V hlbokom a teplom údolí, ktoré sa volalo Filipkovo bruško, bývala jedna veľmi usilovná postavička. Nebola to víla ani škriatok. Bola to malá, veselá metlička a volala sa Vláknina. Jej rúčka bola z pevnej stonky a namiesto štetín mala stovky jemných, ale pevných vlákien, ktoré tancovali pri každom jej pohybe.
Jej domčekom a zároveň pracoviskom bola dlhá, zatočená cestička, ktorá sa vinula celým bruškom. „Dobré ráno, cestička!“ zdravila každé ráno Vláknina a veselo sa pustila do práce. Jej úloha bola veľmi dôležitá. Zametala a čistila všetky zvyšky jedla, aby bola cestička priechodná a Filipko mal v brušku poriadok a dobrý pocit. Keď Filipko jedol zeleninu, ovocie alebo tmavý chlebík, Vláknina cítila, ako jej vlákna silnejú a naberajú novú energiu. „Svišť, svišť!“ ozývalo sa bruškom, keď s radosťou zametala.
Jedného dňa mal Filipko oslavu. V brušku to bola veľká udalosť! Zhora sa začali sypať kúsky sladkej torty s krémom, biele rožky so šunkou a kopce cukríkov. Vláknina sa tešila, že má Filipko radosť, ale keď sa pozrela na cestičku, zatajil sa jej dych. Všade sa povaľovali lepkavé kôpky bielej múky a cukru. Vytvorili hustú, ťahavú hmotu, ktorá sa lepila na steny cestičky.
„Poriadok musí byť!“ povedala si odhodlane Vláknina a pustila sa do práce. No jej metlička sa len bezmocne kĺzala po lepkavom povrchu. „Och, toto je ťažšie, ako som si myslela,“ vzdychla si. Skúsila to znova, silnejšie. Chytila rúčku oboma rukami a zaprela sa. Ale lepkavá hmota ju len vcucala dnu a jej jemné vlákna sa zlepili dokopy. Bola slabá a unavená.
Aj Filipko vonku cítil, že niečo nie je v poriadku. Bruško mal ťažké a nafúknuté, nechcelo sa mu behať ani sa smiať. Len tak sedel a mračil sa.
Vláknina si sadla na malý kamienok a smutne sa pozerala na ten neporiadok. „Čo teraz? Sama to nezvládnem. Som príliš slabá.“
Zrazu začula jemné čľupkanie. Po cestičke sa kotúľali veľké, čisté kvapky vody. Filipko sa napil čistého čajíka. „Ahoj, Vláknina! Potrebuješ pomoc?“ spýtala sa jedna z kvapiek. „Áno, prosím!“ zvolala Vláknina s nádejou. „Táto lepkavá kopa sa nedá zamiesť.“ Kvapky vody sa s chuťou pustili do práce. Obklopili lepkavú hmotu a začali ju jemne umývať. Hmota trochu zmäkla a nebola už taká lepkavá, ale stále bola príliš ťažká a veľká. Vláknina ju skúšala posunúť, ale márne. Bol to pokrok, ale nestačilo to. „Ďakujem vám, kvapôčky. Pomohli ste mi, ale stále potrebujem viac sily,“ povedala im vďačne.
Filipkova mamina si všimla, že jej synček nie je vo svojej koži. „Filipko, dáš si jedno chrumkavé jabĺčko? Umyje ti bruško,“ povedala mu a podala mu krásne, červené jablko.
Filipko sa zahryzol. Chrum! A dolu do bruška sa zniesol prvý kúsok jabĺčka. Vláknina okamžite spozornela. Z kúsku jabĺčka sa uvoľnili stovky pevných, farebných nitiek. Boli oveľa silnejšie ako jej vlastné vlákna. Rýchlo k nej pribehli a začali sa vplietať do jej metličky. Jedna, druhá, desiata, stá! Jej metlička zrazu hustla a silnela. Vlákna sa napli a žiarili novou energiou.
„Jéj! Cítim tú silu!“ zajasala Vláknina. Filipko zjedol ďalší kúsok a ďalší. S každým kúskom bola jej metlička pevnejšia a mocnejšia. Teraz už nebola len obyčajná metlička. Bola to super-metla!
Postavila sa, chytila svoju novú, silnú rúčku a s chuťou sa rozbehla k lepkavej hmote. „A teraz uvidíš!“ zvolala. „SVIŠŤ! ŠUCH!“ ozvalo sa bruškom. Pevné vlákna z jablka sa zarezali do lepkavej kopy ako malí pomocníci. Jedným mocným záberom Vláknina odtrhla veľký kus a posunula ho ďalej po cestičke. Potom ďalší a ďalší. Pracovala rýchlo a s radosťou. Už sa nelepila, jej nové vlákna všetko odtlačili preč. Za chvíľu bola celá lepkavá hmota preč a cestička v brušku bola opäť čistá a hladká.
Vláknina sa unavene, ale šťastne usmiala. Pozrela sa na svoju metličku, ktorá bola teraz plná silných jabĺčkových vlákien. „Tak vidíte, kamaráti,“ povedala si pre seba. „Na poriadne upratovanie treba poriadne náradie.“
Aj Filipko sa zrazu cítil oveľa lepšie. Bruško ho prestalo tlačiť, mal zrazu chuť vstať a bežať za kamarátmi. Usmial sa na mamu a povedal: „Mami, to jabĺčko bolo super!“
Na druhý deň ráno, keď sa Filipko zobudil, na raňajky dostal krajec tmavého, celozrnného chlebíka s maslom. Keď prvé sústo dorazilo do bruška, Vláknina opäť pocítila príval energie. Z chlebíka sa uvoľnili ďalšie pevné, hnedé vlákna a pridali sa k tým jabĺčkovým.
„Výborne!“ zasmiala sa Vláknina a s chuťou sa pustila do ranného zametania. „S takouto super-metlou bude každý deň radosť upratovať!“
A tak sa Vláknina naučila, že aj keď je malá, s pomocou správneho jedla dokáže urobiť veľké veci. A Filipko? Ten zistil, že chrumkavé jabĺčko alebo tmavý chlebík mu robia v brušku oveľa lepšiu službu ako sladká torta.
Čo myslíte, deti, všimnete si pri najbližšej prechádzke v obchode, ktoré potraviny by dali metličke Vláknine najviac sily? Skúste s rodičmi nájsť aspoň tri