V čarovnej krajine Počtovisko, kde domčeky vyzerali ako kocky a stromy mali koruny v tvare trojuholníkov, žili všetky číslice pekne spolu. Bývala tam smelá Jednotka, vždy prvá v rade, veselá Dvojka, ktorá milovala páry, aj múdra Osmička, ktorej tvary pripomínali nekonečno. A potom tam bola malá, guľatá Nula.
Nula bola tichá a často smutná. Kým ostatné číslice sa veselo hrali na sčítanie a násobenie, ona len ticho sedela bokom. „Keď sa pridám k Trojke, stále je to len Trojka,“ povzdychla si a gúľala sa od jednej strany na druhú. „Keď ma Päťka od seba odčíta, nič sa jej nezmení.“ Cítila sa zbytočná, ako prázdny krúžok bez významu.
Jedného dňa sa konala veľká príprava na Číselnú parádu. Všetci sa tešili, ako sa pospájajú do veľkých, dôležitých čísel. „Ja budem stáť prvá a Nula za mnou, a spolu budeme slávna Desiatka!“ volala Jednotka hrdo a narovnávala svoj rovný chrbátik. Nule pri tom pichlo v jej guľatom srdiečku. „Ona ma potrebuje iba na to, aby bola väčšia,“ pomyslela si. „Sama o sebe som nič.“ A tak, kým sa ostatní chystali na slávu, Nula sa potichučky odkotúľala preč. Na tabuli v strede námestia zanechala len krátky odkaz napísaný kriedou: „Idem preč. Bezo mňa sa nič nezmení.“
Nastalo rušné ráno. Slnko, ktoré v Počtovisku vyzeralo ako veľký žltý kruh, sa vyhuplo na oblohu. Všetci sa zhromaždili na námestí. „Kde je Nula?“ spýtala sa Jednotka a nervózne sa obzerala. „Paráda sa má začať! Musíme vytvoriť Desiatku!“ Dvojka, ktorá chcela byť Dvadsiatkou, tiež prešľapovala z miesta na miesto. „Ani ja ju nevidím! A Deväťdesiatka bez nej tiež nemôže byť!“ Zrazu v celom Počtovisku zavládol zmätok. Hodiny na veži, ktoré mali ukazovať desať hodín, sa zasekli na deviatke. Obchodník, ktorý chcel predať sto jabĺk, nevedel, ako to číslo napísať. Čísla nad deväť jednoducho zmizli! Počtovisko sa ocitlo v obrovskom chaose.
„Ticho, prosím!“ ozval sa pokojný hlas. Bola to múdra Osmička. Svojimi dvoma spojenými očkami si všetkých premerala. „Panika nám nepomôže. Nula si myslí, že je nepotrebná. Musíme jej dokázať, že sa mýli.“ „Ale ako?“ spýtala sa zmätene Štvorka. „Jedna plus nula je stále jedna!“ Osmička sa jemne usmiala. „Matematika má svoje tajomstvá. A Nula je jedno z najväčších. Musíme ju nájsť a priviesť späť.“
Osmička zorganizovala pátraciu misiu. „Rozdelíme sa,“ navrhla. „Každý bude hľadať tam, kde sa cíti dobre. Sedmička, ty si šťastné číslo, skús hľadať pri štvorlístkoch. Trojka, ty prehľadaj všetky trojuholníkové stromy.“ Číslice sa s vervou pustili do hľadania. Prehľadali každý kút Počtoviska. Jednotka sa pretlačila aj cez najužšiu škáru v plote. Päťka svojím bruškom prehľadala päť kríkov naraz. Ale po Nule nebolo ani stopy. Bola ako vzduch, neviditeľná a nehmatateľná.
Nakoniec sa všetci znova zišli na námestí, unavení a bezradní. „Možno naozaj zmizla,“ zašepkala smutne Šestka. Osmička však pokrútila hlavou. „Musíme premýšľať ako Nula. Kam by išiel niekto, kto sa cíti prázdny a sám?“ Číslice sa zamysleli. „Na prázdnu stranu v knihe?“ navrhla Dvojka. „Do prázdnej škatuľky?“ pridala sa Trojka. „Presne tak!“ zvolala Osmička. „Musíme hľadať prázdnotu!“
A tak sa vydali na okraj Počtoviska, kde už neboli žiadne domy ani stromy, len čistý, biely priestor, ktorý vyzeral ako nekonečný list papiera. A tam, v diaľke, uvideli malý, dokonalý krúžok. Bola to Nula. Sedela sama uprostred ničoho a bola ešte smutnejšia ako predtým.
Opatrne sa k nej priblížili. Nula si ich všimla a schúlila sa ešte viac do seba. „Nechajte ma, prosím,“ šepla. „Nechcem vám kaziť vaše dôležité počty.“ Vtedy predstúpila múdra Osmička. Nezačala kričať ani presviedčať. Len sa ticho prihovorila Jednotke. „Jednotka, prosím, postav sa vedľa Nuly.“ Jednotka trošku nechápavo, ale poslúchla. Postavila sa napravo od Nuly. Vzniklo číslo 01. „Vidíš, Nula? Nič sa nezmenilo,“ povedala smutne. „Počkaj,“ usmiala sa Osmička. „To nebol správny pokus. Jednotka, teraz sa postav na druhú stranu. Pred ňu.“
Jednotka sa presunula na ľavú stranu Nuly. A v tom okamihu sa stalo kúzlo. Zrazu tam nestála len obyčajná Jednotka a smutná Nula. Pred očami všetkých stálo nové, silné a hrdé číslo: 10! Nula prekvapene zdvihla hlavu. Cítila sa inak. Zrazu bola súčasťou niečoho veľkého. „Ty nie si nič, Nula,“ povedala Osmička láskavo. „Ty si tá, ktorá dáva ostatným silu. Bez teba by Jednotka nikdy nebola Desiatkou. Dvojka by nikdy nebola Dvadsiatkou a Deväť by sa nikdy nestala Deväťdesiatkou.“ Osmička ukázala na Slnko na oblohe. „Ani Slnko by nebolo Slnkom, keby bolo duté. Práve jeho tvar, tá dokonalá guľa, je symbolom obrovskej sily. A ty, Nula, držíš pokope celé naše Počtovisko.“
Nula sa pomaly, ale isto začala usmievať. Prvýkrát v živote pochopila. Ona nebola prázdna. Ona vytvárala priestor pre veľkosť! Jej guľatý tvar nebol znakom bezvýznamnosti, ale symbolom nekonečných možností. Všetky číslice začali jasať. Obklopili Nulu a ďakovali jej.
Spoločne sa vrátili do Počtoviska, kde ich privítali s obrovskou slávou. Hodiny na veži sa konečne pohli a odbili desať. Číselná paráda sa mohla začať a bola najkrajšia v histórii. Viedla ju hrdá Desiatka, za ňou išla veselá Dvadsiatka a majestátna Stovka, ktorá sa skladala z Jednotky a dvoch šťastných, usmiatych Núl.
A odvtedy sa už v Počtovisku nikto necítil zbytočný. Všetci vedeli, že každé číslo, aj to najmenšie alebo najguľatejšie, má svoje dôležité miesto. A Nula? Tá sa stala najobľúbenejšou číslicou, pretože každý vedel, že s ňou po boku dokáže veľké veci.
A možno, keď sa nabudúce budete hrať s číslami, spomeniete si na malú Nulu a pochopíte, že byť na začiatku alebo na konci nemusí znamenať nič zlé. Niekedy práve tam sa skrýva tá najväčšia sila.