Veverička Veva, ježko Filip a múdra sova Ela boli najlepší kamaráti. Ich najobľúbenejšia hra nebola naháňačka ani schovávačka. Hrali sa na objaviteľov. Ich misia bola jednoduchá: nájsť život na tých najzvláštnejších miestach.
„Našla som mravca pod listom!“ zvolala Veva a víťazoslávne si zapísala čiarku na kúsok brezovej kôry. „A ja som našiel dážďovku v kyprej zemi,“ zamrmlal spokojne Filip a opatrne ju prikryl naspäť hlinou, aby jej nebolo zima. Ela sa len usmievala zo svojho konára. „To sú skvelé objavy! Ale toto sú miesta, kde život očakávame. Čo keby sme dnes hľadali tam, kde by podľa nás nemohol nikto prežiť?“
Veva zvedavo naklonila hlavu. „Akože kde? Napríklad v ohni?“ „No, v ohni asi nie,“ zasmiala sa Ela. „Ale čo taká horúca voda z prameňa na lúke? Alebo zamrznutá cencúľová jaskyňa za potokom? Alebo tá biela slaná skala, ktorú chodia lízať srnky?“
Filip sa zachvel. „Brrr, v ľade? Veď by tam všetko zamrzlo! A v horúcej vode by sa uvarilo. A soľ? Tá predsa všetko vysuší.“
„Presne!“ súhlasila Ela. „Pre nás sú to nebezpečné miesta. Ale čo ak existujú maličkí, ale nesmierne statoční cestovatelia, ktorí práve takéto miesta volajú domovom? Poďme sa na to pozrieť!“
Prvá zastávka bola horúci prameň. Vzduch nad ním sa chvel od tepla a voňal trochu ako vajíčka. Z vody stúpala hustá para. „Fíha, tu je teplo ako v saune!“ pískla Veva a chcela strčiť labku do vody, ktorá bublala na okraji. „Stoj!“ zakričal Filip a nastavil jej do cesty svoje pichliače. „To je nebezpečné! Popáliš sa!“ „Filip má pravdu,“ prikývla Ela. „My sa vody ani nedotkneme. Ale pozrite sa pozorne na okraje, kde sa voda stretáva s kameňmi. S pomocou mojej lupy, ktorú som zdedila po starom otcovi.“
Podala im veľké zväčšovacie sklo. Veva a Filip sa opatrne nahli nad farebné okraje prameňa. Boli tam pásy zelenej, žltej a oranžovej farby. Vyzeralo to ako rozliate vodové farby. „Čo je to?“ zašepkala Veva. „To sú oni! Prví hrdinovia nášho príbehu,“ vysvetlila Ela. „Volajú sa termofily. Sú to drobné, drobnučké stvorenia, ktoré nevidíme voľným okom. A viete čo? Oni milujú teplo! Pre nich je táto horúca voda ako pre nás príjemný teplý kúpeľ alebo horúca čokoláda v zime.“
„Takže sa nepopália?“ čudoval sa Filip. „Nie. Ich telíčka sú na to stavané. Sú to majstri v prežití v horúčave.“
Kamaráti si nakreslili do svojho bádateľského denníka obrázok farebného prameňa a vedľa neho napísali nové slovo: TERMOFIL – milovník tepla.
Ich ďalšia cesta viedla k malej pukline v skalách, kde sa celú zimu držal ľad. Aj teraz, keď už slnko hrialo, tam bolo chladno a z pukliny vial studený vzduch. Vnútri viseli hrubé cencúle a zem bola pokrytá klzkým ľadovým povlakom. „Tak tu určite nikto nebýva,“ prehlásila Veva a triasla sa od zimy. „Tu by mi zamrzol aj chvost.“ Filip súhlasil. Opatrne sa dotkol labkou ľadu. „Je to studené ako zmrzlina, ale vôbec nie sladké.“
Ela sa opäť usmiala svojím múdrym úsmevom. „Počkajte. S pomocou vašich rodičov si môžete doma vyskúšať niečo podobné. Keď dáte zamraziť čistú vodu, ľad bude priehľadný. Ale pozrite sa na tento!“ Ukázala krídlom na jeden cencúľ, ktorý nebol úplne číry. Mal v sebe akési mliečne zákaly.
„S veľkou opatrnosťou kúsok odlomíme,“ povedala a pevným zobákom odštipila malý kúsok ľadu. Položili ho na tmavý kameň na slnku. Všetci traja sa sklonili a čakali. Slniečko hrialo a ľad sa pomaly menil na malú mláčku vody. „A teraz... ticho a pozerajte lupou!“ nabádala ich Ela.
Veva a Filip zadržali dych. Vo vode sa po chvíli začalo diať niečo úžasné. Maličké, takmer neviditeľné bodky sa začali hýbať! Plávali sem a tam, akoby sa práve zobudili z dlhého spánku. „Oni žijú!“ vyhŕkol Filip. „Ako je to možné? Veď boli zamrznutí!“
„Títo drobci sa volajú psychrofily,“ vysvetlila Ela. „Milovníci chladu. Ich telá sú vybavené špeciálnymi látkami, takými malými ‚nemrznúcimi kabátikmi‘, ktoré ich chránia pred zamrznutím. Pre nich je život v ľade úplne normálny.“ Veva bola ohromená. „Takže keď nabudúce budem lízať cencúľ...“ „...možno v ňom bývajú kamaráti psychrofilovia,“ dokončila za ňu Ela s úsmevom. Do denníka pribudol obrázok cencúľa a nové slovo: PSYCHROFIL – milovník chladu.
Posledná zastávka bola pri veľkom kuse kamennej soli, ktorú tam kedysi dávno položili poľovníci pre lesnú zver. Okolo nej bola zem vyprahnutá a slaná. „Skús ochutnať,“ navrhla Veva Filipovi. Filip si opatrne lízol zeme. „Blech! To je slané! Ako keby som zjedol celú lyžicu soli!“ triasol sa. „Tu nemôže rásť ani steblo trávy. Všetko by vyschlo.“
„Máš pravdu, pre väčšinu rastlín a živočíchov je priveľa soli zlé. Odoberá im vodu,“ prikývla Ela. „Ale my hľadáme výnimočných hrdinov, pamätáte? Pozrite sa na povrch tej soli. Vidíte tie ružovkasté a červené škvrnky?“ Lupou odhalili, že škvrny nie sú len farba, ale jemný povlak, akoby prášok. „Stavím sa, že aj tu niekto býva!“ skríkla Veva.
„Správna hypotéza, mladá vedkyňa!“ pochválila ju Ela. „Tieto stvorenia sa volajú halofily. Milovníci soli. Oni soľ potrebujú k životu. Bez nej by boli ako ryba bez vody. Dokážu si v telíčku udržať vodu aj v takomto slanom prostredí.“
„Takže pre nich je soľ ako pre nás chlieb?“ uvažoval Filip. „Dá sa to tak povedať,“ súhlasila Ela. „Ukazuje nám to, aký je život vynaliezavý.“ Do denníka pribudol tretí obrázok: slaný kameň s ružovými škvrnami a nové slovo: HALOFIL – milovník soli.
Večer sedeli všetci traja v domčeku na strome a prezerali si svoj denník. Boli tam tri obrázky miest, ktoré vyzerali nehostinne a nebezpečne. A predsa, na každom z nich objavili život. Maličký, takmer neviditeľný, ale nesmierne silný a odolný.
„Takže život nie je len tam, kde je pekne, teplo a príjemne,“ zhrnul Filip. „Je skoro všade. Len sa treba dobre pozerať.“ „A nebáť sa pýtať: Čo ak?“ dodala Veva a pozrela na Elu. „Čo ak existujú aj tvory, ktoré žijú hlboko pod zemou, kde nie je svetlo? Alebo také, čo jedia kamene?“
Ela sa záhadne usmiala. „To je, milí moji priatelia, skvelá otázka na naše ďalšie dobrodružstvo. Svet je plný extrémnych hrdinov, o ktorých ani nevieme. A volajú sa extrómofily. To je ich spoločné meno.“
„Extrémofily,“ zopakovala Veva. „Páči sa mi to slovo. Znie statočne.“ „Pretože aj sú,“ povedala Ela. „Ukazujú nám, že život si vždy nájde spôsob.“
A čo vy, deti? Keď sa nabudúce budete prechádzať, všimnite si miesta, ktoré vyzerajú pusto. Možno aj tam, v horúcej pare, v kocke ľadu alebo na slanom kamienku, práve prebieha veľké dobrodružstvo maličkých, statočných extrémnych hrdinov.