V mestečku Geometria bolo všetko tak, ako malo byť. Úhľadné a presné. Každý dom bol dokonalá kocka s rovnými stenami a presne štyrmi rohmi v každej izbe. Chodníky boli poskladané z malých štvorcov a aj stromy v parku mali koruny zastrihnuté do tvaru kociek. Všetko malo svoje miesto a svoj poriadok. Obyvatelia Geometrie mali radi tento svoj hranatý svet. Bol predvídateľný a bezpečný.
Jedného slnečného rána sa však na hlavnej ulici objavilo niečo neslýchané. Po ceste sa nekotúľalo auto s hranatými kolesami, ako zvyčajne, ale veselo sa gúľalo veľké, lesklé, modré vozidlo, ktoré pripomínalo obrovskú guľu. Zastavilo s tichým písknutím a dvere sa odklopili ako šupka z pomaranča. Zvnútra sa vykotúľala jedna veselá guľatá postavička, potom druhá, a za nimi dve menšie guľôčky. Boli to Guličkovci. Pán Gulička, pani Guličková a ich dve deti, Ginka a Guliver.
Všetci v mestečku vyšli pred svoje kockaté domy a s údivom sledovali nových susedov. Deti Filip a Lenka, ktoré sa práve hrali s kockami na dvore, pribehli bližšie. „Dobrý deň!“ pozdravil pán Gulička a jemne sa zakolísal. „Sme vaši noví susedia. Ukázali nám náš nový dom, tamten na konci ulice.“
Filip a Lenka sa pozreli na pekný žltý dom v tvare kocky. Bol presne taký istý ako všetky ostatné. Potom sa pozreli na Guličkovcov, ktorí boli všetci dokonale okrúhli. Filip sa poškrabal za uchom. „Hm... ste si istí, že sa tam zmestíte?“
Pani Guličková sa optimisticky usmiala. „Ale áno, určite! Dom je predsa veľký.“ Skúsili to. Pán Gulička sa opatrne prigúľal k dverám. Dvere boli, samozrejme, obdĺžnikové. S nádychom sa pokúsil pregúľať dnu. Buch! Narazil do hornej hrany dverí. Bác! Narazil do bočnej hrany. Nakoniec sa mu s veľkou námahou podarilo prepchať dnu, ale v predsieni to nebolo o nič lepšie. Zostal zakliesnený medzi stenou a vešiakom. „Au! Tu je nejako... ostro,“ ozvalo sa zvnútra.
Pani Guličková to skúsila tiež. S malou Ginkou a Guliverom sa jej podarilo dostať dnu, ale hneď sa všetci skotúľali do jedného z rohov a nemohli sa odtiaľ dostať von. Rohy boli pre nich ako pasce. Vôbec sa nemohli pohodlne oprieť. Kdekoľvek sa pohli, narazili na nejakú hranu alebo špicatý roh.
Filip a Lenka to celé sledovali so zatajeným dychom. „Oni sa tam naozaj nezmestia,“ zašepkala Lenka. „Všetky tie rohy a rovné steny im zavadzajú.“
Filip prikývol. Bol to chlapec, ktorý rád veci skúmal a riešil problémy. „Guľa sa jednoducho nekamaráti s kockou. Pozri,“ ukázal Lenke na jednu zo svojich hracích kociek. „Keď sem položím guľôčku,“ vzal sklenenú guľôčku z vrecka, „dotýka sa len jedným malým bodom. Všetko ostatné okolo je prázdny priestor. A v rohu? Tam sa ani poriadne nedostane.“
Guličkovci sa smutne vykotúľali von a sadli si na zelený, na štvorec pokosený trávnik. Ginka a Guliver sa začali tíško gúľať zo strany na stranu, čo u Guličkovcov znamenalo, že sú nešťastní.
„Čo budeme robiť?“ povzdychla si pani Guličková. „V takomto dome nemôžeme bývať. Je pre nás nepohodlný a nebezpečný.“
Lenke ich prišlo veľmi ľúto. Chytila Filipa za ruku. „Musíme im pomôcť! Každý predsa potrebuje domov, kde sa cíti dobre.“ Filip chvíľu premýšľal a oči sa mu rozžiarili. „A čo keby sme im postavili nový dom? Taký, ktorý by bol presne pre nich!“
„Ale aký?“ spýtala sa Lenka. „Všetky domy v Geometrii sú kocky.“ „No práve!“ zvolal Filip. „Preto im postavíme... guľatý dom!“
Ten nápad bol taký odvážny, až sa Lenka zasmiala. Guľatý dom v Geometrii! To tu ešte nebolo. Ale páčil sa jej. Hneď začali plánovať. Sadli si na trávu a zobrali si papier a ceruzku.
„Najprv potrebujeme pevný základ,“ povedal Filip, ktorý si pamätal, ako jeho otec staval kôlňu. „Ale ako urobiť guľatý základ?“ Lenka sa zamyslela a nakreslila na papier kruh. „Nakreslíme na zem veľký kruh a po jeho obvode poukladáme veľké ploché kamene z rieky. Čo povieš?“ „Skvelý nápad! To bude náš obvod. A potom? Z čoho postavíme steny?“
Prvý pokus nevyšiel. Skúsili na seba skladať kocky do kruhu, ale medzi kockami zostávali škaredé medzery a stena nebola hladká. Guličkovci by do nich stále narážali. „Nevyšlo to? Výborne!“ povedal Filip veselo. „Teraz vieme, ako to nerobiť! Kocky nie sú vhodné.“
Druhý pokus bol s tehlami. Tie boli menšie, ale stále hranaté. Stena bola síce pevnejšia, ale stále plná hrán. „Zase nič,“ povzdychla si Lenka. „Potrebujeme materiál, ktorý sa dá tvarovať.“
Vtom si Filip spomenul na hrnčiarsky kruh v škole. „Hlina! Alebo niečo podobné! Čo keby sme použili špeciálnu stavebnú hlinu, ktorá na vzduchu stvrdne?“
Nadšene bežali za pánom Kvadratickým, najstarším staviteľom v meste, a všetko mu vysvetlili. Pán Kvadratický sa najprv zatváril veľmi prekvapene. Guľatý dom? Chvíľu si hladil svoju hranatú bradu, ale potom sa usmial. „Je to neobvyklé, ale logické. Keď má niekto guľatý tvar, potrebuje guľatý priestor. Tu máte špeciálnu, rýchlo tvrdnúcu a veľmi pevnú hlinenú zmes. A nezabudnite, deti, každá stavba musí byť stabilná.“
Filip a Lenka poďakovali a pustili sa do práce. Ginka a Guliver im s radosťou pomáhali. Nosili vodu v malých okrúhlych vedierkach a podávali menšie, hladké kamienky. Najprv vytvorili pevný kamenný základ v tvare kruhu. Potom začali nanášať vrstvy hliny. Postupovali pomaly a opatrne, presne ako keď sa stavia snehové iglu. Vytvorili tak krásnu, hladkú kupolu bez jediného rohu. Urobili aj okrúhle okná, aby mali Guličkovci pekný výhľad.
Trvalo to tri dni. Keď bola stavba hotová, vyzerala ako obrovský, hladký sivý kameň, ktorý pristál uprostred všetkých tých kociek. Bolo to zvláštne, ale zároveň krásne.
„Je to hotové!“ zvolala Lenka. Guličkovci sa opatrne prigúľali bližšie. Pán Gulička sa bez jediného problému pregúľal cez veľký okrúhly vchod. Pani Guličková a deti ho nasledovali. Zvnútra sa ozval radostný smiech. „Je to dokonalé! Žiadne rohy! Žiadne hrany!“ tešila sa pani Guličková. „Môžeme sa oprieť o ktorúkoľvek stenu a je to príjemné!“ Ginka a Guliver sa veselo kotúľali po celej miestnosti a hrali naháňačku okolo stredu domu.
Ostatní obyvatelia Geometrie vyšli zo svojich domov. Najprv len ticho stáli a pozerali. Guľatý dom bol taký iný. Ale potom uvideli, akí sú Guličkovci v ňom šťastní. Uvideli, ako sa malé guľaté deti smejú a ako si ich rodičia konečne môžu oddýchnuť.
Starosta mesta, pán Kocka, pristúpil k Filipovi a Lenke. „Priznám sa, bol som skeptický. Ale teraz vidím, že ste mali pravdu. To, že je niečo iné, neznamená, že je to zlé. Vďaka vám sme sa naučili niečo dôležité.“
Od toho dňa sa mestečko Geometria začalo meniť. Hneď vedľa guľatého domu si postavila rodina Pyramídových dom v tvare pyramídy. O kúsok ďalej vyrástol vysoký dom v tvare valca pre rodinu Valčekovcov. Mesto zrazu nebolo len hranaté, ale plné rôznych tvarov, farieb a nápadov. Bolo oveľa veselšie a zaujímavejšie.
Filip a Lenka často navštevovali Guličkovcov v ich guľatom dome. Sedeli na mäkkých okrúhlych vankúšoch, jedli koláče v tvare guľôčok a rozprávali sa o tom, aké je skvelé, že svet je taký rozmanitý. A všetci pochopili, že aj keď sú kocky, gule, pyramídy či valce odlišné, môžu spolu žiť v harmónii a navzájom sa obohacovať.
A čo vy, deti? Skúste si s pomocou rodičov doma postaviť domček z kociek. A potom si zoberte plastelínu a vymodelujte ten najkrajší guľatý domček, aký dokážete. Uvidíte, že každý tvar má svoje čaro