Mesačné tajomstvo malého vĺčika: Prečo sa Mesiac mení ako kúzelný tvar - Peťko rozprávkár

Malý vĺčik nespokojne prešľapoval na čistinke uprostred lesa. Zodvihol ňufáčik k oblohe a zatiahol, no nebolo to jeho zvyčajné veselé zavýjanie. Dnes to znelo skôr ako sklamané zakňučanie.„Kam si sa podel, Mesiac?“ spýtal sa nahlas do tichého nočného vzduchu. Hore na nebi visel len tenký, strieborný prúžok, akoby niekto z obrovského koláča odkrojil len malý kúsok.Pred pár dňami bol pritom Mesiac veľký a guľatý ako ligotavá lopta. Vĺčik si pamätal, ako jeho svetlo kreslilo po zemi dlhé tiene a všetko v lese sa zdalo byť čarovné. A ešte predtým bol len polovičný. A niekedy... niekedy ho na oblohe nenašiel vôbec.„To nedáva zmysel,“ zamrmlal si a labkou si poškrabal ucho. „Si na oblohe, potom nie si. Si veľký, potom malý. Možno... možno ťa niečo z oblohy pojedá!“Vtom sa tenký strieborný prúžok zachvel a z neba sa ozval tichý, láskavý smiech. Bol hlboký a starý ako samotné hory.„Ale kdeže, môj malý zvedavý priateľ,“ prehovoril Mesiac. „Nikto ma nepojedá. Som stále rovnako veľký a guľatý.“Vĺčik prekvapene zažmurkal. „Ale... veď vidím iba kúsok! Vyzeráš ako rožok, ktorý mamina líška pečie na raňajky. Kde je tvoj zvyšok?“„Zvyšok je stále tu,“ odpovedal trpezlivo Mesiac. „Len ho nevidíš, lebo je v tme. Vieš si predstaviť, že si obrovská kamenná guľa, ktorá lieta vo vesmíre?“Vĺčik si sadol a naklonil hlavu. „To je ťažké si predstaviť. Ja som skôr chlpatá guľa, ktorá sa rada naháňa za motýľmi.“Mesiac sa opäť zasmial. „To je dobré prirovnanie. Ale teraz si predstav, že ja som tá kamenná guľa. A ďaleko, ďaleko od nás svieti iná, oveľa väčšia a horúca guľa. Voláme ju Slnko. Je ako obrovská lampa celého vesmíru.“„Slnko poznám,“ prikývol vĺčik dôležito. „Cez deň ma hreje na kožúšku a všetko je jasné a farebné. Ale v noci spí.“„To je zaujímavá myšlienka, ale nie je to celkom tak,“ pokračoval Mesiac. „Slnko nikdy nespí. Svieti stále. Len planéta Zem, na ktorej žiješ, sa stále točí. Keď je tvoja strana obrátená k Slnku, máte deň. Keď sa od Slnka odtočí, máte noc. Ale Slnko stále svieti a jeho svetlo cestuje vesmírom.“Vĺčik pozorne počúval. Začínalo to byť napínavé ako stopovanie zajaca.„A teraz tá najdôležitejšia vec,“ povedal Mesiac tajomne. „Ja, Mesiac, obieham okolo vašej Zeme. Ako keď ty obiehaš okolo stromu, keď sa hráš na naháňačku. A zatiaľ čo ja obieham, Slnko na mňa stále svieti. No svieti na mňa vždy z iného uhla.“Vĺčik zamračene premýšľal. „Z iného uhla? Čo to znamená?“„Hmm,“ zamyslel sa Mesiac. „Slová sú niekedy zložité. Čo keby sme si to ukázali? Potrebujeme malý pokus. Súhlasíš?“„Pokus!“ vyhŕkol vĺčik nadšene. Miloval pokusy. Minule s kamarátom jazvecom skúšali, či list z duba pláva na vode rýchlejšie ako list z brezy.„Výborne. Nájdi jeden hladký, guľatý kamienok. Najlepšie biely,“ poradil Mesiac.Vĺčik sa rozbehol a o chvíľu sa vrátil s krásnym bielym kamienkom, hladkým od vody z potoka. Položil ho pred seba na mach.„Perfektné. Tento kamienok budem teraz ja, Mesiac,“ povedal hlas zhora. „A teraz potrebujeme Slnko. Pozri, tam pri kríku svieti svätojánska muška. Popros ju, či by nám na chvíľu neposvietila z jedného miesta.“Vĺčik opatrne pristúpil k muške. „Prosím, pani muška, mohli by ste nám na chvíľu robiť Slnko?“Muška veselo zablikala a vzniesla sa kúsok nad zem. Zostala stáť na mieste a jej malé svetielko ožiarilo kúsok čistinky.„Skvele,“ pochválil ich Mesiac. „A teraz ty, vĺčik, budeš planéta Zem. Stoj na mieste a nehýb sa. Ja, kamienok-Mesiac, budem obiehať okolo teba. Vezmi kamienok do labky a drž ho vystretý presne medzi svojimi očami a muškou-Slnkom.“Vĺčik poslúchol. Podržal si kamienok pred tvárou tak, aby zakrýval svetielko mušky. „Vôbec ho nevidím,“ povedal prekvapene. „Je úplne tmavý. Muška svieti na jeho druhú stranu.“„Presne tak!“ zvolal Mesiac. „Keď stojím medzi Zemou a Slnkom, moja strana obrátená k tebe nie je osvetlená. Tomu hovoríme nov. Vtedy ma na oblohe nevidíš, hoci som tam.“„Aha!“„Teraz pomaly posúvaj labku s kamienkom trochu doľava, akoby som začínal svoj obeh okolo teba,“ navigoval ho Mesiac.Vĺčik pomaly posunul labku. A vtom to uvidel! Na pravom okraji bieleho kamienka sa objavil tenučký, žiarivý prúžok svetla od mušky. Zvyšok kamienka bol stále v tieni.„Vidím ho! Vidím ho!“ radostne zaštekal. „Je to presne ako ty dnes večer! Iba tenký kosáčik!“„Vidíš?“ povedal Mesiac spokojne. „Trochu som sa posunul a Slnko už osvetľuje kúsok mojej tváre, ktorú vidíš aj ty.“„Čo sa stane, keď budeš obiehať ešte ďalej?“ spýtal sa vĺčik dychtivo.„Skús to. Pokračuj v pohybe kamienka po kruhu okolo seba.“Vĺčik pomaly pohyboval labkou po veľkom oblúku. S každým centimetrom videl, ako sa svetlý pásik na kamienku rozširuje. Čoskoro bola osvetlená celá pravá polovica kamienka.„Teraz si polovičný!“Pokračoval v ceste, až kým nedržal kamienok naľavo od seba tak, že on sám, vĺčik-Zem, stál presne medzi muškou-Slnkom a kamienkom-Mesiacom. Svetlo z mušky teraz dopadalo na celú stranu kamienka, ktorú videl. Kamienok žiaril ako malá perla.„Spln!“ vyhŕkol vĺčik a neveriacky pozeral raz na kamienok, raz hore na oblohu. „Teraz si celý guľatý a jasný!“„Presne tak. Vtedy stojím ja, Mesiac, na opačnej strane od Slnka a vy zo Zeme vidíte celú moju osvetlenú polovicu,“ vysvetlil Mesiac. „A čo myslíš, vĺčik, čo sa stane, keď budem pokračovať v ceste?“Vĺčik nečakal a posúval kamienok ďalej. A naozaj, svetlá časť sa začala z pravej strany zmenšovať. Z guľatej lopty sa stal opäť polkruh a potom stále tenší a tenší kosáčik, až kým sa nevrátil na začiatok, kde bol kamienok opäť celý tmavý.Sadol si a od úžasu ani nedýchal. „Takže... ty sa vôbec nemeníš! Si stále tá istá veľká guľa! Len ja ťa vidím vždy inak podľa toho, ako ty obiehaš okolo mňa a ako na teba pri tom svieti Slnko!“„Pochopil si to úplne presne,“ povedal Mesiac a jeho hlas znel veľmi hrdo. „Týmto zmenám hovoríme mesačné fázy. Nie je to kúzlo, je to len hra svetla a tieňa vo vesmíre.“Malý vĺčik sa cítil veľmi múdro. Už nebol zmätený ani smutný. Práve naopak, bol nadšený. Záhada bola vyriešená! Pozrel sa hore na tenký strieborný rožok a zamával mu labkou.„Ďakujem ti, Mesiac! Toto bol ten najlepší pokus na svete! Odteraz si budem každý večer kresliť do kôry stromu, ako vyzeráš. Budem si viesť mesačný denník!“„To je výborný nápad,“ usmial sa Mesiac. „A možno si to raz skúsiš aj doma s rodičmi. Stačí vám lopta, tmavá izba a baterka ako Slnko. Uvidíte presne to isté, čo si dnes objavil ty.“Malý vĺčik ešte chvíľu sedel na machu a s úsmevom pozoroval oblohu. Už sa nevedel dočkať zajtrajšieho večera, aby zistil, či Mesiac trocha „pribral“. Svet bol zrazu ešte zaujímavejší, keď niekto rozumel jeho tajomstvám.