Malý potápač Filipko sedel na kraji veľkej bielej vane. Pre neho to nebola len vaňa. Bol to nekonečný oceán plný tajomstiev. Bublinky z peny boli tajomné ostrovy a lesklý kohútik bol vodopád, ktorý napĺňal jeho svet teplou, príjemnou vodou.
Jeho majiteľ, chlapec menom Adam, ho jemne postrčil. „Pripravený na nové dobrodružstvo, Filipko?“
Filipko, ktorý bol z pevného plastu a mal na tvári namaľovaný odvážny úsmev, sa s veselým „čľup“ ponoril tesne pod hladinu. Voda ho príjemne hladila. Cítil sa ľahký a slobodný, akoby sa vznášal medzi obláčikmi. Plával kúsok pod hladinou, obdivoval, ako sa svetlo láme na bublinkách a všetko sa zdalo byť pokojné.
„Teraz sa ponoríme hlbšie!“ zahlásil Adam. S prstom jemne potlačil Filipkovu helmu a malý potápač začal klesať.
Ako klesal nižšie a nižšie, začal cítiť niečo zvláštne. Už to nebolo len jemné hladkanie. Voda ho zrazu akoby objímala. Najprv to bolo slabé, ako keď vás niekto priateľsky chytí za ruku. Ale čím bol hlbšie, tým bolo toto objatie pevnejšie a silnejšie. Keď sa jeho malé plastové nožičky dotkli dna vane, mal pocit, akoby ho celá tá obrovská masa vody chcela stisnúť v jednom veľkom, mocnom objatí.
„Zvláštne,“ pomyslel si Filipko. „Prečo je to tu dole úplne iné? Prečo ma voda takto silno stíska?“
Adam ho vytiahol späť na povrch, na malý penový ostrov. Voda z Filipka stekala v malých potôčikoch.
„Všimol si si to, však?“ spýtal sa Adam. „Cítil si, ako ťa voda objímala stále viac a viac, čím si bol hlbšie?“
Filipko vo svojej fantázii prikývol.
„Vieš, prečo sa to deje?“ pokračoval Adam. „Predstav si, že voda je ako veľká, neviditeľná perina. Keď si tesne pod hladinou, leží na tebe len tenulinká vrstva tejto periny. Ale keď sa ponoríš až na dno, leží na tebe celý stĺp vody. Všetka tá voda nad tebou niečo váži a svojou váhou na teba tlačí.“
Filipko naklonil svoju malú helmu. Stĺp vody? To znelo zaujímavo.
„Počkaj, ukážem ti to,“ povedal Adam a zmizol z kúpeľne. O chvíľu sa vrátil s prázdnou plastovou fľašou. „S pomocou ocka alebo maminky si môžeme urobiť malý pokus.“
Adam vzal opatrne nožničky a urobil do fľaše tri malé dierky. Jednu celkom dole, pri dne. Druhú v strede. A tretiu hore, blízko hrdla. Potom dierky zalepil priesvitnou páskou.
„Teraz sleduj, Filipko, čo je to ten vodný tlak,“ povedal slávnostne. Naplnil fľašu vodou až po okraj a postavil ju na kraj vane.
„Pripravený?“ Adam rýchlo strhol lepiacu pásku.
A potom sa to stalo! Z každej dierky začal striekať tenký prúd vody. Ale nestriekali rovnako! Voda z najvyššej dierky lenivo vytekala a dopadala kúsok od fľaše. Prúd vody zo strednej dierky bol už o niečo silnejší a dostrekol ďalej.
Ale ten najspodnejší prúd! Ten vystrelil z fľaše s obrovskou silou a vytvoril krásny oblúk, ktorý pristál až ďaleko v oceáne vane.
„Vidíš to?“ zvolal Adam nadšene. „Na spodnú dierku tlačí najviac vody – celý stĺpec vody, ktorý je nad ňou. Preto je ten prúd najsilnejší. Na strednú dierku tlačí menej vody a na hornú skoro žiadna. To je presne to, čo si cítil ty!“
Filipko sa díval na malú fontánu a všetko mu zrazu dávalo zmysel. To silné objatie na dne nebolo nič iné, ako váha všetkej tej vody nad ním. Bol to tlak. A on, malý bádateľ, práve odhalil jedno z veľkých tajomstiev jeho oceánu.
„Takže čím hlbšie sa ponorím, tým väčší tlak vody budem cítiť,“ povedal si pre seba.
„Presne tak, môj šikovný objaviteľ!“ pochválil ho Adam, akoby mu čítal myšlienky. „A teraz, keď poznáš toto tajomstvo, si pripravený na ďalšiu výpravu na dno?“
Filipko sa usmieval svojím namaľovaným úsmevom. Ale tentoraz to nebol len úsmev odvážneho potápača. Bol to úsmev potápača-vedca, ktorý rozumel svetu okolo seba o kúsok viac. S veselým „čľup“ sa znova ponoril. A keď klesal, už sa nečudoval silnejúcemu objatiu. Namiesto toho si predstavoval ten obrovský, neviditeľný stĺp vody nad sebou a cítil sa ako skutočný hrdina, ktorý preniká do hlbín poznania.
A čo vy, deti? Skúsite si s rodičmi tiež postaviť takúto vodnú fontánu z fľaše? Pozorujte, ktorý prúd vody dostrekne najďalej. Možno aj vaše hračky zažijú veľké dobrodružstvo a objavia tajomstvo vodného tlaku