Vysoko v horách, tam, kde sa stretávajú strmé skalné steny, bolo ukryté tiché údolie. A presne tam, medzi dvoma sivými bralami, bývala Ozvenka. Nebola to obyčajná ozvena. Cítila a premýšľala, no bola veľmi smutná. Jej najväčším trápením bolo, že nemala vlastný hlas.
Vždy, keď do údolia zavítal nejaký turista alebo zabehlo zvedavé dieťa a zakričalo: „Haló!“, Ozvenka musela poslušne zopakovať: „Haló... haló... haló...“ Vždy dokonale, vždy presne, ale nikdy nie po svojom.
Jedného dňa si na lúku pod bralami sadlo dievčatko s vrkočmi farby slamy. Z plných pľúc zavolalo: „Aký si krásny, svet!“ Ozvenka mu odpovedala, ako najlepšie vedela: „...krásny, svet!... krásny, svet!...“ Akurát že ona si to nemyslela. Jej svet bol prázdny a tichý, plný len cudzích slov, ktoré sa jej dotkli a hneď odleteli preč. „Keby som len vedela zaspievať svoju vlastnú pieseň,“ povzdychla si tak ticho, že ju nikto nemohol počuť. „Len jeden jediný tón, ktorý by bol iba mój.“
Práve vtedy sa nad ňou na skalnej rímse objavil starý kamzík Skalko. Mal fúzy ovisnuté od múdrosti a kopytá pevné ako žula. Premeral si smutnú Ozvenku pohľadom a spýtal sa hlbokým, pokojným hlasom: „Prečo si taká skleslá, susedka?“
„Ach, Skalko,“ zašepkala Ozvenka a jej šepot sa ticho odrazil od skalných stien. „Chcela by som mať vlastný hlas. Vytvoriť niečo svoje. Povedať svetu niečo, čo ešte nepočul. Ale ja viem len opakovať.“
Kamzík Skalko sa zamyslel a prešiel kopýtkom po kameni. „Hm, to je pravda. Nové zvuky tvoriť nevieš. Ale počula si sa niekedy naozaj počúvať?“
Ozvenka nechápala. „Ako to myslíš? Veď počúvam celý deň, aby som mohla všetko správne zopakovať.“
„Nie, nie,“ pokrútil hlavou Skalko. „Ty nepočúvaš, ty len čakáš na signál. Skús to inak. Nepočúvaj len slová. Počúvaj celé údolie. Každý jeho zvuk. Možno tvoja sila nie je v tvorení, ale v spájaní.“ S týmito slovami sa šikovne odrazil a zmizol za skalným výbežkom.
Ozvenka zostala sama so svojimi myšlienkami. Spájanie? Čo tým len mohol myslieť? Rozhodla sa, že to skúsi. Zatvorila oči, aj keď žiadne nemala, a sústredila sa.
Najprv k nej doletel vietor. Neprinášal žiadne slová, len veselé pískanie, keď sa preháňal pomedzi kosodrevinu. Znelo to ako tenká píšťalka. Ozvenka ho nezopakovala hneď. Namiesto toho si ten zvuk akoby schovala k sebe, podržala ho v sebe ako vzácny poklad.
Potom začula niečo iné. Z lúky pod ňou sa ozýval jemný, sladký cengot. To sa pásli ovečky a ich malé zvončeky hrali veselú melódiu. Ceng, ceng-ceng, cengli-ling! Ozvenka zachytila aj tento zvuk a pridala ho k pískaniu vetra. Ešte ich nepúšťala von.
Do tretice k nej priplávalo zurčanie potoka, ktorý si hľadal cestu pomedzi kamene. Žblnk, šum, klok-klok. Bol to upokojujúci, pravidelný rytmus. Aj ten si Ozvenka uložila.
Zrazu mala v sebe tri úplne odlišné zvuky. Pískanie vetra, cengot zvončekov a zurčanie potoka. Čo teraz? Skúsi ich pustiť naraz? Opatrne, ako keď maliar mieša farby na palete, začala zvuky spájať.
Najprv potichu vypustila zurčiaci potok ako základný rytmus. Klok-šum-klok. Hneď na to pridala jemný cengot zvončekov, ktoré akoby tancovali po hladine vody. A celkom navrch, ako tenkú stužku, položila vysoké pískanie vetra.
Stalo sa niečo úžasné. Z brál sa nerozľahlo ani pískanie, ani cengot, ani žblnkot. Bol to úplne nový zvuk! Bola to hudba! Bola to pieseň celého údolia, zložená z jeho vlastných hlasov.
Ozvenka od prekvapenia a radosti na chvíľu stíchla. Podarilo sa jej to! Nevytvorila síce ani jeden nový tón, ale spojila tie existujúce do niečoho jedinečného. Do niečoho, čo bolo jej. Jej vlastná symfónia.
Zvieratá v údolí zbystrili pozornosť. Ovečky prestali žuť trávu. Svišť, ktorý sa práve chystal zapískať, ostal ticho a počúval. Aj kamzík Skalko sa zastavil na polceste hore strmou stenou a s úsmevom prikývol.
Na druhý deň prišlo dievčatko Anka znova. Tentoraz nekričala. Len si sadla do trávy a počúvala tú zvláštnu, prekrásnu hudbu, ktorá sa ozývala z brál. „Jéj,“ zašepkala udivene. „To je pieseň nášho údolia!“
Ozvenka to počula a jej srdce sa naplnilo radosťou. Opakovala jej slová, ale tentoraz s hrdosťou: „...nášho údolia!... nášho údolia!...“
Od toho dňa už Ozvenka nebola nikdy smutná. Naučila sa počúvať spev vtákov, bzukot včiel, ba dokonca aj tiché pukanie šišiek v horúcom lete. Každý deň miešala tieto zvuky a skladala nové a nové melódie. Zistila, že jej dar nebol v tom, aby mala vlastný hlas, ale v tom, aby ukázala všetkým, akú nádhernú hudbu dokáže vytvoriť svet, keď sa jeho hlasy spoja.
A možno, keď sa raz vyberiete do hôr a budete naozaj dobre počúvať, nebudete počuť len vietor či potok. Možno budete počuť kúsok tej najkrajšej piesne, ktorú pre vás skladá samotná Ozvenka.