V malom, útulnom domčeku žilo veselé dievčatko Ema. A presne uprostred jej usmiatych úst, na jej jazyku, sa rozprestieralo Kráľovstvo chutí. Bolo to miesto plné života a neustáleho zhonu.
Úplne vpredu, na špičke jazyka, kde sa najčastejšie dotýkali jahody a čokoláda, mala svoj palác Sladká princezná. Jej panstvo voňalo ako letná lúka, po ktorej tiekli potôčiky z malinového sirupu a stromy mali koruny z cukrovej vaty. Všetko tu bolo ružové, mäkké a príjemné. Princezná sa celý deň usmievala a jej poslovia, malí Cukríčkovia, boli najrýchlejší bežci v celom kráľovstve.
Po stranách jazyka, tam, kde sa Ema dotýkala plátkov citróna alebo kyslých uhoriek, sídlili dvaja bratia. Na jednej strane býval Kyslý princ, ktorého hrad bol postavený z ostro rezaných, zelených kryštálov. Jeho poslovia, Citrónikovia, boli známi svojou schopnosťou prinútiť každého zažmúriť oči. Na druhej strane mal svoje územie Slaný princ. Jeho kráľovstvo pripomínalo morskú pláž s dunami z jemnej soli a jeho poslovia, Soľničkovia, za sebou vždy zanechávali drobnú slanú stopu.
A úplne vzadu, v najhlbšom a najtajomnejšom kúte jazyka, vládol Horký kráľ. Jeho hrad bol tmavý a majestátny, postavený z kameňov pripomínajúcich kávové zrná. Vôkol neho rástli bylinky a horká čakanka. Kráľ bol zvyčajne zamyslený a málokedy sa usmieval, pretože na jeho územie zavítalo len málo chutí. Jeho poslovia, Kakaovníci, boli rozvážni a pomalší, no ich správy boli vždy veľmi dôležité.
Každý v kráľovstve mal jedinú úlohu. Keď Ema niečo vložila do úst, poslovia z tej správnej oblasti sa okamžite rozbehli dlhou, kľukatou cestičkou nahor, až do Paláca mysle. Tam odovzdali správu Veľkému radcovi Mozgu, ktorý potom Eme povedal: „Mňam, toto je sladká jahoda!“ alebo „Fúj, táto bylinka je horká!“
Jedného dňa si Ema sadla k stolu a mama jej položila na tanier niečo nové. Bola to tmavá, lesklá kocka. Ema ju zvedavo vložila do úst a nechala ju pomaly sa rozpúšťať.
V Kráľovstve chutí nastal zmätok. Kocka pristála presne na hranici medzi panstvom Sladkej princeznej a ríšou Horkého kráľa.
„Je to sladké! Jasne cítim cukor!“ zvolala Sladká princezná a okamžite vyslala svojho najrýchlejšieho Cukríčka s menom Blesk. Blesk sa rozbehol k Palácu mysle a cestou kričal: „Sladké! Sladké! Veľmi sladké!“
Lenže v tom istom momente sa Horký kráľ zamračil. „Ale vôbec nie! Cítim hlbokú, zemitú chuť. Je to horké!“ A vyslal svojho najspoľahlivejšieho Kakaovníka menom Tieň. Tieň sa síce pohyboval pomalšie, ale jeho kroky boli isté. Aj on niesol správu: „Horké! Jednoznačne horké!“
V Paláci mysle nastala nevídaná situácia. Veľký radca Mozog dostal dve správy naraz. Jedna hovorila „sladké“ a druhá „horké“. Zmätene sa poškriabal po hlave. „Ako môže byť niečo sladké a horké v rovnakom čase? To sa ešte nikdy nestalo.“ Ema len sedela so zvláštnym výrazom a nevedela, či jej to chutí, alebo nie.
Dole v kráľovstve vypukol spor. Cukríčkovia a Kakaovníci na seba pokrikovali. „My sme to cítili prví! Je to sladké!“ pískali Cukríčkovia. „My máme vždy pravdu! Je to horké!“ duneli Kakaovníci.
Sladká princezná sa rozhodla, že to takto nenechá. Zobrala si svoj ružový slnečník a po prvýkrát v živote sa vybrala na dlhú cestu až na samý koniec jazyka, do ríše Horkého kráľa. Bola to pre ňu náročná cesta. Prešla okolo slaných dún aj kyslých kryštálov. Princovia Kyslý a Slaný jej mávali a čudovali sa, kam ide.
Keď konečne dorazila pred tmavý hrad, Horký kráľ ju už čakal. Prekvapene nadvihol obočie. „Princezná? Čo ty robíš v mojom smutnom kraji?“ „Prišla som zistiť pravdu,“ povedala odvážne. „Moji poslovia tvrdia, že tá nová chuť je sladká. Tvoji zase, že horká. Nemôžu mať pravdu obaja.“
Kráľ si povzdychol. „Moji poslovia sa nemýlia. Ale ani tí tvoji nebývajú pomalí. Čo ak... čo ak je tá vec zložená z viacerých častí?“
Vtom im niečo napadlo. Vrátili sa na miesto, kde sa tajomná kocka stále topila. Prezreli si ju úplne zblízka. Sladká princezná ukázala na drobné, ligotavé zrniečka. „Pozri! Toto je cukor! To poznám! Je to moje!“
Horký kráľ prikývol a ukázal na tmavú hmotu okolo zrniečok. „A toto je pomleté kakao. To je z mojej ríše. Je to horké.“
Zrazu všetko pochopili. Tá kocka nebola ani len sladká, ani len horká. Bola oboje! Volala sa horká čokoláda.
„Čo teraz spravíme?“ spýtala sa princezná. „Nemôžeme do Paláca mysle posielať dve rôzne správy. Veľký radca potom nevie, čo si má myslieť.“
Horký kráľ sa po dlhom čase usmial. Bol to len malý úsmev, ale zmenil celú jeho tvár. „Mám nápad. Čo keby sme odteraz posielali poslov spolu? Keď príde takáto zložitá chuť, tvoj posol a môj posol pobežia ruka v ruke. Tak bude Veľký radca vedieť, že patria k sebe.“
Princeznej sa ten nápad veľmi páčil. „To je skvelé! Tímová práca!“ zatlieskala.
A tak sa aj stalo. O chvíľu si Ema vzala ďalšiu kocku horkej čokolády. V tom momente sa Cukríček Blesk chytil za ruku Kakaovníka Tieňa a spoločne sa rozbehli hore cestičkou. Keď dorazili do Paláca mysle, Veľký radca Mozog sa usmial. „Aha! Sladké a horké spolu! Už rozumiem! Toto je lahodná horká čokoláda!“
Ema sa spokojne usmiala. „Mňam, táto je zaujímavá. Je sladká a zároveň nie je. Chutí mi!“
Od toho dňa sa v Kráľovstve chutí všetko zmenilo. Panovníci pochopili, že niektoré chute sú jednoduché a iné zložité, ako skladačka. Keď Ema jedla jablkový koláč, Cukríček bežal spolu s Citrónikom, pretože bol sladký aj trošku kyslý. Keď si dala slané praclíky s čokoládou, Soľniček sa držal za ruku s Cukríčkom. Dokonca aj Horký kráľ bol veselší, pretože jeho poslovia častejšie spolupracovali s ostatnými a necítil sa taký osamelý.
A čo ty? Skús sa nabudúce, keď budeš niečo jesť, poriadne sústrediť. Čo myslíš, ktorý posol práve beží do tvojho Paláca mysle? Je len jeden, alebo ich beží viac a držia sa za ruky? Vyskúšaj si to s kúskom ovocia alebo zeleniny. Možno budeš prekvapený, koľko rôznych chutí objavíš naraz