Vedela, že je za rohom, ešte predtým, než ho uvidela. Počula ten charakteristický smiech, ktorý sa niesol tichou chodbou knižnice ako nečakaná melódia. Adam Molnár. Chalan, ktorého meno sa na dievčenských záchodoch šepkalo s úctou a ktorého úsmev dokázal spôsobiť dočasné výpadky v slovnej zásobe aj tých najvýrečnejších báb z triedy.
Ema sedela schúlená v najzastrčenejšom kúte, za regálom s historickými románmi, a predstierala, že si do zošita kreslí myšlienkovú mapu na dejepis. V skutočnosti len tak čmárala drobné lístky a špirály, pričom jedným uchom načúvala, ako sa jeho hlas približuje. Bol tu s kamarátmi, pravdepodobne sa snažili nájsť nejakú povinnú literatúru päť minút pred termínom odovzdania. Klasika.
Zhlboka sa nadýchla vône starého papiera a snažila sa splynúť s prostredím. Jej stratégia prežitia na strednej škole bola jednoduchá: byť neviditeľná. A väčšinou jej to vychádzalo. Bola tá tichá baba s večne zamotanými slúchadlami a skicárom plným fantazijných postáv, nie tá, ktorú si všimne kapitán basketbalového tímu.
Zrazu sa kroky zastavili priamo pri jej regáli. Srdce jej poskočilo a urobilo v hrudi neohlásenú otočku. Prosím, nech ide ďalej. Prosím, nech...
„Ahoj, Ema, však?“
Ten hlas bol tak blízko, že jej telom prebehol elektrický šok. Pomaly zdvihla hlavu. Stál tam on. Sám. Kamaráti asi pokračovali ďalej. Opieral sa o regál s tou ležérnou istotou, ktorá jej tak chýbala, a v očiach mal ten známy, mierne pobavený lesk. Na sebe mal obyčajnú sivú mikinu, ktorá mu však sedela lepšie než komukoľvek inému.
„A-ahoj,“ vykoktala a v duchu sa preklínala. Prečo jej mozog vždy v kľúčových momentoch prepne do núdzového režimu?
„Prepáč, že ruším,“ povedal a jeho úsmev sa trochu rozšíril, keď videl jej červenajúce sa líca. „Len... potreboval by som pomoc. Teda, radu.“
Pomoc? Odo mňa? Mozog jej pracoval na plné obrátky. Povedz áno. Preboha, povedz áno, kým si to nerozmyslí. „Jasné, s čím?“ podarilo sa jej zo seba dostať vetu, ktorá znela takmer normálne.
Trochu sa ošil, čo bolo na ňom prekvapivo roztomilé. Zrazu nevyzeral ako školská hviezda, ale len ako obyčajný chalan. „Moja sestra Sofia má narodeniny. Trinásť. A ja som totálne v koncoch. Netuším, čo jej mám kúpiť.“
„Trinásť,“ zopakovala Ema a snažila sa získať čas. „To je... zákerný vek. Už nie je dieťa, ale ešte nie je úplná tínedžerka.“
„Presne!“ vyhŕkol s úľavou. „Minulý rok som jej kúpil nejakú hru a ona sa na mňa pozrela, akoby som spadol z Marsu. Povedala, že na to je už veľká. Teraz stále niečo kreslí, počúva divnú hudbu a číta knihy, ktorým nerozumiem.“ Zastavil sa a pozrel na jej skicár. „Videl som pár tvojich kresieb. A... no, proste vyzeráš, že máš vkus. Poznáš tie dievčenské veci.“
Jeho slová ju zahriali viac ako ústredné kúrenie v knižnici. On si všimol jej kresby. On si myslí, že má vkus.
„No, trochu sa vyznám,“ pripustila a odvážila sa na malý úsmev. „Čo tak nejaká pekná sada akvarelových farieb? Alebo kniha? Ale nie hocijaká. Možno nejaká young adult fantasy s peknou obálkou.“
Adamove oči sa rozšírili. „Vidíš? Presne toto som potreboval počuť. Slová ako 'akvarel' a 'young adult'.“ Zasmial sa a prešiel si rukou po vlasoch. To gesto, ktoré dievčatá tak často rozoberali. A áno, naživo bolo ešte lepšie. „Počuj, nechcela by si... teda, nemala by si čas, povedzme, v sobotu? Že by si mi s tým pomohla priamo v obchode? Pozvem ťa na kávu alebo na čokoľvek, čo budeš chcieť. Zachránila by si mi život.“
Svet sa na sekundu zastavil. Adam Molnár ju pozýval von. Teda, technicky nie na rande. Na misiu „zachráň narodeniny jeho sestry“. Ale aj tak. Bola to sobota. S ním.
„V sobotu?“ zopakovala, akoby to slovo počula prvýkrát. „Myslím, že mám čas.“
„Fakt? Super!“ Jeho úľava bola takmer hmatateľná. „Tak... môžem si vypýtať číslo? Aby sme sa dohodli.“
Prikývla, neschopná slova, a nadiktovala mu číslo, pričom sa modlila, aby sa nepomýlila. Zapísal si ho do telefónu a usmial sa. „Ďakujem, Ema. Fakt si zlatá.“
A potom bol preč. Zostal po ňom len slabý závan jeho voňavky a Ema, ktorá sa s búšiacim srdcom dívala na svoje roztrasené ruky. Prvá vec, ktorú spravila, keď sa ako-tak spamätala, bola, že schmatla telefón a napísala svojej najlepšej kamarátke Lei.
Ema: NEUVERÍŠ, ČO SA STALO.
Odpoveď prišla okamžite.
Lea: Daj mi tri pokusy. 1. Zrušili písomku z matiky. 2. V jedálni boli hranolky. 3. Adam Molnár sa ti prihovoril. (prosím, nech je to trojka)
Ema sa zasmiala. Lea ju poznala až príliš dobre.
Ema: Trojka. A pozval ma v sobotu von.
Lea: ČOOOOO?! Okamžite volám. Potrebujem detaily. Všetky!
Ema stíšila zvonenie a prijala hovor. „Ticho, som v knižnici,“ zašepkala.
„Kašľať na knižnicu! On ťa pozval na rande?“ pišťala Lea do telefónu.
„Nie tak celkom,“ vysvetlila Ema a rozpovedala jej celý príbeh o sestre a darčeku.
„Ema, Ema, Ema,“ povzdychla si Lea na druhej strane. „Ty si taká naivka. Toto nie je len pomoc. Toto je príležitosť s veľkým P! Je to rande zamaskované ako nákup darčeka. Musíš vyzerať úžasne. Nie príliš snaživo, ale tak ležérne chic. Vieš, 'ach, toto? To som len tak na seba hodila'.“
„Lea, ja mu idem len poradiť,“ bránila sa Ema, hoci jej kútiky úst sa nedobrovoľne dvíhali do úsmevu.
„A popritom sa do teba beznádejne zamiluje, keď uvidí tvoj dokonalý vkus a úžasnú osobnosť. Plán je jasný. V piatok robíme módnu prehliadku tvojho šatníka. Operácia 'Sofia's Gift' sa práve začala!“
Ema zložila a schovala si tvár do dlaní, aby skryla úsmev, ktorý jej nechcel zmiznúť z tváre. Možno mala Lea pravdu. Možno to nebolo len o darčeku. A možno, len možno, jej stratégia neviditeľnosti práve dostala vážne trhliny. A ona sa proti tomu vôbec nebránila.
Piatok večer sa Emina izba zmenila na bojové pole. Oblečenie lietalo vzduchom a vytváralo farebné kôpky na posteli, stoličke aj na zemi. Lea, veliteľka operácie „Sofia's Gift“, stála uprostred chaosu s rukami vbok a prísnym výrazom.
„Nie, tieto džínsy sú príliš... školské,“ zhodnotila a odhodila ich na hromadu s nápisom „možno“. „Potrebujeme niečo, čo hovorí: 'Som kreatívna a zaujímavá, ale zároveň úplne v pohode a prístupná.'“
Ema si povzdychla a vytiahla z hĺbky skrine tmavomodrý sveter z mäkkej vlny. „A čo tento? Dostala som ho od babky na Vianoce.“
Lea ho schmatla a priložila k Eme. „Áno! Toto je ono! Farba ti zvýrazňuje oči. K tomu tie tvoje obľúbené členkové čižmy a tie svetlejšie džínsy, tie s tou malou dierou na kolene. Je to dokonalá rovnováha medzi 'je mi to jedno' a 'snažila som sa presne tak akurát'.“
„Myslíš, že si to vôbec všimne?“ opýtala sa Ema a nervózne si žmolila lem trička. „Možno sa fakt sústredí len na ten darček.“
„Zlatko,“ povedala Lea a chytila ju za plecia. „Chlapci si možno nevšimnú, či máš novú manikúru, ale určite si všimnú, keď vyzeráš úžasne a sebavedomo. A ty budeš. Hlavne buď sama sebou. Hovor o knihách, o svojich kresbách... a preboha, smej sa jeho vtipom, aj keď nebudú dobré.“
V sobotu ráno sa Ema zobudila s pocitom, akoby mala v žalúdku roj divých včiel. Desaťkrát zmenila účes, od drdolu cez vrkoč až po rozpustené vlasy, ktoré jej nakoniec pripadali najlepšie. Pri pohľade do zrkadla si však pripadala obyčajná. Čo ak sa mu naživo, mimo bezpečia knižnice, nebude páčiť? Čo ak bude konverzácia viaznuť a medzi nimi zavládne trápne ticho?
Práve keď jej hlavou vírili tie najhoršie scenáre, telefón na nočnom stolíku zavibroval.
Adam: Ahoj, platí to dnes? Stretneme sa o jednej v tej kaviarni pri obchodnom centre? Dúfam, že to nie je príliš skoro.
Srdce sa jej rozbúchalo od úľavy a vzrušenia zároveň. On sa bál, že je to pre ňu priskoro. Aké milé.
Ema: Ahoj :) Jasné, o jednej je to super. Teším sa.
Vymazala slovo „teším sa“, napísala „vidíme sa tam“ a potom ho opäť zmenila na „teším sa“. Nechcela vyzerať príliš horlivo, ale ani odmerane. Nakoniec to odoslala a s hlbokým nádychom sa pustila do finálnych príprav.
Do kaviarne dorazila presne o päť minút jedna. Samozrejme, Adam tam ešte nebol. Vybrala si malý stôl pri okne, ktorý jej poskytoval dokonalý výhľad na vchod, a objednala si horúcu čokoládu, aby zamestnala svoje ruky. Keď čašníčka odišla, upokojovala sa tým, že sa hrala s cukrom v malej miske.
O tri minúty neskôr ho zbadala. Prechádzal cez ulicu, ruky vo vreckách čiernej bundy, vlasy trochu rozfúkané vetrom. Keď vošiel dnu a jeho pohľad preletel po miestnosti, na chvíľu spanikárila. Čo ak si ju nepamätá? Čo ak... A potom sa ich oči stretli. Usmial sa – ten jeho typický, odzbrojujúci úsmev – a zamieril k jej stolu.
„Ahoj, prepáč, že meškám,“ povedal a zložil si bundu. Pod ňou mal jednoduché tmavozelené tričko, ktoré mu prekvapivo svedčalo. „Autobus mal nejaké problémy.“
„To je v pohode, prišla som len pred chvíľou,“ zaklamala a snažila sa, aby jej hlas neznel príliš tenko.
Sadol si a na chvíľu medzi nimi zavládlo to obávané ticho. Obaja sa trochu nervózne usmievali. „Tak,“ prelomil ho nakoniec Adam, „ešte raz ti ďakujem, že si si urobila čas. Vážne si to cením.“
„V pohode. Ja... rada pomôžem,“ povedala a v duchu si vynadala za nedostatok originality.
Našťastie prišla čašníčka a Adam si objednal kávu, čo im dalo ďalšiu chvíľku na zozbieranie myšlienok. Keď odišla, Adam sa trochu naklonil dopredu a stíšil hlas, akoby sa chystal prezradiť tajomstvo.
„Sofia je trochu komplikovaná,“ začal. „Navonok sa tvári ako drsniak, čo počúva nejaký metal a nosí len čiernu, ale minule som ju pristihol, ako si v izbe potajomky kreslí dúhové jednorožce. Takže netuším, na ktorú jej stránku mám cieliť.“
Ema sa zasmiala. Skutočne a od srdca. Predstava drsnej metalistky kresliacej jednorožce bola rozkošná. „To je normálne. V jej veku každý experimentuje s tým, kým chce byť. Myslím, že darček spojený s umením nemôže byť krok vedľa. Ukazuje jej to, že podporuješ jej vášeň, tú skutočnú, nie tú, ktorou sa možno snaží len zapadnúť.“
Adam na ňu hľadel s neskrývaným obdivom. „Wow. Ty si nad tým fakt premýšľala. Si ako nejaká psychologička na tínedžerské duše.“
Cítila, ako sa jej do líc opäť vkráda červeň, no tentoraz to bolo príjemné. Rozhovor plynul prekvapivo ľahko. Hovorili o jeho sestre, o škole, o tom, ako neznáša fyziku a ako ona miluje hodiny literatúry. Zistila, že vôbec nie je len namyslený športovec, ako si ho niektorí škatuľkovali. Bol vtipný, pozorný a skutočne ho zaujímalo, čo hovorí. Keď dopili, pozrel na hodinky a potom na ňu.
„Tak čo? Si pripravená na misiu 'darček pre Sofiu'?“ spýtal sa a v očiach mu hrali veselé ohníčky.
„Narodená pripravená,“ odvetila a po prvýkrát v ten deň sa cítila úplne uvoľnene a sebavedome.
Obchodné centrum bolo v sobotu popoludní preplnené a hlučné. Pulzovalo životom tínedžerov, rodín s deťmi a párov prechádzajúcich sa ruka v ruke. Ema sa v takomto dave zvyčajne cítila stratená a nesvoja, no dnes to bolo iné. Kráčala vedľa Adama a ten chaos okolo nich akoby vytváral zvláštnu, súkromnú bublinu len pre nich dvoch.
Ich prvé kroky viedli do veľkého kníhkupectva. Vôňa nových kníh a čerstvo pomletej kávy z priľahlej kaviarne bola pre Emu balzamom na dušu. Okamžite zamierila do sekcie pre mládež, prstami prechádzala po chrbtoch kníh a s istotou navigovala Adama v mori farebných obálok.
„Takže, toto je fantasy kútik,“ vysvetľovala a ukazovala na police plné drakov, mágov a stratených kráľovstiev. „A tu sú skôr súčasné romance a príbehy zo života. Keď hovoríš, že kreslí a má rada metal, možno by sa jej páčilo niečo s temnejšou atmosférou. Niečo gotické, ale nie horor.“
Adam prikývol, no jeho pohľad blúdil po jej tvári, nie po knihách. Sledoval, ako sa jej oči rozžiaria, keď hovorí o niečom, čo ju baví. „Ako to všetko vieš?“ spýtal sa s úsmevom.
„Veľa čítam,“ odvetila jednoducho. Zastavila sa pri knihe s nádhernou, ručne kreslenou obálkou, na ktorej dievča stálo na útese pod búrlivou oblohou. „Pozri, táto je o dievčati, ktoré zistí, že dokáže oživiť svoje kresby. Je to trochu tajomné, trochu dobrodružné a veľmi pekné.“
„Znie to ako niečo, čo by sa jej mohlo páčiť,“ uznal Adam. Chvíľu knihu držal v ruke, potom ju položil späť. „Ale ešte sa pozrime ďalej. Ešte nechcem, aby sa naša misia skončila.“
Ema sa začervenala, no predstierala, že si prezerá inú knihu. Jeho slová jej rezonovali v hlave. Nechce, aby sa to skončilo. Znamená to...
Ďalšou zastávkou bol obchod s umeleckými potrebami. Pre Emu to bol raj. Farby, štetce, papiere všetkých textúr a hrúbok. Adam ju nasledoval ako zvedavé šteňa, občas sa dotkol jej ramena, keď sa predierali úzkou uličkou, a zakaždým jej telom prebehol príjemný záchvev.
„A rozdiel medzi akvarelom a akrylom je... aký?“ spýtal sa a zmätene hľadel na stovky túb s farbami.
Ema sa zasmiala a vzala do ruky sadu malých akvarelových kociek. „Akvarel je transparentný, vodový. Vytvára také jemné, snové efekty. Ako toto,“ povedala a ukázala na ilustráciu na obale. „Akryl je hustejší, krycí. Skôr ako klasická maľba na plátno.“
„Aha,“ povedal a pozrel sa na ňu. „Takže ty si skôr akvarelový typ, však?“
Prekvapilo ju, ako presne ju odhadol. „Asi áno. Mám rada tú ľahkosť.“
„To sedí,“ zamrmlal a jeho pohľad zmäkol.
Nakoniec sa rozhodli pre kombináciu. Kúpili tú knihu s magickou obálkou a k tomu krásnu drevenú kazetu so základnou sadou akvarelových farieb, sadou štetcov rôznych hrúbok a špeciálnym skicárom s hrubším papierom, ktorý sa pod vodou nezvlní. Adam trval na tom, že kúpi aj malú sadu len pre ňu ako poďakovanie, no Ema rázne odmietla.
„Nie, to nemôžem prijať,“ povedala, hoci ju to gesto dojalo. „Toto je o tvojej sestre.“
„Dobre, dobre,“ vzdal sa so smiechom. „Ale dlhuješ mi príležitosť sa ti nejako revanšovať.“
Keď s papierovou taškou v ruke vyšli z obchodu, slnko sa už pomaly skláňalo k obzoru a farbilo oblohu do oranžova. Obaja akoby váhali, či sa už majú rozlúčiť.
„No... tak ďakujem,“ povedal Adam a prešľapoval z nohy na nohu. „Toto by som bez teba nikdy nedal dokopy. Pravdepodobne by odišla s poukážkou do obchodu so športovými potrebami.“
„To by bol asi naozaj trapas,“ usmiala sa Ema. Vzduch medzi nimi zrazu zhustol očakávaním. Bude nasledovať trápna rozlúčka a každý pôjde svojou cestou?
„Počuj,“ začal Adam trochu neisto, „ešte... ešte sa mi nechce ísť domov. Čo keby sme si zašli... ja neviem, na minigolf? Alebo len tak sa prejsť do parku?“ Jeho pohľad bol uprený na ňu a čakal na jej reakciu.
Ema cítila, ako jej srdce bije rýchlejšie. Toto už nebolo o darčeku. Toto bola ďalšia úroveň. Toto bolo... skutočné rande.
„Minigolf znie fajn,“ povedala a snažila sa, aby jej hlas neznel tak nadšene, ako sa cítila. „Ale varujem ťa, som v tom hrozná.“
Adam sa rozžiaril. „Perfektné! Aspoň budem mať šancu vyhrať,“ zažartoval a jemne ju postrčil smerom k východu.
Cestou k minigolfovému ihrisku sa ich ruky niekoľkokrát náhodne o seba obtreli. Ema si zakaždým uvedomila teplo jeho dlane a priala si, aby sa tá „náhoda“ zmenila na úmysel. Adam bol uvoľnený a vtipkoval, rozprával jej zábavné príhody z basketbalových tréningov a ona jemu zase o postavách, ktoré si vymýšľa do svojho skicára. Zistila, že sa s ním rozpráva tak ľahko, ako s Leou. Všetka nervozita bola preč, nahradilo ju príjemné, vzrušujúce chvenie.
Minigolf bol presne taká katastrofa, ako predpovedala. Jej loptička lietala všade, len nie do jamky. Narážala do prekážok, končila v umelom jazierku a raz takmer trafila pána na vedľajšej dráhe. No namiesto toho, aby sa cítila trápne, smiala sa tak, až ju bolelo brucho. Adam sa smial s ňou.
„Dobre, ukážem ti jeden trik,“ povedal pri dráhe s malým veterným mlynom, kde sa Ema už piatykrát neúspešne snažila trafiť. Postavil sa tesne za ňu, jeho telo sa takmer dotýkalo jej chrbta. Cítila jeho dych na krku, keď sa k nej naklonil.
„Musíš sa trochu uvoľniť v zápästí,“ zašepkal a jeho ruka sa jemne ovinula okolo tej jej, aby jej ukázal správny úchop palice. „A mieriť trochu viac doľava.“
Ema takmer nedýchala. Jeho blízkosť ju úplne ochromila. Vnímala len teplo jeho tela a vôňu jeho mikiny, ktorá sa miešala s vôňou pokosenej trávy.
„Tak... skús to teraz,“ povedal a pomaly odtiahol ruku.
S búšiacim srdcom sa sústredila, udrela do loptičky a tá, akoby zázrakom, prešla priamo cez mlyn a skončila len centimeter od jamky.
„Vidíš! Si talent!“ zajasal Adam a víťazoslávne ju objal okolo pliec.
Bolo to len krátke, spontánne objatie, no pre Emu znamenalo celý svet. Zdvihla k nemu hlavu a ich pohľady sa stretli. Stáli tak blízko, že videla zlaté odtienky v jeho hnedých očiach. Smiech im zamrzol na perách a svet okolo nich stíchol.
Moment sa natiahol do sladkej večnosti. V Adamových očiach videla niečo nové – zmes prekvapenia a nehy, ktorá odrážala jej vlastné pocity. Jeho úsmev ochabol a pohľad mu skĺzol k jej perám. Ema cítila, ako jej dych uviazol v hrdle. Toto je ten moment. Ten, o ktorom čítala v knihách a snívala v noci. Ten moment, keď sa čas spomalí a všetko ostatné prestane existovať.
Naklonil sa bližšie. Len o milimeter. A potom, akoby niekto prepol vypínač späť na normálnu rýchlosť, sa ozvalo hlasné rinčanie. Z vedľajšej dráhy sa k nim dokotúľala cudzia golfová loptička a narazila do kovovej prekážky. Moment bol preč.
Adam sa mykol a odtiahol ruku, akoby sa popálil. Odkašľal si a jeho líca nabrali jemne ružový odtieň. „Prepáč,“ zamrmlal a urobil krok dozadu, čím medzi nimi vytvoril bezpečnú vzdialenosť.
„To... to nič,“ zašepkala Ema a snažila sa skryť sklamanie, ktoré jej prebodlo srdce ako ostrý črep. Bola tak blízko. Boli tak blízko.
Zvyšok hry sa niesol v trochu rozpačitom duchu. Obaja sa snažili obnoviť tú ľahkú, hravú atmosféru, no to nevyslovené „skoro“ viselo vo vzduchu ako hmla. Keď dohrali poslednú jamku, Adam jej so sileným úsmevom pogratuloval k prehre o rekordných dvadsať bodov.
Cesta späť k autobusovej zastávke bola tichá. Slnko už takmer zapadlo a pouličné lampy začali vrhať dlhé tiene. Ema si v hlave prehrávala ten moment pri veternom mlyne znova a znova. Čo ak si to len zle vysvetlila? Čo ak sa ju nechystal pobozkať a ona si len niečo namýšľala? Možno bol len priateľský. Možno si len uvedomil, aká je naivná.
„Ďakujem za dnešok,“ povedal Adam, keď zastavili pod prístreškom zastávky. „Fakt si mi pomohla. A... bola to zábava.“
„Aj mne sa páčilo,“ odvetila a pozerala na svoje topánky. Neodvážila sa mu pozrieť do očí. Bála sa, že by v nich uvidela len zdvorilosť, nie tie iskričky, ktoré tam boli predtým.
Prichádzal jej autobus. Zvuk motora sa približoval ako odpočítavanie konca.
„Tak... ahoj,“ povedala a už sa chcela otočiť a nastúpiť.
„Ema, počkaj,“ zastavil ju Adam a jemne ju chytil za predlaktie. Jeho dotyk bol teplý a pevný. Donútil ju, aby sa k nemu otočila.
Jeho tvár bola v šere vážna. „Ja... prepáč za to, ako som zareagoval pri tom mlyne. Bol som... zaskočený. Ale nie tak, ako si asi myslíš.“
Ema len mlčky čakala a srdce jej búšilo tak silno, že mala pocit, že to musí počuť aj on.
„Pravda je,“ pokračoval a jeho hlas bol tichší, akoby sa bál, že ho niekto bude počuť, „že som dnes neprišiel do knižnice len kvôli darčeku pre Sofiu. Teda, aj kvôli tomu, ale... bola to skôr zámienka.“ Pozrel sa jej priamo do očí. „Už nejaký čas som sa s tebou chcel rozprávať. Vždy sedíš sama, kreslíš si a vyzeráš, akoby si bola vo svojom vlastnom svete. Chcel som vedieť, aký ten svet je.“
Ema stratila reč. On si ju všímal. Dlho predtým, ako sa jej prihovoril.
„A dnes som zistil, že je ešte lepší, ako som si predstavoval. Si vtipná a múdra a... a keď sa usmeješ, je to ako...“ zasekol sa a hľadal správne slová. „Proste je to super.“
Autobus zastavil a dvere sa s pískaním otvorili. Vodič na nich netrpezlivo pozrel.
„Ja... musím ísť,“ zašepkala Ema.
„Ja viem,“ povedal Adam a nepúšťal jej ruku. „Len mi, prosím, povedz, či... Či by som ti mohol niekedy zavolať? Alebo napísať? A tentoraz by to nebolo o darčekoch. Len o nás.“
Na tvári sa jej konečne objavil úsmev. Skutočný, široký úsmev, ktorý odrážal všetku tú radosť a úľavu, čo jej zaplavila vnútro. „Áno,“ povedala a jej hlas bol pevnejší. „To by som veľmi chcela.“
Adamov úsmev bol ako slnko vychádzajúce po búrke. Pustil jej ruku, no predtým, než nastúpila do autobusu, urobil niečo, čo nečakala. Rýchlo sa naklonil a vtisol jej letmý, jemný bozk na líce. Bol to len okamih, no jeho pery boli teplé a zanechali na jej koži stopu, ktorá pálila ešte dlho potom.
„Dobrú noc, Ema,“ zašepkal.
„Dobrú noc, Adam,“ odvetila a s hlavou v oblakoch nastúpila do autobusu.
Sadla si k oknu a sledovala ho, ako tam stojí, kým autobus nezmizol za rohom. Potom si vytiahla telefón. Obrazovka svietila v tme autobusu a ona si prezerala ich dnešnú konverzáciu. Po chvíli jej prišla nová správa.
Adam: Dúfam, že si v poriadku dorazila domov. A aby som nezabudol... ten dlh za pomoc. Čo tak kino budúci piatok? Ja platím pukance. Tentoraz oficiálne. Ako rande.
Ema sa usmiala a prstami si prešla po líci, presne na mieste, kde sa jej dotkli jeho pery. Cítila, že toto nie je koniec. Toto bol len začiatok.
Ema: Platí. Ale varujem ťa, som hrozná vo vyberaní filmov.
Odpoveď prišla okamžite.
Adam: Perfektné! Aspoň budem mať šancu vybrať niečo ja. ;)
Schovala telefón do vrecka, oprela si hlavu o studené sklo okna a sledovala mihotavé svetlá mesta. V jej žalúdku už neboli divé včely. Boli tam motýle. A po prvýkrát mala pocit, že lietajú presne tam, kam majú.