Mapy snov - Roztopašný čert

Mala som zlý deň. Hovorí sa, že existujú také dni, keď by človek najradšej zostal zakutraný pod perinou s hrnčekom horúcej čokolády a dobrou knihou. Presne takým dňom bol aj dnešok. Zamračená obloha, ktorá hrozila dažďom, nepríjemné počasie a písomka z dejepisu, ktorú som podľa všetkého úspešne zbabrala.

Aj preto som sa namiesto cesty domov ocitla v malom kníhkupectve na rohu ulice. Vždy som tu nachádzala útočisko – medzi regálmi kníh, v tej zvláštnej vôni papiera, atramentu a možností. Pani Tichá, staršia majiteľka s okuliarmi na špičke nosa, ma privítala tichým kývnutím. Poznala ma ako stálu zákazníčku a vedela, že neprichádzam len nakupovať, ale aj utekať pred svetom.

Zamierila som do svojho obľúbeného oddelenia beletrie. Prsty som nechala kĺzať po chrbtoch kníh, čítajúc názvy a mená autorov. Hľadala som niečo, čo by ma prenieslo niekam inam – do sveta, kde neexistujú písomky z dejepisu a kde každý problém má svoje riešenie do konca kapitoly.

A vtedy som ju uvidela. Knihu s temnomodrým obalom a strieborným nápisom: "Mapy snov". Niečo ma k nej priťahovalo. Keď som po nej natiahla ruku, iná ruka urobila to isté. Naše prsty sa stretli na chrbte knihy.

"Prepáč," povedal chlapec stojaci vedľa mňa a rýchlo ruku stiahol.

Vzhliadla som. Bol o niečo vyšší než ja, s tmavými kučeravými vlasmi a očami, ktoré sa nedali jednoznačne zaradiť – neboli ani modré, ani zelené, niečo medzi. Mal na sebe jednoduchú tmavosivú mikinu a zdalo sa, že je rovnako prekvapený ako ja.

"Nie, to ja sa ospravedlňujem," odpovedala som. "Chcel si tú knihu?"

Pozrel sa na knihu, potom na mňa a trochu sa pousmial. "Vyzerá zaujímavo, ale ty si po ňu siahla prvá."

"Technicky sme siahli obaja naraz," poznamenala som a sama som sa prekvapila, že som schopná s ním normálne komunikovať. Zvyčajne som v prítomnosti cudzích ľudí nesvoja, nieto ešte pred cudzími chalanmi. A už vôbec nie pred takými, ktorí... no, ktorí vyzerali ako on.

"Máš pravdu," prikývol. "Remíza."

Nastalo krátke ticho. Obaja sme sa dívali na knihu, ktorá zostala na svojom mieste v regáli.

"Mapy snov," prečítal nahlas. "Zaujímavý názov. Veríš na výklad snov?"

Pokrčila som plecami. "Neviem. Občas mám zvláštne sny, ale nikdy som sa nesnažila ich analyzovať. A ty?"

"Ja..." zaváhal, "ja si sny zapisujem. Mám taký denník."

"Vážne?" prekvapilo ma to. Nepôsobil ako typ, ktorý by si viedol denník snov.

"Znie to asi čudne," zasmial sa nervózne a prstami si prečesal vlasy. Všimla som si, že má na zápästí tenkú čiernu šnúrku s malým príveskom mesiaca.

"Vôbec nie," odpovedala som rýchlo. "Ja si napríklad zapisujem citáty z kníh. Každý má nejaký svoj zvyk."

Jeho pohľad zjemnel. "Presne. Moja stará mama vravela, že sny sú ako listy od nášho podvedomia. Občas hovoria veci, ktoré sa bojíme pripustiť v bdelom stave."

"To je pekné prirovnanie," usmiala som sa.

"Takže..." ukázal na knihu, "kto z nás ju vezme?"

"Môžeme sa o ňu podeliť," navrhla som impulzívne. "Ja si ju prečítam prvá a potom ti ju dám. Alebo naopak."

Nadvihol obočie. "To by znamenalo, že sa opäť stretneme."

Cítila som, ako sa mi do tváre hrnie horúčava. "Ja... áno, asi áno. Alebo si ju môžeš vziať ty a ja počkám, kým ju vrátiš sem."

"Nie, páči sa mi tvoj prvý návrh," povedal a jeho úsmev sa rozšíril. "Môžem ti dať svoje číslo a keď knihu dočítaš, napíšeš mi."

Srdce mi začalo biť rýchlejšie. Práve mi cudzí chalan dával svoje číslo? Toto sa mi v živote nestalo.

"Súhlasím," povedala som, snažiac sa znieť vyrovnane. "Ja som Nina, mimochodom."

"Matej," predstavil sa a podal mi ruku. Jeho stisk bol pevný, ale jemný. "Teší ma, Nina."

Vytiahla som knihu z regálu a prelistovala ju. Bola o tom, ako naše sny odrážajú naše najhlbšie túžby a strachy, a ako ich môžeme využiť na sebapoznanie. Na zadnej strane bola fotografia autorky, ženy v strednom veku s príjemným úsmevom.

"Takže," pokračoval Matej, "aké sú tvoje sny?"

Pozrela som sa na neho, neistá, či myslí nočné sny alebo životné ambície.

"Myslím tie životné," spresnil, akoby mi čítal myšlienky. "Kam chceš ísť, čím chceš byť?"

Táto otázka ma vždy zaskočila. Väčšina ľudí v mojom veku už mala jasnú predstavu – medicína, právo, IT. Ja som stále tápala.

"Nie som si istá," priznala som. "Milujem knihy, ale neviem, či by som dokázala nejakú napísať. Možno niečo s literatúrou... alebo psychológia. Zaujíma ma, ako funguje ľudská myseľ." Odmlčala som sa. "A ty?"

"Astronómia," odpovedal bez zaváhania. "Chcem študovať hviezdy, vesmír. Alebo astrofyziku. Niečo, čo mi pomôže pochopiť, aké je naše miesto vo vesmíre."

"Wow," vydýchla som úprimne. "To znie... veľkolepo."

Zasmial sa. "Znie to skôr ako klišé, však? Každý druhý teenager hovorí o vesmíre a hviezdach."

"Nie, myslím to vážne," povedala som. "Je to krásny sen. A vyzerá to tak, že presne vieš, čo chceš."

Matej sa oprel o regál s knihami a na chvíľu sa zamyslel. "Nie vždy. Niekedy mám pocit, že čím viac viem, tým menej toho chápem. Vieš, ako to myslím?"

Prikývla som. Presne tak som sa cítila po tej dnešnej písomke.

"Tvoj sen s knihami je tiež pekný," dodal. "Knihy sú ako... iný druh vesmíru. Každá je ako nová galaxia."

"To je pravda," súhlasila som, prekvapená jeho prirovnaním. Väčšina chalanov v našej triede sa knihám skôr vyhýbala. "Knihy nás prenášajú na miesta, kde by sme sa inak nikdy nedostali."

"Presne," prikývol nadšene. "Ako moje sny. Často sa mi sníva, že lietam nad oceánom alebo skúmam iné planéty. Raz som mal sen, že som objavil novú hviezdu a pomenoval som ju."

"Ako si ju pomenoval?" spýtala som sa zvedavo.

Na moment zaváhal, akoby zvažoval, či mi to má povedať. "Podľa mojej mamy," povedal nakoniec tichšie. "Zomrela, keď som mal desať."

"To je mi ľúto," povedala som a myslela som to úprimne. Nevedela som si predstaviť, aké by to bolo stratiť rodiča.

"Je to v poriadku," odvetil s jemným úsmevom. "Vždy hovorila, že keď zomrieme, staneme sa hviezdami. Takže... v istom zmysle je stále niekde tam hore."

Nastalo ticho, ale nie také to trápne. Skôr také pokojné, plné porozumenia.

"A čo tvoje sny?" spýtal sa po chvíli. "Myslím tie nočné. Pamätáš si ich?"

"Väčšinou áno," prikývla som. "Často sa mi sníva o vode. Že plávam v oceáne alebo stojím pri vodopáde. Ale nikdy nie o búrke alebo záplave – vždy je to pokojná voda."

"Voda symbolizuje emócie," povedal Matej. "Aspoň tak to vysvetľuje jedna teória. Pokojná voda znamená vnútorný pokoj alebo túžbu po ňom."

"To dáva zmysel," priznala som. "V reálnom živote som skôr nervózny typ. Možno je to môj spôsob, ako sa vyrovnať so stresom."

Zrazu som si uvedomila, že už musíme v kníhkupectve stáť dosť dlho. Pani Tichá nás nenápadne sledovala spoza pultu s náznakom úsmevu na tvári.

"Asi by som si mala tú knihu kúpiť," povedala som a pozrela na hodinky. Mama bude čoskoro očakávať, že sa vrátim domov.

"Jasné," prikývol Matej. "A nezabudni mi napísať, keď ju dočítaš."

Vytiahol z batohu malý notes, odtrhol roh stránky a napísal naň svoje telefónne číslo. Keď mi ho podával, naše prsty sa znova letmo dotkli.

"Nezabudnem," sľúbila som a opatrne vložila papierik do knihy ako záložku.

Zaplatila som za knihu a Matej ma nasledoval k východu. Vonku sa medzitým rozpršalo.

"Super," zamrmlala som, keď som videla kvapky dopadajúce na chodník. Nemala som dáždnik.

"Počkaj," povedal Matej a začal sa prehrabávať v batohu. Vytiahol skladací dáždnik. "Môžem ťa odprevadiť. Kam ideš?"

"Na Slnečnú ulicu," odpovedala som. "Ale naozaj nemusíš..."

"To je v pohode, aj tak idem tým smerom," povedal, aj keď som mala podozrenie, že to nie je pravda. "A okrem toho, môžeme pokračovať v rozhovore o snoch."

Otvoril dáždnik a gestom ma pozval pod neho. Bolo to zvláštne intímne – stáť tak blízko pri cudzom človeku, ktorý sa zrazu zdal byť menej cudzím.

Cestou domov sme sa rozprávali o všetkom možnom – o knihách, ktoré sme čítali, o hviezdach, ktoré Matej pozoroval cez svoj malý teleskop, o tom, ako sme obaja niekedy cítili, že nezapadáme medzi svojich rovesníkov. Čas plynul neuveriteľne rýchlo a skôr, než som sa nazdala, stáli sme pred mojím domom.

"Tak," povedal Matej, keď sme sa zastavili pod prístreškom pri vchode, "užila som si tento rozhovor."

"Ja tiež," priznala som. "Ďakujem za... no, za to, že si ustúpil pri knihe a za dáždnik."

"Myslím, že tá kniha si nás našla oboch," povedal s úsmevom. "Možno to bol osud."

Za iných okolností by som nad takouto poznámkou prevracala oči. Ale niečo na spôsobe, akým to povedal – napoly vážne, napoly žartom – ma prinútilo zamyslieť sa. Čo ak existujú momenty, ktoré sú vopred určené? Náhodné stretnutia, ktoré v skutočnosti nie sú až také náhodné?

"Možno," pripustila som. "V každom prípade, dám ti vedieť, keď knihu dočítam."

"Budem sa tešiť," povedal a na moment zaváhal, akoby chcel ešte niečo dodať. Namiesto toho len prikývol a začal cúvať. "Tak zatiaľ, Nina."

"Zatiaľ, Matej," odpovedala som a sledovala, ako odchádza ulicou, dáždnik nad hlavou, až kým nezatočil za roh a nezmizol.

Tú noc som prvýkrát po dlhom čase nemala sen o vode. Namiesto toho sa mi snívalo o hviezdach – o milióne malých svetielok na tmavej oblohe. A jedna z nich, tá najjasnejšia, akoby na mňa žmurkla.

Ráno som otvorila "Mapy snov" a začala čítať. Na okraj prvej strany som si poznačila: "Hviezdy sú ako sny – vzdialené, ale plné možností."

O tri dni neskôr, keď som knihu dočítala, som napísala Matejovi správu: "Hotovo. Kniha zmenila môj pohľad na sny. Chcel by si ju teraz ty, alebo sa stretneme, aby sme ju prebrali?"

Jeho odpoveď prišla takmer okamžite: "Stretnutie znie lepšie. Zajtra po škole v kníhkupectve?"

Usmiala som sa na displej a napísala: "Platí. Tentoraz prinesiem dáždnik ja, len pre istotu."

Keď som odložila telefón, všimla som si, že vonku sa vyjasňuje. Možno to bol len náhodný meteorologický jav, ale mne to pripadalo ako dobré znamenie. Ako keď sa na oblohe po búrke objaví prvá hviezda – tichý prísľub niečoho nového.