Slnko viselo nízko nad čerstvo natretou strechou a Ema kráčala bosá po zvädnutej tráve v záhrade, ktorú ešte nestihli s mamou pokosiť. Nohy sa jej strácali medzi steblami, doudierané od zabudnutých šišiek a detských hračiek predošlých obyvateľov. Všade okolo sa vznášal pach zeminy, čerstvého dreva – a niekde v diaľke rozpoznávala vôňu pečených koláčov cez otvorené okná starých panelákov.
Vždy si myslela, že leto je o slobode, krátkych sukniach a ľadových malinovkách. Tentoraz jej mesto zaváňalo neistotou. Otcova práca ich presťahovala ďaleko od všetkého, čo poznala. Jediné, čo si zo starého sveta doviezla, boli knihy zviazané opaskom a tichý vnútorný hlas, ktorý jej v noci našepkával predstavy o nových začiatkoch.
„Nebojíš sa trochu?“
Mamkin hlas znel smiešne veselý, keď sa snažila otvoriť novú bránu s hrdzavým kľúčom – ako keby práve prichádzali na letný tábor a nie do neznámeho mesta.
Ema krútila kľúčom v prstoch, v očiach jej blikali úlomky lásky k domovu, ktorý nechala za sebou.
„Nie som si istá, či mám odvahu byť niekde nová.“
Nič však nepomáha na trému viac ako stiesnená izba, ktorá páchne zatuchlinami. Vyštverala sa do podkrovia; na parapete objavila supľované rysky, kde niečí prastari rodičia zaznamenávali výšku dieťaťa. Prstom sledovala mená, ktoré už zrejme vyrástli a rozbehli sa do sveta.
Vonku vtáci spievali.
Ema si obliekla široké tričko a krátke nohavice, zaplietla si vlasy do dvoch voľných vrkočov, ktoré sa jej rozmotávali už pri prvom vánku. Na tvári jej svietili pehy – v starom meste bola pre ne „ta s bodkami“. Tu nebola nik.
Do batohu si zabalila staré pero, zápisník a – len pre istotu – hrubú knihu s ohnutými stránkami. Nevedela, kam presne má ísť, ale istého rána jej mama do rúk vtisla mapu parku aj s odporúčaním: „Skoč si von, je tam krásne.“
Kým zamkla bránu za sebou, srdce jej tĺklo tak hlučne, že mala pocit, že to musí počuť celé sídlisko. Rozpálený asfalt ju vypľul rovno k starej hrdzavej bráne s nápisom PARK MLÁDEŽE. Hojdačky sa kolísali vo vetre, na lavičke ktosi kreslil na kolene obrázok fixkou na tenkú ruku dievčaťa, ktoré sa nahlas smialo.
Ema sa posadila na lavičku v tieni jediného javora. Vytiahla zápisník, automaticky si nakreslila krídla motýľa do rohu stránky, no prsty jej tŕpli.
Zrazu, bez varovania, vzduch rozčesol výkrik:
„Pozor, lopta!“
Čosi guľaté a oranžové letelo priamo k nej – presne na miesto, kde si rozložila knihu. Priamo pred nárazom niekto natiahol ruku a potiahol ju prudko do trávy.
Chvíľu len vnímala vôňu nového trička, cudzí kúsok pokožky dotýkajúci sa jej ramena, útržok smiechu, ktorý znel ako vzdialený výbuch petardy na Silvestra.
Otvorila oči. Nad ňou, v záplave lišajníka a pestrých snov, stála trochu zadýchaný chalan s rozstrapatenými vlasmi.
„Sorry, nechcel som ti rozbiť nos. Fakt. Teda, možno len trošku, len... prepáč, vážne,“ zamotal sa, ruky si žmýkal do trička.
Ema stiahla ruku z jeho dlane, zapírila sa. Nikto ju neťahá len tak za ruku v parku!
„Nič sa nestalo,“ zamumlala, s pohľadom zapichnutým do trávy.
Chalan sa uškrnul:
„Ja som Adam. Teda... väčšinou. A ty?“
„Ema.“
Slovo zoštedrilo medzi nimi, viselo vo vzduchu. Chvíľu stáli v tichu, ktoré narúšal slabo dych a ďalej už len vzdialené:
„Adam, poď už, loptu máme!“
„Bývaš tu?“
Prikývla.
„Tak vitaj. Raz ti ukážem, kde robia najlepšiu malinovku v meste.“
Adam jej ešte raz kývol, rozbehol sa k partii, ktorá ho už volala.
Ema dlhú chvíľu len sedela v tráve. Uvedomila si, že jej ruka je stále teplá z jeho dotyku a zápisník, ktorý mala rozložený, bol pokrytý tieňom jeho postavy. Motýle v bruchu jej tancovali tak, že kniha musela počkať.
Možno toto leto predsa len bude nové.
Alebo možno... nové bude len všetko, čo práve začína.
Prvý deň (ne)náhod Žalúdok stále ako na kolotoči, keď Ema ráno otvorila oči a pozoroval ju kúsok letného svetla. V izbe vonia papier a jablkový čaj od včera, pod oknom zložená hŕba (zatial) nesprataných tričiek, biele steny ešte nepoznačené plagátmi, len na zrkadle sa trbliece odraz očí, v ktorých je viac otázok, než odpovedí.
Dome sa ešte stále šíri to zvláštne ticho – nie ticho domova, ale ticho miesta, kde si človek ešte nevie svoje stopy, ticho, v ktorom každé zapraskanie parkety znie ako výčitka. V spodnej kuchyni mama cihá rádio a spieva si Dust in the Wind – chvíľu sa jej Ema prihovára v hlave, ale potom (ako vždy posledné mesiace) radšej vezme zápisník a vytratí sa do nového rána.
Park je iný v utorok než v nedeľu. Zmiešaný pach asfaltu, suchých listov, rozliatej zmrzliny z predavača niekde zadným východom, ktorý ešte nerozložil svoje stolíky. Kráča pomaly, nos jej štekli vánok, rozospaté deti si kopú do lôpt, dvaja chlapci zavesení na betónovú bránku diskutujú, ktorý z nich bude brankár. Vtom si Ema spomenie na včerajší chaos v tráve.
Cíti ešte Adamov dotyk – až zahanbujúco jasne. Také teplo, aké človek dostane, keď mu mrazí v bruchu. Musí sa usmiať. Sama pre seba, lebo aj tak ju tu zatiaľ nikto nepozná.
Na lavičke v tieni sedí skupinka: tí istí chalani s loptou, jeden smiešny klobúk, veľa keksov všade po taške. Adam medzi nimi, rozpráva čosi, pri čom ostatní dvakrát až trúfalo prehnane zarehocú – vysoko, pubertiacky, ale v ich smiechu je niečo, čomu by sa hádam aj dospelí zasmiali, len keby im na chvíľu povolil rozum. Pristihne ho, ako na ňu kýva, nevtieravo, skôr tak, že keby sa hanbila prísť, nikto si nič nevšimne.
Zaváha, ale ide.
Adam na ňu úprimne žmurkne.
„Priprav si úsmev, je to tu miestna mafia,“ prehodí nežne, „ale boja sa vlastných tieňov. Kniha je povinná výbava?“
Ema sklopí oči na knihu. Už druhýkrát má pocit, že sa za jej čitateľstvo nemusí hanbiť.
Chalani jej robia miesto, no ona si radšej sadne na okraj lavičky, oproti Adamovi.
„To je tá, čo ju dodnes hľadali na žiackom parlamente, spomeň meno a budeš medzi nami,“ povie Viktor, vyšší chalan s rozcuchom.
Adam urobí trápnu grimasu:
„Nehovor jej, kto som bol v škôlke!“
Smiech, nie posmech.
Ticho aj napätie v brušku sa zjemní. Ema cíti Adamov pohľad, ktorý jej chvíľu sedí na ramenách, kým sa nezmení vo všedné pohrávanie si s loptičkou.
Behajú, Ema ich pozoruje, všíma si ako Adam pri driblingu sem-tam pozrie jej smerom, akoby čakal, či sa smeje na jeho trápnosti. Ona sa skutočne smeje – nie nahlas, len cez žmurknutie viečok. Uvedomuje si, že ho hneď priťahuje viac ako len to, že ju zachránil pred letiacou loptou.
Po chvíli si k nej Adam sadne, spotené vlasy, tričko tmavé od potu.
„Prečo si vždy s knihou?“
„Lebo v knihách nemáš kopance do kolena. A môžem si vybrať, kedy niečo skončí dobre.“
Adam prikývne, dlhšie mlčí:
„Vieš… mám rád, keď niečo nie je isté. Ako… či gól padne. Ale v skutočnosti aj ja občas potajme listujem v knihe starého deda, keď sa nik nekuká.“
Až teraz si Ema uvedomí, že Adamov hlas je teplý, že niektoré slová sa mu prilepia na jazyk, než ich pustí von. Kúzlo pomalosti.
Kým chalani rozbiehajú ďalší zápas, Adam sa zohne k Eme:
„Chceš ukázať miesto, kam nechodí nikto? Je tam ticho, ale nie je to cintorín. Sľubujem.“
Chvíľu váha – ale keď je človek v novom meste, občas treba skočiť do ticha.
„Poďme.“
Prejdú popri budove, kde na stenách sú ešte staré plagáty s roztrhnutým textom „LETO S HUD…“. Okolie je zarastené, poľná cesta vedie cez húštinu orgovánu a potom k starému skleníku, ktorý ako-tak drží pokope. Žiaden zámok, len zvláštny pocit, že sem patria len tí, co majú odvahu nechať si trochu poškriabať kolená.
Adam odsunie pánt na bočnom okienku:
„Poď, otvorím ti bránu do ďalšieho rozmeru.“
V skleníku je polotma, vôňa roztrieštenej zeminy, v jednom rohu samé staré kvetináče, ktoré nepoznajú mená kvetov. Škrabance na skle, drobný prach usadený na polici. Ema prejde dlaňou po lavici, zanechá malý odtlačok.
„Prečo chodíš sem?“
Adam sa oprie chrbtom o stenu:
„Keď bola karanténa, sem ma nik nechodil hľadať, aj keď som nenapísal domáce. Ale hlavne… je tu ticho iné, než doma. Počuješ svoje myšlienky, ale nebolia.“
Ema mlčí, nasáva atmosféru.
Túlajú sa tam azda hodinu – Adam vysvetľuje, kde sú žiariace kvety, a kde je rozbitý teplomer, ktorým vždy merajú „koeficient slnka“.
Občas sa ich pohľady stretnú, zadržia dlhšie, než spusť prší do šálky ďalšie slová.
Vôňa starého skla, teplo v ramenách, istota, že niečo vlastné si vieš vytvoriť aj v úplne cudzom svete.
Cestou späť k parku kráčajú vedľa seba, až tak blízko, že v jednom momente sa Emine prsty nechtiac zavadia o Adamove. Obaja cúvnu, akoby ich pichlo, zasmiali sa.
„Keby si zajtra mala čas… môžeme si priniesť malinovku a ukázať ti najvyšší strom v meste. Z jeho konára je protizákonne pekný výhľad.“
„Platí.“
Doma má Ema celý večer neusadlý pocit na pľúcach, nedá sa upokojiť ani so slúchadlami v ušiach. Listuje zápisník, píše:
Dnes som bola s niekým v tichu. A strach ma trochu menej žerie.
Mama si k nej sadne s cestovinami:
„Tak čo? Spoznať niekoho nového nie je až také strašné, však?“
Ema sa nečakane usmeje:
„Nie. Možno je to práve naopak.“
V tú noc jej najviac chýba, že Adamovi nevidí tvár, len v duchu si prehráva, ako sa mu zapletá smiech o koniec vety, ako má trochu prasknutý hlas, ak keď ho zaskočí niečo skutočné.
Po prvý raz v tomto dome zaspí so zvláštnym upokojením.
Letná malinovka a tajomstvá vyhliadky Letný čas v meste má svoju závratnú vôňu. Vzduch je lepkavo sladký, na námestí hniezdi rajčina, v parkoch sa ležia deky farebnejšie než billboardy. Pre Emu to bola prvá skutočná zázračná sezóna, ktorá nezačínala tradičným „nemám tu čo robiť“. S Adamom to prišlo prirodzene, ako keď ti ulomí niekto kus čokolády a ani ho nepotrebuješ prosiť.
Dohodli sa – v skleníku, bez slova, len medzi pohľadmi – že každý druhý deň si vyjdú niekam, kde ešte ani jeden z nich nebol. Adam akoby nosil v hlave mapu všetkých skrýš a úbočí v okruhu troch kilometrov.
Ráno jej napísal: Zbalíš malinovku a trochu odvahy? Ideme tam, kde počujú len líšky.
Ema odpísala: Ak tam sú líšky, beriem knihu ako krytie.
Na bicykloch sa predierali uličkami, Adam vždy trochu vpredu – občas sa schválne spomalil, len aby k nej mohol šibalsky prehodiť:
„Musíš si kúpiť MTB, inak ťa budete musieť zachraňovať z každého malého kopca.“
Ema sa smiala, aj keď jej v skutočnosti dochádzal dych.
Vyhliadka bola naozaj divná – vlastne obyčajný kopček nad mestom, miestami zarastený brečtanom, v lete suchý, popukaný od slnka. Nik tam nechodil. Hore si našli pník pod veľkou brestovou korunou.
Ema sa rozložila, vybrala knihu – len naoko, aby mala čo robiť s rukami. Adam sedel naproti, kolená pokrčené, v rukách malinovka a dva kelímky.
Navrhol prípitok:
„Na…?“
Chvíľu dumali.
Ema:
„Na prežitie leta v neznámom meste.“
Adam s typickým úškrnom:
„A na ľudí, čo majú dosť odvahy piť malinovku zo spoločnej fľaše.“
Červená šťava sa rozliala po pere i kolene. Smiech. Ema mu podala vreckovku, prstami sa na okamih dotkla jeho zápästia – chcela sa stiahnuť, ale Adam dlaň neuhol, práveže na chvíľu na pocit jej dotyku zahrial.
Okolo nich krúžil čmeliak, z vrecka Adamovej bundy vytŕčal kúsok papiera.
„Čo to máš?“ opýtala sa nenútene, hoci jej zvedavosť pulzovala v hrudi.
Adam zas rozhodol, že jej túto kapitolu z denníka dovolí nahliadnuť:
„Nekreslím skvele, len tak, pre seba… Pozri, tu si, aj s knihou. Prepáč, je to trochu krivé, tvár ti zrejme vykreslí len Monet…“
Ema si kresbu vzala do rúk. Na čiare bola zvláštne nežná, v zafarbenej ceruzke akoby niečo tlmene pulzovalo – vidno, že ju kreslil niekým, komu na tom skutočne záleží.
„Vieš, že…“ hlas sa jej zadrhol, „…že si nikdy nechcem nechať prekresliť všetky kúty tváre. Niektoré miesta nechcem dať každému…“
Adam sa chcel niečo opýtať, ale vzduch okolo bol zrazu hustý akoby pred búrkou.
Na poludnie ich zo skrýše vytiahli hlad a vôňa hranoliek od stánku na námestí. Spolu si sadli do tieňa, Adam kúpil dve hranolky s tatárkou, Ema sa rozosmiala:
„Takto snáď vyzerá školská láska v amerických filmoch – zemiaky a lep na prstoch.“
Adam si povytiahol obočie:
„No a? To je život. Love na mastnom obruse.“
Po chvíli už jedli spolu z papiere, keď Emu prekvapil Adamov pohľad – chvíľu jej venoval celú pozornosť, akoby pre neho nik iný, nikde v okolí, neexistoval.
V srdci jej vzplanul nečakaný impulz – ten priamy, detsky úprimný pocit, keď vieš, že niekoho poznáš o čosi viac, než spolusediaceho v lavici.
Po ceste domov boli ticho. Ema cítila vlhkosť lepkavej malinovky na perách, no aj zvláštny oheň v zátylku. Adam ju vyprevadil až po bránku a spýtal sa:
„Budeš ešte dnes v tom skleníku? Mal by som ti ukázať, kde kvitne jediný pomarančový kvet, čo vydržal aj zimu...“
Prikývla.
Pri odchode mu ešte napísala:
Neviem, či si lepší kreslič, alebo nosič malinoviek. Ale v oboch si niekto, kvôli komu sa zajtra nebojím vstať.
Odpoveď od Adama prišla ešte v ten večer:
Zajtra skúsim doniesť limonádu. Na oplátku mi môžeš požičať hoci kúsoček tvojej odvahy. Dík za dnes.
Oči jej ťažko zaspávali, myšlienky by najradšej prekrútili všetky detaily ešte raz – Adamov smiech, dotyk ich prstov, obraz, na ktorom bola ona. Počúvala z ticha v dome tlkot vlastného srdca, sľúbila si, že túto chvíľu už viac nechce sabotovať pochybnosťami.
Skrýša, hra a prvý risk August sa rozlieval po chodníkoch ako zlatý med, všade ležali žlté fleky svetla a v nich roj detí, čo už cítili blížiaci sa koniec slobody. Rastúca vlhkosť v ovzduší spôsobovala, že všetko malo lepkavejší, sladší pach – dokonca aj stará asfaltka pred školou, kde skupinka tínedžerov hrávala futbal, voniala inak. Boli posledné dni, kedy bol park naozaj len ich. Čoskoro sa zaplní cudzincami a školskou rutinou.
Emu a Adama vidieť na mieste, kde sa líšia letné davy od tých, ktorí potrebujú ticho. Skleník sa stal ich svetom – útočiskom, kde môžeš nechať zmätené ľudské pocity rásť ako nepolievané kvety. Adam ju tam čakal hneď poobede, opretý o dvere, v jednej ruke zápisník, v druhej plastovú fľašu s ružovou limonádou. Cez rozpálenú strechu viselo svetlo, ktoré ich oblievalo v mozaikách a vykúzlilo z obyčajných konárov zlatisté pruhy.
„Povedz pravdu,“ začal Adam, keď sa jej podarilo zamotať medzi kvety, „si dnes rozbitá, alebo ešte držíš pohromade?“
Ema sa uškrnula, sadla si na dosku oproti nemu a s teatrálnym povzdychom dvihla ruky:
„Ráno mi praskol šnúrkový náramok a bicykel ma nechal stáť hneď pred školou, kde samozrejme čakal Viktor so všetkými. Takže, je to v pohode deň.“
Adam sa smial – tak úprimne, až sa jej na chvíľu vytvoril zvláštny tlak v hrudníku. Cítila, že môže hovoriť všetko; dokonca aj veci, ktoré v škole radšej dusila v hrdle. On jej rozumel.
V každom ich rozhovore bolo čosi, čo sa vždy zvrtlo k napätiu:
Adam, s pohľadom upreným mimo ňu, žmurkol.
„Vieš, že...“
Zrazu zamlkol, prešiel pohľadom po rozbitých kvetináčoch.
„Vieš, že tu by sa dalo schovať celé leto? Nikto nás tu neotravuje. Ani realita, ani rodičia, ani trápne školské klebety…“
Ema prikývla, v mysli rýchlo prebehla zoznam všetkých tých situácií v školách, keď cítila uzol v bruchu.
Niekedy hľadali ticho, inokedy gaštany na podlahe, ďalší deň farbili sklo fixkami, až červená a modrá zamotali posledné lúče. V týchto chvíľach medzi nimi rástlo magnetické pole – nenápadné, ale nepopierateľné.
Adam jej raz podal kvet, celkom krehký, akoby čakal, že sa medzi jeho prstami rozsype.
„Drž,“ povedal ticho.
Prsty sa im nepatrne dotkli. Ema si všimla, ako Adam preglgol, v očiach mal neistý, čosi až žiadostivý pohľad.
Ema v duchu uvažovala, čo všetko môže jeden dotyk znamenať.
Je to hra? Alebo práve v tejto chvíli, v tomto teple, konečne?
Tá blízkosť spôsobila, že jej ramená ovialo teplo, močiare v bruchu zvírili motýle.
V ďalšej chvíli Adam teatrálne vytiahol sponu s ich spoločnou karikatúrou – ona s knihou, on s polkou loptou, medzi nimi namalovaný otáznik.
„Nevadí, že som si dovolil?“
Ema sa zasmiala:
„Je to lepšie, ako trápna selfie. Táto vyzerá, že má budúcnosť.“
Adam sa jej zahľadel priamo do očí, na okamih sa zdalo, že pohľad trvá celé decénium.
Odtiahla sa, akoby ju polial horúci letný dážď – bolo jej trápne byť k nemu tak blízko.
Adam však necúvol, skôr naopak – pritiahol si jej dlane o kúsok bližšie.
„Ema, môžem ti…?“
Nedopovedal.
Ema pocítila, ako v nej niečo preskočilo – pocit elektrizujúcej neistoty.
Bez odpovede, ale s úsmevom, ktorý znamenal hádam dovolenie, nechala jeho prsty prejsť chrbtom jej ruky.
Srdcia im tĺkli naraz; nikto na tomto svete by tomu nerozumel, no oni vedeli, že hrádza medzi kamarátstvom a čímsi úplne novým začala praskať.
Prerušil ich až zvuk vonkajšieho zvončeka. Rýchlo sa pustili, akoby sa nič špeciálne nestalo, no so smiechom aj nervozitou zároveň si vymieňali pohľady, čo už neboli celkom nevinné.
Po ceste domov kráčali mlčky, no ruka vedľa ruky, o niečo bližšie než pred týždňom.
Adam ticho pošepol:
„Vieš... možno sa tu predsa len na leto oplatilo ostať.“
Ema sa ešte dlho dívala do stropu, v mysli prehrávala všetky tie nepatrné dotyky a teplo, aké pozná len čerstvá, ešte krehká nádej.
Jazero, hviezdy a odvaha byť krehkí Adam jej to oznámil takmer len mimochodom – v dlhom zozname letných plánov, ktoré zvykol servírovať s ľahkosťou, akoby nikdy nepočul o slovách „tréma“ či „neistoť“. „Kemp pri jazere. Banda ľudí, západ slnka, veľa hrania na gitare, jeden úplne bláznivý Viktor a Mišo s nekonečným počtom historek, ktoré sú na hranici reality.“
Ema prikývla. V hrudi sa jej však rozliala zmes eufórie a obáv. Kým balila batoh – kraťasy a tričká, nočnú mikinu, spacák, o čosi viac kníh, než by bolo nutné – predstavovala si, ako sa zapoja do cudzích vtipov, či ju príjmu a čo bude, ak Adam stratí záujem práve tam, medzi svojimi.
Kým sedeli v aute, stále sama seba ukľudňovala. Adam šoféroval, pri žiariacej prístrojovke vyzeral staršie, než keď hrával futbal v parku. Cez otvorené okná voňal vzduch po poli a pokosenej tráve, Anet a Mišo vykrikovali z druhého auta, kde rozvoniaval McMenu ešte z benzínky.
Na mieste už stáli dva väčšie stany, deka na brehu, pár gitár a v pozadí jazero, pokojné so zrkadlovou hladinou. Zastali na parkovisku utopenom v ihličí, okolo nich sa mihali ďalšie postavy s plechovkami a uterákmi prevesenými cez plecia.
Ema chvíľu len tak stála a vťahovala všetko nové do seba. Hudba, cudzí smiech, horúca pôda na chodidlách, prudká aróma borovíc.
Adam sa k nej priblížil, dlaňou jemne ťukol do pleca.
„Chceš hneď do vody, či ti stačí obhliadka terénu?“
Spolu rozbaľovali spacáky, Ema fascinovane sledovala, ako rýchlo a nenútene nadväzuje Adam konverzácie s ostatnými. V pozadí rozkvitli dievčenské hlasy aj školské vtipy, ktoré si medzi sebou vymieňali ostatní. Ema si pripadala trochu ako maskot – tolerovaný, ale vlastne ešte neočakávaný člen partie.
Prvý večer sa všetko dialo rýchlo. Oheň, večerné prípitky malinovkou (Adam ju kúpil „len pre istotu, že to tu zvládneš“), chrupkanie kukurice, hlasný spev a pokus o šamanské bubnovanie na prázdny sud od vodníka. Všetko fungovalo a zároveň bolo čosi mimo dosahu Eminoho komfortu.
Neskôr v noci, keď sa väčšina pobrala do spacákov, zostali s Adamom na brehu len sami. Cez vodu sa niesol chlad, kdesi v tmavej škrupine lesa húkala sovička.
„Baví ťa to?“ ozval sa Adam akoby len tak, oči upriamené na rozsvietenú hladinu.
„Keby nebolo teba, asi dávno rezignujem… je tu dosť veľa cudzích svetov,“ priznala Ema potichu.
Adam sa pousmial, jednou rukou si prehrabol mokré vlasy.
„Prvýkrát som sa takto bál v deviatke… Cítiš sa najmenší a každý žart ti zväčší tiene. Lenže raz niekto príde a urobí, že tvoje tiene sú smiešne. Vieš čo myslím?“
Ema prikývla a cítila, že celá váha dňa jej opadá z pliec.
Sedeli chvíľu mlčky, celé telo im obliehalo len šum jazera. Adam nečakane natiahol ruku a pohladil Emu po zápästí, palec jej zastal o teplý pulz. Ema v duchu vykríkla od vzrušenia, ale navonok zostala chrbtom k jazierku, len si dovolila otočiť dlaň a pohladiť mu utajeným gestom hánku.
Zrazu sa pri ohni znovu ozvali ostatní, niekto zvolal meno Adam, niekto žartovne hvízdal. No v ten moment Eme nič z toho neprekážalo – práve zažila, že v jeho prítomnosti dokáže zabudnúť na akýkoľvek strach.
Ráno ju zobudil vtáčí krik a Adam, ako sedí v tráve, s tričkom preveseným cez plece, pár krokov od stanu.
Privrel oči:
„Dobre si spala?“
Ema prikývla, chvíľu len pozorovala jeho profil v rannom svetle. Zdvihla sa, sadla si vedľa na vlhký trávnik.
„Takto nejako si vždy predstavujem leto podľa kníh. Ale v skutočnosti je v príbehoch menej komárov,“ povedala žartom, keď si začala šúchať členok.
Adam sa zasmial a krátko jej pokrčil rameno.
„V knihách nezapíšu, aký je človek nervózny predtým, než niekoho prvýkrát pobozká…“
Zarazil sa. Ema cítila, ako jej celé telo akoby stíchlo. Adam sa k nej sklonil, na tvári mal úžas a opatrnosť dokopy.
Jeho pohľad ju vyzýval, a ona našla dosť odvahy sa ani na sekundu neodtiahnuť.
Ich pery sa stretli v lepkavom letnom rane. Trvalo to sekundu, alebo možno päť, ale celý svet stíchol – ostala len Ema, Adam a ich zvláštne dospelý i detský pocit, že práve teraz sa mení všetko.
Keď sa od seba odtiahli, chvíľu mlčali. Adam mal v očiach hnev na seba aj šťastie dohromady, Ema sa hanbila, no predsa bola nesmierne pyšná.
„V knihách ti nikdy neukážu, čo s tebou urobí jeden letný deň,“ zašepkala.
Držali sa ešte chvíľu za ruky a obom bolo jasné, že nasledujúce dni budú rovnaké, ako dnešné ráno. Ale žiadna kniha nie je taká odvážna, ako naozajstné príbehy.
Po lete prichádza tieň Návrat domov po tých dňoch pri jazere pôsobil na Emu ako prebudenie z ľahkého, voňavého sna, ktorý si ešte ráno pamätáš, ale s údermi zvončeka na bráne sa čoraz viac rozplýva. Veranda už bola suchá od dažďa, mama dávala dokopy zoznam školských pomôcok a v izbe sa opäť ozývali len známe zvuky – vrzgot parkiet, klopkanie dažďa o rám okna, vzdialený refrén nejakej letnej reklamy z ulice.
Ema sedela na posteli, v prstoch otáčala kameň spod jazera a v myšlienkach spätne sledovala všetky tie momenty: ako sa Adam smial, keď jej vo vode natiekla limonáda do nosa, ako ju chytil za ruku pri návrate do stanu, aj ten prvý, roztrasený bozk pod ranými oblakmi. Zrazu však už nič nebolo také isté. Realita jej znova začala kradnúť odvahu.
Adam od návratu tiež pôsobil inak – nebolo to ľahostajnosťou, skôr roztržitosťou, akou sa človek bráni vlastným predstávam o tom, čo bude ďalej. Vymieňali si správy omnoho kratšie než predtým, často len jednoduché „ako bolo v škole“ alebo „kedy sa vidíme?“, niekedy sa neozval celý deň. Prvý raz cítila, že ho musí o niečo prosiť – a to bolo ešte horšie než samota pred letom.
Prišiel posledný augustový víkend. Park už nevoňal malinami, čerstvá tráva bola ťažká a lepkavá. Adam sa objavil o čosi neskôr, okuliare si založil do vlasov, z vrecka mu trčal balíček žuvačiek.
„Ahoj,“ kývol, nesmelo sa pousmial.
„Ahoj,“ šepkla Ema; chvíľu len stáli, kým sa Adam konečne ozval:
„Je to čudné, že? Akoby ti leto niekto vymazal…“
Ema prikývla, prešla mu prstami po zápästí.
„Mám strach, že sa to rozpadne, keď pôjdeme do školy…“ priznala, oči upreté niekam k stromom.
Adam si povzdychol, prstami si nervózne prešiel dlaňou po zátylku.
„Možno by sme sa mali snažiť viac…“ začal, no zasekol sa, slová ostávali visieť medzi nimi.
Sadli si do trávy, len tak, bok po boku. Ema si oprela bradu o kolená, privrela oči, dýchala vôňu zeme.
„Vieš…“ zašepkala, „pred tým všetkým – jazero, skleník, tá tvoja hrozná malinovka – som bola tak trochu šťastná len sama v hlave. Teraz už neviem byť šťastná… bez teba.“
Adam sa na ňu pozrel; v očiach mal niečo, čo ešte nikdy nezažila, jemnú zmes ľútosti aj túžby, zmätku a bolesti.
„Ja ťa nechcem stratiť. Ale neviem, či zvládnem robiť všetko naraz… Kamaráti, tréningy, školu… a ešte aj to naše…“
V jeho hlase zaznievalo, že aj on je len tínedžer, ktorý sa snaží neukázať vlastný strach.
Ema sa pousmiala, stále nesmelo, no v duchu pocítila zvláštnu istotu.
„Nemusíš byť dokonalý. Ani ja nie som. Stačí, ak občas budeš tu.“
Adam prikývol, stisol jej ruku.
Zrazu bolo ticho iné než kedysi – už nie nepriateľské, ale plné nádeje, že aj veci po lete môžu dozrieť.
Večer jej Adam napísal:
Vieš, mám v hlave stále tvoje „bez teba“. Asi s tým tiež už nič nenarobím. Skúsime – hoci aj keď všetko pôjde pomaly. Náš skleník počká. Aj ja.
Ema si tú správu čítala pred spaním ešte trikrát. Prvýkrát sa nebála toho, čo príde v septembri. Tie slová síce neboli veľkolepé vyznanie, no cítila v nich prísľub, že ani koniec leta nie je vždy úplný koniec.
Prvá lavica, posledná istota September bol ostrý a surový, vyhnal zo vzduchu všetku letnú sladkosť, čo im ostávala na perách. Ema sa ráno zobudila do izby presýtenej vlhkom a novou neistotou. Okno sa zahmlievalo dychom chladného počasia, mama už v kuchyni capkala po monitore a tvárila sa optimisticky – „Podľa mňa ti to v tej škole pôjde, Emka…“ Slová leteli vzduchom ako listy – niekde dopadli, inde sa len rozplynuli.
Ema nohami tresla po schodoch, ruksak jej čudne zavadzal na ramene, presne ako vtedy, keď išla prvýkrát do škôlky. Ulice boli také isté, ale dnes vnímala všetko inak – škvrny na asfaltke, stopu kolies od bicykla po daždi, vôňu pláštenky, čo ju mama nasilu obliekla „lebo určite zmokneš ešte pred bránou“.
Stála pár minút pred školou s hlavou sklopenou, telefonovala Adamovi. On ešte meškal, dobiedzal do správy, že „ešte minútku, nezabudni na literatúru“. Ema sa snažila nevnímať skupinky, ktoré sa už smialy spoločným vtipom, obzerali ju ako „novú“ – ona len zovrela popruh batohu, fixovala pohľad na drobnú kamennú mozaiku pri vchode.
Keď konečne Adam pribehne – mierne spotený, v mikine, kde stále ešte cíti Emina parfém – usmeje sa, ale v očiach mu bliká únava.
„Prepáč, dnes sme museli vybaviť ešte tréningové rozpisy… Viktor ťa hľadá, vraj ti chce ukázať, kde je bufet a že už vie, čo budeš celé roky obedovať.“
Snaží sa pôsobiť pohodovo, no Ema vníma, že jeho objatie je akési letmé.
V škole nie je taká tma, ako sa bála. Prvé dve hodiny jej triedna úsmevne pridelí lavicu vpredu – Ema tuší, že už nikdy nebude môcť pozerať von oknom len tak, nepozorovane. Ostatní ju berú zvedavo, sem-tam padne vtip, ktorý si zlízne aj ona, ale Viktor sedí ďalej a jeho pohľad ju vždy trochu podrží. Adam sa vo svojej triede zvŕta okolo partie, občas jej posiela krátku správu, ale akoby stál stále trochu ďalej.
Na prvých prestávkach sa premelie celá škola. Ema si pripadá ako posledný figurek na šachovnici – chvíľu sedí v triede, potom na chodbe, potom ju Miška z vedľajšej lavice vezme na prehliadku školských skratiek a bufetových tajomstiev. No nikdy necíti, že „úplne patrí“. Adam sa vždy objaví na pár minút, povie pár vtipov, objíme ju okolo pliec, ale medzi jeho pohybmi je napätie, aké v lete nepoznala. Aj ona sa pre istotu usmieva, hoci vnútri by chcela na chvíľu zmiznúť pod lavicu, do skleníka s tichom.
Vo večerných správach je Adam stručný: Písali ste už test z matiky? Zajtra nestíham, tréner pridal fitness.
Mišo ťa moc pozdravuje, vraj mu chýba tvoja literárna slovenčina.
Dám vedieť, keď skončím.
Ema váha, či odpovie. Je príliš unavená a trochu smutná, že sa im začína vzďaľovať. Prehrabuje zápisník, kreslí tváre, ktoré ešte nevie pomenovať, a medzi riadkami hľadá kúsok letného pokoja.
Zaspomína, ako v skleníku s Adamom mlčali dlhé minúty a rozprávali potme o tom, kto raz utečie do Paríža, komu bude stačiť sadnúť si večer s malinovkou na vyhliadku. Teraz aj jedna správna odpoveď v škole pôsobí, akoby dokázala všetko zmeniť späť.
Ďalšie dni bežia v rovnakom tempe – Ema bojuje s úlohami, občas chodí do kníhkupectva, v nedeľu príde Adam, prejde sa s ňou na bicykli, ale nešantí, neprovokuje. Ema sa snaží nepreberať – veď v lete jej sľúbil, že to zvládnu. No vnútri je klišé závrat: Naozaj prežije letný cit v každom dni plnom povinností a cudzích ľudí?
Jedného dňa Adam nepríde pred školu – športovci majú rozcvičku, Viktor jej to oznámi medzi rečou. Ema čaká chvíľu na dvore, ostatní už odchádzajú, ona sa opiera o studený múrik a cíti zvláštny smútok: Ten deň nikomu nič nevyčítam, no nechcem byť nikomu zbytočná.
Poobede príde Adam, volá ju do kníhkupectva. Sedia oproti sebe na pufe, medzi nimi nové knihy, ale atmosféra je dusná. Adam zahryzne do pery:
„Prepáč, že ti nestíham. Niekedy mám pocit, že mi všetko uniká. Tréner nepripúšťa výhovorky. A keď sa tu objavím, hneď je tu Viktor, alebo Mišo...“
Ema mlčí, obracia v ruke hrubú knihu, dvíha ťažké slová:
„Možno ti prekážam. Možno je jednoduchšie, keď som len… v lete.“
Adam nesúhlasne pokrúti hlavou, no očami uteká po regáloch.
„Nie, len… je to iné. Všetko je iné! Ale to nič nemení…“
Preruší ho Ema prosebným pohľadom:
„Lenže ja nie som tvoja letná láska. Som skutočná. Len by som niekedy chcela vedieť, kde je medzi tebou a mnou tá hranica, ktorú môžeme prekročiť, aj keď všetko okolo nie je dokonalé.“
Adam sa na chvíľu zamyslí, stiahne si kapucňu hlbšie do čela:
„Ja sám neviem. Viem len, že tvoje ticho mi viac chýba, než všetok hluk v škole. Že keď nemám chuť na svet, chcem byť s tebou, hoci aj len v tom starom skleníku.“
Obaja cítia, že doba letného slnka je preč. Nastupuje nové obdobie – menej oslnivé, miestami chladné, plné otázok, ale v ňom rastie to, čo chcelo žiť ďalej.
V noci sa Ema prehadzuje v posteli, spomína na poslednú bodku dňa: Adam jej napísal: Môžem chvíľu byť len ticho s tebou? Aj bez dôvodu.
Ona odpísala:
Kedykoľvek. Ticho je niekedy viac, než všetko ostatné.
A s tým zaspáva – s pocitom, že každý strach aj neistota sú len dôkazom, aký jej na tom všetkom záleží.
Hmla medzi slovami Chladné rána a upršané popoludnia dali jasne najavo, že letná bezstarostnosť sa už nevráti. Aj keď Ema a Adam mali občas pocit, že dokážu ochrániť svoj malý svet, medzi realitou školy, povinností a nových vzťahov začala rásť hmla.
V pondelok ráno prišla Ema do školy v novej mikine, ktorú jej mama vyhradila „len na takéto dni“. Sedela na parapete pri okne a počúvala, ako sa Miška rozpráva s Viktorom o plese, ktorý má byť v októbri. Zrazu sa v triede všetci rozrehotali. Niečo na adresu Adamovho futbalového trapasu z víkendu, vtip, ktorý jej unikal, pretože nebola súčasťou tímu. Ema sa úporne usmievala, no v prsiach sa jej hromadil pocit, akoby nik nepostrehol, že tam vôbec je.
Adam sa cez prestávku zastavil pri dverách, ledabolo jej pokynul hlavou a rýchlo zmizol medzi chalanmi. O chvíľu jej poslal správu:
Prepáč, fakt musím dnes s tímom. Bohužiaľ tréner je nasr… veď vieš. Zavolám večer.
Ema si v duchu pripravovala odpoveď, no napokon nenapísala nič. Poobede sa vybrala sama do skleníka – ich tajné miesto pôsobilo náhle chladnejšie, tichšie, odkedy tam bola bez neho. Knihy ju nebavili, zápisník zostal prázdny. Počúvala dažďové kvapky na skle a hľadala svoju starú istotu.
Mám pocit, že mu nepasujem do života, keď sa mení tempo, zalapala po vlastnej odvahe. Lenže výčitky nedokázala zahnať.
Večer napísal Adam:
Si v pohode? Fakt sory že tak neskoro, rodičia otravovali, tréner bol besný a Viktor ma potreboval. Môžem ti zavolať?
Ignorovala, pak sa len zmohla na krátku:
Nič sa nedeje. Je to len deň, nie?
V skutočnosti v prstoch cítila ostrý tlak – chcela písať viac, lenže bála sa, že bude pôsobiť otravne.
Nasledujúce dni boli čoraz rozpačitejšie. Na chodbách sa Adam objavil s dievčatami, ktoré poznal z detstva. Kým si doberali futbalové vtipy, Ema sa vždy cítila neviditeľná – akoby jej miesto čakala na niekoho hlasnejšieho, vtipnejšieho, menej tichého.
Do kníhkupectva už šli každý zvlášť, v správach sa striedalo „Stíhaš? Nestihol som, fakt prepáč. Zajtra mám tréning, potom Viktor.“ Ema sa snažila chápať – veď aj ona sa učí na písomky, Miška ju prizvala do kruhu dievčat na nové projekty – napriek tomu jej stále niekto chýbal.
Jeden štvrtok sa všetko „nepatrné“ prelomilo. Adam stál pred školou s niekoľkými chalanmi aj tou staršou Lindou, čo hrala v tíme dievčat za školu. Smiali sa, ona ho objala cez ramená, Adam neuhol. Ema to videla z diaľky, zrazu mala pocit, akoby do nej niekto hodil studený kameň. Nečakala žiarlivosť – lenže teraz vypukla ako nočný poplach. V hrdle mala uzol.
Keď poobede sedeli spolu v skleníku, Adam sa zdal akoby bezstarostný.
„Prídeš v sobotu na zápas? Viktor vravel, že by ťa rád videl…“
Ema cúvla pohľadom.
„Možno. Ak budem mať čas. Niekedy mám pocit, že… že sa mi z tvojho sveta stráca miesto,“ priznala, snažiac sa hovoriť pokojne.
Adam sa zamračil:
„O čom točíš? Máš svoje veci, ja svoje… Nemôžem predsa stráviť každú chvíľu tu, veď máme kopec povinností!“
Ema sa nadýchla:
„Lenže ja som myslela, že najviac by sme si mali nájsť čas práve vtedy, keď ho je najmenej…“
Adam pretočil oči, odvádzal pozornosť:
„Nemusíš sa na mňa hnevať. Linda len… riešime školský turnaj. Naozaj nič viac.“
Ema zložila ruky do lona, v očiach jej zažiarili slzy.
„To nie je o Linde… Je to o nás. Cítim sa… navyše. Ako šum v tvojom programe.“
Adam zatil čeľusť, chvíľu ticho dýchal, potom zhrnul:
„Dobre, možno by sme si mali dať pauzu. Aspoň na chvíľu. Nech nemusíme riešiť tieto blbosti stále dokola.“
V skleníku zavládlo ticho husté ako pred búrkou.
Odišla skôr, ako by ešte čokoľvek povedal. Celú cestu domov počula v ušiach jeho chladné „pauza“.
Doma si pustila tichú hudbu, zaborila tvár do vankúša, v zápisníku nevedela napísať jediné slovo. Motýle v bruchu sa premenili na kamene.
Nasledujúce dni boli zatažené, plné ticha, v ktorom obaja riešili v sebe všetky možné i nemožné scenáre. Ema si všímala Adamove polovičné úsmevy, pohľady cez chodbu, krátke správy typu „Si v poriadku?“, na ktoré reagovala zdvorilo, ale bez srdca.
V škole si hľadala nové miesta, trávila viac času s dievčatami, občas sa usmiala na Viktora – ale nikdy nie tak, akoby ho chcela pustiť bližšie.
Aj Adamovi niečo chýbalo. Doma večer čítal staré správy medzi nimi, niekoľkokrát sa skoro prihlásil do skleníka, písal a mazal odkazy. Chýbala mu tá istota, že môže byť sám sebou, nemusí vysvetľovať svet, stačí byť blízko.
—
Na konci týždňa prišla pred dom listová obálka. Ema ju otvorila – poznala Adamov rukopis:
„Možno nedokážem všetko naraz. Ale čo viem určite: niečo, čo sa tak ľahko nedá vymazať. Ak budeš chcieť… čakám cez víkend v skleníku. Aj s malinovkou. Ak nie, pochopím.“
Nevie, či sa znovu rozprší, keď pôjde. Ale už aspoň vie, že nie je jediné, kto túži po odpustení a odvahe rozprávať otvorene, aj keď sa letné príbehy premenia na jesenné skúšky.
(Opät) späť v skleníku Jeseň sa naplno usadila v meste. Stromy sa škriabali listami o posledné lúče slnka, chodníky pokrývala hnedá mozaika a v rannom vzduchu sa vznášala ostrá vôňa sucha a dymu z kosenia. Emina izba bola chladnejšia, nech sa mama akokoľvek snažila vykúriť starý radiátor. Nad posteľou visel večerom nečítaný zápisník, na stolíku zas Adamov otvorený list, ktorý už poznala naspamäť. Prechádzala si ho v hlave znova a znova, hľadala medzi riadkami skryté, nepozostrané prosby, malé úprimnosti, ktoré ani on možno nevie celkom priznať.
Niekoľko dní váhala, či ísť. Skleník vyzeral v októbri inak: bez pestrofarebných kvetov, so zahmlenými sklami a v rohoch nazbieranými zvyškami lístia, pôsobil ticho a akoby menší, než v lete. Napriek tomu jej chýbal; možno práve teraz viac ako vtedy, keď ho mala na dosah vždy, keď potrebovala únik zo sveta.
Prišla v nedeľu, skoro poobede, so zimnou čiapkou do čela a so zápisníkom v batohu, pre prípad, že nenájde silu rozprávať slovami. Zaváhala ešte pred bránkou – mala chuť otočiť sa, zabudnúť, podľahnúť pocitu, že je lepšie nič neriskovať.
No keď otvorila dvere, vo vnútri sedel Adam. Mal na sebe tú istú mikinu, v ktorej ho raz v lete prvýkrát videla smiať sa na lavičke. Mal v ruke zabalené malinovky, v očiach žiaril zvláštny druh nervozity – presne tej, ktorú cítiš, keď máš niekoho požiadať o druhú šancu.
Dlhé sekundy len stíchli. Adam sa postavil, no nešiel bližšie.
„Bál som sa, že neprídeš,“ priznal a na okamih sa zadíval na zem.
Ema len pokrčila plecami. Nevydalo jej, aby hneď prehovorila, takže na chvíľu boli v priestore jediné zvuky: šuchot vlasov o kapucňu a tiché klopanie dažďa na sklo.
Nakoniec sa Ema odhodlala:
„Bála som sa, že už by som ani nemala o čo prosiť...“
Adam v očiach niečo zahralo, nie bolestné, ale úprimné.
„Viem, že som to pokazil. Bol som… zbabelec, keď som chcel všetko naraz, ale nevzal zodpovednosť ani za teba, ani za seba. Prepáč.“
Ema sklopila pohľad, prstami sa pohrávala s gombíkom na rukáve.
„Aj ja som si možno vykreslila, že keď ťa mám, všetko bude v hlave jednoduchšie. Ale život nie je sladký román. Aj keď... niekedy sa mi o tebe tak snívalo.“
Adam ju vyhľadal pohľadom; v tom tichu medzi nimi sa zdalo, že sa učia znovu navzájom dýchať. Pomaly k nej pristúpil, stále však nechával medzi nimi priestor:
„Ak nájdeš ešte odvahu... skúsme si to povedať na rovinu. Čo budeme, ak budeš ty sama seba a ja sám seba a nie len... letné zrkadlenie?“
Ema sa trošku pousmiala, neisto:
„Možno budeme aj krehkejší. Možno budeme musieť občas ustúpiť. Ale nechcem ťa už len pre chyby, ktoré môžem opraviť, ale aj pre tie, čo si necháš pre seba. Chcem tu byť, keď sa to nedá – aj keď to bude znova bolieť.“
Adam sa pomaly vystrel a nabral odvahu. Podišiel k nej a nastavil dlaň – tak ako vtedy v lete, keď sa ich prsty ešte len učili jeden druhému veriť. Tentokrát si však v dotyku nechali viac priestoru – žiadny náhly stisk, len tiché, jemné spočinutie. Nič netlačilo, nič nezaväzovalo.
„Neviem, či zvládnem byť vo všetkom dokonalý. Ale viem, že si svetlo, ku ktorému sa chcem vždy vracať. Skleníky sú na pestovanie odvahy, nie dokonalosti.“
Ema sa naňho trochu usmiala – nahrbená z dlhých dní neistoty, zrazu však pokojná.
Posadili sa na lavicu, malinovky medzi nimi, ticho status prijatia. Adam jej cez stôl nenápadne strčil papierik:
„Aj jeseň má svoje kvety. Len netancujú tak nahlas ako leto.“
Dlho si rozprávali o tom, čo skutočne cítia. Nevyhýbali sa ani nepríjemným veciam – strachom zo samoty, tlaku zo školy, žiarlivosti, aj potrebe rozumieť svojej vlastnej hodnote. Smiali sa nad trápnym začiatkom, vtipkovali o Viktorovi a jeho „jedinej malinovke, ktorú dokáže vypiť bez grimasy“, nad svojimi prestrelenými obavami.
Keď už bola tma, obaja vedeli, že sa možno nič nezmení rýchlo, ale že práve v rozhodovaní zostať spolu, aj keď je ticho, je skrytá tá mala odvaha, ktorá robí z letného príbehu ten ozajstný, čo zahreje v zime.
Cestou domov sa Adam dotkol jej dlaní, len tak, nevtieravo, prirodzene.
„Vieš, čo mám na tebe najradšej?“
Ema sa zasmiala, potiahla nosom.
„Že sa nebojíš mlčať aj vo chvíľach, keď svet neznie pekne,“ odpovedal.
Ema prikývla – v hrudi jej svietila tichá istota, že často sú najdlhšie príbehy tie, ktoré nezačali ani letným bozkom, ale trpezlivosťou, keď buď stratíš, alebo o to viac nájdeš.
Viac ako jedno ročné obdobie Dni sa za oknami skracovali a Ema si uvedomovala, že pravá intimita je často menej vo veľkých gestách, viac v tých nenápadných návratoch. Jeseň ich síce spomalila, ale naučila ich, že lásku tvorí veľa maličkostí: ranné správy, keď prší, krátke zablúdené úsmevy cez chodbu, spoločné učenie nad občianskou v kaviarni pri šálke príliš silného čaju.
Adam sa menil – bolo to jednoduché i ťažké zároveň. Už nehrával hrdinu, keď bol unavený, vedel Eme napísať, že potrebuje chvíľu času, a ona už nebola ten typ dievčaťa, ktoré sa bojí, keď je ticho. Ich rozhovory boli hlbšie, často pokojné. Viac rozumeli hraniciam aj slepým miestam, menej sa báli malých mrakov, ktoré časom patria k dospievaniu.
V skleníku sa po lete objavili nové rastliny: nízke chyrzantémy a pár žltých fialiek, ktoré Ema doniesla z trhoviska. Adam s úsmevom nosil staré terakotové kvetináče a smial sa, keď obe začali sadiť príliš blízko ku kraju: „Vidíš? Aj rastliny majú svoje osobné zóny.“
V nedeľu si zvykli obaja sadnúť len tak – raz s knihou, raz pri čaji, občas vôbec bez slov. Ema začala písať poviedky do školského časopisu, Adam jej opravoval hlúpe preklepy. Viktor mal rozchod s novou frajerkou a vyhlasoval, že je lepšie byť single ako sa trápiť. Keď to počuli, pozreli na seba – ten pohľad znamenal viac, než stihol Viktor vypovedať za celú prestávku.
Jedného večera, keď už začalo primŕzať a vonku rozsvietili prvé ríbezľové girlandy na trhu, Adam len tak medzi rečou zašomral pri balení kníh do batohu:
„Chcel by som s tebou vybehnúť niekam mimo mesta. Vieš, len my dvaja. Možno do hôr, alebo aj len na tú vyhliadku od jari…“
Ema prikývla, najskôr bez slov, potom s tým odvážnym tichom, ktoré sa medzi nimi naučilo bývať doma:
„Áno. Ľudia rýchlo chápu, že príbehy z kníh sa žijú aj takto– nenápadne, bez zarážajúcich viet, ale po svojom.“
„Po svojom poviem rodičom, že v sobotu zaspím pod stanom… Čo ty?“
„Poviem, že ideme pestovať kvety a musím ich ráno poliať…“
V ten večer Ema zapísala do zápisníka iba jeden riadok:
Niekedy je najväčším krokom, keď si dovolím budúcnosť, ktorej sa nehanbím veriť. Aj bez zbytočných slov.
Takto sa ich svet znova rozšíril – z letného kúska zelene na dosah dvoch dlaní, cez búrkové ticho, až po obyčajné pomalé dni, kde sa všetko dôležité zmestí do zdieľaného súvetia, smiechu v cudzom bufete alebo dotyku v skleníku.
Možno to už nebolo ako prvý bozk, ale Ema pochopila, že práve to je – láska, ktorá neprejavuje viac než potrebuje, a predsa ju každý deň nachádza znovu. A tak ďalšie ročné obdobie nebolo koncom, ale začiatkom pomalého „my“: skutočného, neokrídlene romantického, a predsa krásneho.
Ples, sneh a dôležité ticho Mesto pohltil decembrový tma a svetlá výkladov: medzi cukrárňou a kníhkupectvom viseli lampáše, ako by si každé dieťa v meste mohlo hodiť jedno želanie – a ešte stále by ich ostalo dosť na zimné noci. Ema chodila so slúchadlami v ušiach, počúvala vianočné playlisty, ktoré Adam označil za „výplach, čo musíš aspoň raz za život prežiť“.
Bola iná zima, než na akú bola zvyknutá – v novom meste, s novými kamarátkami, so spoločnými víkendovými úlohami z literatúry, ale najmä s Adamom. Zvykli si spolu večerať palacinky v kaviarni, zatiaľ čo vonku padal mráz na okná. Často sa smiali tak, až im museli pripomenúť, že pod stolom už dávno nie je nik okrem nich.
Prvý decembrový pondelok Adam prekvapil správou, že trieda organizuje školský ples. Ema sa spočiatku len ironicky uškrnula – „to je pre tých, čo poznajú spoločenské tance?“ – ale Adam sa nedal:
„Bude to zážitok. A ja ťa chcem mať aspoň na jedno kolo. Sľubujem, že predtým vyskúšam aspoň tri YouTube návody.“
Doma bol z toho mierny chaos. Emina mama chcela fotky šiat, babka radila spletité účesy. Ema sama mala pochyby – v starom meste sa podobným akciám vyhýbala, spájali sa jej s trápnymi chvíľami a pocitom, že je vždy trochu nevhodná. „Čo ak všetci čakajú, že tancovať vieš?“ spýtala sa Adama, keď sa stretli na námestí v deň podujatia. Adam sa zasmial a urobil nešikovné koleso s ramenami vytočenými nabok:
„No, ak to vieš horšie než ja, to bude rekord školy. Ale vedz, že ak nás vyhodia z parketu, aspoň spolu.“
V sále páchlo po vianočných koláčikoch a slaných chlebíčkoch z bufetu. Svetlá svietili oranžovo, na stenách viseli povýkrúcané serpentíny a Viktor – v starej krčmárskej vestičke – zohrieval náladu prehnanými vtipmi. Ema pri úvodných tónoch valčíka stiahla Adamovi rukáv až k lakťu; chvíľu obaja tancovali ako drevené bábiky, potom sa jednoducho rozosmiali tak, až cudzie páry ustúpili.
Bola to noc nielen tanca, ale aj malých prekvapení. Adam ju naučil zdravo zlyhávať pred publikom, sledovali Viktorovu nesmelú snahu pozvať Mišku na tanec (čo sa skončilo komickým ústupom za bufet), zohrievali si ruky v zákulisí, kde im v hustom snehu pristávali vety, čo neboli len do smiechu.
V jeden moment, keď ju Adam vzal za ruku a viedol von pod snehovú lampu, stíchlo aj pozadie mesta. Zima im vchádzala pod mikiny, na tvárach sa rozplývali vločky.
Oprel sa chrbtom o zábradlie, v ruke jej podával kúsok rozlamovacieho oblátku z bufeta:
„Zvyknú sa tu spĺňať priania? Po tanci, kde nik nevie čo s nohami?“
Ema sa pousmiala, zamyslela:
„Niečo také som ešte za želanie nikdy nepovažovala… Ale možno je čas skúsiť – len tak, spolu.“
Adam si hravo otriasol vločku z jej obočia a zostal mlčať, až kým Ema nenaznačila, že to, čo chýba medzi slovami, je ich skutočný rozhovor.
„Niekedy mám pocit,“ povedala potichu, „že som ešte stále tá istá, čo sa v lete bála tvojho pohľadu. Ale keď takto stojíme – v snehu, v šatách z maminho šatníka, s roztrasenými prstami – vlastne mi to vôbec neprekáža byť obyčajná. Pre niekoho.“
Adam jej podal ruku:
„A ja som ten, kto sa už nehanbí každý deň byť práve tvojim niekým.“
Domov kráčali mlčky, biele vločky absolútne stíšili svet. Ema mala pocit, že sa nebojí, že už nikdy nemusí byť len niečia letná ilúzia – že láska sa dá žiť aj v šatách po babke, v rozpačitom valčíku, aj vo chvíli, keď padajú prvé ozajstné snehy.
Pred vchodom jej Adam dal jemný, no dlhý bozk na líce.
„Ak prežijeme túto zimu spolu, myslím, že nepotrebujeme viac dôkazov.“
Ema sa smiala, keď zamkla bránu. Hneď po príchode napísala do zošita jednu jedinú vetu:
Najkrajšie príbehy nie sú v tanci, ale v tom, že si nemusíš zvykat tancovať sám.
Zimný výlet a vlastné stopy Začiatok zimných prázdnin prekvapil všetkých náhlym snehom. Mesto akoby niekto prikryl vankúšom: pouličné lampy pálili oranžovým svetlom do bielych hromád, chodníky sa strácali pod vrstvou ticha. Pre Emu to bola prvá skutočná zima mimo detstva a Adam zažil po dlhej dobe pocit, že aj v januárovej krajine môže niekam patriť.
V jedno slnečné mrazivé ráno stála Ema s batohom pred domom. V ruke mala termosku, na nohách kolenačky – z výpravy neurobila veľkú vec, no v očiach jej blikal iskriaci strach i radosť. Adam prišiel o čosi neskôr na starom horskom bicykli, aj on s batohom, opaskom juhoamerickej čiapky od Viktora a typickým výrazom odporu k mrazu.
„Dáš si čaj?“ spýtala sa Ema, keď si vyšliapali prvý kopec za park.
„Len ak tam nie je kari, ako naposledy,“ podpichol ju Adam a so smiechom jej pohladil ruku.
Putovali pomedzi stromy, cez tichý sad a lúky, kde sneh vŕzgal pod topánkami. Cítili, ako sa v tele mieša horúci vzduch radosti a ľadový mráz, kým sa jedna ruka sem-tam stratila v tej druhej, a sem-tam len v rukáve. Niekedy rozprávali do vetra, inokedy iba kráčali, až sa tiaž medzi nimi zdanlivo stratila.
Na lúke za starým vodojemom si urobili krátku zastávku; sadli do snehu, upíjali z termosky a sledovali krajinu, ktorá už nepatrila žiadnemu mestu – len im dvom. Adam vytiahol keksíky, Ema sa ponúkla mandarínkou, ktorú si rozdelili medzi zadýchané ústa a ruky so začervenanými prstami.
Chvíľu obaja mlčali. V tichu bolo všetko: dozviety emócií za polrok, otázky, čo nevedeli vyriecť nahlas, aj nepatrné krivdy, ktoré už nebolo treba riešiť.
Adam sa najprv díval pred seba, potom vytiahol zo vrecka starý lístok z letného kina – po všetkých krízach, presunoch, rozchodoch aj zmiereniach bol už v pokrčenom stave.
„Niekedy premýšľam, koľko verzií života by nás mohlo obísť, keby sme sa vtedy nepozdravili,“ povedal potichu.
Ema si položila dlaň na jeho dlaň:
„Myslím, že by som ťa aj tak hľadala, v skleníku alebo vo vlaku, neviem kde.“
Medzi nimi sa rozprúdilo ďalšie ticho. Tentokrát však nebola vata nudy, ale zvláštne odvahy – akoby si navzájom dovolili byť krehkí, neuhľadení, neplánovaní.
Keď sa vracali domov, predbiehali sa v robení stop do čerstvého snehu. Ema sa raz zakvačila Adamovi o ruku, spadla do záveja a obaja sa válali, kým ich smiech a chrúmanie snehu nezamazali všetok prebytočný strach.
Pri rozlúčke pri Eminom dome Adam zodvihol jej čiapku z vlhkého vchodu. Sneh sa na nej topil, no v Adamových očiach zostal plamienok.
„Chceš ešte ísť dnu?“
Ema pokrútila hlavou a potiahla si čiapku do čela:
„Radšej to tu zavŕšime tým, že bol dneska svet vážne krásny.“
Chvíľu stáli pod pouličným svetlom, Adam jej hladil líce, až mala pocit, že mráz už nemá nad nimi moc.
Keď odchádzal, napísal jej ešte krátku správu:
Nezabudni – keď sa sneh roztopí, stále budeme na svete vidieť tie isté spoločné stopy.
V tú noc Emu dlho držal v pohotovosti pocit tichej vďačnosti.
Do zápisníka napísala:
Niekedy stačí len vedieť, že aj mimo leta, plesu, jarnej výpravy či bozkov v skleníku je niekto, kto vydrží s tebou kráčať aj tichom a zimou. Potom netreba veľké sľuby. Stačí zostať pri sebe v obyčajných dňoch.
A možno práve obyčajné dni sú tie, na ktoré si o rok, o desať, o život neskôr najviac spomenieme.
Jar sa tentokrát objavila nenápadne: v mesačnom tieni ešte sadalo chladno, ale kdesi v trávniku už púčila prvá snežienka. V Eminej izbe sa nad písacím stolom zase váľali zošity – tentokrát už s poznámkami k maturite, nie len so zasneným písaním príbehov do školského časopisu. Adam si začal strihať tikety na zápasy a okrem futbalu riešil aj to, ktorý učiteľ je na skúšania najmenej neúprosný.
V posledných týždňoch spolu dobiehali nedeľné noci v kníhkupectve, medzi policami popretkávanými vôňou kávy a starých výtlačkov. Učili sa vedľa seba: on matiku, ona slohy; občas na seba len zamrkali ponad zošit a usmiali sa. Medzi otázkami im už nikdy nebolo tak dlho ticho ako kedysi – pochopili, že aj obyčajné minúty v spoločnom priestore sa počítajú ako malá intimita.
Viktor nosil so sebou poznámky na ťaháky a navrhoval, že raz po maturite vyrazia všetci pod stan k jazeru – akoby mohli zlomiť kruh, ktorý začali pred rokom. Miška mala nový účes a plánovala vysokú školu ďaleko v krajine. Aj vzťahy okolo sa menili, rozpadali, zase spájali – po chodbách kolovali prvé rozlúčkové vety a Ema cítila, že spoločný čas nemá už dávno pevnú hranicu.
Keď raz s Adamom po päťhodinovom učení vyšli z kníhkupectva, sadli si na lavičku pod holým gaštanom. Jeho listy sa ledva lístili, svetlo bolo jasné, ale ešte nie teplé.
„Pamätáš, ako sme sa tu pred rokom len obchádzali?“ zamrmlala Ema a žmúrila do jarného slnka.
Adam sa pousmial, oprel si bradu o koleno a odpovedal: „Vtedy by ma nenapadlo, že raz budem čakať, kedy bude matika ticho, aby som konečne mohol počúvať teba.“
Chytila ho za ruku. Už to nerobila nesmelo, ani v napätej chvíli, ale len tak, akoby to k nej patrilo.
„Zvládneme to?“ spýtala sa potichu.
Adam s jemným pobavením zdvihol obočie. „Čo, maturitu alebo svet potom?“
Ema sa zasmiala. „Oboje. Je to trochu desivé.“
„Aj keby nie – vždy bude niečo ďalšie, čoho sa môžeme báť. Ale keď sa ty bojíš so mnou, nejako to už rozdýcham,“ zašepkal Adam, natiahol sa a vtisol jej krátky bozk na čelo.
Na rozlúčku si vymenili papierik, na ktorý Ema v priebehu nudnej hodiny slovenčiny napísala:
Podľa mňa je v poriadku, keď nám niektoré veci vyjdú, iné nie. Hlavné je, kto na konci dni vedľa teba zostane.
Adam si ho vložil do peňaženky, medzi ďalšie zápisky, čo by si bežný človek zrejme nevšímal. Preňho to bola nová súčasť mapy: domov, ktorý si môžu niesť, nech pôjdu kamkoľvek.
Deň plynul pokojným tempom. Slnko sa skrývalo za prvými veľkými stromami, Ema pocítila zvláštny pokoj, ten, ktorý prichádza, keď už človek nečaká prelomové deje, ale prijíma, že všetko môže byť naozaj jednoduché a skutočné.
V podvečer – keď si Adam skladal zošity a Ema vkladala poznámky do tašky – prešiel okolo nich vietor, navliekol sa im do vlasov a zavadil o spoločné dlane. Ema na chvíľu pozrela hore k námestiu, kde si deti púšťali šarkany, a pochopila, že je v poriadku nevedieť presne, aká bude budúcnosť.
Niektoré veci netreba siliť, iné si nájdu vlastnú cestu bez náhlenia. Stačí, ak človek vie, kde a ku komu sa má vždy vrátiť.
Adam bol prvý, ktorý sa odhodlal rozbiť podvečerné ticho. Vstal z lavičky a natiahol sa k Eme.
„Ideme ešte na chvíľu ku skleníku?“
Ani nemusel dodať kam – vedela, že aj po všetkých menách a udalostiach je to stále ich miesto.
Cez park už bolo viac svetla než pred mesiacom; trávniky sa začínali zelenieť a staré kamenné obruby sa zahrievali na slnku. Ema vdychovala vôňu prebúdzajúcej sa zeme, v nohe cítila pomaly miznúcu únavu.
Vo vnútri skleníka bolo vlhko, na sklách sa usadzovala rosa a pod stoličkami sa krčili nové plastové kvetináče s priesadami. Adam ich rozhádzal nešikovným kopancom.
„Radšej by som sázal stromčeky vo veľkom štýle, ale akceptujem, že ešte nie som typ záhradník,“ zašepkal s úsmevom.
Ema sa smiala, keď zbierala rozsypané hlinené tabuľky. Keď sa vystrela, do očí jej padol jasný lúč zapadajúceho slnka, ktorý prechádzal cez sklo ako chvejúca sa hranica. Adam sa naklonil, dotkol sa jej vlasov a ťahal medzi prstami zabudnutý zelený pramienok.
Sadli si na drevenú lavicu, plecia tlačiace sa k sebe, dlane prepletené ako dávno zabehnutý zvyk. Chvíľu počúvali, ako niekde vonku šteboce vtáctvo. Sviežosť večera vyplnila všetky napätia posledných týždňov.
Adam zaklopkal prstami do prázdnej fľaše po malinovke.
„Možno raz budeme aj v inom skleníku,“ povedal tlmene, do polotmy. „Možno aj v inom meste. Aj keď sa to nezdá, už sa teším na chvíle, keď to všetko, čo bude nové, bude zase trochu naše.“
Ema prikývla, zrazu bez strachu z neznámeho.
„Nebudem sa už báť, že odídeš. Alebo že stratím starý domov. Ak tu niekde vedľa mňa zostaneš ty… k akémukoľvek mestu, k akejkoľvek škole aj práci sa vždy dá priradiť nejaký malý, tichý skleník.“
Dlho len tak sedeli, opieraní o plecia. Potom Adam natiahol ruku, z dlane jej pomaly vyňal malý kamienok z brehu jazera – ten, ktorý si občas v lete obracala medzi prstami, keď si potrebovala spomenúť, že so všetkými zmenami bude všetko v poriadku.
Podal jej ho bez slov a keď sa ich prsty stretli, zostala ešte chvíľu len tá neistá, držiaca sa nádej – že všetko dôležité sa v dvoch ľuďoch dokáže znova a znova usadiť, zakoreniť, vyrásť.
Skleník nebol veľký, ale v tej chvíli bol svetlo dostačujúci na celý vesmír tam, kde sa dvaja rozhodli neodísť od seba.
O týždeň neskôr boli už všade vo vzduchu maturitné termíny: školské chodby naplnil zvláštny nepokoj očakávania, medzi spolužiakmi sa rozprávalo čoraz viac o budúcnosti, letných brigádach, prestupoch na vysoké školy. Ema s Adamom si zvykli stretávať sa pred školou ešte pred siedmou. Na lavičke pod rozkvitajúcim stromom sedeli spolu aj v deň, keď si každý priniesol svoju vlastnú nervozitu, zabalenú pod školským svetrom.
Slnečné ráno už nemalo v sebe ani zbytky zimy. Adam prechádzal dlaňou po obale skript a akoby sa nahlas rozprával skôr sám so sebou:
„Človek by si mohol myslieť, že po toľkých dňoch v škole by to už malo byť jednoduchšie.“
Ema sa usmiala a pritiahla si kolená pod bradu.
„Nikdy nie je... ale dá sa naučiť vydržať. Hlavne ak ťa na konci niekto čaká v bufete s čokoládou. Alebo aspoň s vreckovkou, keď to nebude sláva.“
Obaja sa zasmiali a na krátky čas akoby všetky obavy stratili význam. Keď Adam po chvíli vstal, Ema ho spontánne objala, pevne, dlhšie než bolo zvykom.
„Ak by si dnes stratil reč pred komisiou, stačí mi, že vieš rozprávať so mnou,“ pošepla mu tak, aby ich nik nepočul.
Maturitné dni ubehli ako v zrýchlenom filme: písomky, skúšania, chvíle ticha, smiechu, niekedy sklamania a niekedy radosti, keď boli odpovede presne také, aké potrebovali. Na konci májového týždňa sa s kamarátmi stretli na námestí, kde sa všetci podpísali na spoločnú bielu tašku – symbol, že hoci sa čoskoro rozptýlia, niečo zo spoločných rokov zostane zavesené na každom z nich.
Na lavičke v tieni stromov Ema chvíľu nehovorila nič. Pozerala, ako sa ostatní rozchádzajú po skupinkách, usmievajú sa, objímajú, niektorí plačú, iní plánujú večery do rána.
Adam ju pozoroval, potom len ticho poznamenal:
„A teraz vlastne nevieme, čo všetko príde… ale strašne chcem, aby si bola pri tom.“
Ema chytila jeho ruku a oprela si hlavu o jeho plece.
„Nebojím sa,“ povedala ticho. „Nie preto, že by som už nikdy nemala mať strach. Ale preto, že pri tebe môžem strach zahodiť niekam, kde nezáleží.“
Spojili dlane a vykročili cez park domov, medzi kvitnúce stromy a bzukot mesta pripraveného na leto. V tom obyčajnom dni – kde pohľad do budúcnosti stále zostával polosvetlý a nedopovedaný – sa predsa len dalo veriť, že niektoré začiatky nie sú tak hrozivé, ak ich človek niekomu môže povedať nahlas.
V lete sa mesto vyprázdnilo. Spoznávali ho nanovo, tentoraz už nie ako študenti, ale ako ľudia, ktorí niečo zavŕšili a nevedia celkom presne, na čo sa vlastne chystajú ďalej. Ulice ožili festivalmi a po zotmení sa dlho rozprávalo na lavičkách aj na terasách, kde smiech doznieval za polnoc.
Ema pracovala niekoľko týždňov v kníhkupectve, Adam chodil s Viktorom vypomáhať na kúpalisko. Boli dni, keď sa skoro nevideli – ale chýbal jej len málo, nie ako vtedy, keď sa bála každého ticha. Tentoraz to medzi nimi zostávalo pokojné, tiché, isté, aj keď išiel Adam na víkendovú stanovačku alebo keď si Ema nechávala večer pre seba a knihu.
Občas spolu sedeli vo vlaku, na ceste do blízkeho mesta na letné kino alebo len na zastávku v lese. V otvorenom okne cítili vietor a prach, pozorovali, ako sa polia vyfarbujú a znova blednú pod západom slnka. Hovorili o tom, na čo sa tešia. O ďalekých mestách, kde by možno jedného dňa študovali, o prenajatom byte, ktorý si raz možno spolu nájdu. Neplánovali všetko naraz, nevedeli naisto, či sa ich cesty nerozdelia – ale necítili v tom ten starý, tiesnivý strach.
Jeden večer ťahala Ema Adama ešte za súmraku ku skleníku. Vo vnútri bolo už prázdno, kvety odniesli na záhony, len na polici ostal zažltnutý papierik z minulého leta a nezrelý citrón v malom črepníku. Adam otvoril dvere a zasmial sa: „Stále tu zostalo naše leto.“
Ema sa oprela o sklo, pozrela mu do očí. „Aj keď všetko okolo nás začína znova, nie je to tak, že o niečo prichádzame. Skôr niečo pribudlo.“
Adam prikývol. „Napríklad odvaha.“
V tichu medzi slovami sa dotkla jeho ramena.
„Čokoľvek príde – chcem, aby sme to skúsili spolu, aspoň potiaľ, kam budú spolu chcieť naše dni ísť.“
Adam jej stisol ruku. Za oknami ešte doznievali hlasy detí na ihrisku. Zhlboka sa nadýchla a mala náhle pocit, že je pripravenejšia, než si kedy dokázala predstaviť.
Nad ich hlavami sa navíjala tichá modrá letná obloha. Po prvý raz sa medzi detstvom a dospelosťou necítili stratení, ale na správnom mieste – medzi tým, čo bolo, a tým, čo môže začať.
A potom len sedeli potichu, medzi svetlom západu a vôňou vlhkej pôdy, a vedeli, že kdekoľvek sa pohne ich krok, už teraz jeden druhého nosia so sebou.
Leto postupovalo pomaly, dni horúce a vlhké sa miešali s večermi, ktoré napĺňali mesto tichom. Ema ráno počúvala hudbu, zatiaľ čo na poličkách v kníhkupectve triedila nové vydania, v nose pocit suchého papiera a sladkej kávy zo zadnej miestnosti. Často sa prichytila, že pri pohľade z okna sleduje chodník, kedy sa objaví Adam – niekedy nečakane, po smenách na kúpalisku, vždy spotený, s rukami opálenými do hrdzava a úsmevom, ktorý poznala naspamäť.
Raz ju nečakane pozval na výlet. Nastúpili ráno do pomalého regionálneho vlaku, len s malými batohmi, fľašou vody od mamy a zabudnutou desiatou. Sedeli oproti sebe, nohy prepletené pod lavicou, tváre pritisnuté k oknu. Vonku sa mihala krajina, vtáky, slnečnice, asfaltka, ktorú by človek bez povšimnutia prešiel autom.
Vystúpili v malej dedine, kde sa za obcou rozliehali kopce a za plotmi spievali psy. Kráčali poľnou cestou, obaja trošku zadýchaní, každý v sebe s malou trémou z toho, aký by vlastne mal byť svet za hranicami ich malého mesta a dávnych zvykov.
Na najvyššom bode sa na chvíľu zastavili. Pajedli z čokoládovej tyčinky a sadli si do trávy, ktorá im siahala až po kolená. Nehovorili veľa. Ema mala pocit, že v tejto chvíli nemusia byť dospelí, ani rodičia svojich snov, len dvaja ľudia, ktorých v lete nič netlačí.
Adam vytiahol z vrecka zápisník, ten istý, do ktorého jej raz napísal krátky odkaz počas únavnej hodiny v škole. Tentokrát však list natiahol smerom k nej a potichu povedal: „Ak by si sa jedného dňa rozhodla, že chceš niekde začať odznova – so mnou, bezomňa, kdekoľvek – napíš mi sem. A ja prídem.“
Ema sa usmiala. Herz v nej ticho a silno udrel, ale bol to už iný pocit než kedysi – nebolo v ňom nič z paniky, len tichá nádej a pokoj.
Vtom vietor rozfúkal okolo nich steblá trávy a niekoľko sušených kvetov, Adam jej jeden zastrčil do vlasov, ako by si to vymyslela hlava malého dievčaťa v letnom sne.
Na spiatočnej ceste sa tiesnili v poloprázdnom vozni. Adam položil ruku Eminej na koleno, palcom prešiel po jej prstoch. Sedeli až do večera, kým sa vonku nerozsvietili prvé pouličné lampy rodného mesta.
Ema tesne pred výstupom položila hlavu na jeho plece.
„Asi mi raz bude po tomto lete smutno,“ šepkla, a sama nevedela, prečo sa jej po tvári stopí úsmev.
Adam stisol jej dlaň, chvíľu bez slov, až kým nenazbieral všetku odvahu.
„Jedného dňa budeme mať nové leto. A ak budeš chcieť, rád v ňom budem znova s tebou.“
V ten večer, po sprche, si Ema otvorila zápisník a do prázdnej strany nakreslila kruh – symbol letných dní, ktoré sa už nikdy nebudú opakovať rovnako, ale ktorých svetlo v nej navždy zostane. Potom zaspala pokojne, lebo vedela, že aj keď budú jeseň, zima a vzdialené roky, to, čo si medzi sebou uložili, nezmizne len tak. Stačí občas napísať správu. Stačí sa vrátiť. Stačí si neunáhliť nové leto.
August sa pomaly prehupol do záveru. Vo vzduchu už bolo cítiť ľahké ochladenie, podvečerné svetlo sa predlžovalo do zlatista a v parku sa začali objavovať prvé opadané listy. Leto ustupovalo, ale v Eminej hlave sa usadzoval čoraz pevnejší kľud.
S Adamom sa stretli na námestí, kde stánkari práve balili posledné pletené košíky, a neďaleko hrala tichá hudba z niečieho starého rádia. Nevedeli si presne povedať, čo cítili – už to nebola ani neistota, ani eufória, skôr zvláštna vďačnosť za všetky prechádzky, rozhovory, ticho, smiech aj samotu, ktoré im to leto dalo.
Prechádzali sa ulicami bez cieľa. Adam omylom chytil Emu za ruku a ona ho nechala, bez nutnosti hrať nejakú rolu, či niečo naznačovať.
„Pamätáš to prvé leto? Ako som ti nechtiac vyliala malinovku?“
Adam sa zasmial. „Pamätám aj, že si ma vtedy chcela nechať stáť na zastávke úplne samého.“
Ema sa uškrnula. „Keby som vedela, koľko tichých dní s tebou ešte prídu, zobrala by som ťa domov rovno. A naliala čaju.“
Sadli si na okraj fontány, v kapse ešte kúsok roztopenej čokolády, o ktorú sa podelili. Mesto sa zvoľna vyprázdňovalo, len zopár skupiniek mládeže sedelo na tráve pod lampami, všade cítiť blížiacu sa jeseň.
Adam chvíľu skúmal Emino zápästie, preberal medzi prstami pramienky jej vlasov a keď sa k nej naklonil, cítila len pokoj. Ani strach, ani očakávanie, iba akceptovanie, že všetko, čo sa im malo stať, už v sebe obaja majú – a na to nové ešte stále majú čas.
„Vieš predstaviť, že tu o rok už možno nebudeme bývať?“ spýtal sa Adam.
Ema prikývla, ale nebola v tom smútok – len poznanie. „Keď sa aj rozídeme tisíckrát v iných mestách, v iných dňoch, už to nebude koniec. Pretože viem, čo to znamená byť pri niekom skutočne prítomná.“
Keď vstávali a zamierili pomaly domov, neboli to žiadne veľké sľuby na celý život, iba tiché spojené dlane, úsmevy, krátky bozk pri vchode. Adam jej pošepkal do vlasov: „Zvykol som si na teba. Asi už navždy.“
Ema mu zašepkala späť: „A ja na to, že sa nebojím každého začiatku. Kým viem, kde je domov.“
Cestou hore schodmi sa naposledy obzrela na ulicu. Svetlá pomaly zasínali, letné zhlboka prerážala jeseň. No niečo v nej zostávalo stále rovnaké: vedomie, že aj keď všetko okolo rastie, mení sa, mizne, niektorí ľudia a niektoré dni zanechávajú v človeku krásne trvalé stopy. Dobre vedela, že v tom všetkom sa vždy nájde miesto na nový začiatok. Stačí chcieť. A nebyť naň sama.
Jeseň začala poletujúcimi listami, ranným chladom a nákupmi nových zošitov, akoby človek naozaj ešte stále vstupoval do ďalšieho ročníka školy. Ema sa smiala, keď balila veci na internát – knihy, obľúbený hrnček, nezmyselné drobnosti, ktoré jej pripomínali domov. Adam jej pomáhal nosiť krabice do auta, mlčky a so zvláštnou opatrnosťou, akoby sa premiešavalo niečo posvätné a zároveň smiešne bežné.
Mesto, ktoré im celé roky patrilo, sa v septembri zmenilo. Ráno jeho chodníky zaplnili cudzie tváre a na známych miestach sa zrazu stretávali len na pár minút, medzi odchodom vlaku a začiatkom prednášky. Písali si správy plné obyčajných viet – o novom spolubývajúcom, o lacnej pizze v študentskej jedálni, o daždi na prestupnej stanici.
Prvá jeseň mimo domova bola iná: voňala kávou vypitou v malých hrnčekoch na parapete v cudzom meste, svetlami večerných ulíc, ktoré už nelákali na spoločné prechádzky automaticky. Prepadol ich pocit, že všetko medzi nimi možno pretrhne vzdialenosť – no aj po dlhých týždňoch zistili, že prítomnosť sa dnes už nemeria len tým, kto stojí pri bráne.
Raz, v daždivé októbrové popoludnie, stála Ema na stanici s lístkom domov a v ruke žmolila Adamov zápisník. Po ceste vlakom prečítala všetky útržky, odkazy, malé kresby z nudy na hodinách, zoznamy filmov aj vety, ktoré znamenali „myslím na teba“ bez jediného srdiečka.
Po príchode do mesta sa jej do nosa vpil vzduch, ktorý už predznamenával zimu. Keď sa stretli na peróne, len sa objali a nič nepovedali. Ponáhľali sa z malej stanice cez uličky, doma v kuchyni pila Ema čaj z toho istého hrnčeka, Adam sedel oproti a obaja sa smiali nad tým, ako sa im pri rozprávaní občas pletú nové príbehy so starými.
Veci sa síce zmenili, ale niečo ostávalo:
každý spoločný nádych v tichu, každý pohľad, ktorý potvrdil, že aj keď sa svet rozrastá a každý z nich dorastá do novej kože, stále sa dá s niekým znova vrátiť domov.
Večer Ema zapísala do notesu:
Niektorí ľudia sú ako zošit, ktorý môžeš naplniť čímkoľvek a pri každom návrate zistíš, že sa ešte stále zmestíš medzi jeho riadky—nech je akokoľvek popísaný, nikdy nemá dosť bodiek na úplný koniec.
A s týmto tichým pocitom nádeje sa vrátila do svojho druhého mesta, so srdcom ľahším a s vedomím, že niektoré príbehy nepotrebujú žiadnu veľkú kapitolu na rozlúčku. Stačí im obyčajné „dovidenia, prídem zas.“
Jeseň sa prehupla do daždivých večerov a chladných rán. V Eminej izbe na internáte pribudli hrubé ponožky, na radiátore sušila uteráky a medzi zošitmi začínala zbierať drobné poznámky od Adama—lístky s kresbou dažďa, niekedy len krátke „držíš mi miesto“. Každý z nich žil vo vlastných rozvrhoch, sem-tam sa im minuli dni bez telefonátu, inokedy písmami preplietli celú noc.
Našla si kamarátky, s ktorými spolu varili šošovicovú polievku a vymieňali kulisy príbehov. Adam trávil večery na trávniku pred internátom s gitarou a smiechom Viktora v pozadí. Boli to drobné radosti, niekedy aj nové neistoty, ktoré si písali do správ alebo navzájom vyznávali iba medzi riadkami: „Nezabudol si na mňa?“ – „Nikdy, len som nemal signál pod mostom.“
V novembri, keď sa dni krátia a všade vonku hučí vietor, sa Ema rozhodla prísť domov bez ohlásenia. V autobuse držala jablko v ruke, vonku tma a priestor medzi stĺpmi svetiel ako prázdny úsek pred ďalšou kapitolou.
Keď vystúpila pri parku, cítila tú istú vôňu rozmočenej hliny ako pred rokom. Zamierila rovno ku skleníku: vo vnútri už žiadne kvety, len hlinené črepníky, záhradnícky náradie a jej dávna papierová žabka na poličke. Sadla si na lavicu s kolenami pod bradou, vdychovala ticho. Ani nepočula, že Adam príde, až kým neotvoril dvere a nepobavene poznamenal: „Stále máš kľúče, Em.“
Pozrela naňho, unavená, so zimou na lícach, a len sa usmiala.
Adam sa posadil vedľa nej. Dlho mlčali.
Potom povedal: „Chýbala si tu.“
Ema pokrútila hlavou, pohladila dlaňou kúsok lavice, akoby našla starý známy dotyk.
„Stále máme miesta, kam sa môžeme vrátiť,“ povedala. „A raz, keď budeš ďaleko, možno nezostane nič len spomienka, ale dnes sme tu obaja.“
Adam stiahol z ramien bundu, prehodil jej cez plecia.
Sedeli spolu v prázdnom skleníku, vonku dunel vietor a vchádzal cez prasklinu na skle, medzi nimi bolo ticho, v ktorom bolo všetko potrebné povedané.
V tej chvíli Ema vedela, že dôležité je, že sa stále dokážu navzájom nájsť—nie vo veľkých gestách, ale v návratoch do obyčajných miest a vo vetách, ktoré im v mysli zostanú aj v iných mestách, medzi inými ľuďmi.
Keď sa po chvíli vybrali domov a zamkli skleník, vonku už svietili lampy a drobné dažďové kvapky kreslili po asfalte nečitateľné znaky. Svet bol premenlivý, nepredvídateľný, no v tom opakovanom návrate Ema ucítila pokoj, ktorý so sebou mohla niesť kamkoľvek.
A vedela, že kým má niekoho, ku komu sa dá vrátiť – aj ak len občas, aj ak len na chvíľu – už nikdy nezostane na svete celkom sama.