Malá hviezdička Stelka milovala hry. Najradšej sa hrala na schovávačku s veselými meteoroidmi, ktoré svišťali vesmírom ako strieborné gule. „Päť, štyri, tri, dva, jeden... Už idem!“ zakričal jej kamarát, malý sivý meteoroid menom Pracháč. Stelka sa chichotala a bleskovo sa skryla za obrovský červený plynový oblak. Bola si istá, že ju tam nikto nenájde. Čakala a čakala, ale nikto neprichádzal. „Asi ma nevedia nájsť,“ pomyslela si hrdo. Vyletela zo svojho úkrytu a chcela zakričať „Našla som sa!“, ale zostala ticho. Okolo nej nebolo nič, čo poznala. Žiadny Pracháč, žiadne jej domovské slniečko, žiadne známe planéty. Všade bola len hlboká, tichá tma, posiata cudzími, ďalekými svetielkami. „Haló?“ zašepkala a jej malý hlások sa stratil v nekonečnom priestore. Zrazu sa cítila veľmi malá a stratená. Začala lietať z miesta na miesto, ale všetko vyzeralo rovnako. Z jedného cípu jej začala kvapkať maličká, horúca slza. Čo ak sa už nikdy nevráti domov?
Zrazu zbadala niečo ligotavé. Vyzeralo to ako dlhá, trblietavá stuha. „To bude určite cesta domov!“ potešila sa a rýchlo letela bližšie. Keď priletela k ligotavej veci, zistila, že to nie je cesta, ale chvost obrovskej ľadovej gule. „Neruš!“ zahrmel hlboký hlas. Bola to stará, mrzutá kométa. „Práve si driemem na svojej ceste okolo slnka. Potrvá mi to ešte dvesto rokov.“ „Prepáčte, pani kométa,“ pípla Stelka. „Ja... ja som sa stratila. Hľadám cestu domov.“ Kométa si ju premerala svojím jediným, ľadovým okom. „Domov? Všetko tu vyzerá rovnako. Samé hviezdy. Hľadaj nejaký vzor, nie len jedno svetlo,“ zamrmlala a pomaly letela ďalej, zanechávajúc za sebou len prach a chlad.
Stelka si povzdychla. Vzor? Aký vzor? Všetky hviezdy sa jej zdali rovnaké. Skúsila si spomenúť, ako vyzeral jej domov. Pamätala si svoje veľké, teplé Slnko a planéty, ktoré okolo neho tancovali. Jedna bola modrá, iná červená a jedna mala krásne prstence. Ale odtiaľto, z diaľky, nevidela nič z toho. „Vymyslím si vlastnú cestu!“ rozhodla sa odvážne. Skúsila za sebou zanechávať drobné iskričky, aby si značila, kadiaľ letí. Ale iskričky po chvíli zhasli v tme. Toto tiež nefungovalo. Cítila sa znova bezradná.
Sadla si na malý tmavý asteroid a tichučko plakala. Jej slzy sa menili na drobné trblietavé kryštáliky a padali do prázdna. Vtom k nej doľahol jemný, hlboký zvuk. Znel ako tisíce zvončekov naraz. Okolo nej sa priestor zafírovo rozsvietil a z tmy sa vynorila obrovská, majestátna špirála plná svetiel. Bola taká veľká, že Stelka sa cítila ako zrnko prachu. Bola to Múdra Galaxia. „Prečo plačeš, malé svetielko?“ ozval sa jej hlas, ktorý nebol ani mužský, ani ženský. Bol to hlas samotného vesmíru. „Stratila som sa,“ vzlykla Stelka. „Neviem, kde je moje Slnko a moje kamarátky planéty.“ Múdra Galaxia sa na ňu láskavo pozrela miliónmi svojich hviezd. „Neboj sa, každá hviezda má svoje miesto. Len musíš vedieť, čo hľadať. Tvoj domov je súčasťou veľkej rodiny, ktorá sa volá Mliečna dráha.“ „Mliečna dráha?“ zopakovala Stelka. „To znie chutne. Je z mlieka?“ Galaxia sa zasmiala a jej smiech rozochvel celý vesmír. „Nie, nie je. Ale z diaľky tak vyzerá. Predstav si, že niekto v tme rozsypal jemný, trblietavý cukor a vytvoril tak cestičku. Hľadaj túto cestičku. Je to strieborný pás, ktorý sa tiahne cez celý vesmír. Keď ho nájdeš, leť pozdĺž neho. Je to tvoja domovská ulica.“
Stelka prestala plakať. Cestička z rozsypaného cukru! To znelo ako skvelá hádanka. Poďakovala sa Múdrej Galaxii a s novou nádejou sa vydala na cestu. Teraz už nehľadala len jedno svetlo, ale celý pás svetielok. Letela a pozorne sa rozhliadala. A potom to uvidela. V diaľke sa naozaj tiahol slabý, strieborný pás, akoby niekto štetcom namaľoval cez čierny papier mliečnu čiaru. „To je ono!“ vyhŕkla radostne a zamierila k nemu. Čím bola bližšie, tým viac si uvedomovala, aká je tá cestička obrovská. A nebol to žiadny cukor. Boli to hviezdy! Milióny, miliardy hviezd, ktoré sa jagali a tancovali spolu, blízko seba, a vytvárali tak nádherný, žiarivý prúd. „Vitaj doma,“ šepkali jej hviezdy, okolo ktorých prelietala. Cítila ich teplo a priateľstvo. Letela pozdĺž tohto úžasného pásu a zrazu zbadala niečo veľmi známe. Žlté, teplé svetlo, ktoré hrialo viac ako všetky ostatné. „Slniečko!“ zvolala a rozletela sa k nemu. A tam, okolo neho, krúžili jej starí známi. Modrá planéta Zem, červenkastý Mars a Saturn so svojimi prstencami. A medzi nimi poletoval Pracháč a ostatné meteoroidy. „Stelka! Vrátila si sa!“ kričali všetci natešene. Stelka všetkým vyrozprávala svoje dobrodružstvo. O mrzutej kométe, o vlastných pokusoch a o Múdrej Galaxii a jej hádanke. „Takže my všetci bývame v Mliečnej dráhe?“ spýtal sa Pracháč zvedavo. „Áno,“ povedala Stelka hrdo. „A je to tá najkrajšia ulica v celom vesmíre. Vyzerá ako rozsypaný cukor a je plná kamarátov.“ V ten večer sa všetci spolu pozerali na ten nádherný strieborný pás, ktorý sa tiahol ponad ich hlavy. Už to nebola len kopa svetielok, ale ich domov.
Čo myslíte, deti? Keď sa nabudúce pozriete na tmavú nočnú oblohu, ďaleko od svetiel mesta, skúsite s mamkou alebo ockom nájsť tú striebornú cestičku? Možno na nej uvidíte aj malú Stelku, ako máva svojim kamarátom.