Vôňa starého papiera a prachu. To bola pre Leu vôňa domova. Nie toho skutočného, s vôňou maminej bábovky a čistiacich prostriedkov, ale toho vnútorného, ktorý si nosila v sebe. Milovala antikvariáty, staré podkrovia a ošúchané fotografie, na ktorých sa cudzí ľudia smiali do objektívu, akoby ich životy mali trvať večne. V jej starom analógovom foťáku sa skrývali stovky takýchto zachytených duší – duší opustených budov, hrdzavých lavičiek a prasklín v chodníku, ktoré pripomínali mapy neznámych krajín.
„Zem volá Leu,“ ozval sa Sárin hlas a vytrhol ju zo zasneného pozorovania víriacich prachových zrniek v prúde slnka, ktoré prenikalo cez okno ich obľúbenej kaviarne. „Zase si vo svojom svete? Premýšľaš nad ďalším záberom hrdzavej brány?“
Lea sa len usmiala a pomaly zamiešala lyžičkou už takmer studené kapučíno. „Možno. Hrdzavé brány majú viac príbehov ako tie nové, lesklé.“
„Jasné, jasné,“ mávla rukou Sára a odložila telefón. Jej dokonale upravené nechty poklepali po stole. „Ale občas by si mohla fotiť aj niečo... živé. Napríklad Adama Kováča, ako ti zase nenápadne pozerá na vlasy počas dejepisu.“
Leino srdce vynechalo úder. Cítila, ako jej do líc stúpa horúčava. „To nie je pravda. A nepozerá na mňa.“ Klamala a vedela, že Sára to vie. Videla ho. Niekoľkokrát. Tie letmé pohľady, ktoré trvali len sekundu, no v jej vnútri zanechali ozvenu na celé hodiny. Adam nebol typický školský krásavec. Bol tichý, s vlasmi večne padajúcimi do očí, ktoré mali farbu búrkového neba. Stále niečo kreslil do svojho ošúchaného zápisníka a nosil tričká starých kapiel, o ktorých Sára nikdy nepočula. Práve tá jeho záhadnosť ju priťahovala ako magnet.
„Ale je to pravda,“ nedala sa Sára. „A vieš, čo je ešte väčšia pravda? Že pán Horváth vás dnes dal dokopy na ten projekt. Osud, hovorím ti!“
„To nie je osud, to je čistá katastrofa,“ zašepkala Lea a spomenula si na ten moment spred pár hodín.
Dejepis. Vzduch v triede bol ťažký a voňal kriedou a očakávaním víkendu. Pán Horváth, učiteľ s vášňou pre všetko zabudnuté, stál pred tabuľou a s dramatickým gestom predstavoval ich novú semestrálnu prácu. „História ukrytá v našich uliciach,“ vyhlásil. „Chcem, aby ste vo dvojiciach našli kúsok nášho mesta, na ktorý sa zabudlo. Miesto, príbeh, človeka. A vdýchli mu nový život.“
A potom začal čítať mená dvojíc. Lea si v duchu opakovala mantru: Len nie s ním, len nie s ním. Nie preto, že by nechcela. Práve naopak. Chcela až príliš a desila sa toho, že pred ním nebude schopná povedať jedinú súvislú vetu.
„...a posledná dvojica, Lea Vargová a Adam Kováč.“
Čas sa na okamih zastavil. Odvážila sa pozrieť jeho smerom. Ich pohľady sa stretli ponad hlavy spolužiakov. Trvalo to len zlomok sekundy, no jej to pripadalo ako večnosť. V jeho očiach nevidela hrôzu ani sklamanie. Len... niečo neutrálne. Pozorujúce. Potom sklopil zrak späť k svojmu zápisníku, akoby sa nič nestalo. Zato jej srdce búšilo tak silno, že mala pocit, že ho musí počuť celá trieda.
Po zvonení si balila veci tak pomaly, ako sa len dalo, dúfajúc, že sa jej podarí nepozorovane zmiznúť. Samozrejme, nevyšlo to. Keď zdvihla hlavu, stál pri jej lavici.
„Ahoj,“ povedal a jeho hlas bol presne taký, ako si ho predstavovala – o niečo hlbší a s jemným chrapľavým nádychom. „Takže... projekt.“
„A-ahoj,“ vykoktala a v duchu sa prefackala. Super, Lea, bravó. „Áno. Projekt.“
Opieral sa o lavicu, ruky mal ležérne vo vreckách a ona si nemohla nevšimnúť, aké dlhé má prsty. Prsty umelca. „Máš nejaký nápad?“
Pokrútila hlavou, neschopná odtrhnúť pohľad od jeho rúk. „Ešte nie. Ale... rada fotím. Staré miesta a tak.“
Na jeho tvári sa objavil náznak úsmevu. Bol taký nepatrný, že si nebola istá, či si ho len nepredstavuje. „Fakt? Ja rád objavujem zabudnuté kúty. A kreslím ich.“ Otvoril svoj zápisník na náhodnej strane. Bola tam neuveriteľne detailná kresba starej, opustenej železničnej stanice na okraji mesta. Lea zalapala po dychu.
„To je... úžasné,“ vydýchla.
„Vďaka,“ povedal a rýchlo zápisník zatvoril, akoby ukázal príliš veľa. „Čo keby sme sa v sobotu stretli? Mohli by sme sa prejsť po starom meste, okolo námestia. Možno na niečo narazíme.“
„Jasné,“ prikývla rýchlejšie, než chcela. „V sobotu. To znie super.“
„Fajn. Dám ti vedieť,“ povedal, a s posledným, takmer neviditeľným úsmevom sa otočil a odišiel.
Lea zostala stáť pri lavici, dlaň si pritisla na búšiace srdce a snažila sa spracovať, že práve prežila svoju prvú konverzáciu s Adamom Kováčom. A nebola to úplná katastrofa.
„...a teraz sa tu usmievaš ako slniečko na hnoji,“ dokončila Sára svoju analýzu a vrátila Leu späť do kaviarne. „Bude to v pohode. Možno objavíte nejakú starú pivnicu a on ťa tam pobozká.“
„Sára!“ zhíkla Lea, no nevedela potlačiť úsmev, ktorý sa jej dral na pery. Predstava soboty bola desivá a vzrušujúca zároveň. Spoločné objavovanie. Ona, on a jej foťák. Možno to predsa len nebude katastrofa. Možno to bude... začiatok niečoho.
Sobota prišla rýchlejšie, než sa nazdala, a s ňou aj panika monumentálnych rozmerov. Stála pred otvorenou skriňou, ktorá pripomínala bojové pole po prehratej bitke. Na posteli sa kopili tričká, svetre a džínsy v rôznych štádiach zamietnutia.
„Príliš sa snažím,“ zamrmlala, keď odhodila kvetované šaty. „Vôbec sa nesnažím,“ skonštatovala pri pohľade na svoje obľúbené vyťahané tričko s logom The Cure. „Vyzerám ako blázon.“
Nakoniec siahla po bezpečnej voľbe: tmavé džínsy, jednoduché biele tričko a jej obľúbený oversized kardigán, ktorý voňal po aviváži a neurčitej nádeji. Vlasy si nechala rozpustené a na krk si zavesila svoj verný foťák. Bol ako štít. Keď bude trápne ticho, môže predstierať, že hľadá dokonalý záber. Zbraň aj úkryt v jednom.
Stretnúť sa mali napoludnie pri starej mestskej fontáne. Prišla o päť minút skôr, ruky sa jej mierne triasli. Srdce jej búšilo v rytme punkovej skladby. Sadla si na kamenný okraj a predstierala, že si prezerá fotky v mobile.
„Ahoj.“
Jeho hlas ju prinútil zdvihnúť hlavu. Stál tam, ruky opäť vo vreckách čiernych džínsov, na sebe mal tmavozelenú mikinu s kapucňou a na tvári ten svoj pokojný, takmer nečitateľný výraz.
„Ahoj,“ usmiala sa a dúfala, že to nevyzerá ako kŕčovitá grimasa. „Meškám?“
„Nie, ja som prišiel skôr,“ priznal a sadol si vedľa nej. Na chvíľu nastalo ticho, prerušované len zurčaním vody vo fontáne a vzdialeným smiechom detí. Bolo to presne to trápne ticho, ktorého sa obávala.
„Tak...“ začala, no on ju predbehol.
„Fajn foťák,“ povedal a kývol hlavou smerom k jej krku. „Analóg?“
Prekvapene naňho pozrela. Väčšina ľudí sa na jej starú Yashicu dívala ako na múzejný exponát. „Áno. Mám rada ten proces. To čakanie. Nikdy presne nevieš, čo z toho vylezie.“
Prikývol, akoby presne rozumel. „Má to svoje čaro. Neistota.“ Znova sa na chvíľu odmlčal, no tentoraz to ticho nebolo nepríjemné. Bolo skôr... premýšľavé. „Tak kam ideme? Hľadať zabudnuté príbehy?“
Lea sa uvoľnila. „Presne tak.“
Vstali a bez slova sa vydali do spleti úzkych uličiek starého mesta. Adam kráčal s akousi tichou sebaistotou, akoby presne vedel, kam idú, hoci len blúdili. Lea občas zastala, aby zachytila detail – popraskanú omietku na fasáde, osamelý muškát v okne alebo hru svetla na mačacích hlavách. Adam trpezlivo čakal, nikdy ju nesúril. Namiesto toho pozoroval to isté, čo ona, len inými očami.
„Vidíš tie ornamenty pod strechou?“ ukázal raz na nenápadný meštiansky dom. „To je ešte pôvodná secesia. Väčšinu z toho pri rekonštrukciách zničili.“
Lea zaostrila objektív. Mala ten dom na očiach stokrát, no nikdy si to nevšimla. On videl veci, ktoré boli ostatným skryté.
Po polhodine bezcieľneho túlania sa ocitli v uličke, do ktorej slnko takmer nezasvietilo. Bola tichá a pôsobila, akoby sa v nej zastavil čas. A presne tam, vtlačený medzi modernou kaviarňou a obchodom so suvenírmi, stál. Malý, zapadnutý obchodík s dreveným, ošúchaným výkladom a nápisom, z ktorého sa už olupovala farba: Antikvariát U Múdrej sovy.
„Wow,“ vydýchla Lea. „O tomto som nikdy nepočula.“
„Ani ja,“ priznal Adam a oči sa mu rozžiarili skutočným záujmom. „Ideme dnu?“
Lea len horlivo prikývla.
Keď stlačil mosadznú kľučku, nad dverami sa rozozvučal malý zvonček. Vnútri ich ovalila tá najkrajšia vôňa na svete. Zmes starého papiera, kože, lepidla a možno slabého nádychu škorice. Police s knihami siahali od dlážky až po vysoký strop a vytvárali úzke uličky, hotový labyrint z príbehov. Za masívnym dubovým pultom sedel starší pán s hustými bielymi fúzmi a okuliarmi na špičke nosa, ktorý im venoval len krátky pohľad a potom sa opäť ponoril do rozčítanej knihy. Boli tu sami.
Rozdelili sa bez toho, aby si niečo povedali. Každého to ťahalo inam. Lea zamierila do kúta s poéziou a starými cestopismi. Prstami prechádzala po vyblednutých chrbtoch kníh, čítala si mená autorov, ktorých nepoznala, a predstavovala si ľudí, ktorí tieto knihy držali v rukách pred desiatkami rokov.
O chvíľu neskôr sa obzrela, aby zistila, kde je Adam. Stál v sekcii s miestnou históriou a umením, hlavu mal naklonenú a sústredene si prezeral hrubé, v koži viazané zväzky. Cítila zvláštne nutkanie ísť za ním. Byť tam, kde je on.
Pomaly sa priblížila. Stál pred policou s nápisom „Mýty a legendy nášho kraja“. Práve vyťahoval tenkú, nenápadnú knižku s jednoduchým plátenným obalom bez nápisu. Otvoril ju a Lea ponad jeho plece uvidela ručne písané poznámky a kreslené ilustrácie starých povestí.
„Pozri na toto,“ zašepkal a ukázal na kresbu Bielej panej. „Kreslené tušom. Vyzerá to ako niečí súkromný zápisník.“
Pristúpila ešte bližšie, srdce jej zrazu bilo o niečo rýchlejšie. Vôňa papiera sa miešala s jeho vôňou – jemnou, čistou, niečím, čo nevedela identifikovať, ale chcela cítiť znova.
„Je to nádherné,“ povedala rovnako potichu, akoby nechcela porušiť posvätné ticho miesta. Ich hlavy boli len pár centimetrov od seba.
Jej pohľad padol na inú knihu, zastrčenú hlbšie v polici. Mala tmavomodrý obal s vyrazeným zlatým kompasom. Vyzerala tajomne a lákavo. Mapy stratených miest. Inštinktívne po nej siahla.
A v tom istom momente po nej siahol aj on.
Ich prsty sa stretli na ošúchanom chrbte knihy. Bol to len letmý, zlomkový dotyk, koža na kožu. Ale pre Leu to bolo, akoby do nej udrel blesk. Teplé, jemné mrazenie jej prebehlo od končekov prstov až k ramenám a zanechalo za sebou stopu husacej kože. Čas sa opäť spomalil. Zdvihla zrak od knihy k nemu. Jeho oči, tie búrkové, sa dívali priamo do jej. A tentoraz v nich nebola neutralita. Bolo tam prekvapenie. A niečo iné. Niečo, čo sa zrkadlilo v jej vlastných.
Ruku odtiahol ako prvý, no pohľad neodvrátil. Ten dotyk, hoci trval len okamih, visel medzi nimi vo vzduchu, hmatateľný ako prachové častice tancujúce v lúčoch svetla. Lea cítila, ako sa jej tvár zapaľuje, a bola si istá, že sa červená ako pivónia. Rýchlo stiahla ruku aj ona a nervózne si ju schovala do vrecka kardigánu, akoby ju spálila.
„Prepáč,“ zamrmlal Adam, hlas sotva počuteľný. Jeho pohľad skĺzol z jej očí na jej pery a potom rýchlo späť. Aj on vyzeral trochu... vykoľajený. Dlaňou si prešiel po zátylku, čo bolo gesto, ktoré si u neho všimla už v škole, keď bol nervózny alebo neistý. Zistenie, že aj on môže byť nervózny, jej prinieslo zvláštnu úľavu.
„Nie, to ja... prepáč,“ odpovedala rovnako potichu a zrazu nevedela, kam sa pozerať. Jej pohľad padol späť na knihu s kompasom. Záchranné koleso v mori trápnosti. „Vyzerá zaujímavo.“
„Áno,“ súhlasil a zdalo sa, že je vďačný za zmenu témy. Opatrne vytiahol knihu z police. Bola ťažšia, než vyzerala. Položil ju na malý drevený stolík, ktorý stál neďaleko, a jemne ju otvoril. Stránky voňali ešte intenzívnejšie ako zvyšok antikvariátu. Boli krehké a zažltnuté vekom.
Neboli to len mapy. Boli to príbehy miest, ktoré už neexistovali alebo sa stratili v čase. Zaniknuté dediny, zabudnuté studničky, staré obchodné cesty prerastené lesom. Každá mapa bola doplnená o ručne písané poznámky, legendy a drobné, detailné kresby.
„Toto nie je len kniha,“ zašepkala Lea a naklonila sa bližšie, aby si prečítala úryvok o potopenej osade na dne priehrady. „Toto je poklad.“
„Je to presne to, čo sme hľadali,“ dodal Adam. Jeho vzrušenie bolo nákazlivé. Listovali stránkami, ich ramená sa takmer dotýkali, a trápnosť z predchádzajúceho momentu sa pomaly rozplývala, nahradená spoločným nadšením. Ukazovali si zaujímavé pasáže, smiali sa na starodávnych názvoch kopcov a obdivovali precíznosť kresieb.
„Pozri, toto je neďaleko odtiaľto,“ ukázal Adam prstom na mapu starej tehelne. Podľa popisu sa nachádzala na okraji mesta, opustená už takmer sto rokov. Malo tam strašiť a podľa legendy tam jeden z tehliarov ukryl celoživotné úspory predtým, ako tragicky zahynul. „Máme tému na projekt.“
Lea sa usmiala. „To je dokonalé. Opuštená tehelňa s pokladom a duchom. To je presne môj štýl.“
Adam sa zasmial a bol to zvuk, ktorý si chcela nahrať a púšťať dookola. Bol to prvýkrát, čo ho počula smiať sa naozaj, uvoľnene. „Môj tiež.“
S knihou v rukách podišli k pultu. Starý pán konečne zdvihol zrak. Jeho modré oči si ich premerali ponad okuliare. „Dobrý výber,“ povedal hlbokým, pokojným hlasom. „Tú knihu tu mám už roky. Málokto si ju všimne.“
„Viete o nej niečo viac?“ spýtala sa Lea, zatiaľ čo Adam vyťahoval peňaženku.
Pán sa pousmial, fúzy sa mu pri tom zatrepotali. „Napísal ju istý miestny kartograf a rojko, pán Emil Vondrák. Žil tu na prelome storočí. Hovorilo sa o ňom, že viac žije v minulosti a vo svojich mapách než v prítomnosti. Chcel zachytiť dušu tohto kraja skôr, než sa stratí.“
Lea sa pozrela na Adama. Kartograf a rojko. Znelo to povedome.
„Koľko stojí?“ spýtal sa Adam.
Antikvár sa na nich znova zadíval. Jeho pohľad bol láskavý a akoby videl viac, než len dvoch tínedžerov kupujúcich starú knihu. „Ach, pre mladých bádateľov... nechám vám ju za symbolickú cenu. Povedzme, že ju beriem ako investíciu do zachovania príbehov. Dajte mi za ňu, čo uznáte za vhodné.“
Adam a Lea si vymenili prekvapené pohľady. Adam vytiahol z peňaženky bankovku a položil ju na pult. Bolo to viac, než by za takúto knihu ktokoľvek čakal. „Ďakujeme,“ povedal úctivo.
„To ja ďakujem,“ odvetil starý pán. „Dávajte na ňu pozor. Sú v nej ukryté kúzla.“
S knihou v plátennej taške vyšli späť na denné svetlo. Ulička sa im zdala zrazu príliš hlučná a moderná.
„Takže... tehelňa?“ spýtal sa Adam, keď zastali na rohu.
„Jednoznačne tehelňa,“ potvrdila Lea a srdce jej poskočilo radosťou. „Kedy?“
„Čo tak zajtra? Poobede? Mohol by som prísť po teba.“
„To by bolo super.“ Vymenili si čísla, čo bola ďalšia malá, no významná méta v jej osobnom vesmíre. Celý proces bol síce trochu nemotorný, s preklepmi a nervóznym smiechom, ale nakoniec sa podaril.
„Fajn. Tak zajtra,“ povedal a na rozlúčku jej venoval ďalší z tých svojich nepatrných, no o to vzácnejších úsmevov. Potom sa otočil a stratil sa v dave.
Lea zostala stáť na mieste ešte dobrú minútu, v ruke zvierala mobil s jeho číslom a v hlave si prehrávala ten moment pri poličke s knihami. Dotyk jeho prstov. Teplo, ktoré z neho sálalo. Spôsob, akým sa na ňu pozrel. A zistenie, že možno, len možno, to necítila len ona.
Cestou domov sa zastavila v drogérii a kúpila si nový film do foťáku. Zajtrajšok bude veľký deň. A chcela ho zachytiť. Nie len pre projekt. Pre seba.
Večer strávila listovaním v ich spoločnom poklade. Prstami prechádzala po starom papieri a premýšľala o pánovi Vondrákovi, rojkovi, ktorý kreslil mapy stratených miest. A o inom rojkovi, ktorý kreslil opustené stanice do svojho zápisníka. Zrazu jej svet plný starých, zabudnutých vecí nepripadal taký osamelý. Možno v ňom nie je sama.
Tesne pred spaním jej pípol telefón. Správa od neznámeho čísla.
Adam: Dobrú noc, Lea. A dávaj si pozor na duchov. ;)
Lea sa usmiala do vankúša a cítila, ako ju zaplavuje vlna tepla a radostného očakávania. Odpísala:
Nebojím sa. Mám predsa foťák na ich odohnanie. Dobrú noc, Adam.
Vedela, že tej noci sa jej bude snívať o starých mapách, vôni papiera a o dotyku, ktorý znamenal viac než tisíc slov.
Nedeľné popoludnie bolo zaliate zlatistým jesenným svetlom, ktoré robilo svet krajším a melancholickejším zároveň. Lea čakala na Adama pred bránkou ich domu, srdce jej bubnovalo nervózny rytmus o rebrá. Desaťkrát skontrolovala foťák, päťkrát si upravila kardigán a nespočetnekrát sa pozrela na koniec ulice.
Keď sa konečne objavil, kráčajúc s tou svojou ležérnou gráciou, cítila zmes úľavy a novej vlny nervozity. Mal na sebe tú istú zelenú mikinu a na chrbte mal malý batoh. Keď prišiel bližšie, usmial sa. Tentoraz to bol skutočný, široký úsmev, ktorý mu v kútikoch očí vytvoril drobné vrásky.
„Pripravená na lov duchov?“ spýtal sa a jeho oči iskrili pobavením.
„Narodila som sa pripravená,“ odvetila a snažila sa, aby jej hlas znel sebavedomejšie, než sa cítila.
Cesta k starej tehelni viedla cez okrajovú štvrť mesta, kde sa rodinné domy postupne menili na záhradkárske osady a potom už len na divokú lúku. Kráčali vedľa seba a rozprávali sa. Zistila, že jeho obľúbená kapela je rovnaká ako jej, že neznáša matematiku rovnako vášnivo ako ona a že jeho snom je cestovať po svete a kresliť mestá, ktoré ľudia bežne nenavštevujú. Rozhovor plynul tak ľahko a prirodzene, že takmer zabudla byť nervózna. Takmer. Zakaždým, keď sa ich ruky pri chôdzi náhodne obtreli, jej telom prebehla elektrická iskra a pripomenula jej, ako veľmi si je vedomá jeho blízkosti.
Tehelňa stála na malom kopci, osamelá a majestátna vo svojom úpadku. Vysoký tehlový komín sa týčil k oblohe ako výkričník zabudnutých čias. Budovy boli zarastené brečtanom a divým viničom, okná zízali do prázdna ako slepé oči. Vyzeralo to presne tak úžasne, ako si to predstavovala.
„Páni,“ vydýchla a zdvihla foťák k očiam. „Toto je raj.“
„Ja viem,“ povedal Adam a z batohu vytiahol svoj zápisník a ceruzku.
Prekĺzli cez dieru v zhrdzavenom plote. V areáli vládlo zvláštne, posvätné ticho, prerušované len šumom vetra a občasným škripotom uvoľneného plechu na streche. Rozdelili sa, každý ponorený do svojho sveta. Lea fotila. Hľadala kompozície v popraskaných stenách, hru svetla a tieňa v prázdnych halách a detaily, ktoré rozprávali príbeh – zabudnutý pracovný nástroj, vyblednutý nápis na stene, osamelú topánku v rohu.
Adam si sadol na hromadu starých tehál a začal kresliť. Pozorovala ho cez hľadáčik svojho foťáku. Sústredený výraz na tvári, ceruzka sa mu rýchlo a isto pohybovala po papieri. Bol vo svojom živle, rovnako ako ona. Urobila pár záberov jeho siluety proti zapadajúcemu slnku predtým, ako sa odvážila priblížiť.
„Môžem?“ spýtala sa potichu a ukázala na miesto vedľa neho.
Zdvihol hlavu a prikývol. „Jasné.“
Sadla si a pozrela sa na jeho kresbu. Nebola to len presná kópia tehelne. V jeho čiarach bol cítiť pocit. Melanchólia, krása úpadku, sila prírody, ktorá si brala späť, čo jej patrilo.
„Je to neuveriteľné, Adam,“ povedala úprimne. „Ty nevidíš len budovy. Vidíš ich dušu.“
Pozrel na ňu a v jeho očiach bolo niečo hlboké, zraniteľné. „To isté by som mohol povedať o tvojich fotkách. Na tej starej stanici... zachytila si presne ten pocit osamelosti, ktorý som tam cítil.“
Leino srdce sa zachvelo. On si pamätal jej fotku. Myslel na ňu.
„Takže...“ odkašľala si, aby zamaskovala dojatie. „Čo ten poklad? Kde by si ho schoval, keby si bol starý, paranoidný tehliar?“
Adam sa zasmial a odložil zápisník. „Určite niekde, kde by ho nikto nehľadal. V peci? V komíne?“
„Alebo na mieste, ktoré mal najradšej,“ doplnila Lea a jej pohľad zablúdil k najvyššej budove komplexu, starej sušiarni s deravou strechou. „Poďme.“
Vyliezť na poschodie sušiarne po zhrdzavenom kovovom schodisku bol adrenalínový zážitok. Vŕzgalo a triaslo sa pri každom kroku. Adam išiel prvý a zhora jej podal ruku, aby jej pomohol prekonať posledný, chýbajúci schod. Jeho dlaň bola teplá a pevná. Keď sa ich ruky spojili, ich pohľady sa opäť stretli a ten istý elektrický náboj ako v antikvariáte medzi nimi preskočil znova. Tentoraz však ruku nepustil hneď. Držal ju o zlomok sekundy dlhšie, než bolo nutné, a palcom jej jemne prešiel po chrbte ruky. Potom ju pustil a odstúpil, aby jej urobil miesto.
Z horného poschodia bol nádherný výhľad na celé mesto, ktoré sa kúpalo v oranžovej žiare zapadajúceho slnka. Chvíľu tam len tak stáli v tichu a dívali sa na tú krásu.
„Niekedy si myslím, že najkrajšie veci sú tie, ktoré sú kúsok od zániku,“ povedala Lea potichu.
„Možno preto sú také krásne,“ odvetil Adam. „Lebo vieme, že tu nebudú večne.“
Otočil sa k nej. Stáli blízko seba, bližšie než kedykoľvek predtým. Lea si bola vedomá každého nádychu, každého úderu svojho srdca. Videla odlesky zapadajúceho slnka v jeho očiach, drobné pehy na jeho nose, ktoré si predtým nikdy nevšimla. Vzduch medzi nimi zhustol očakávaním.
Čas sa opäť spomalil. Videla, ako sa k nej pomaly nakláňa, jeho pohľad bol upretý na jej pery. Celý svet sa scvrkol na ten malý priestor medzi nimi, na vôňu jesene a prachu a na tlkot jej vlastného srdca, ktorý jej dunel v ušiach. Zavrela oči a čakala.
Jeho pery boli presne také, ako si ich predstavovala, a zároveň úplne iné. Jemné, trochu váhavé, akoby sa pýtal na povolenie s každým dotykom. Chutil po vetre a po nejasnom prísľube dobrodružstva. Bol to bozk, ktorý netrval ani dlho, ani krátko. Bol presne taký, aký mal byť – prvý, nesmelý a plný všetkého, čo medzi nimi viselo vo vzduchu už celé dni.
Keď sa odtiahol, zostal len na centimeter od jej tváre. Neotvorila oči hneď. Chcela si ten pocit, tú chvíľu, uchovať čo najdlhšie. Chcela si zapamätať teplo jeho dychu na svojej pokožke, dotyk jeho ruky, ktorá si našla cestu k jej lícu a teraz ju jemne hladila palcom.
Konečne otvorila oči. Jeho pohľad bol intenzívny, plný emócií, ktoré nevedela pomenovať, ale ktorým dokonale rozumela. Bolo v nich prekvapenie, neha a rovnaká zraniteľnosť, akú cítila aj ona.
„Wow,“ vydýchla a uvedomila si, že je to prvé slovo, ktoré jej napadlo aj po bozku, aj pri pohľade na jeho kresby. Možno to slovo jednoducho patrilo k nemu.
Na jeho perách sa zjavil jemný úsmev. „Wow,“ zopakoval po nej a jej sa uľavilo. „To bolo... fajn?“ spýtal sa neisto a v jeho hlase bola zmes nádeje a obavy.
„Viac než fajn,“ uistila ho a videla, ako sa mu z tváre vytratilo napätie. Zasmiala sa, bol to tichý, radostný smiech. „Myslela som si, že si to len predstavujem.“
„Čo?“ spýtal sa a jeho ruka jej skĺzla z líca na krk, prsty sa jej zaborili do vlasov. Ten dotyk bol taký príjemný, až sa zachvela.
„Toto. Nás,“ zašepkala. „Myslela som, že som jediná, kto...“ nedopovedala. Nemusela.
„Nie si jediná,“ povedal a jeho hlas bol teraz pevnejší. „Už od prvého dňa, keď si v škole prezentovala tie svoje fotky. Hovorila si o nich s takou vášňou. Videl som v nich to isté, čo cítim ja, keď kreslím.“
Lea naňho prekvapene pozerala. On si ju všímal oveľa skôr, než si myslela. Celé tie mesiace, keď si ona myslela, že je pre neho neviditeľná, on ju videl. A nielen to, on jej rozumel.
„A prečo si nič nepovedal?“ spýtala sa.
Pokrčil plecami. „Som v tomto dosť zlý. V rozhovoroch. Myslel som, že by som to len pokazil.“
„Ja tiež,“ priznala sa. „Môj foťák je môj štít.“
„A môj zápisník je môj,“ usmial sa. „Vyzerá to, že sme dvaja zbabelci, ktorí sa našli v starom antikvariáte.“
„Asi áno,“ zasmiala sa Lea a cítila sa ľahká a šťastná. Všetky jej strachy a neistoty sa zrazu zdali malé a nedôležité. Stála na streche opustenej tehelne, držala sa za ruku s chalanom, ktorý ju práve pobozkal, a slnko zapadalo len pre nich. Bol to moment ako z filmu, no bol skutočný.
Zostali tam, kým sa posledné lúče slnka nestratili za obzorom a obloha sa nezafarbila do tmavofialova. Rozprávali sa o všetkom a o ničom. O snoch, o strachoch, o obľúbených knihách a filmoch. Zistili, že majú spoločnú lásku k starým hororom a že obaja neznášajú olivy na pizzi. Boli to malé, bezvýznamné detaily, no budovali medzi nimi mosty.
Cestou späť kráčali ruka v ruke. Ich spojené dlane boli prirodzené a správne, akoby to tak malo byť odjakživa. Keď zastali pred jej domom, nechcelo sa im rozlúčiť.
„Takže... náš projekt,“ začal Adam, hoci obaja vedeli, že o projekt už dávno nejde.
„Myslím, že máme dosť materiálu,“ usmiala sa Lea. „Fotiek mám asi milión a tvoje kresby...“
„Musíme to dať dokopy,“ navrhol. „Čo tak u mňa? V utorok po škole? Ukážem ti svoju zbierku máp.“
„Rada,“ prikývla a srdce jej poskočilo pri predstave, že uvidí jeho izbu, jeho svet.
Chvíľu tam len tak stáli v tichu pod pouličnou lampou. Adam sa k nej naklonil a dal jej krátky, sladký bozk na pery. „Dobrú noc, Lea.“
„Dobrú noc, Adam,“ zašepkala a sledovala ho, kým nezmizol za rohom ulice.
Doma sa potichu vkradla do svojej izby, aby sa vyhla vypočúvaniu od mamy. Hodila sa na posteľ a zaborila tvár do vankúša. Stále cítila jeho dotyk, jeho chuť. Z vrecka vytiahla mobil a pozrela sa na fotky, ktoré dnes urobila. Boli plné svetla, tieňov a tichej krásy. Ale najlepšia fotka bola tá, ktorú neurobila. Tá, ktorú si navždy uchová len vo svojej hlave a vo svojom srdci. Obraz dvoch ľudí na streche opusteného sveta, ktorí práve našli ten svoj.
V utorok bola nervózna ešte viac ako pred ich prvým „rande“. Ísť k nemu domov bolo... iné. Osobnejšie. Býval v staršom tehlovom dome s veľkou záhradou, ktorá bola plná jesenného lístia. Jeho izba bola presne taká, ako si ju predstavovala. Kreatívny chaos. Na stenách viseli plagáty kapiel, staré mapy a niekoľko jeho vlastných kresieb. Na stole mal rozložené farby a štetce a police boli preplnené knihami a komiksami.
„Páni,“ povedala znova to svoje slovo. „Máš to tu úžasné.“
„Je to trochu neporiadok,“ mávol rukou, no bolo vidieť, že ho jej reakcia teší.
Sadli si na koberec a rozložili medzi seba fotky a kresby. Začali pracovať na projekte, no ich pozornosť neustále odbiehala. Smiali sa, doberali si jeden druhého a ich ruky sa „náhodou“ dotýkali častejšie, ako bolo potrebné. V polovici práce si Adam odkašľal.
„Musím sa ti k niečom priznať,“ povedal a pozrel na ňu vážne.
Leino srdce sa na okamih zastavilo. Čo ak to všetko bol omyl?
„Ten antikvariát...“ začal pomaly. „Nebola to úplná náhoda, že sme ho našli.“
Lea naňho zmätene hľadela. „Ako to myslíš?“
Adam si prehrabol vlasy, to jeho typické gesto nervozity. „Ja... vedel som o ňom. Už dávnejšie. Objavil som ho asi pred pol rokom, keď som sa len tak túlal mestom. Je to moje tajné miesto. Chodím tam, keď si potrebujem vyčistiť hlavu.“
Leino srdce sa trochu uvoľnilo, no stále nechápala. „Tak prečo si sa tváril tak prekvapene?“
„Pretože som ťa tam chcel vziať,“ priznal potichu a pozrel jej do očí. „Chcel som ti ukázať miesto, ktoré je pre mňa dôležité. Ale nevedel som ako. Bál som sa, že by to bolo divné, keby som len tak povedal: 'Ahoj, poď so mnou do môjho obľúbeného zaprášeného obchodu.' Keď sme sa potom v sobotu prechádzali, nejak som nás nasmeroval do tej uličky. Dúfal som, že si ho všimneš sama. A... všimla si si.“
Lea spracovávala jeho slová. Takže to nebola náhoda. Bol to plán. Dobre premyslený, nesmelý plán. A to zistenie bolo snáď ešte romantickejšie ako predstava osudového stretnutia. Nebol to osud, kto ich spojil. Bol to on.
Usmiala sa. „Takže pán Záhadný má svoje metódy.“
Adam sa tiež usmial, očividne sa mu uľavilo, že sa nehnevá. „Občas musím osudu trochu pomôcť. A tá kniha...“ zaváhal. „Tú som si tiež všimol už predtým. Páčila sa mi. Dúfal som, že sa bude páčiť aj tebe.“
„Takže aj ten dotyk bol naplánovaný?“ doberala si ho a jemne ho štuchla do ramena.
Zasmial sa a pokrútil hlavou. „Nie. To prisahám, že nebol. To bol... najlepší neplánovaný moment môjho života.“
Lea cítila, ako ju jeho slová hrejú pri srdci. Všetko do seba zapadalo. Jeho tiché pohľady v škole, jeho snaha porozprávať sa s ňou, jeho malý, prefíkaný plán s antikvariátom. Nebola to len chvíľková sympatia. Bol to záujem, ktorý rástol dlhší čas, rovnako ako ten jej.
Naklonila sa k nemu a pobozkala ho. „Tak v tom prípade ti ďakujem, že si pomohol osudu. A že si ma nechal nájsť tvoje tajné miesto.“
„Už nie je len moje,“ zašepkal jej do pier. „Je naše.“
Projekt o starej tehelni dokončili neskoro večer. Bol plný Leiných atmosférických fotografií, Adamových detailných kresieb a spoločných textov, v ktorých sa miešala história s legendami a ich vlastnými postrehmi. Keď si prezerali finálnu verziu, obaja cítili, že nevytvorili len školskú prácu. Vytvorili spomienku. Kroniku začiatku ich príbehu.
Na druhý deň v škole odovzdávali projekt ako poslední. Pán Horváth si ho dlho a sústredene prezeral, listoval stránkami, mračil sa nad fotkami a skúmal kresby. Lea s Adamom stáli pred katedrou, ruky tesne vedľa seba, a čakali na verdikt.
Nakoniec učiteľ zdvihol hlavu. Okuliare si posunul vyššie na nos a na jeho tvári sa objavil uznanlivý úsmev. „Páni. Toto... toto je presne to, čo som mal na mysli, keď som hovoril o vdýchnutí nového života do zabudnutých miest. Nenašli ste len príbeh starej tehelne. Našli ste jej dušu. Výborná práca, obaja.“
Cestou z triedy sa Adam naklonil k Lei a pošepkal jej: „Vidíš? Hovoril som ti, že sme dobrý tím.“
Lea sa usmiala. „Najlepší.“
Ich vzťah sa z tajných stretnutí a nesmelých bozkov postupne premenil na niečo pevné a skutočné. Ranné čakanie na rohu ulice sa stalo ich rituálom. Obedy v školskej jedálni trávili pri „ich“ stole. Po škole chodili na spoločné objaviteľské výpravy do zabudnutých kútov mesta, ona s foťákom, on so zápisníkom. Často sa vracali aj do Antikvariátu U Múdrej sovy, kde ich starý pán vždy privítal s vedomým úsmevom. Stal sa ich útočiskom, miestom, kde sa všetko začalo.
Jedno daždivé popoludnie, asi mesiac po ich prvom bozku, sedeli v antikvariáte v starých ušiakoch a listovali si v knihách. Vonku bubnoval dážď na okná a vnútri voňal čaj, ktorý im pán Horváth, ako zistili, že sa majiteľ volá, uvaril.
Lea práve dočítala báseň v jednej zo starých zbierok. Zavrela knihu a pozrela sa na Adama. Bol ponorený do knihy o starej architektúre, pery mal sústredene zovreté. Vyzeral tak pokojne a šťastne. A ona sa cítila rovnako.
„Vieš,“ povedala potichu, „niekedy mám pocit, že som celý život hľadala niekoho, kto by rozumel mojej láske k starým, zabudnutým veciam.“
Adam zdvihol hlavu a jeho oči sa stretli s jej. „A ja som mal pocit, že som jediný, kto radšej kreslí staré ruiny, ako chodí na párty.“ Usmial sa a natiahol k nej ruku ponad stolík plný kníh. „A potom som uvidel teba.“
Lea mu stisla ruku. Jej prsty presne zapadli medzi tie jeho. V tom jednoduchom geste bolo všetko. Prijatie, porozumenie a prísľub ďalších spoločných dobrodružstiev. Vedela, že našla viac než len partnera pre školský projekt. Našla človeka, ktorý videl svet rovnakými očami ako ona. Našla svoj poklad, ukrytý nie v starej tehelni, ale v uličkách antikvariátu, medzi zaprášenými knihami a vôňou papiera. Našla svoju stratenú mapu. A ich príbeh sa ešte len začínal písať.