Bol raz jeden malý pavúčik menom Paľko. Býval medzi lístkami malinovej kríka na okraji záhrady. Nebol to hocijaký pavúčik – bol to najzvedavejší pavúčik z celého okolia.
„Mamička," pýtal sa jedného dňa Paľko svojej mamy, ktorá práve dokončovala nádhernú pavučinu, „prečo niektoré pavučiny vydržia aj silný vietor, a iné sa roztrhnú, keď na ne sadne malá muška?"
Mama pavúčica sa usmiala. „To závisí od mnohých vecí, Paľko. Od počtu nitiek, od toho, ako pevne ich upletieš, aj od toho, kde pavučinu umiestnime."
Paľko sa zamyslel. „A koľko presne nitiek potrebujem na najpevnejšiu pavučinu?"
„To je dobrá otázka," prikývla mama. „Prečo to nezistíš sám? Veď už si dosť veľký, aby si staval vlastné pavučiny."
Paľko nadšene poskakoval. Konečne mohol vyskúšať svoje vlastné nápady!
Na druhý deň skoro ráno sa Paľko pustil do práce. Rozhodol sa, že vyskúša rôzne druhy pavučín a zistí, ktorá bude najpevnejšia.
„Začnem s najjednoduchšou," povedal si. Natiahol len päť nitiek do kruhu a spojil ich niekoľkými priečnymi nitkami.
„Hotovo!" zvolal spokojne a čakal, čo sa stane.
Netrvalo dlho a do jeho pavučiny vletela malá muška. Pavučina sa pod jej váhou previsla, ale nerozpadla sa.
„Funguje to!" tešil sa Paľko. Ale keď prišiel mierny vetrík, jeho jednoduchá pavučina sa roztrhla a muška odletela preč.
„Hmm," zamrmlal si Paľko pod fúziky. „Zdá sa, že päť nitiek je málo. Skúsim viac!"
Na ďalší deň vyrobil pavučinu s desiatimi nitkami. Táto pavučina už bola pevnejšia. Vydržala aj väčšiu mušku, dokonca aj malého komára. Ale keď prišla silnejšia rosa a kvapky vody sa zachytili na pavučine, niektoré nitky sa pretrhli.
„Stále to nie je ono," povedal si Paľko. „Potrebujem ešte viac nitiek!"
Tretí deň prišiel s veľkým plánom – vytvorí pavučinu s dvadsiatimi nitkami! Celé dopoludnie ťahal nitky sem a tam, spájal ich do kruhu, robil špirály, až sa nakoniec úplne vyčerpal.
„Táto pavučina musí byť najpevnejšia na svete!" povedal si hrdo.
Pavučina bola taká hustá, že v nej uviazlo všetko – muchy, komáre, dokonca aj malý motýľ. Ale Paľko si všimol niečo zvláštne – pavučina bola síce silná, ale príliš ťažká. Konáriky, na ktorých bola pripevnená, sa začali ohýbať.
„Ach jaj," vzdychol Paľko. „Zdá sa, že viac nie je vždy lepšie."
Večer, keď sa vrátil domov, stretol svojho najlepšieho kamaráta, pavúčika Filipa.
„Ako pokračuje tvoj výskum?" spýtal sa Filip.
„Nie veľmi dobre," priznal Paľko. „Najprv som mal málo nitiek a pavučina bola príliš slabá. Potom som pridal veľa nitiek, ale pavučina bola príliš ťažká a takmer zlomila konáriky."
Filip sa zamyslel. „Počul som, že starý múdry pavúk Pedro pozná tajomstvo dokonalej pavučiny. Býva v starej jabloni. Možno by sme sa ho mohli opýtať."
Nasledujúce ráno sa Paľko s Filipom vydali k starej jabloni. Museli prejsť cez vysokú trávu, obísť mravenisko a preplávať cez kaluž na lístku.
„Dávajte pozor, mladí pavúci," zaškriekal zrazu hlas nad ich hlavami. Bol to starý krt, ktorý práve vystrčil hlavu zo svojej nory. „Videl som, kam idete. Hľadáte Pedra, však?"
„Áno, pán krt," odpovedal zdvorilo Paľko. „Potrebujeme poradiť, ako urobiť najpevnejšiu pavučinu."
„Hehe," zasmial sa krt. „Pedro vám určite poradí. Ale najprv musíte vyriešiť jeho hádanku. Pedro dáva hádanky všetkým návštevníkom!"
Paľko a Filip sa na seba pozreli s obavami. Nevedeli, že ich čaká ešte aj hádanka.
Keď konečne dorazili k starej jabloni, videli nádherné pavučiny, ktoré sa trblietali v rannej rose. Uprostred najväčšej z nich sedel starý pavúk Pedro. Mal šedivé fúzy a osem očí, ktoré sa na nich upreli, len čo sa priblížili.
„Dobrý deň, mladí prieskumníci," povedal Pedro hlbokým hlasom. „Čo vás privádza do mojej jablone?"
„Dobrý deň, múdry Pedro," pozdravil Paľko. „Snažím sa zistiť, koľko nitiek potrebujem na najpevnejšiu pavučinu. Skúšal som rôzne počty, ale stále to nie je ono."
Pedro sa usmial. „Aha, mladý vedec! Ale skôr než ti odpoviem, musíš vyriešiť moju hádanku."
„Sme pripravení," povedal Filip odvážne.
„Dobre teda," prikývol Pedro. „Moja hádanka znie takto: Čo je silnejšie – sto tenkých nitiek alebo desať hrubých?"
Paľko sa zamyslel. Spočiatku chcel povedať, že sto tenkých nitiek, pretože je ich viac. Ale potom si spomenul na svoju ťažkú pavučinu s dvadsiatimi nitkami.
„Záleží na tom, ako sú usporiadané!" zvolal zrazu.
Pedro prekvapene zodvihol obočie. „Pokračuj..."
„Nie je dôležité len to, koľko nitiek použijeme, ale aj to, ako ich usporiadame," vysvetľoval Paľko. „Ak sú nitky usporiadané správne, môže byť desať hrubých nitiek silnejších než sto tenkých. Ale ak sú nitky usporiadané nesprávne, ani sto hrubých nitiek nepomôže!"
Pedro sa usmial od ucha k uchu. „Výborne, mladý pavúčik! To je presne správna odpoveď."
Paľko poskočil od radosti. „Takže, koľko nitiek potrebujem na najpevnejšiu pavučinu?"
„Nie je to len o počte, Paľko," odpovedal Pedro. „Je to o rovnováhe. Pozri sa na moju pavučinu."
Paľko a Filip si pozorne prezerali Pedrovu pavučinu. Nemala ani príliš málo, ani príliš veľa nitiek. Bola dokonale vyvážená.
„Tajomstvo najpevnejšej pavučiny je v rovnováhe a v správnom rozložení síl," vysvetľoval Pedro. „Potrebuješ dostatočný počet nitiek, aby udržali váhu koristi, ale nie príliš veľa, aby nezaťažili konáriky, na ktorých je pavučina pripevnená."
„A ako zistím, koľko je to presne?" pýtal sa Paľko.
„To musíš experimentovať, mladý vedec," usmial sa Pedro. „Skús rôzne počty nitiek a sleduj, ako sa pavučina správa. Zmeraj, koľko váži tvoja korisť, a podľa toho prispôsob svoju pavučinu."
Pedro im ukázal, ako má vyzerať základná konštrukcia pavučiny – najprv niekoľko nosných nitiek, potom špirála, ktorá ich spája. Vysvetlil im aj to, ako rozpoznať najvhodnejšie miesto pre pavučinu – nie príliš veterné, nie príliš slnečné, ale tam, kde lieta dostatok hmyzu.
„Ďakujem, múdry Pedro," poďakoval Paľko. „Teraz už viem, čo mám robiť!"
Keď sa Paľko s Filipom vrátili domov, Paľko hneď začal s novými experimentmi. Najprv si pripravil zápisník z malého lístka, na ktorý zaznamenával svoje pozorovania.
„Pokus číslo 1," povedal si. „Osem nosných nitiek, dvadsať špirálových." Vytvoril pavučinu presne podľa Pedrových inštrukcií. Keď bola hotová, jemne do nej fúkol, aby otestoval jej odolnosť. Pavučina sa zachvela, ale zostala celá.
„Pokus číslo 2," pokračoval na druhý deň. „Desať nosných nitiek, pätnásť špirálových." Táto pavučina bola o niečo ľahšia, ale rovnako silná ako prvá.
„Pokus číslo 3: Sedem nosných nitiek, osemnásť špirálových." Táto pavučina sa ukázala ako príliš slabá – keď do nej vletela väčšia mucha, jedna z nitiek sa pretrhla.
Paľko pokračoval vo svojich experimentoch celý týždeň. Skúšal rôzne kombinácie, rôzne miesta, dokonca aj rôzne druhy nitiek – tenšie i hrubšie.
Jeho mama ho s úsmevom pozorovala. „Vyzeráš ako skutočný vedec, Paľko."
„Snažím sa prísť na to, koľko nitiek je potrebných na najpevnejšiu pavučinu," vysvetlil Paľko. „A zistil som, že to vôbec nie je jednoduché! Závisí to od mnohých vecí."
Po dvoch týždňoch experimentovania mal Paľko konečne výsledok. Zistil, že pre jeho veľkosť a typ koristi, ktorú chce chytať, je najpevnejšia pavučina s deviatimi nosnými nitkami a sedemnástimi špirálovými. Táto kombinácia vydržala aj silnejší vietor, aj ťažšiu korisť, a pritom nebola príliš ťažká pre konáriky.
„Mám to!" zvolal nadšene a utekal sa pochváliť mame.
„Výborne, Paľko," pochválila ho mama. „Ale pamätaj, že to, čo funguje tu, nemusí fungovať všade. Každé prostredie je iné."
„Áno, mamička, to som zistil," prikývol Paľko. „A vieš, čo je najzaujímavejšie? Že dôležité nie je len to, koľko nitiek použijem, ale aj to, ako ich usporiadam. Je to vlastne matematika!"
Mama sa usmiala. „Áno, príroda je plná matematiky. A ty si to objavil sám, ako skutočný vedec."
Na druhý deň Paľko vytvoril svoju najdokonalejšiu pavučinu. Použil presne deväť nosných nitiek a sedemnásť špirálových, presne tak, ako to vychádzalo z jeho experimentov. Pavučina bola nádherná – dokonale okrúhla, symetrická a neuveriteľne pevná.
Čoskoro sa o Paľkových experimentoch dozvedeli aj ostatné pavúčiky z okolia. Začali ho navštevovať a pýtať sa ho na rady.
„Paľko, akú pavučinu by si mi odporučil pre chytanie mušiek pri potoku?" pýtal sa jeden.
„A akú pre zachytávanie malých komárov?" pýtal sa druhý.
Paľko každému ochotne poradil. Vysvetľoval, že pre rôzne druhy koristi a rôzne miesta sú potrebné rôzne typy pavučín. Niektoré musia byť silnejšie, iné jemnejšie, niektoré väčšie, iné menšie.
„Nie je to len o tom, použiť čo najviac nitiek," vysvetľoval Paľko. „Je to o tom, nájsť tú správnu rovnováhu."
Jedného dňa sa k Paľkovi prišiel poradiť dokonca aj starý Pedro. „Počul som, že si sa stal skutočným odborníkom na pavučiny, mladý Paľko."
Paľko skromne sklopil oči. „Len som trochu experimentoval, múdry Pedro. Všetko som sa naučil od teba."
„Ale rozvinul si to ďalej," usmial sa Pedro. „A to je na vede najkrajšie – vždy môžeš objaviť niečo nové, niečo lepšie."
Na konci leta sa v záhrade konala veľká pavúčia súťaž o najpevnejšiu pavučinu. Pavúky všetkých veľkostí a druhov prišli ukázať svoje výtvory.
Paľkova pavučina nebola najväčšia ani najkrajšia, ale keď prišiel čas na testovanie pevnosti, vydržala všetky skúšky. Odolala vetru, dažďu, dokonca aj malému vtáčikovi, ktorý do nej náhodou narazil.
„Víťazom súťaže o najpevnejšiu pavučinu sa stáva... Paľko!" oznámila porota, ktorej predsedal sám Pedro.
Všetky pavúky tlieskali svojimi nožičkami a Paľko sa hrdo uklonil.
„Ako sa ti to podarilo?" pýtali sa ho ostatní.
„Zistil som, že tajomstvo nespočíva v počte nitiek," vysvetlil Paľko. „Ale v tom, ako sú usporiadané a v dokonalej rovnováhe medzi silou a pružnosťou."
A tak sa Paľko stal najslávnejším pavúčím staviteľom v celej záhrade. Ale nikdy nezabudol, že jeho úspech prišiel vďaka trpezlivému experimentovaniu, pozorovaniu a učeniu sa z vlastných chýb.
Na jeho počesť dokonca pomenovali nový druh pavúčej konštrukcie – „Paľkova vyvážená špirála" – ktorú začali používať pavúky po celej záhrade.
A keď sa ho niekto spýtal, koľko nitiek potrebuje na najpevnejšiu pavučinu, Paľko sa len usmial a odpovedal: „Presne toľko, koľko treba – ani o jednu viac, ani o jednu menej. Ale aby si to zistil, musíš experimentovať!"