V starej hudobnej škole, kde vo dne voňal prach a vyleštené drevo, sa po nociach diali zázraky. Hneď ako posledný školník zhasol svetlo a zakľapol za sebou ťažké dvere, nástroje na poličkách a v kútoch ožili. Potichučky sa prebúdzali k svojmu tajnému životu plnému šepotu a tichých melódií.
Na najvyššej polici, hneď vedľa metronómu, ktorý im odtikával čas do svitania, bývala malá, nesmelá triangelka Cinkalka. Bola vyrobená z lesklého kovu a jej pýchou bol najčistejší a najjasnejší zvuk v celej miestnosti. Jeden jediný úder paličkou a z nej sa rozletel trblietavý tón „Ciiiink!“, ktorý sa niesol vzduchom ako strieborná nitka.
Lenže posledné noci bolo všetko inak.
„Tak, kamaráti, skúsime si našu nočnú pesničku?“ navrhla veselá flauta Pískalka, ktorá sa už vrtela na svojom zamatovom podstavci. Jej hlas bol ako svieži vánok.
„Jasné!“ súhlasil rozvážny bubienok Buch-buch. Jeho hlas bol tlmený, ale vždy plný istoty. „Cinkalka, ty začínaš, ako vždy.“
Všetky oči sa upreli na malú triangelku. Cinkalka sa zhlboka nadýchla, hoci nemala pľúca, a pripravila sa. Jej malá kovová palička sa zľahka dotkla jej boku a…
„Klep.“
Namiesto jasného cinknutia sa ozval len tichý, smutný zvuk. Ako keď kamienok spadne do piesku. Cinkalka to skúsila znova.
„Klep. Plink.“
Zvuk bol slabý a krátky. Okamžite zmizol a nezanechal za sebou žiadnu ozvenu. Cinkalke sa od hanby a smútku takmer zahmlil jej lesklý povrch.
„Čo sa deje?“ zašepkala Pískalka a prigúľala sa bližšie. „Necítiš sa dobre?“
„Ja… ja neviem,“ priznala Cinkalka tenkým hláskom. „Môj hlas je preč. Som len tichá, zhrdzavená vec.“
„Ale nezmysel,“ zahrmel jemne Buch-buch. „Nie si zhrdzavená. Stále sa krásne ligoceš. Problém musí byť niekde inde.“ Jemne sa ku nej dokotúľal a ťukol na ňu svojou drevenou obrubou. „Zvuk je vlastne chvenie. Vibrácia. Ty sa teraz chveješ veľmi málo. Musíme zistiť, prečo.“
„A ako to zistíme?“ spýtala sa Cinkalka a takmer nečujne si povzdychla.
Buch-buch chvíľu premýšľal. Jeho pohľad zablúdil k najväčšiemu nástroju v miestnosti, ktorý stál v rohu ako spiaci obor. Bol to starý, majestátny klavír.
„Myslím, že odpoveď nájdeme tam,“ ukázal smerom ku klavíru. „Je to kráľ všetkých zvukov. V jeho vnútri sa skrýva tajomstvo, ako sa rodí každý tón. Ak chceme pochopiť, prečo tvoj tón slabne, musíme sa vydať na cestu priamo do srdca hudby!“
Cinkalke sa zaleskli očká. Bol to odvážny plán. Trochu sa bála, ale pohľad na odhodlaného Buch-bucha a usmievavú Pískalku jej dodal odvahu. „Dobre,“ súhlasila. „Ideme na to!“
Pomaly a opatrne sa všetci traja zošuchli z police. Pískalka sa kotúľala rýchlo, Buch-buch o niečo pomalšie, pričom Cinkalku niesol na svojej paličke, aby sa neudrela. Cesta ku klavíru bola ako výprava cez obrovskú púšť parkiet. Konečne dorazili k jeho masívnej čiernej nohe.
„Ako sa tam dostaneme?“ zašepkala Pískalka.
Našťastie, pani učiteľka nechala pootvorené veko klavíra, aby nástroj dýchal. Po pedáloch sa im podarilo vyšplhať až hore. Z okraja nahliadli dnu. Naskytol sa im pohľad, ktorý im vyrazil dych.
Pod nimi sa rozprestieral fantastický svet. Bol to les natiahnutých strún, niektoré tenké ako vlas, iné hrubé ako prst. Pod strunami boli zoradené desiatky plstených kladiviek, ktoré vyzerali ako biele huby v rade za sebou. Všetko voňalo drevom a tajomstvom.
„Páni,“ vydýchla Pískalka. „Tak tu sa rodia tóny!“
„Presne tak,“ pritakal Buch-buch. „A my teraz zistíme, ako.“
Opatrne vkĺzli dnu. Ich dobrodružstvo sa práve začalo. Pískalka, ktorá bola od prírody zvedavá, fúkla krátky, vysoký tón. Struny najbližšie k nej sa okamžite viditeľne rozochveli.
„Pozrite!“ zvolala Cinkalka. „Tvoj zvuk ich rozhýbal!“
„To je ono!“ povedal múdro Buch-buch. „Zvuk je ako neviditeľná vlnka vo vode. Keď niekam dorazí, rozhýbe všetko, čo jej stojí v ceste. A keď sa rozochveje struna, vytvorí ďalší zvuk.“
Vydali sa hlbšie do klavírového lesa. Prechádzali okolo hrubých basových strún. Buch-buch zobral malú triesku dreva, ktorá ležala na dne, a zľahka ňou udrel po jednej z nich.
„BUMMMMM!“
Zvuk bol taký hlboký a silný, že ho cítili v celom tele. Rozochvel drevenú podlahu klavíra a čo bolo najzaujímavejšie, niekoľko vedľajších strún sa začalo tichučko chvieť tiež, hoci sa ich nikto nedotkol. Spievali si spolu s tou veľkou.
„To je úžasné!“ žasla Pískalka. „Ony spievajú s ňou!“
„Je to kamarátstvo zvukov,“ vysvetlil Buch-buch. „Každý tón má svojich priateľov, ktorí s ním rezonujú, chvejú sa spolu s ním. Preto sú zvuky také krásne – lebo nie sú nikdy samy.“
V tom si Pískalka všimla niečo zaujímavé. Na jednej z tenkých strún sa držala malá, takmer neviditeľná prachová vločka. Nebola veľká, ale visela tam ako malý tieň. „Pozrite!“ ukázala. „Tá struna má na sebe nejaký prach. Možno je to tým, že sa nedokáže poriadne chvieť?“
Cinkalka sa na ňu pozrela bližšie. Bola to tenká struna, ktorá vyzerala podobne ako ona sama – s vysokým, čistým tónom. Predstavila si, ako sa tá struna snaží chvieť, ale prach jej to nedovolí. Bolo jej ľúto.
„Máš pravdu, Pískalka,“ súhlasil Buch-buch. „Aj tá najmenšia prekážka dokáže zastaviť chvenie. Tón potrebuje byť slobodný, aby sa mohol rozletieť.“
Zrazu to Cinkalke došlo. Pozrela na svoju vlastnú malú paličku, ktorou sa dotýkala svojho tela. Bola z dreva a kovu, ale mala na sebe tiež nepatrné množstvo prachu a malých škrabancov od nárazov. Aj keď bola takmer neviditeľná, možno práve táto nečistota bránila tomu, aby sa jej palička správne dotkla a odovzdala energiu pre dokonalé chvenie!
„Už viem!“ zvolala Cinkalka nadšene. „Nie som zhrdzavená! Moja palička! Je na nej prach a drobné ryhy. Tie bránia tomu, aby sa zvuk dokonale preniesol!“
Buch-buch a Pískalka sa na ňu pozreli. Cinkalka zobrala svoju paličku a priložila ju k jednej z plstených kladiviek. Tam sa jej podarilo jemne očistiť povrch od prachu. Bolo to ťažké, ale chcela to skúsiť. S pomocou priateľov sa jej nakoniec podarilo paličku dokonale vyleštiť.
Keď sa cítila pripravená, s pocitom novoobjavenej nádeje sa trojica vybrala na cestu späť. Vyliezli z klavíra, prešli cez parkety a s námahou sa vyšplhali na svoju policu.
Cinkalka si zhlboka „vydýchla“. Jej lesklý povrch sa trblietal. Znova chytila svoju paličku, teraz už dokonale čistú. Zavrela svoje malé kovové „očká“ a sústredila sa.
Zľahka ňou ťukla o svoj lesklý bok.
„CIIIIINK!“
Vzduchom sa rozletel ten najčistejší, najjasnejší tón, aký kedy zo seba vydala. Bol taký žiarivý, že sa od neho trblietali aj ostatné nástroje v tmavej triede. Tón sa niesol, rezonoval, obklopil všetky nástroje v miestnosti a naplnil ich radosťou. Pískalka sa usmiala a Buch-buch spokojne „zahrmel“.
„Podarilo sa ti to, Cinkalka!“ radovala sa Pískalka.
„Nenašla si len svoj hlas,“ dodal Buch-buch múdro. „Našla si aj poznanie. Zistila si, že aj tá najmenšia prekážka môže ovplyvniť tón. A naučila si sa, že niekedy treba nahliadnuť hlboko dovnútra, aby si našiel odpoveď.“
Od tej noci už Cinkalka nikdy nestratila svoj hlas. Vedela, že hudba je viac než len tóny. Je to súhra, chvenie a neviditeľné prepojenia. A keď sa každú noc prebudila hudobná škola k životu, Cinkalka bola vždy prvá, ktorá začala svoju čistú a žiarivú pieseň. A jej tón „Ciiiiiink!“ znel ako pripomienka, že aj tá najmenšia vec dokáže niesť ten najväčší a najkrajší zvuk.