Raz, za jedným veľkým kopcom, v malej dedinke býval oslík Dlháčik. Nebol to obyčajný oslík – mal neobyčajne zvučný hlas. Keď zahíkal, jeho „IÁ-IÁ" sa nieslo po celej lúke, odrážalo sa od stromov a dokonca aj od vzdialených kopcov. Nikto v dedine nevedel volať tak hlasno ako on.
Jedného slnečného rána sa Dlháčik prechádzal po svojej obľúbenej lúke a zamyslene si ohrýzal svieže steblá trávy.
„Zaujímavé," pomyslel si, „prečo práve môj hlas počuť tak ďaleko? Sliepočka Bodka kikiríka z celej sily, a počuť ju len po plot. Prečo je to tak?"
Táto otázka mu nedala spať. Rozhodol sa, že to zistí.
Najprv sa vybral za múdrym psom Dunčom, ktorý poznal mnoho vecí.
„Dunčo, Dunčo!" volal Dlháčik už z diaľky. „Môžem sa ťa niečo opýtať?"
Dunčo práve oddychoval v tieni košatej lipy. Keď začul oslíkov hlas, zdvihol hlavu.
„Samozrejme, Dlháčik. Čo ťa trápi?"
„Prečo sa môj hlas nesie tak ďaleko po lúke? Všetci ma počujú až v dedine, aj keď som tu hore na pastvine."
Dunčo sa zamyslel, poškrabal sa za uchom a povedal: „Hmm, to je dobrá otázka. Možno to má niečo spoločné s tým, ako zvuk cestuje vzduchom. Ale nie som si istý. Mal by si sa opýtať sovy Múdrej – ona vie o takýchto veciach najviac."
Dlháčik poďakoval a vydal sa hľadať sovu Múdru. Našiel ju v dutine starého duba na okraji lesa.
„Prepáčte, pani Múdra," zašepkal Dlháčik, „nerád vás budím, ale mám dôležitú otázku."
Sova Múdra pomaly otvorila jedno oko, potom druhé, a zamrkala.
„Áno? O čo ide, malý oslík?"
„Chcel by som vedieť, prečo sa môj hlas nesie tak ďaleko po lúke, kým hlasy ostatných zvierat nie."
Sova Múdra sa narovnala, uhladila si perie a povedala: „To je zaujímavá otázka. Zvuk je ako neviditeľné vlnky vo vzduchu. Predstav si, že hodíš kamienok do vody – čo sa stane?"
„Vytvoria sa kruhy na vode, ktoré sa rozbiehajú," odpovedal Dlháčik.
„Presne tak! Zvuk sa šíri vzduchom podobne – ako neviditeľné kruhy. Tvoj hlas je silný, preto vytvára veľké vlnky, ktoré cestujú ďaleko. Navštív zajtra ráno žabku Skokanu pri jazierku. Ona ti ukáže niečo, čo ti pomôže lepšie pochopiť."
Hneď za svitania sa Dlháčik ponáhľal k jazierku, kde už naňho čakala žabka Skokana.
„Dobré ráno, Dlháčik! Poď, ukážem ti niečo zaujímavé."
Žabka vzala malý kamienok a hodila ho do pokojnej hladiny jazierka. Na vode sa vytvorili kruhy, ktoré sa pomaly šírili od miesta, kde kamienok dopadol.
„Vidíš tie kruhy na vode? Tak sa šíri aj zvuk vo vzduchu, len ho nevidíme. Keď zakričíš, tvoj hlas vytvára podobné vlnky, ktoré sa šíria všetkými smermi."
Potom vzala väčší kameň a hodila ho do vody. Tentoraz boli vlny väčšie a šírili sa ďalej.
„Vidíš? Väčší kameň vytvoril silnejšie vlny. Tvoj hlas je ako ten veľký kameň – vytvára silné zvukové vlny."
Dlháčik nadšene prikývol, ale stále mu niečo nebolo jasné.
„Ale prečo práve môj hlas? Veď napríklad kravička Strakatá je väčšia ako ja, a jej bučanie nie je tak počuť."
„To je dobrá otázka," usmiala sa Skokana. „Nejde len o veľkosť. Ty máš v krku špeciálne miesto, ktoré robí tvoj hlas silným. Je to ako s hudobnými nástrojmi – malá píšťalka môže hrať hlasnejšie než veľký bubon, záleží na tom, ako je vyrobená."
„Aha!" porozumel Dlháčik. „A prečo ma niekedy počuť ešte lepšie, keď stojím na kopci?"
„Výborne, že si si to všimol!" pochválila ho žabka. „Zvuk sa môže od niečoho odraziť, podobne ako sa lopta odráža od steny. Tomu sa hovorí ozvena. Keď zahíkaš a zvuk sa odrazí od kopcov, tvoj hlas sa akoby znásobí."
„Páni!" žasol Dlháčik. „To je úžasné! Môžem to vyskúšať?"
„Samozrejme! Skús zakričať smerom k tomu kopcu tam."
Dlháčik sa postavil na breh jazierka a zo všetkých síl zahíkal: „IÁ-IÁ-IÁÁÁ!" Jeho hlas sa odrazil od kopca a po chvíľke sa vrátil k nemu ako ozvena.
„Počula si to?" skríkol nadšene. „Môj hlas sa vrátil!"
„To je ozvena," prikývla žabka. „Tvoj hlas sa odrazil od kopca a vrátil sa k nám. Preto ho počujeme dvakrát."
Dlháčik bol taký nadšený, že chcel robiť ďalšie pokusy. Bežal na veľkú lúku, kde neboli žiadne kopce.
„IÁ-IÁ!" zahíkal znova. Tentoraz sa však žiadna ozvena neozvala.
„Vidíš?" povedala žabka, ktorá ho nasledovala. „Bez kopca alebo lesa, od ktorého by sa zvuk odrazil, ozvena nevzniká."
Dlháčik sa zamyslel a potom dostal nápad. „Čo keby som skúsil zahíkať do prázdneho vedra?"
Našli vedro pri studni a Dlháčik doň strčil hlavu.
„IÁ-IÁ!" zahíkal.
Zvuk bol teraz hlbší a silnejší, pretože sa odrážal od stien vedra.
„To znie úplne inak!" žasol Dlháčik.
„Áno, pretože vedro pomáha zosilniť tvoj hlas. Podobne fungujú aj hudobné nástroje – majú dutiny, ktoré pomáhajú zosilniť zvuk."
K večeru sa Dlháčik vrátil na svoju obľúbenú lúku, unavený, ale šťastný zo všetkého, čo sa naučil. Slnko práve zapadalo za kopce.
Dlháčik sa zhlboka nadýchol a vydal ten najkrajší híkavý zvuk: „IÁÁÁÁÁ-IÁÁÁÁÁ!" Jeho hlas sa niesol po lúke, odrazil sa od vzdialených kopcov a vrátil sa k nemu ako krásna ozvena.
V tom momente si uvedomil, že jeho zvučný hlas nie je len náhoda – je výsledkom toho, ako je stvorený, kde sa nachádza a ako sa zvuk šíri. Už nikdy sa nebude hanbiť za svoj hlasný híkot – práve naopak, bude rád, že môže svojím hlasom potešiť celú dedinu.
Od toho dňa začal Dlháčik v dedine „spievať" – každé ráno a večer sa postavil na kopček a zahíkal nádhernú melódiu, ktorá sa niesla dolinami a odrážala od kopcov. Ľudia z dediny vraveli, že krajší budíček nikdy nepočuli.
A tak sa z jednoduchej otázky „Prečo sa môj hlas nesie ďaleko?" zrodil najkrajší oslí koncert, aký kedy svet počul.