Odkaz vo fľaši - Roztopašný čert

Leto nás spolu vždy priťahovalo. Nebola to náhoda, že sme sa vždy ocitli vo Vysokých Tatrách v rovnakom čase, v rovnakom penzióne, s rovnakými rodičmi, ktorí boli priatelia ešte z vysokej školy. Nebola to náhoda, ale tradícia. Toto leto však bolo iné.

Stála som na brehu Štrbského plesa a pozorovala jeho hladkú, nekonečnú hladinu. Nebo sa zrkadlilo vo vode a ja som nemohla rozlíšiť, kde sa jedno končí a druhé začína. Tatry sa majestátne týčili na horizonte, akoby dohliadali na náš príbeh, ktorý sa roky snažil začať.

„Zase hľadíš do diaľky, Lívia?" ozval sa za mnou známy hlas.

Matej. Bol taký predvídateľný – vždy ma našiel, nech som bola kdekoľvek. Neuvedomovala som si, ako veľmi som sa tešila na jeho príchod, až kým som nepočula jeho hlas.

„Nie každý je taký energický hneď od rána ako ty," odpovedala som, no nedokázala som skryť úsmev.

Matej bol o rok starší, práve ukončil prvý ročník vysokej školy. Ja som mala pred sebou posledný rok gymnázia. Dlhé roky sme boli len kamaráti, ale niečo sa za posledné leto zmenilo. Tie pohľady trvali o sekundu dlhšie. Rozhovory sa končili v rozpačitom tichu, keď sme obaja hľadali dôvod, prečo ešte zostať.

„Naši išli na celodenný výlet na Kriváň," povedal a posadil sa vedľa mňa na drevené mólo. Jeho nohy sa hojdali nad vodou, len pár centimetrov od mojich. „Vraj nás nechceli budiť."

„Moji tiež odišli. Nechali mi odkaz na stole." Cítila som, ako sa mi rozbúchalo srdce. Celý deň spolu, bez rodičov. Nebolo to prvýkrát, ale teraz to bolo... iné.

„Takže," natiahol to slovo, akoby mal v rukáve nejaký plán. „Čo budeme robiť?"

Slnko už stúpalo nad hory a ja som cítila, ako mi jeho lúče príjemne zohrievajú tvár. „Mohli by sme sa prejsť okolo plesa."

„Zase?" zasmial sa. „Robíme to každý rok. Čo tak niečo nové?"

„Napríklad?" zdvihla som obočie.

„Počul som o jednej skrytej pláži pri jazere. Vraj je tam piesok, nie len kamene ako všade naokolo."

„Piesočná pláž v Tatrách? To určite," zasmiala som sa. „Kde by sa tu vzal piesok?"

„Priviezli ho tam pred rokmi pre nejaký filmový festival. Aspoň tak to vravia miestni," pokrčil plecami. „Odvtedy tam vraj takmer nikto nechodí. Je to také tajné miesto."

Neviem, či to bola myšlienka na tajnú pláž, alebo vyhliadka na dobrodružstvo s Matejom, ale súhlasila som okamžite.

Cesta nebola jednoduchá. Museli sme opustiť značený chodník a predierať sa hustým lesom. Matej išiel prvý, odťahoval vetvy, aby som mohla prejsť, a pomáhal mi cez spadnuté kmene. Vždy, keď ma chytil za ruku, cítila som to zvláštne chvenie v žalúdku.

„Si si istý, že vieš, kam ideme?" spýtala som sa po asi dvadsiatich minútach, keď sme sa predzierali cez husté kríky.

„Dôveruješ mi?" otočil sa ku mne s úsmevom.

„Nie vždy," zasmiala som sa, ale pokračovala som za ním.

A potom sa les zrazu skončil a pred nami sa rozprestierala malá, skrytá pláž so zlatistým pieskom. Voda Štrbského plesa tu vytvárala malý záliv, chránený pred zrakmi turistov.

„Neuveriteľné," vydýchla som. „Mal si pravdu."

Matej sa hrdo usmial. „Niekedy ma podcenuješ, Lívia."

Zhodili sme si ruksaky a vyzuli topánky. Piesok bol jemný a teplý pod našimi nohami. Cítila som sa, akoby sme objavili náš vlastný súkromný raj.

„Voda bude ľadová," povedala som, keď Matej naznačil, že by sme sa mohli okúpať.

„Zbabelec," provokoval ma.

„Len realista," bránila som sa. „Sme v horách, nie na Malorke."

Nakoniec sme sa dohodli na kompromise – len nohy. Vyhrnuli sme si nohavice a vstúpili do vody. Bola presne taká ľadová, ako som očakávala.

„Preboha!" vykríkol Matej, ale neutiahol sa. „Toto je horšie ako kryokomora."

Smiali sme sa a špliechali na seba vodu, až kým nám nohy takmer nezmeraveli od zimy. Potom sme sa vyvalili na piesok a nechali slnko, aby nás zohrievalo.

Ležali sme vedľa seba, dívali sa na modré nebo a rozprávali sa o všetkom možnom – o jeho prvom roku na vysokej, o mojich plánoch po maturite, o filmoch, ktoré sme videli, o knihách, ktoré sme čítali. Bolo to také prirodzené, také jednoduché. Akoby sme boli takto odjakživa.

„Poďme sa poprechádzať po pláži," navrhol po chvíli.

Pláž nebola veľká, ale bola dokonalá pre našu súkromnú prechádzku. Kráčali sme po okraji vody, naše ruky sa občas náhodne dotkli, a ja som cítila, ako sa mi rozbúcha srdce zakaždým, keď sa to stalo.

„Pozri!" zvolal zrazu Matej a sklonil sa k niečomu v piesku.

Bola to fľaša. Stará, sklenená fľaša so zátkou, napoly zakopanú v piesku, akoby ju tam niekto úmyselne schoval.

„To je divné," povedala som, keď ju Matej vytiahol. „Vyzerá naozaj staro."

Fľaša bola z tmavozeleného skla, pokrytá pieskom a blatom. Matej ju jemne očistil a zistil, že vnútri je niečo, čo vyzeralo ako zrolovaný papier.

„Myslíš, že je to odkaz vo fľaši?" spýtala som sa, a snažila sa ignorovať, ako vzrušujúco to znelo.

„Len jeden spôsob, ako to zistiť," usmial sa Matej a začal opatrne vyťahovať zátku.

Trvalo to chvíľu, ale nakoniec sa mu podarilo fľašu otvoriť. Opatrne vytiahol papier a rozvinul ho. Bol to starý, zažltnutý list.

„'Drahá Helena'," začal čítať Matej, „'ak nájdeš tento list, znamená to, že si prišla na naše miesto. Dúfam, že si spomenieš na sľub, ktorý sme si dali pred piatimi rokmi. Čakám ťa na vrchu Solisko presne o rok od dnes, 15. júla 1987 o západe slnka. Budem tam každý rok v rovnaký deň, až kým neprídeš. S láskou navždy, Tomáš.'"

Zostali sme ticho, ohromení tým, čo sme práve prečítali.

„1987," zašepkala som. „Ten list má viac ako tridsať rokov."

„Zaujímalo by ma, či Helena niekedy prišla," povedal Matej zamyslene.

Pozreli sme sa na seba a v tom momente som vedela, že myslíme na to isté.

„Dnes je 15. júla," povedala som ticho.

„A Solisko je odtiaľto asi dve hodiny chôdze," doplnil Matej.

„Myslíš, že by sme mali..."

„Ísť tam? Určite!" prerušil ma nadšene. „Čo ak tam Tomáš stále chodí? Čo ak na ňu čaká už tridsať rokov?"

Znelo to šialene, ale zároveň neuveriteľne romanticky. A možno aj trochu naivne. „Matej, je veľmi nepravdepodobné, že by tam niekto chodil tridsať rokov čakať na lásku z mladosti."

„Ale čo ak áno?" trval na svojom. „Nemyslíš, že by sme mali aspoň skúsiť? Kvôli Helene a Tomášovi?"

Bolo to bláznivé, ale cítila som, ako sa ma zmocňuje vzrušenie. „Dobre, poďme na Solisko."

Rýchlo sme si zbalili veci a vydali sa na cestu. Vedeli sme, že musíme ísť naspäť k hlavnému chodníku a potom sledovať značky na Solisko. Bolo to náročnejšie, ako sme očakávali – strmý výstup, náročný terén, ale spoločne sme to zvládli.

Slnko už začínalo klesať k horizontu, keď sme dorazili na vrchol. Výhľad bol dychberúci – celé Tatry ako na dlani, hory sfarbené do zlatista zapadajúcim slnkom.

„A teraz?" spýtala som sa, keď sme sa rozhliadli. Na vrchole bolo niekoľko ďalších turistov, ale nikto, kto by vyzeral, že na niekoho čaká tridsať rokov.

„Čakáme do západu slnka," povedal Matej rozhodne.

Sadli sme si na skalu a čakali. Turisti postupne odchádzali, až sme zostali sami. Slnko pomaly klesalo za hory a ja som cítila zvláštnu melanchóliu.

„Asi tu nikto nepríde," povedala som potichu.

Matej neodpovedal, len sa díval na horizont. Potom si všimol niečo na druhej strane vrcholu. „Pozri."

Na skale bola pripevnená malá mosadzná tabuľka. Prešli sme k nej a ja som nahlas prečítala nápis: „Na pamiatku Heleny a Tomáša, ktorí sa tu stretli po piatich rokoch odlúčenia a už nikdy sa nerozdelili. 1987-2017."

„2017," zopakoval Matej. „To je len pred piatimi rokmi."

„Myslíš, že zomreli?" spýtala som sa ticho.

„Možno," prikývol. „Alebo sa len rozhodli, že je čas, aby ich príbeh poznali aj ostatní."

Stáli sme tam v tichosti, dívali sa na tabuľku a premýšľali o dvoch ľuďoch, ktorých sme nikdy nepoznali, ale ktorých príbeh nás priviedol až sem.

„Páči sa mi myšlienka, že sa našli," povedala som potichu. „Že čakanie malo zmysel."

„Mne tiež," prikývol Matej a odrazu som si uvedomila, ako blízko pri mne stojí.

Slnko práve zapadalo, posledné lúče sa odrážali od mosadznej tabuľky. V tom momente sa Matej otočil ku mne.

„Lívia, ja... čakám na správny moment už celú večnosť," povedal potichu. „Možno nie tridsať rokov ako Tomáš, ale... niekedy mám pocit, že ťa poznám celý život a zároveň ťa nepoznám vôbec."

Srdce mi búšilo tak silno, že som sa bála, že ho počuje. „Ako to myslíš?"

„Myslím..." zaváhal, „že niekedy, keď sa na teba pozerám, vidím svoju najlepšiu kamarátku, dievča, s ktorým som vyrastal. A inokedy... vidím niekoho, koho by som chcel lepšie spoznať. Iným spôsobom."

Nemohla som uveriť, že to konečne povedal nahlas. Všetky tie roky, všetky tie letá, všetky tie momenty, keď sme boli tak blízko, ale nikdy nie dosť.

„Ja tiež," zašepkala som.

Jeho oči sa rozšírili prekvapením. „Naozaj?"

Prikývla som, neschopná povedať nič viac.

Pomaly sa naklonil ku mne a ja som vedela, že toto je ten moment, na ktorý som čakala, možno celý život. Jeho pery sa jemne dotkli mojich a celý svet akoby zmizol. Bol to náš prvý bozk, na vrchole hory, pri západe slnka, po tom, čo nás priviedol príbeh dvoch neznámych ľudí.

Keď sme sa odtiahli, Matej sa usmial. „Myslíš, že aj my budeme mať takýto príbeh? Taký, ktorý bude niekto objavovať o tridsať rokov?"

„Možno," usmiala som sa. „Ale myslím, že náš príbeh sa práve začína."

Zostali sme na vrchole, až kým sa nezačali objavovať prvé hviezdy. Držali sme sa za ruky a ja som vedela, že nech už nás život zavedie kamkoľvek, tento moment si budem pamätať navždy – deň, keď odkaz vo fľaši zmenil všetko.

Keď sme neskôr zostupovali z hory, fľašu s listom sme nechali na mieste, kde bola tabuľka. Vedľa nej sme položili náš vlastný odkaz: „Helena a Tomáš, ďakujeme vám za váš príbeh. Priviedol k sebe dvoch ľudí, ktorí sa hľadali celé roky. Lívia a Matej, 15. júla 2022."

Nikdy nevieme, aké drobné náhody môžu zmeniť náš život. Niekedy stačí stará fľaša v piesku, aby sa začal nový príbeh lásky.