Raz, za jedným veľkým kopcom, v malej dedinke býval oslík Hihiško. Nebol to obyčajný oslík – mal neobyčajne zvučný hlas. Keď sa zahíkal, jeho „IA-IA" sa nieslo po celej lúke, odrážalo sa od stromov a dokonca aj od vzdialených kopcov. Nikto v dedine nevedel volať tak hlasno ako on.
Jedného slnečného rána sa Hihiško prechádzal po svojej obľúbenej lúke a zamyslene si ohrýzal svieže steblá trávy.
„Zaujímavé," pomyslel si, „prečo práve môj hlas počuť tak ďaleko? Sliepočka Hrvoľka kikiríka z celej sily, a počuť ju len po plot. Prečo je to tak?"
Táto otázka mu nedala spať. Rozhodol sa, že to zistí.
Najprv sa vybral za múdrym psom Dunčom, ktorý poznal mnoho vecí.
„Dunčo, Dunčo!" volal Hihiško už z diaľky. „Môžem sa ťa niečo opýtať?"
Dunčo práve oddychoval v tieni košatej lipy. Keď začul oslíkov hlas, zdvihol hlavu.
„Samozrejme, Hihiško. Čo ťa trápi?"
„Prečo sa môj hlas nesie tak ďaleko po lúke? Všetci ma počujú až v dedine, aj keď som tu hore na pastvine."
Dunčo sa zamyslel, poškrabal sa za uchom a povedal: „Hmm, to je dobrá otázka. Možno to má niečo spoločné s tým, ako zvuk cestuje vzduchom. Ale nie som si istý. Mal by si sa opýtať sovy Múdrej – ona vie o takýchto veciach najviac."
Hihiško poďakoval a vydal sa hľadať sovu Múdru. Nebolo to ľahké, pretože sova cez deň zvyčajne spala. Našiel ju v dutine starého duba na okraji lesa.
„Prepáčte, pani Múdra," zašepkal Hihiško, „nerád vás budím, ale mám dôležitú otázku."
Sova Múdra pomaly otvorila jedno oko, potom druhé, a zamrkala.
„Áno? Čo je také dôležité, že budíš sovu uprostred jej denného spánku?"
„Chcel by som vedieť, prečo sa môj hlas nesie tak ďaleko po lúke, kým hlasy ostatných zvierat nie."
Sova Múdra sa narovnala, uhladila si perie a zamyslene povedala: „To je veľmi zaujímavá otázka, mladý oslík. Zvuk je vlastne vlnenie, ktoré sa šíri vzduchom. Predstav si, že hodíš kamienok do vody – čo sa stane?"
„Vytvoria sa vlnky, ktoré sa rozbiehajú okolo," odpovedal Hihiško.
„Presne tak! A podobne sa šíri aj zvuk vzduchom – v neviditeľných vlnách. Tvoj hlas je hlboký a silný, preto vytvára veľké, silné vlny, ktoré dokážu cestovať ďaleko. Ale to nie je všetko. Skúsim ti to vysvetliť jednoduchšie. Navštív zajtra ráno žabku Skokanu pri jazierku. Ona ti ukáže niečo, čo ti pomôže pochopiť."
Hihiško poďakoval a celú noc nemohol od vzrušenia spať. Hneď za svitania sa ponáhľal k jazierku, kde už naňho čakala žabka Skokana.
„Dobré ráno, Hihiško! Sova Múdra mi povedala, že prídeš. Poď, ukážem ti niečo zaujímavé."
Žabka vzala malý kamienok a hodila ho do pokojnej hladiny jazierka. Na vode sa vytvorili kruhy, ktoré sa pomaly šírili od miesta, kde kamienok dopadol.
„Vidíš tie kruhy na vode? Tak sa šíri aj zvuk vo vzduchu, len ho nevidíme. Keď zakričíš, tvoj hlas vytvára vlny, ktoré sa šíria všetkými smermi."
Potom vzala väčší kameň a hodila ho do vody. Tentoraz boli vlny väčšie a šírili sa ďalej.
„Vidíš rozdiel? Väčší kameň vytvoril silnejšie vlny, ktoré idú ďalej. Tvoj hlas je ako ten veľký kameň – vytvára silné zvukové vlny."
Hihiško nadšene prikývol, ale stále mu niečo nebolo jasné.
„Ale prečo práve môj hlas? Veď napríklad kravička Strakatá je oveľa väčšia ako ja, a jej bučanie nie je zďaleka tak počuť."
„To je dobrá otázka," usmiala sa Skokana. „Nejde len o veľkosť zvieraťa, ale aj o to, ako je tvorený jeho hlasový orgán. Ty máš v hrdle špeciálne hlasivky a v hlave dutiny, ktoré fungujú ako zosilňovače zvuku. Je to ako keď hráme na hudobný nástroj – nie je dôležité, aký je veľký, ale ako je skonštruovaný."
„Aha!" žasol Hihiško. „To je ako keď som videl hudobníkov v dedine – malá flauta hrala tenko, ale bolo ju počuť, a veľký bubon hral hlboko a dunelo to všade."
„Presne tak!" pochválila ho žabka. „A ešte niečo – všimla som si, že tvoj hlas sa najďalej nesie, keď stojíš na kopci a okolo sú hory. Vieš, prečo je to tak?"
Hihiško sa zamyslel, ale nevedel prísť na odpoveď.
„Je to preto, lebo zvukové vlny sa môžu od niečoho odraziť, podobne ako sa svetlo odráža od zrkadla. Tento odraz zvuku sa volá ozvena. Keď zahíkaš a zvuk sa odrazí od hôr, tvoj hlas sa akoby znásobí a počuť ho ešte ďalej."
„Páni!" žasol Hihiško. „To je úžasné! Takže môj hlas sa odráža od hôr a preto ho počuť až v dedine?"
„Áno, a nielen to," pokračovala Skokana. „Všimla som si, že tvoj hlas je najlepšie počuť skoro ráno alebo večer, keď je chladnejšie. Vieš prečo?"
Hihiško pokrútil hlavou.
„Pretože vzduch je vtedy hustejší a zvukové vlny sa v ňom šíria lepšie. V horúcom vzduchu sa zvuk rozptýli rýchlejšie. Je to podobné, ako keď sa rozprávaš pod vodou – zvuk sa šíri inak než vo vzduchu."
Hihiško bol nadšený všetkými novými informáciami. Rozhodol sa, že ich musí vyskúšať v praxi.
„Môžem urobiť experiment?" spýtal sa žabky.
„Samozrejme! Akýkoľvek experiment ti pomôže lepšie pochopiť, ako veci fungujú," povzbudila ho Skokana.
Hihiško sa postavil na malý kopček pri jazierku a zo všetkých síl zahíkal: „IA-IA-IÁÁÁÁ!" Jeho hlas sa niesol ponad jazierko a vrátil sa k nemu ako ozvena.
„Počula si to?" skríkol nadšene. „Môj hlas sa vrátil!"
„To je ozvena," vysvetľovala žabka. „Tvoj hlas sa odrazil od lesa na druhej strane jazierka a vrátil sa k nám. Zvuk potrebuje čas, aby prešiel tam a späť, preto si ozvenu počul až po chvíľke."
Hihiška to tak nadchlo, že sa rozhodol urobiť ďalší pokus. Bežal na veľkú lúku, kde neboli žiadne stromy ani kopce.
„IA-IA!" zahíkal znova. Tentoraz sa však žiadna ozvena neozvala.
„Vidíš?" povedala žabka, ktorá ho nasledovala. „Bez prekážok, od ktorých by sa zvuk odrazil, ozvena nevzniká. Tvoj hlas sa jednoducho rozptýli vo vzduchu."
Hihiško sa zamyslel a potom dostal nápad. „Čo keby som skúsil zahíkať do prázdneho suda? Myslíš, že by to znelo inak?"
„Výborne, to je skvelý nápad na experiment!" pochválila ho žabka.
Našli starý prázdny sud pri stodole a Hihiško doň strčil hlavu.
„IA-IA!" zahíkal.
Zvuk bol teraz hlbší a dunivý, pretože sa odrážal od stien suda.
„To znie úplne inak!" žasol Hihiško.
„Áno, pretože sud funguje ako rezonátor – zosilňuje a mení tvoj hlas. Podobne fungujú aj hudobné nástroje ako gitara alebo husle – majú dutiny, ktoré pomáhajú zosilniť zvuk strún."
Hihiško bol čoraz viac fascinovaný tým, ako funguje zvuk. Celý deň robil rôzne experimenty – híkal cez papierový kornút, ktorý fungoval ako megafón, híkal do jaskyne, kde vznikala krásna ozvena, dokonca skúšal híkať pod vodou .
K večeru sa Hihiško vrátil na svoju obľúbenú lúku, unavený, ale šťastný zo všetkého, čo sa naučil. Slnko práve zapadalo za kopce a vzduch sa ochladil.
Hihiško sa zhlboka nadýchol a vydal ten najkrajší híkavý zvuk, aký kedy vytvoril: „IÁÁÁÁÁ-IÁÁÁÁÁ!" Jeho hlas sa niesol po lúke, odrazil sa od vzdialených kopcov a vrátil sa k nemu ako krásna, mnohohlasná ozvena.
V tom momente si uvedomil, že jeho zvučný hlas nie je len náhoda – je výsledkom toho, ako je stvorený, kde sa nachádza a ako sa zvuk šíri. Už nikdy sa nebude hanbiť za svoj hlasný híkot – práve naopak, bude rád, že môže svojím hlasom potešiť celú dedinu.
A viete čo? Od toho dňa začal Hihiško v dedine „koncertovať" – každé ráno a večer sa postavil na najvyšší kopček a zahíkal nádhernú melódiu, ktorá sa niesla dolinami a odrážala od hôr. Ľudia z dediny vraveli, že krajší budíček a uspávanku nikdy nepočuli.
A tak sa z obyčajnej otázky „Prečo sa môj hlas nesie ďaleko?" zrodil najkrajší oslí koncert, aký kedy svet počul.