Na slnkom zaliatej lúke, kde voňali zvončeky a margaréty, sa z kukly práve vyliahol malý motýlik. Volal sa Pestroň. Opatrne rozprestrel svoje ešte trochu pokrčené krídla, aby mu ich teplé lúče slnka vysušili. Boli nádherné, žiarivo oranžové s jemnými čiernymi žilkami. No na každom hornom krídle mal jednu obrovskú, tmavú škvrnu s bledším kruhom uprostred. Keď sa na ne pozrel, zdalo sa mu, že na neho hľadia dve veľké, vážne oči.
„To je zvláštne,“ zamrmlal si Pestroň. „Ostatné motýle majú na krídlach pekné bodky a čiarky, ale ja tu mám oči. Vyzerám ako nejaký mrzutý nočný vták.“ Cítil sa trochu nesvoj.
Zatriasol krídlami a prvýkrát sa vzniesol do vzduchu. Let bol úžasný! Svet pod ním bol pestrofarebný koberec plný kvetov. Zbadal včielku, ktorá usilovne zbierala peľ, a lienku, ktorá sa šplhala po steble trávy. Priletel k nej a veselo ju pozdravil.
„Ahoj! Ja som Pestroň. Práve som sa vyliahol.“
Lienka sa usmiala a ukázala na svoje červené krovky s čiernymi bodkami. „Vitaj na lúke! Ja som Sedembodka. Máš veľmi zaujímavé krídla.“
Pestroň si trochu smutne povzdychol. „Myslíš? Mne sa zdajú čudné. Tých sedem bodiek na tvojom chrbte je pekných. Každý hneď vie, že si lienka. Ale čo som ja s týmito očami?“
Lienka chvíľu premýšľala. „Vieš čo? Záhady sú na to, aby sa riešili. Možno tvoje krídla majú nejaké tajomstvo. Skús sa opýtať starej húsenice Amálie, ktorá býva na liste lopúcha. Ona vie o svete hmyzu takmer všetko.“
Pestroň poďakoval za radu a vydal sa hľadať lopúch. Našiel ho na okraji lúky, kde sa začínal les. Na jednom z veľkých zelených listov sedela bacuľatá zelená húsenica a spokojne prežúvala.
„Dobrý deň,“ ozval sa Pestroň zdvorilo. „Posiela ma za vami lienka Sedembodka. Vraj by ste mi vedeli poradiť.“
Húsenica Amália zdvihla hlavu. „Ach, áno, milý motýlik. Vitaj. Vidím, že máš na srdci nejakú otázku. Ukáž sa mi v celej svojej kráse.“
Pestroň rozprestrel krídla. Amália si ich dlho a zvedavo prezerala. Potom sa múdro usmiala.
„Tvoje krídla nie sú čudné, Pestroň. Sú veľmi múdre. V prírode to tak chodí, že slabšie zvieratká musia byť vynaliezavé, aby sa ochránili pred tými silnejšími, ktoré by si na nich rady pochutnali. Tomuto umeniu sa hovorí mimikry. To je nové slovo, však? Znamená to napodobňovanie.“
Pestroň počúval s otvorenými ústami. „Napodobňovanie? Akože sa hrám na niekoho iného?“
„Presne tak!“ prikývla Amália. „Pozri sa tam na ten suchý konárik. Vidíš niečo zvláštne?“
Pestroň zaostril zrak. Konárik vyzeral úplne obyčajne. Ale potom sa jedna jeho časť pohla. „Jéj! To nie je konárik, to je nejaký hmyz!“
„Správne,“ povedala Amália. „To je pakobylka. Vyzerá presne ako vetvička, aby ju nenašli hladné vtáky. Tomuto sa zase hovorí kamufláž, teda maskovanie. Ale tvoje krídla robia niečo ešte šikovnejšie. Neschovávajú ťa. Ony odstrašujú.“
„Odstrašujú?“ čudoval sa Pestroň.
„Áno. Čo ti pripomínajú tie veľké škvrny?“ spýtala sa ho Amália.
Pestroň chvíľu premýšľal. „No... oči.“
„A akého zvieraťa?“
„Neviem... nejakého veľkého. Možno sovy, ktorá loví v noci.“
„Presne! A malé spevavé vtáky, ktoré by ťa rady zjedli, sa sovy veľmi boja. Je to ich predátor, teda lovec. Čo myslíš, deti, čo sa stane, keď taký vtáčik zbadá zrazu pred sebou oči sovy?“
Pestroňovi to začalo dochádzať. „Zľakne sa a odletí!“
„Vidíš? Príroda ti dala ten najlepší ochranný štít. Tvoje krídla sú tvoja tajná zbraň,“ dokončila Amália a vrátila sa k svojmu listu.
Pestroň sa cítil oveľa lepšie. Už sa nehanbil. Bol na svoje krídla hrdý. Poďakoval múdrej húsenici a s novou sebadôverou sa vydal na prieskum lesa. Sadal si na kvety, pil sladký nektár a tešil sa zo života.
Zrazu začul nad sebou rýchly šuchot. Zbadal, ako sa k nemu strmhlav rúti sýkorka. Mala prenikavé očká a v zobáčiku jasný zámer. Hlad! Pestroňovi od strachu stuhli všetky svaly. Chcel uletieť, ale vedel, že by nebol dosť rýchly.
Vtom si spomenul na slová húsenice Amálie. „Tvoja tajná zbraň...“
Namiesto úteku spravil niečo nečakané. Rýchlo pristál na kmeni stromu a v zlomku sekundy prudko roztiahol krídla naplno.
Sýkorka bola už len kúsok od neho, pripravená ďobnúť, keď sa jej priamo pred očami objavili dve obrovské, tmavé oči, ktoré na ňu uprene hľadeli. Vtáčik od prekvapenia a strachu až skríkol. Vôbec nevidel malého motýľa. Videl len hrozivý pohľad sovy, ktorá na neho striehne z kmeňa stromu!
Sýkorka prudko zmenila smer a s panickým štebotaním zmizla medzi stromami. Ani sa neobzrela.
Pestroň tam ešte chvíľu nehybne sedel a srdiečko mu prudko bilo. Ale nebolo to od strachu. Bolo to od vzrušenia a radosti. Fungovalo to! Jeho krídla ho naozaj zachránili. Neboli zvláštne, boli geniálne!
Odvtedy sa Pestroň už nikdy nepozeral na svoje krídla s pochybnosťami. Nosil ich s hrdosťou a vždy, keď sa blížilo nebezpečenstvo, vedel presne, čo má robiť. A keď sa ho iné motýle pýtali na jeho zvláštne oči, s radosťou im vysvetlil tajomstvo menom mimikry.
A čo vy? Skúste si pri najbližšej prechádzke v prírode všímať, ako sa hmyz a zvieratká chránia. Možno nájdete pakobylku, ktorá vyzerá ako konárik, alebo húsenicu, ktorá má farbu listu. Príroda je plná takýchto úžasných trikov. Stačí sa len dobre pozerať.