel takú úžasnú skrýšu za kríkom, že ho nikto nevedel nájsť. To všetko vďaka malej, sladkej čiastočke z jablka, ktorá mu priniesla ten skvelý nápad.
Večer, keď si Adam umýval zuby, spomenul si na to chrumkavé jablko. Ani len netušil, aké veľké dobrodružstvo sa odohralo v jeho brušku a aká usilovná armáda maličkých nožničiek mu pomohla mať taký krásny a veselý deň.
Čo myslíte, deti, keď si nabudúce dáte niečo dobré pod zub, kam asi poputuje energia z vášho jedla? Skúste si pri najbližšej prechádzke vonku všimnúť, koľko sily máte na behanie a skákanie. To všetko vďaka vašim malým, neviditeľným pomocníkom